Cestopis

Mardi Himal Trek (Nepál 2016)

Pri mojej druhej sólo návšteve Himalájí padá voľba na Mardi Himal Trek, jeden z najnovších a najpanenskejších trekov v Nepále, ktorý končí v základnom tábore rovnomenného vrchu s výškou 5 587 m n.m.
Cestopis z roku 2016 napsal Marek Adamech

Čo nás čaká?

Mardi Himal Trek je názov jedného z najnovších a najpanenskejších trekov v Nepále, ktorý nás zavedie až do základného tábora rovnomenného vrchu s výškou 5 587 m n.m. Je to jeden z kratších a len nedávno otvorených trekov, na ktorého absolvovanie stačí 4-6 dní. Trek na rozdiel od klasických Annapurna trekov prechádza aj po hrebeni, a tak celé údolie spolu s výhľadom na neďaleké zasnežené majestátne kopce je možné sledovať zvýšky hrebeňa. Patrí zatiaľ k neobjaveným rajom a je preto určený hlavne pre trekerov, ktorí chcú zažiť pravý autentický himalájsky trek bez hromady turistov [v roku 2018 to už tak celkom platiť nemusí, aj keď počty turistov sú oproti EBC alebo ABC treku v desiatkách % nižšie]. Počas cesty po hrebeni mi budú sprievodcami ikonická svätá hora Machapuchare (tzv. Rybí chvost), ale aj vrchy Annapurien či Hiuchuli.

Po prvej návšteve Nepálu v oblasti Everest sa tento raz vydávam sám do oblasti Annapurna, východne od jedného z najnavštevovanejších trekov Annapurna Base Camp Trek s turistickým centrom v Pokhare. Trek do základného tábora Mardi Himal patrí zatiaľ k turistami neobjaveným hromadným túram a oproti ostatným sa na ňom nenachádza ani desatina trekerov. Vedie malými kľukatými cestami, cez krásne rododendronové lesy, až kým v nadmorskej výške približne 3000 m nevystúpi z nich a nezmení sa do nádhernej vysoko horskej krajiny s jedinečným výhľadom na Mardi Himal, Machapuchare, Annapurna South či Hiunchuli. Tento trek predstavuje alternatívu ako ujsť pred zaplnenými trekmi v Annapurna oblasti. Pozostáva z mierne náročných výstupov a zostupov, kde ponúka počas celého treku jednoduché lodžie s ubytovaním a občerstvením.

Popis treku

Trek začína v malej dedine Khande (1740 m) po asi hodinovej jazde z centra Pokhary. Trek ďalej pokračuje v rovnaký deň cez lesnatú džungľu do asi hodinu vzdialeného Australian Campu (2030 m). Sklon treku je najskôr malý, neskôr je svah strmý nasledovaný miernym zostupom do Pothany (1950 m) a opätovným výstupom do Deurali (2100 m). Po strmej ceste džungľou končí trekový deň vo Forest Campe (2550 m). Nasledujúci deň cesta pokračuje lesom do Low Campu vo výške 3000 m, kde končí hranica lesa a až po dosiahnutí High Campu (3 550 m) postupne miznú stromy a otvára sa hrebeň s dychberúcim výhľadom na Machapuchare. Odtiaľ po hrebeni trek pokračuje do základného tábora Mardi Himal (4450 m) s plánovaným zostupom do Low Campu. Návrat späť do Pokhary vedie východnou stranou údolia zostupom do osady Sidhing (1280 m), odkiaľ je možné ísť Jeepom až do Pokhary.

Mapa treku
Mapa treku 2
Mapa treku - pokračovanie

Plánovaný itinerár treku:

Deň 1 – presun autobusom z Kathmandu do Pokhrary
Deň 2 – túra z osady Khande (1740 m) do Forest Campu (2550 m)
Deň 3 – túra do High Campu (3 550 m) cez Low Camp (3000 m)
Deň 4 – túra do Mardi Himal Base Camp (4450 m) s návratom do Low Campu
Deň 5 – zostup do Sidhingu (1280 m) a návrat do Pokhary
Deň 6 – presun autobusom späť do Kathmandu

pozn.: v deň 4 je možné zostúpiť až do Sidhingu alebo Lumre a zohnať odvoz do Pokhary, teda deň 5 sa presúvať už do Kathmandu

