Bangladéš 2019
Ako (ťažko) si žijú ľudia v Bangladéši v roku 2019
Cestopis z roku 2019 napsal MartinK _1
Bangladéš 2019
Mnoho cestovateľov predomnou navštívilo Bangladéš kombináciou cesty po Ázii. Ja som chcel za niekoľko dní vidieť Nepál, Indiu a Bangladéš a musím povedať, že ceny leteniek sa vďaka veľkej konkurencii najmä indických dopravcov v regióne stali celkom znesiteľné aj pre cestovateľa s nižším rozpočtom.
24. 03. 2019 som teda nasadol do lietadla Biman Bangladesh a letel z Kathmandu (Nepál) do Dháky - hlavného mesta tejto preľudnenej krajiny. Letenka s Bimanom bol zážitok. Keď si ju kúpite včas cez ich stránky http://www.biman-airlines.com tak viete ušetriť slušné peniaze za ceny v kategórii Saver alebo najviac v Super Saver. Ja som si kúpil letenku 6 mesiacov vopred a dostal následne na email ponuku, či si nechcem dokúpiť Business Class za cca 30 eur. Jasné! Prečo nie?! Dokúpenie do Business Class bolo cez stránku Optiontown. Od leteckej spoločnosti mi malo prísť potvrdenie, že môj príplatok do biznisu bol akceptovaný rádovo 3-1 deň pred odletom. Nič neprišlo. To, že mám naozaj Business Class som zistil až na letisku v Nepále pri check-ine. Dokonca som si mohol vybrať miesto - berte A-miesta, ak letíte z Nepálu, pretože po ľavej strane lietadla budú vidieť Himaláje s Mt. Everestom!
Biman Boeing 737 na letisku v Káthmandu
Himaláje
Let z Nepálu je krátky. Po prílete do Bangladéša uvidíte z lietadla za dobrého počasia obrovské rieky (Gangu, Brahmaputru) a potom obrovské mesto a smog...
Severné predmestie Dháky
Po prílete si môžete jednoducho vybaviť VOA (víza pri vstupe do krajiny / visa on arrival). Proces je zdĺhavý. Najviac času trvá zapísanie Vašich údajov do počítača imigračnej polície. Ak plánujete využiť tranzitnú situáciu a chcete dostať tranzitné víza (stoja len 20 USD na 3 dni), potom musíte pokračovať von z krajiny s Bimanom. Pre žiadnu inú leteckú spoločnosť tranzitné víza nie sú. Ja som pokračoval z Bangladéša s IndiGo a mal som smolu - musel som si kúpiť turistické víza za 51 USD. Poplatky sa platia hneď naľavo od imigračných prepážok pre VOA, ktoré sú pod schodami. Peniaze prijímajú rôzne (aj eurá) a vydávajú z nich. Myslím, že platiť kartou za VOA sa nedá, pripravte si iba hotovosť. Najlepšie USD - majú najlepší kurz. Pri udeľovaní víz boli veľmi ostražití na to, že kde sa budem zdržiavať. Musel som uviesť presný názov hotela, ktorý som mal vopred rezervovaný (Hotel Ashrafee), ulicu, oblasť v centre (pripravte si aj toto!) aj telefónne číslo do hotela (dôležité!). Nemusíte im dávať vytlačené potvrdenie o rezervácii ani žiadnu fotku (ale je lepšie, ak ich máte so sebou). Stačí tieto všetky (ale naozaj všetky vymenované) údaje zaznamenať do imigračnej karty, odfotia Vás, vezmú vám potvrdenie o úhrade víz, odtlačky prstov a potom nech sa páči - vitajte v Bangladéši! Dokonca môžete potom využiť zrýchlené odbavenie v rade pred imigračnými prepážkami. Pre držiteľov VOA, diplomatických misií a posádok lietadiel je určená rýchla prepážka vľavo. Nemusíte čakať v dlhých radoch (samotné čakanie na VOA je dosť dlhé).