Deň 1 - Presun do Pokhary

Druhýkrát sa do Nepálu dostávam hneď rok po prvej návšteve, tentoraz vďaka medzinárodnej vedeckej konferencii v oblasti, v ktorej robím výskum. Po skončení konferencie teda zostávam v Nepále a pripravujem sa na trek. Na konci víkendu som sa rozlúčil s kolegami a teraz už zostávam v Nepále sám. Poslal som s nimi aj niektoré veci, ktoré som potreboval na konferenciu a, ktoré už nebudem ďalej potrebovať. Ubytovaný som v rovnakom hoteli ako minulý rok. Acme Guest House sa nachádza priamo v strede Thamelu a malá záhradka v hotelovom areáli je skutočnou oázou v prašných, úzkych a preplnených uličkách Káthmandu. Všetko je rovnaké. Spoznávam recepčných aj vedúceho. Ten je opäť veľmi komunikatívny a rozpráva mi o tom, ako robil vodcu nemeckým turistom po slovenských Tatrách. Aj tu v hoteli mal pred pár týždňami ubytovanú veľkú skupinu Slovákov.

V hoteli si sprostredkovane kupujem aj lístok na autobus do Pokhary. Ceny turistických autobusov sa pohybujú od 8-25 USD. Ja beriem ten najlacnejší variant. Stále však ide o vcelku pohodlný a klimatizovaný autobus. Môj spoj má odchod o siedmej hodine ráno. Turistické autobusy do Pokhary vyrážajú zo stanice Kanti Path, ktorá je od hotela vzdialená asi 10 min chôdze. V skutočnosti nejde ani tak o klasickú stanicu, ako skôr o dlhú ulici, kde sa na krajnici zhromaždia desiatky autobusov.

„Ukazujem lístok, odovzdávam batožinu, odháňam otravných predajcov a presný ako nepálske fejkové hodinky o 6:56 vyrážame. “

Príprava pred trekom v hotely
Rušné ulice Káthmandu
Autobusová "stanica" na diaľkové spoje v Káthmandu (Kanti Path)
Počas cesty pri každom zastavení vám cez okienko ponúkajú miestni obchodníci malé občerstvenie.

Napriek tomu, že Pokhara je vzdialená len približne 200 km, cesta trvá 7-8h. Len kým sa vymotáme z Káthmandu, prejde 1,5 h. Druhou možnosťou je ísť letecky. Jednosmerný let stojí od 70 eur a trvá približne 30 minút. Miesto v autobuse mám pri okne, a tak mám možnosť sledovať nielen rušné ulice Káthmandu a neskôr pekné prírodné scenérie, ale aj často hrôzostrašné prejazdy úzkymi horskými priesmykmi stovky metrov nad hlbokými údoliami. Občas mám pocit, že sa na tú cestu nemôže zmestiť ani jedno auto, nieto ešte dva míňajúce sa autobusy. Asi po 3 hodinách jazdy prechádzame okolo miesta, kde auto zbúralo bariéry a vyletelo z cesty dolu do rokliny. Môj nepálsky spolusediaci mi začne rozprávať o tom, že sa to tu stáva pomerne často a včera boli toho vraj plné noviny. No super. Čas si krátim počúvaním hudby, pozeraním filmov, ale častejšie sledovaním okolia.

Po ceste máme ešte dve-tri občerstvovacie prestávky a po 8,5h strávených v autobuse prichádzame do Pokhary. Je už po tretej hodine a chcem si ísť čo najskôr vybaviť potrebné formality spojené s trekom. Ich vybavenie som si nechal až na Pokharu, a keďže zajtra ráno vyrážam, chcem mať už všetko pripravené. Všade som čítal, že na treku sa už povolenia kúpiť nedajú, čomu síce moc neverím, ale „budíž“. Balík rupií by určite všetko vyriešil. Už pri vystupovaní z autobusu sa na mňa vrhajú taxikári a hotelový agenti. Všetkých mlčky ignorujem, tak ľahko si ma nezískajú. Vyzdvihujem si ruksak, kontrolujem veci a som pripravený vyraziť. Pristupuje ku mne jeden Nepálec. Vyzerá v pohode, skúsim to teda s ním. Dohadujem zastávku na úrade, kde mi snáď vydajú povolenia pre sólo trekera. Z internetu nie som moc múdry z toho, kde to hľadať. Niekde vydávajú iba skupinové povolenia, inde majú len jeden z dvoch potrebných dokumentov. Ja potrebujem zelenú TIMS kartu pre sólo trekera a ACAP permit na vstup do Národného parku Annapurna. S domnením, že mierime k taxíku, zastavujeme pri motorke. „Is it ok?“, pýta sa ma môj mototaxikár. No, čo už s tebou. S motorbike taxíkmi som sa stretol už v Thajsku, keď snami motorkár uháňal z móla do hotela. S 12 kg expedičným ruksakom to bude však trochu iné dobrodružstvo. Aspoň budem mať pri páde chránený chrbát. Nastupujem a o asi 3 minúty sme v Tourist Police Office and Permit Office. Pánko ide so mnou a presne vie, čo má robiť. Nech si nemyslí, že som nejaký amatér, a tak vyťahujem vopred vypísané tlačivo so žiadosťou o ACAP permit. Celá procedúra aj vďaka nemu trvá o polovicu kratšie a za 10 minút som ľahší o 4000 rupií. Navyše predbiehame čínskych turistov, ktorí nevedia pochopiť, že nemôžu platiť čínskymi yuanmi. Už sedím opäť na motorke a spokojne mierime do môjho hostelu. Kiwi Guest House Backpackers Hostel je známy hostel pre všetkých backpackerov a za cenu 5€ na noc aj s raňajkami je výbornou voľbou. Taxikárovi platím smiešnych 200 rupií, čo za odvoz a asistenciu vôbec neľutujem. 

„Majiteľ hotela je príjemný pán a diskutujem s ním o mojom treku. Trochu ma odhovára od môjho plánu zvládnuť prvú časť treku za jeden deň, ale trvám si na svojom.“

Skúšam s ním dohodnúť odvoz na zajtra. Bohužiaľ, som sám, čo sa chystá ísť týmto smerom, a tak budem ráno odkázaný na taxi. Je to nevýhoda sólo cestovateľa. Nie je vždy možnosť zdieľať náklady so skupinou, a tak treba občas cvakať viac. V Pokhare sa nachádza krásne veľké jazero s výhľadom na hory. Keďže som však unavený, počasie je zlé, tak ako takmer celý môj tohtoročný pobyt v Nepále, už len dolaďujem posledné prípravy, odkladám si na recepcii v hosteli niektoré veci na odľahčenie ruksaku a idem spať. Zajtra ma čaká prvý trekingový deň.

Deň 2 - Z Khande do Forest Campu

Ráno sa presúvam z Pokhary do osady Khande, odkiaľ sa začína moja trasa Mardi Himal treku. Hádžem do seba raňajky a zisťujem či sa podarilo niečo spraviť s mojím odvozom. Zostáva mi však jediná možnosť - ísť sám taxíkom. Nedá sa nič robiť, a tak niečo pred osmou hodinou nastupujem do privolaného vozidla. Cesta na miesto trvá skoro hodinu a za jazdu platím 1200 rupií. Už počas jazdy vidím vrcholy Machapuchare a Annapurna South. Počasie je však veľmi premenlivé a oblačnosťou sú zakryté takmer všetky blízke vrchy. Khande je malá dedinka ležiaca vo výške 1740 m n.m. vzdialená asi 35 km od Pokhary. Je ideálnym miestom na nástup na trek, aj keď turisti občas využívajú aj trasu z dedinky Phedi cez Dhampus. V Khande sa nezdržiavam a rovno nastupujem na trek. Prechádzam pomedzi chatrče a cesta ma vedie do lesa. Vidím aj prvú informačnú tabuľu so smerom do Australian Campu vo výške 2060 m n.m. Cestou stretávam školákov, ktorí schádzajú dolu do školy. Hneď sa pri mne zastavujú a pýtajú nejaké darčeky. Nadávam si, pretože som na ne zabudol. Pri balení doma mi to úplne vyfučalo z hlavy a cítim sa preto trochu previnilo. Minulý rok na ceste k Everestu sme im priniesli plyšákov, farbičky, či bublifuk. Rozdám im aspoň perá, za čo sú veľmi vďační a pokračujem po klzkých kameňoch v hustom lese do prvej dnešnej zastávky v Australian Campe. Za hodinu som tam a stretávam prvých ľudí. Jeden domorodec sa mi hneď prihovára a ponúka mi na predaj deky a šále, ktoré jeho pani tká na tkáčskom stroji. Ani náhodou, ruksak mám už aj tak dosť plný. Priateľsky sa zhovárame, angličtina opäť nie je žiadny problém, aj keď človek si musí niekedy dosť domýšľať. Pri otázke, odkiaľ som, trochu neochotne odpovedám – veď aj tak človek z hôr nebude naše malé Slovensko poznať. „Oh, Slovakia....Martin Skrtel“, úplne ma odrovná svojimi znalosťami a zobúdza vo mne národnú hrdosť. Zisťujem, prečo sa toto miesto volá po austrálskom kempe, ale ani domáci nevie. Dosť bolo rečí, pokračujem ďalej. Dnes mám v pláne prísť až do Forest Campu, čo nebude žiadna ľahká prechádzka a väčšina turistov túto trasu absolvuje za dva dni.