Pri prevzatí batožiny narazíte na prvý zážitok z Bangladéša :) Moje vybavovanie víz trvalo najdlhšie (chcel som pôvodne turistické, kým som nezistil, že turistické VOA sú len pre pokračovanie s Bimanom, čo nebol môj prípad), a tak keď som prišiel k batožinovým pásom, už boli posledné kusy vybrané na stranu a pásy stáli. Zamestnanec letiska (mladý chalan) pristúpil ku mne, oslovil ma sir... spýtal sa na opis mojej batožiny a išiel mi pomôcť pohľadať moju batožinu v kope batožiny z ďalších letov (batožinové pásy nejdú zrejme dlho). Jeho správanie bolo veľmi úctivé a samozrejme som pochopil, že to nebude zadarmo. Ruku na srdce - keď prídete do takej chudobnej krajiny, cestovateľské pravidlo by malo byť také, že dáte takýmto ľuďom sprepitné, hoci aj vyššie. Prístup tohto mladíka bol taký, že som si pripadal ako biely britský otrokár 3 storočia dozadu. Za peniaze opäť úctivo poďakoval a hneď sa pozrel, že koľko dostal. Možno by stačilo aj poďakovanie ale pre boha, toto je Bangladéš... Kedy inokedy dáme sprepitné, ak nie tu.
Pre-paid taxi službu úplne na pravej strane letiska neodporúčam. Síce mali celkom dobré ceny (1200 taka = 12,70 eur) za cestu klimatizovaným taxíkom do centra, ktoré je BTW dosť ďaleko od letiska a cesta trvá 35 minút až hodinu a pol (podľa toho v akom čase priletíte) ale v konečnom dôsledku mi taxikár celý čas zlou angličtinou hovoril, že dáva deti do školy a školné je drahé a že koľko mu dám ako sprepitné... Chcel 100 eur! :) Aspoň vidíte ako málo turistov sem chodí :) Pri vystupovaní bola trochu dráma, lebo zavrel dvere a nechcel ma pustiť, kým mu nedám poriadne sprepitné. Za to, že som v Bangladéši som mu nejaké peniaze navyše dal (snažil sa ma dostať do hotela čo najskôr, čo oceňujem) ale jeho zvrátenej predstave som sa ani nepriblížil. Samozrejme chcel viac. Tak som sa nahneval, otvoril si dvere (otvoril poistku) a vystúpil. Predné dvere som nechal otvorené a vybral si batožinu zo zadného sedadla. Hoteloví ochrankári sledovali moje rozhorčenie, tak som bol v kľude, že mi s batožinou neujde.
To už bol večer. Chvíľu som zrelaxoval na hoteli a potom odišiel "dotknúť sa Bangladéša". Býval som asi kilometer od hlavnej železničnej stanice Dháky Kamalpur. Cestou na stanicu na mňa ľudia pozerali s údivom. Biely turista je tu niečo ako zázrak. Na hlavnej stanici vládol čulý dopravný ruch. Cestou sa na mňa nalepili žobrajúce deti ale presne na tento účel som si celý rok šetril drobné, aby som ich rozdal. Môj program "šlapky & cukríky" mal úspech ale nepočítal som, že koľko detí sa zrazu na mňa vyvalí. Našťastie moje úspory vyšli úplne na chlp a miestne chudobné deti mali v tento deň Vianoce. Ale tá miera chudoby je veeeľmi krutá. Ľudia sú však milí a úprimní aj napriek tomu v akých hrozných podmienkach žijú. Tie deti na fotke sa napr. vopred usmievali na mňa a chceli sa len odfotiť aj keď ešte nevedeli, že im niečo dám. Dokonca ani nežobrali a nikto ma do momentu kým som nevytiahol peniaze a nezačal ich rozdávať ani neobťažoval. Na stanici a v okolí boli vojaci a polícia, takže som sa cítil celkom bezpečne. Aj napriek tomu, že som mal po začatí programu "šľapky & cukríky" mnoho detí na krku. Dokonca ich organizovali, aby sa postavili do radu :) Zaspával som so silnými emóciami. Na jednej strane som minul celoročné úspory, na druhej videl šťastné chudobné deti a potom zase a stále bojujem s tým, že proste Bangladéš je tak chudobná krajina, že jej chudobe sa okamžite a výrazne pomôcť skrátka nedá. :(
Deti ulice
Večerný ruch na Outer Ring
Chudobní ľudia prehrabávajú odpadky, ktoré sa zásadne hádžu do ľavého pruhu a ráno sa občas spália
IC vlak
Cestovný poriadok vlakov z Kamalpuru
Večer som si na recepcii hotela (inak ho úprimne odporúčam - Hotel Ashrafee) zajednal taxík so šoférom na celý deň.