Začiatok treku v Khande
Terén počas úvodných minút chôdze
Príležitostne sa objaví aj provizórne značenie cesty so smerom.

Pothana je vzdialená asi 20 minút cesty z Australian Campu a zastavuje ma až kontrolné stanovište Národného parku Annapurna vo výške 1950 m n.m. Hneď sa na mňa vrhajú dvaja úradníci a úzky prechod popri stanici by sa dal len ťažko bez predošlých skúseností obísť. Vyťahujem preto svoje povolenia, pas a nahlasujem svoju plánovanú trasu. Na niečo sú tieto checkpointy predsa len dobré. Len tie poplatky si Nepálci veľmi dobre vymysleli. Odtiaľto by za pekného počasia bolo už vidieť Machapuchare, mne to však zatiaľ nie je dopriate. Nezdržiavam sa a pokračujem v stúpaní do Deurali (2100 m n.m.). Cestou dobieham prvého turistu. Je to staršia pani z Veľkej Británie z Newcastle. Chvíľu idem s ňou a rozprávame sa o všetkom možnom. Tento rok som akýsi ukecaný. Trekuje sama ako ja a smeruje do Landruku, a tak sa v Deurali bude odpájať od mojej trasy. 

„Veľké kusy kameňov, po ktorých sa zväčša ide, sú vlhké a šmykľavé. Je pomerne teplo, aj keď Slnko len občas vykukne spoza mrakov či hmly.“

Monzúnová sezóna tento rok nie a nie skončiť. Do Deurali prichádzam asi po 45 minútach a zostávam tu na obed. Ceny sú ešte prijateľné, aj keď za liter vody si už pýtajú 100 rupií. Objednávam si Dal Bhat za nadpriemerných 450 Rs a prvý deň stravovania na treku nemôžem začať bez ničoho iného než mojej obľúbenej nepálskej cesnačky za 180 Rs. Obed je chutný, tak ako všetko, čo v Nepále ochutnám. Na tomto mieste väčšina z tých mála turistov, čo sem zavíta, končí a ďalej pokračujú až nasledujúci deň.

Informačná tabula
Informačná tabula

Je presne poludnie a ja vyrážam ďalej do Forest Campu. Podľa dostupných informácií je cesta dlhá približne 9 km a zaberie 3,5h až 4,5h času. Vstupujem do hustého lesa, džungle s machom obrastenými stromami a kameňmi. Les je plný rododendronových stromov, v tomto ročnom období je však všetko odkvitnuté. Škoda.

„Správnu cestu je niekedy ťažké identifikovať. Idem hlavne podľa intuície a spolieham na šťastnú voľbu.“

Približne každú pol hodinu narážam na znaky provizórneho značenia a tak sa utvrdzujem, že idem správne. Počasie sa zhoršuje. Schladilo sa a padla hmla. Začínam mať obavy, či stihnem prísť do cieľa do zotmenia. Nastoľujem preto pekelné tempo. Už niekoľko hodín som nestretol ani človeka, a tak sa len sám predieram hustým lesom v neznámej krajine a snažím sa nemyslieť na leopardov, o ktorých som čítal, že sa môžu v týchto lesoch objavovať. Aj pršať začína. Cez husté koruny stromov sa však veľa vody ku mne nedostane. Svoju polohu príležitostne skontrolujem cez GPS, stále však zostáva kus cesty do cieľa a aj kvôli zbytočne rýchlemu tempu mi sily pomaly dochádzajú. Nadmorská výška by sa ešte nemala moc prejavovať, ale ruksak robí svoje.

Po troch hodinách už mám toho dosť, keď náhle objavujem malú samostatne stojacu chatku uprostred ničoho. Vychádzajú z nej ľudské hlasy a kúdeľ dymu. Len čo sa na pár krokov priblížim k chalúpke, už ma víta domáci a zve ma dovnútra. Najskôr nechcem ísť, vyjadrujem svoje obavy o čase. Netuším presne, kde som a nechcem prísť potme do Forest Campu. Uisťuje ma však, že mám čas a slnko ešte dobré dve hodiny nezapadne. Idem teda dovnútra a chvíľu si oddýchnem. Ocitnem sa v primitívnej chalúpke plnej dymu, v ktorej traja chlapi sušia hríby. Až spätne si uvedomujem, ako podozrivo a nebezpečne by predsudkami vyzbrojený západniar vyhodnocoval túto situáciu. Tu sme však v Nepále a miestni ľudia majú moju dôveru. 

„Dávam si teplý čaj a vyťahujem domácu marhuľu od svokra z Bučian. Informácia o 52% obsahu alkoholu ich šokuje, ale berú to ako výzvu.“

Keď sa napijú slzy im pri tom vyhŕknu asi tak ako mne, keď ma jeden z nich pohostí extra pálivými dusenými hríbmi. Po dvoch týždňoch v Nepále som na pikantnú stravu už celkom zvyknutý, ale toto je úplne iná liga. Na oplátku vyťahujú aj oni svoje zásoby – ploskačku s názvom Runner. Obávam sa, čo ten názov môže naznačovať. Má necelých 30% alkoholu a chutí ako vodka. S príjemným pocitom nielen na duši, ale aj v krvi, opúšťam týchto milých pánov. Zvyšok trasy by som mal vraj do hodiny zvládnuť, aj keď chlapi z chaty to dávajú za 30 minút. Posledný úsek má len mierne stúpanie, a tak si cestu užívam. Škoda, že sa nebudem vracať rovnakou cestou, aby som im mohol povedať, že s časom 35 minút by som sa im na tejto trase vyrovnal. Je 15:20 a po 6h a 30 minútach som v cieli dnešného dňa.

Malé občerstvenie v chatrči pred Forrest Campom. V ruke slovenská 52ka.
Terén pripomína skôr džunglu.
Forrest Camp

Do Forest Campu (2550 m n.m.) prichádzam za relatívne slnečného počasia, aj keď okolité hory sú opäť zahalené v mrakoch. Vyberám si jednu z dvoch lodžií a dostávam peknú izbu pre dvoch, v ktorej budem sám. V izbe sa prezliekam do čistého a objavujem veľký krvavý fľak na tričku. V lese som sa musel na niečo napichnúť a aj keď to stále krváca, vôbec to nectím. Vonku sa pasie kôň a vychádzajú aj ostatní hostia. Americko-kanadské trio približne v mojom veku sa hneď so mnou zoznamuje a púšťa sa do reči. Okamžite vidím, že budú s nimi problémy. S knihou v ruke si sadám von, oddychujem a načerpávam miestnu atmosféru. Tú mi rýchlo kazia Severoameričania, keď vyťahujú bedminton. Kto si preboha na trek do štyri a pol tisíca metrov zoberie so sebou bedmintonové rakety?! Ten, kto má so sebou nosiča. Okrem nich je tu ešte trojčlenná austrálska rodinka. O dve hodiny po mojom príchode prichádza aj mladá Holanďanka so sprievodcom, ktorá pôsobí, že si do batohu pribalila z domu aj nejakú tú „kávičku“. Teraz si spomínam, že som ich stretol na obede v Pothane. Zopár viet prehodím aj s nimi a po ich zistení, že som dnes štartoval až z Khande dostávam od nich uznanie za svoj výkon. Vraj odchádzali z Pothany tesne po mne a sledovali moje stopy. Potvrdzuje sa mi, že moje tempo bolo naozaj privysoké a teraz zisťujem, že trochu aj zbytočné. Na večeru si dávam polievku a varené zemiaky a o ôsmej večer sa už poberám do izby. Dnešných približne 15 km s prevýšením 810 m je cítiť, a ďalšie dni by už mali byť menej náročné. Stúpajúca nadmorská výška však určite vykompenzuje relatívne kratšie úseky treku.

Izba v lodžii vo Forrest Campu
Jedálny lístok v lodžii vo Forrest Campu
Jedálny lístok v lodžii vo Forrest Campu
Jedálny lístok v lodžii vo Forrest Campu
Jedálny lístok v lodžii vo Forrest Campu

Deň 3 - Z Forest Campu do High Campu

Spalo sa mi výborne. Teploty neboli ešte také nízke, a tak som si vystačil len s jednou perinou a nemusel som vyťahovať spacák. Dnešný úsek meria približne 9 km a do 5 hodín by som mal byť v cieli – High Camp vo výške 3550 m n.m. Vstávam okolo siedmej, dopĺňam zásoby vody a energie. Jessica s partiou ide rovnakou trasou a volá ma, že sa k nim môžem pridať. Samozrejme, odmietam. Pekne slušne, po americky. Nechcem sa s nimi zdržiavať a počúvať celú cestu tie ich úžasné historky. Je milé, že si pamätá moje meno a aj ho dokonca vie dobre vysloviť. O 7:45 vyrážam do Low Campu vo výške 3000 m n.m. Cesta ešte stále vedie lesom, aj keď sa čoraz viac stráca charakter džungle a pribúda vysokohorské lesné prostredie.