Ďalší deň ráno som išiel do Paturie - miesta, pre ktoré som vlastne do Bangladéša prišiel. BTW cesta z/do Dháky do/z Paturie (cca 85 km) ma stála 55 eur. Cesta s Uber vychádza približne rovnako. Uber má v južnej Ázii rôzne programy a triedy, to len na okraj.
Od detstva som chcel vidieť na vlastné oči sútok riek Gangy a Brahmaputry. V Paturii je terminál pre trajekty, ktoré už za sútokom týchto dvoch riek premávajú po rieke Padma (čo je vlastne Ganga).
Môj šofér ma vyzdvihol hneď ráno. Chcel som si ešte pozrieť nejaké pamiatky aj v Dháke ale hneď na prvej ma vojak otočil, že Lalbagh Fort je otvorená len od 10:00 a dovtedy je pre turistov zavretá (pre domácich nie). Miestny vojak mi nedovolil túto pevnosť ani len odfotiť, a to ani z poza plota. Tak som zhnusene sadol do svojho taxíka. Ahsan Mansil (koloniálne múzeum) som radšej vynechal ale zastavili sme sa na hlavnom námestí Šahíd Minar, kde sa konajú všetky ceremónie a oslavy, ak Bangladéš niečo dosiahne.
Potom sme šli do raňajšej dopravnej zápchy. Doprava v Bangladéši je samostatná kapitola. Nikde na svete som nevidel rušnejšiu. Autá sa pretláčajú o každý centimeter. Z centra sme išli hodinu a štvrť. Môj taxikár bol veľmi skúsený a cestu na pretlačenie volil veľmi dobre. Ale tá hustota dopravy je naozaj svetová. V tomto je Bangladéš určite na prvom mieste spomedzi všetkých krajín, ktoré som doteraz navštívil. Nikdy a nikde inde sme sa takto nemuseli pretláčať. Už včera som systém dopravy obdivoval ale v tento deň bol zážitkom dopravných ruch sám o sebe :) Pochopil som, prečo necelých 90 km trvá 4 hodiny. Keď niekto z autobusu potrebuje vystúpiť, tak autobus v strede cesty zastane a dotyčný/á vystúpi uprostred cesty. Autobusy mali tendenciu stáť na kraji ale v hlavnom meste a v špičke stáli ako chceli. Väčší má prednosť!
Prechádzali sme cez mesto Savar Union a potom cez niekoľko ďalších dedín. Popri hlavnej ceste do Paturie je osídlenie dosť husté. Pred Paturiou bolo sem-tam vidieť aj polia bez zástavby hneď vedľa cesty. Čo má Bangladéš svetové je to, že okolo hlavných ciest má vysadené veľké mohutné stromy, ktoré korunami tienia na cestu. Veľmi múdre! Potom takmer 80 kilometrov do prístavu idete pod zelenými slnečníkmi a na auto slnko ledva zasvieti. Tlieskam.
Dvakrát sme tankovali stlačený zemný plyn, ktorý opäť raz v niečom Bangladéš napr. od Indie odlišuje. Síce som CNG vozidlá videl aj v Indii aj inde ale Bangladéš má príkaz, aby tuk-tuky chodily výlučne ako CNG vozidlá a menej tak znečisťovali ovzdušie. Vďaka tomuto opatreniu klesá Dháka spomedzi najzamorenejších miest smerom nadol. Momentálne je síce na 7. mieste v znečistenosti ovzdušia ale trend je klesajúci a CNG vozidlá sú populárne.
Asi kilometer pred Paturiou sme odbočili do najbližšej dedinky a na konci cesty zastali. Taxikár počkal, kým sa vyfotím pri rieke. Miestni rybári a roľníci boli prekvapení mojou prítomnosťou ale so všetkými som sa pozdravil s úsmevom a oni mi úsmev opätovali. Snažili sme sa aj porozprávať ale nešlo to. V Bangladéši žijú veľmi milí ľudia! A ťažko pracujúci...
Centrum Dháky, skoré ráno
Šahíd Minar, hlavné námestie Dháky
Doprava...
Savar Union - typická ulica
Sútok (vpredu Brahmaputra, vzadu Ganga/Padma)
Roľník na brehu Brahmaputry
Cestou späť som nechcel čakať 2 hodiny v zápche, tak sme išli inou trasou. Okolo cesty som videl textilku, na ktorej bolo veľkými písmenami v angličtine napísané, že neprijímajú deti. Detská práca je celkovo problém južnej a juhovýchodnej Ázie. Žiaľ, ešte donedávna niektoré svetové módne značky umiestnili svoju výrobu práve do Bangladéša a nehľadeli na pracovné pomery a svojich zamestnancov. Po škandále sa v Bangladéši urobili rozsiahle razie, pretože krajina by odsťahovaním textiliek výrazne utrpela. Nemáte práve na sebe odev z Bangladéša? ;)
Ďalej sme sa zastavili na obed. Síce som sa miestnej stravy obával ale môj taxikár išiel za jedlom tak suverénne, že som rýchlo nadobudol pocit, že mi nič nehrozí. V ponuke bola placka s omáčkou, zeleninou a/alebo s vajcom. Placka bola niečo medzi arabských chlebom, langošom a lístkovým cestom. Omáčka bola trochu pálivá, mastná a obsahovala zmes bylín a zeleniny. Bolo to naozaj veľmi dobré. Dal som si aj placku navyše. Bola to luxusnejšia reštaurácia a platil som za oboch okolo 10 dolárov (ale mali sme naozaj bohate jedla aj pitia, vrátane Coca Coly). Neviem ako sa to jedlo volalo v miestnom jazyku, to ma mrzí.
Neskôr sme sa zastavili pri národnom pamätníku martýrom, ktorí padli vo vojne za oslobodenie. V tento deň sa tam mala konať vojenská prehliadka (ďalší deň 26. 03. je štátny sviatok) a mali prísť aj najvyšší predstavitelia krajiny. Pri vstupe ma nik nezastavil, za to som videl jedného vojaka ako bije pouličného predajcu s občerstvením. Dal mu tri rany palicou a celá scéna vzbudila všeobecný záujem. Využil som to na vstup do areálu. Prešiel pomedzi šíky vojakov až k pamätníku, na miesto, kde sa fotili aj iní (vojaci). Všade boli len vojaci. Cestou späť k taxíku sa jeden z vojakov ku mne priblížil a perfektnou angličtinou ma poprosil, keby som opustil areál, že teraz nie je vstup povolený. Bol veľmi úctivý. Koľká to zmena oproti ránu, kedy som si nemohol pevnosť Lalbagh Fort odfotiť ani spoza plota, pretože návštevné hodiny... Cestou na letisko som ešte videl ako sa prasiatka pasú na smetisku a veľa veľa chudobných ľudí. Takéto krajiny ma nabíjajú v tom, že si viac potom vážim čo mám, resp. celkovo čo máme na Slovensku.
Systém tienenia vozovky - mňamka!