„ Po hodine vystupujem z lesa a dostávam sa na planinu, kde leží Low Camp, a z ktorej je za pekného počasia možné prvýkrát z blízka vidieť aj Machapuchare.“

Machapuchhare zahalená v mrakoch, fotené z Low Campu
Machapuchhare zahalená v mrakoch, fotené z Low Campu
Medzi Low a High Campom

Stoja tu dve lodžie a v jednej z nich si dávam prestávku. O pár minút prichádzajú aj ostatní trekeri z Forest Campu. Machapuchare sa derie spoza mrakov a robím pár fotiek. Stále to nie je ono, ale dúfam, že lepšie výhľady ma ešte len čakajú. Predo mnou je ešte posledný lesný úsek a vo výške približne 3000 m n.m. už definitívne vychádzam  z lesa a pohybujem sa po hrebeni. Údolie smerom na Pokharu je krásne čisté, na opačnej strane však Annapurna stále odmieta odhaliť svoje poklady. Približne v polovici cesty sa nachádza jedna lodžia, kde sa zastavujem na čaj a vyťahujem zásoby od Maxsportu. Rozhodujem sa, že obed si doprajem až v cieli, a tak vyrážam na posledný úsek do High Campu. Ten už vedie kompletne po hrebeni a vďaka výdatným dažďom v posledných týždňoch je terén blatový a niektoré úseky treba obchádzať. Turistické paličky teraz skutočne odvádzajú svoju úlohu na výbornú. Vtom blate sa občas šmýka viac ako na ľade. Ide sa mi ale dobre. Vychutnávam si samotu, čistím hlavu a pristihujem sa, ako už niekoľko minút tvorím v hlave príbehy a sumarizujem dianie za posledné dni.  Defragmentácia údajov funguje na 100%. Nemyslím na nič zlé, necítim žiadnu ťarchu, len vychutnávam súčasnosť a jediné, čo mám v mozgu zapnuté, je textový editor, do ktorého neustále niečo zapisujem. Keby sa tak moje myšlienky skutočne dali nahrávať. 

„Zažívam pocity, ktoré človek zažije asi iba pri sólo cestovaní v opustenej divočine na druhej strane sveta.“

Do High Campu prichádzam o pol druhej s čoraz zhoršujúcim sa počasím. Ubytujem sa v prvej z troch lodžií, kde som jediný hosť a vcelku vymrznutý si objednávam Big Pot čierneho čaju. V zapätí sa prudko rozprší a ja si hovorím, že som urobil naozaj dobre, že som sa nezdržiaval obedom. V lodžii sú dvaja domáci, čo sa starajú o toto miesto. Mladý Nepálec samozrejme len bosý v šlapkách a jeho starší kolega, ktorý je vo velení. Obidvaja sú veľmi príjemní a dobre si rozumieme. Som tu vraj prvý Slovák vôbec. Rozprávam im o Slovensku a o tom, čo tu robím. Vychutnávam si už Dal Bhatik, keď prichádzajú zmoknutí Austrálčania. Berú to s humorom, napriek tomu, že ešte dnes sa chcú vrátiť dolu a z High Campu a kvôli hmle a dažďu nebudú mať nič. Pri čaji ešte pozvoľna diskutujem s asi 20 ročnou sympatickou Grace a jej mamou. Čudujem sa, že si ešte zo včera pamätám mená. Dostávame sa k téme, či som tu sám a či sa o mňa doma neboja. S myšlienkou na Sisi pohotovo odpovedám, že : “My girlfriend almost didn't allow me to go here“, a na dodatok „She actually didn't“, už vypukne klasický amerikánsky filmový smiech. Prichádzajú už aj pomalší Severoameričania, ale akosi sa im nepáči „moja“ lodžia, a tak si vyberajú inú. To je len dobre, neviem si predstaviť s nimi stráviť ďalší večer.

Zostávam  v lodžii sám a v celom High Campe sme dokopy štyria trekeri a malá skupinka nemeckých turistov, ktorí kempujú v stanoch vonku a chystajú sa vyliezť Mardi Himal. Celé upršané poobedie a večer trávim v spoločenskej miestnosti, kde konečne zakúrili a nahádzali jačie trusy do piecky. Som tu iba ja a dvaja domáci. Jeden z nich vyťahuje gitaru a začína si niečo brnkať a pospevovať. Škoda, že neviem hrať, naučil by som ich nejaké slovenské šlágre. Na knihu nemám chuť a vyťahujem tablet, ktorý som si nechal u seba z konferencie. Pozerám ďalšiu epizódu výborného mysteriózneho seriálu Stranger Things. Celý čas mi do tabletu čumí aj mladý Nepálec.