Typická dedina
Textilka (anglický nápis bol pri druhej vstupnej bráne)
Národný pamätník martýrom
Veľká križovatka ciest pri národnom pamätníku
Smetisko s prasiatkami neďaleko medzinárodného letiska
Na záver len spomeniem, že peniaze zmeníte aj na letisku ale za nie celkom výhodný kurz (ale stále lepší než vo väčšine krajín na iných letiskách). Najlepšie sa oplatí vybrať si peniaze z bankomatu. Pokiaľ má a funguje (to môže byť celkom zážitok) ale miestni Vás už nasmerujú, že ktorý bankomat funguje, stačí sa len opýtať. Rukami a nohami sa určite dorozumiete. Miestni ľudia sú fakt zlatí :)
Suveníry kúpite len na letisku. V centre ani nikde inde som suvenírové obchody nevidel (ani pri pamiatkach). Na letisku síce nie je veľmi veľký výber ale dá sa... Dokonca aj magnetky majú :) A za celkom prijateľné ceny (oproti iným letiskám).
Ešte chcem poprosiť, že ak pôjdete do Bangladéša, našetrite si vopred hotovosť, ktorú miniete na sprepitné a chudobných ľudí. Bangladéšu skrátka treba pomáhať!
PS: uznávam stránku http://www.smartraveller.gov.au za ich praktické rady ohľadom bezpečnosti v jednotlivých regiónoch sveta ale dať stupeň 3/4 ("naozaj zvážte, či tam budete cestovať") mi príde trochu prehnané. Samozrejme, islamský fundamentalizmus môže byť nebezpečný a videl som cca 8 % ortodoxných moslimov medzi obyvateľmi ale necítil som sa nijako nebezpečne. Prostredie je celkovo také, že turistov ani nečakajú, a preto na nich nikto zákerne necieli. Najväčšie nebezpečenstvo bolo, keď som prechádzal cez cestu. Centimetrová dopravná politika teda nie je práve pre chodcov, ktorí majú smolu. Ale keď sme viacerí spravili skupinku, tak to bolo lepšie, hoci stále autá išli hlava-nehlava. Dva prechody cez cestu a mal som adrenalín na celý týždeň :)
Jak se ti cestopis líbil?
MartinK _1 procestoval 94 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 8 lety a napsal pro tebe 3 úžasné cestopisy.
Zobrazit profil20 komentářů
Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.
Četla jsem váš cestopis dvakrát, působí to na mě strašně depresivně, smutně.Já do JV Asie nikdy nepojedu kvůli psům, nebojím se jich ,naopak ale emočně toulavé psy nemohu, ale i tak se ptám, Vy jste ten depresivní pocit neměl? Možná je tam na jihu něco pěkného k vidění, příroda, ale jinak si vůbec neumím představit důvod, proč tam jet. Ale velice ráda si čtu i zážitky, které nejsou na první pohled líbívé. Dokonce raději než ty líbívé destinace.
Dobrý deň prajem,
paradoxne, túlavých psov nebolo veľa. Za dva dni som ich videl v priemere menej ako v iných krajinách JV Ázie. Depresívny pocit som veru mal. Krajina je na môj vkus veľmi preľudnená a z toho pramení tá biedna budúcnosť pre mnohých bežných ľudí. Napokon, aj textilky, ktoré v nej sú, platia svojim zamestnancom nízke mzdy. Máme to aj u nás - prídu ku nám automobilky, kvôli lacnej pracovnej sile. Náhodou je väčšia vzbura a iná krajina (napr. Rumunsko) ponúkne investičné výhody, tak sa firma jednoducho presťahuje. Preto to už nie je na šatách len Made in Bangladesh ale aj Vietnam, Cambodia, atď. Platené lepšie školy tiež nie sú budúcnosťou pre zlepšenie životných podmienok väčšiny obyvateľov. Keď už taxikár v luxusnej Toyote pindá na výšku poplatkov (obaja s ktorými som išiel v Bangladéši), tak čo dodať?!