Idem spať už pred ôsmou hodinou. Nechce sa mi vybaľovať spacák, a tak si pýtam dve periny. V noci je riadna zima. Stále prší a cez deravú strechu a múry fúka silný vietor. Snáď sa do zajtra vyprší a ráno budú konečne krásne výhľady.

Deň 4 - Mardi Himal BC a návrat do Low Campu

Od včerajšieho poobedia pršalo až do dnešného skorého rána. Z izby vychádzam o pol siedmej ráno. Neprší a takmer celá obloha je jasná. Samozrejme až na severnú stranu, kde sa nachádza Machapuchare a vrchy Annapurien.

„Čiastočne vidieť vrcholy, to čo si však ľudský mozog dokáže domyslieť, fotografia nezachytí.“

Cesta k základnému táboru Mardi Himal. V pravo je možné vidieť oblakmi zahalený vrchol Machapuchare.
Južná stena Annapurna South (7219 m n.m.)
High Camp (3500 m n.m) sa nachádza na úpätí hrebeňa a je poslednou zástavkou pred výstupom do základného tábora Mardi Himal. (4500 m n.m.)

Počasie je vo veľkom kontraste s minulým rokom, kedy sme rána mali vždy nádherné a oblačnosť prichádzala až poobede. Záver septembra už býva málokedy v Nepále obdobím dažďov. Dokonca aj v Káthmandu každý deň chvíľu popršalo, čo som predtým vôbec nezažil. Nedá sa nič robiť. Po raňajkách vyrážam smerom k základnému táboru Mardi Himal s nádejou, že to nebude také zlé.

Údolie na juh je naozaj nádherné a mám pocit, že vidím až do Pokhary. Čakajú ma prudké stúpania po členitom teréne tiahnucom sa hrebeňom severne od High Campu. Idem iba s malým ruksakom a paličkami. Kopce sú krásne porastené trávou a machom. Na ceste som sám a prekonávam jeden vrchol za druhým. Medzitým klesám do malých sediel, aby som opäť musel vystúpať vyššie. Nadmorskú výšku už cítiť, dýcha sa ťažko a znovu pociťujem aj mravčenie v prstoch. Premýšľam nad mojou teóriou, že je to spôsobené nižším obsahom kyslíka, ktorý radšej smeruje do pľúc a svalov než do periférnych častí tela. So zaujímavosti vyťahujem aj oximeter a meriam 90 % SpO2, čo je primerané na túto výšku a dobu aklimatizácie. Po dvoch hodinách prichádzam na miesto zvané Upper View Point približne vo výške 4050 m n.m. Počasie sa nezlepšuje, je skôr horšie. Robím si prestávku, občerstvujem sa a cvakám pár fotiek. Západne odo mňa sa mi na chvíľku odkryje je obrovská stena Annapurna South s vrcholom vo výške 7219 m n.m.. Machapuchare je z veľkej časti zakryté stúpajúcou oblačnosťou z údolia. Hmla sa pomaly rozširuje zvrchu a základný tábor je takmer určite celý zahalený v hmle.

„Sadám si na kameň a dávam si 15 minút na rozhodnutie, či pokračovať ďalej. Čakám na znamenie. To prichádza vo forme hmly, ktorej je stále viac a valí sa na mňa. “

Zmierujem sa stým, že Machapuchare ani Annapurnu dnes neuvidím. Nemá zmysel pokračovať, výškový rekord v Himalájach mám aj tak oveľa vyšší. Ide mi hlavne o výhľady, a byť niekde len preto, aby som tam bol, bez väčšieho významu, mi nie je vlastné. Preto sa otáčam a idem späť do High Campu. Je mi to ľúto, ale príroda je mocnejšia.

Ide mi hlavne o výhľady, a byť niekde len preto aby som tam bol, bez väčšieho významu, mi nie je vlastné.
Upper View Point (4050 m n.m.)
Počasie je od rána neisté a hory sa postupne zaťahujú do stále viac a viac mračien a hmly. Po 2 hodinách strmým kopcom sa dostávam nad 4000 m k Upper View Pointu. Machapuchare dnes neuvidím. Hmly je stále viac a viac a valí sa na mňa. Nemá zmysel pokračovať, výškový rekord v Himalájach mám aj tak oveľa vyšší
Vraciam sa späť do Low Campu, kam zídem za necelé 2 h. Cestou stretám Yakou a keď sa pozriem na hory za mnou, neľutujem rozhodnutie zostúpiť

Cestou späť do High Campu stretám prvé živé stvorenia – pasúce sa ovce. Behajú po strmých svahoch ap astier ich zváža dolu do vedľajšej doliny. Idem síce po tej istej ceste, ale až teraz si uvedomujem, aké strmé a nebezpečné sú niektoré úseky. Takmer kolmý svah v kombinácii s rozmočenou pôdou vyžadujú zvýšenú opatrnosť. Za hodinu som vHigh Campe.