Děkuji za odpověd, opravdu mě váš cestopis zaujal, zajímá mě hlavně život v té které krajině, i ta negativní tvář. Sama jsem jen za sebe pomáhala v jedné vesnici u Berberů v Maroku, vím, co je to těžký život, ale toto se mi zdá mnohem horší. Děkuji.
Dobrý deň, túru po berberských osadách som zažil minulý rok. Je to hlavne úplne iný život. Mestská džungľa a spanie na ulici vo veľkomeste ako je Dháka a nulové vyhliadky na budúcnosť sú iné ako problémy, ktoré majú Berberi. Neviem to posúdiť ale tá miera "bezvýchodiskovosti" mi prišla v Bangladéši vyššia. Pekný deň prajem!
Rozdávat peníze žebrajícím dětem, není ta správná cesta. Nechť ale každý činí jak uzná za vhodné.
Něco podobného jsem chtěl dodat. Dávat místním peníze za nic je cesta do pekel. Kdo se chce podívat na to, kam to vede, ať jede na Bali nebo někam do turističtější části Indie. Nebo třeba Afriky - tam místní už umí "one photo one dollar".
Tak páni, keď vás bude hriať ten dolár vo vrecku viac ako šťastie človeka v jednej z najchudobnejších krajín sveta, tak prosím. Je to vaša voľba. Tento cestopis nebol o Francúzsku ale o Bangladéši.
MartinK: to, o čem píšu já, je o dlouhodobé perspektivě. A tohle je cesta do pekel. Na některých místech už i renomovaní průvodci důrazně varují před dáváním peněz domorodcům. Pokud chceš vidět turistické peklo, jeď např. do nějaké masajské vesnice v Africe a foť.
Tomuto fenoménu se všeobecně říká kurvič cen. Pán chce navštívit Sierra Leone, tak přeji hodně štěstí s rozdáním těch pár dolarů, které nic, ale vůbec nic nezmění. Snad jen si dotyčný udělá čárku u toho nahoře... :-(
( V SL jsem více jak rok pracoval)
"Snad jen si dotyčný udělá čárku u toho nahoře... :-("
Skôr si spraví čiarku u toho dole. Učiť ľudí lenivosti tým, že biely človek je povinný im prispievať na živobytie (lebo oni to tak chápu) je cesta do pekla.
“Kurvic cen” bohužel není správný termín. To je někdo, kdo zaplatí přemrstenou cenu, protože je to přece pořad pro neho levne,. To se děje vsude, kde začíná, nebo se rozvíjí turismus. Rozdávání peněz s pocitem, ze něčemu pomáhám je ještě o rad větší, autor mi snad odpustí “debilita”. Jak to asi pak dopadá. Děti pak žebraji v turistických destinacích, všichni chtějí za fotku prachy a stejně to pak shrabne par lidi.. Pokud chce autor pomoci, ať se tam odstěhuje a pomáhá na místě.
Místním daleko víc pomůže, když se ubytuje v místním penzionu a nikoliv v řetězci, využití místních restaurací a trhů, nákup nějakého pracnějšího suvenýru (ale za odpovídající cenu) nebo si najmout místního jako průvodce.
Čítanie s porozumením rozhoduje o úspešnosti človeka. Ak som napísal, že som peniaze rozdával deťom až vtedy, keď som to uznal za vhodné a nie vtedy, keď niekto natiahol ruku, tak to tak bolo. Deti v Dháke nežobrali. Nečakali turistu. Choďte off-track a zistíte, že na takých cestách nikto turistu nečaká a nie je tam infraštruktúra a ani žobráci. Keď nechcete pomáhať druhým, tak je to vaša vec. Prejavili ste sa "múdrymi", tak nech. Je sloboda prejavu. Keď nechcete pomáhať chudobným, tak nech. Je sloboda rozhodovania. A keď si myslíte, že po mojom programe "Na šlapky & cukríky" ostanú teraz tie deti pri hlavnej stanici len tak sedieť a čakať na ďalších turistov, tak sa čudujem, že koho IQ tu chcete hodnotiť. Po pár dňoch bez ďalšieho turistu ich realita rýchlo vráti do života :)
Michal - čo ma kam posielaš? Choď si sám kde chceš a správaj sa ako chceš...
dupy - gratulujem k práci v SL! Ja však neuznávam spanie u miestnych za poďakovanie a doťahovanie sa s chudákom v chudobnej krajine o posledný cent. Nerozmaznávam miestnych ale zažil som "cestovateľov" za ktorých jednanie som sa hanbil. To boli kurviči života miestnych ľudí. Každý sme iní.
hugonovak - nehádzal by som fašisticky všetkých miestnych ľudí do jedného vreca a nepaušalizoval by som. Stačí si zobrať príklad len z JAR. V Kapskom meste máte na krku desiatky žobrákov ale stačí ísť mimo turistických miest a máte nádherný vzťah s miestnymi, ktorí sa o vás postarajú za spravodlivé ceny.
niemandos - ty by som bol tiež dobrý zväzák a určite by si dobre za minulého režimu sťahoval ľudí na Sibír ale svet nie je čiernobiely. Ide o to, že Bangladéš nebude určite najbližších desať rokov turistická destinácia a tie deti teraz nebudú čakať týždne, či mesiace na ďalšieho bieleho turistu. Lebo turistov tam bolo fakt minimum. Autor článku si dopredu robil prieskum o všetkých troch krajinách, že kde by som mohol najlepšie prispieť a ako. Prajem Ti mať takéto problémy.
Díky za cestopis z netradiční země! Super!
Zajimava rychlonavsteva bizarniho Bangladese. Budes se tam chtit nekdy opet vratit nebo uz stacilo?
Určite by som sa vrátil. Chcel som ísť pozrieť najmä Čattagrám (Chittagong) a Cox Bazar a tú ich slávnu najdlhšiu pláž ale mal som málo času a informácie o rušení lietadiel, resp. o nedochvíľnosti boli dosť alarmujúce. V skutočnosti v deň môjho odletu nebol zrušený žiadny let. Nabudúce by som išiel na juh + pozrieť vodopády v ich horách. Musí to byť nádhera. Ďakujem.
V Bangladéši jsme byl v roce 2011 a koukám moc se od té doby nezměnilo. Každopádně namísto Cox Bazaru a Chittagongu (jsou to špinavá přelidněná města), bych raději doporučil návštěvu Sundarbanu (mangrovové lesy), odtud plavbu historickým parníkem do Dháky (s noclehem na lodi), pak vlakem na sever do Sylhetu (čajové plantáže) a přejezd úplně na jih na ostrov sv. Martina . Cestou na jih si v Chittagognu můžeš vybavit povolení k návštěvě horského městečka Rangamati, kde žijí Chakmové a lidé z dalších kmenů a užít si projížďku po jezeře Kaptai.
Jinak k tomu rozdávání peněz. Starým lidem jsem vždycky něco dali ( na naše jsou to opravdu drobné), ale dětem jsme raději koupili nějakou sladkost.
Vďaka za tipy. Na juhu som chcel ísť najmä na pláž a do hôr. Jasné, väčšinou nosím pre deti cukríky ale stalo sa mi, že detí bolo veľa, cukríkov málo, obchod žiadny... a na všetko ostatné tu MasterCard nebol. Deti peniaze poznajú. Bangladéšske deti vopred ani nežobrali. Vždy rozdávam peniaze chudobným ľuďom v chudobných krajinách a nemienim s tým skončiť. Deťom väčšinou cukríky ale tentokrát to bola tvrdá valuta, pretože tieto deti nemali ani na oblečenie a šlapky by ich možno potešili viac.
Michal/niemandos: jojo, také mám pocit, že autor něco podstatného nepochopil.