Podľa plánu mám ešte dnes zostúpiť do Low Campu, ale vzhľadom na počasie zvažujem aj iné alternatívy. Môžem tu prespať ďalšiu noc a ráno skúsiť znovu šťastie. Po dvoch týždňoch v Nepále však nemám už veľkú dôveru v tunajšie počasie, a tak sa rozhodujem držať plánu a zostúpiť ešte dnes. Lúčim sa snovými priateľmi a po obede vyrážam. Za hodinu a 45 minút som v cieli. Asi o hodinu prichádzajú aj Severoameričania, tí však pokračujú ďalej do Sidhingu. Mňa táto trasa čaká až zajtra a tu zostávam aj pre možné raňajšie výhľady a peknú rozlúčku s Mardi Himal trekom.

„ V celom kempe, kde sa zmestí asi 30 ľudí, som sám, iba s chatárom.“

Už sa zotmelo a ja sedím v spoločenskej miestnosti lodžie a zohrievam sa pri čaji a ohni. S pánom, ktorého meno si už nepamätám, prekecáme celé hodiny. Z prvej ruky sa dozvedám veľa nového o Nepále, ich kultúre, ľuďoch, o tom, ako funguje ich bežný život. V Nepále žijú väčšinou mnohopočetné rodiny v jednom dome a deti sa osamostatňujú neskoro, ak vôbec. Môj dočasný priateľ je z Pokhary atu spravuje lodžiu len počas turistickej sezóny. Inak sa počas roka, tak ako zvyšok jeho rodiny, živí farmárčením. Pýta sa ma na moju krajinu, rodinu, na môj plat či spôsob života. Ukazujem mu fotky z dovolenky, z EBC treku či zaujímavé zábery zo života. Veľmi sa mu páčia slovenské Tatry i Silvinka. Vraj sme „beautiful couple“.

Kuchyňa :)
Chatár je príjemný chalan. Kecáme v spoločenskej miestnosti pri ohni, dávam si Dal Bhat a čaj.

S chatárom sa bavím o mojom zajtrajšom zostupe. Z Low Campu môžem pokračovať rovnakou cestou späť do Khande, alebo zostúpiť východným údolím do Sidhingu a Lumre. Túto časť treku bolo od stola logisticky najťažšie naplánovať, predovšetkým kvôli nedostatku informácií o vzdialenostiach a možnostiach prepravy do Pokhary. Vedel som len, že chcem zostúpiť inou cestou, než som sem prišiel. Zisťujem, že pôvodne dvojdňový presun do Pokhary v pohode zvládam za jeden deň, a tak mi chatár telefonicky rezervuje jeep zo Sidhingu na deviatu hodinu. Večer zakončujem domácimi hranolkami, na ktoré som mal už chuť, objednávam si raňajky na šiestu hodinu a odoberám sa spať. Pre istotu si pýtam aj druhú perinu, nebudem na poslednú noc už vyťahovať spacák, aj keď to bude znamenať, že som ho zbytočne bral. Verím, že ráno sa so mnou Himaláje rozlúčia tak, ako sa patrí a vynahradia mi daždivé počasie posledných dní.

Deň 5 - Návrat do Pokhary

„Ráno vstávam o pol šiestej a hneď sa utekám pozrieť, aké je počasie. Je to pohľad pre bohov.“

Všetky svetové strany sú bez jediného mráčika. Už takmer začína svitať, ale stíham ešte niekoľko minúť nočnej hviezdami posypanej oblohy. Nádhera. Škoda, že som nevstal o pol hodinu skôr, keď bola ešte úplná tma. Svitanie prečkám vonku na lavičke a vychutnávam si tieto vzácne momenty čistej oblohy. Machapuchare je famózne a pomaly sa jeho vrchol začína zahaľovať do slnečného svitu. Tam už smelo panuje Slnko, no base camp si ešte musí chvíľu počkať. Hneď by som sa tam vrátil. Cesta by mi však odtiaľto zabrala aspoň 6 hodín s prevýšením 1500 m bez garancie udržania rovnakého počasia. Trochu ľutujem svoj včerajší zostup z High Campu. Keby som tam tak zostal, ideálnejšie podmienky na trek si neviem ani predstaviť. Nemohol som však tušiť, že sa počasie tak dramaticky zlepší a nebol som si istý podmienkami návratu. Škoda, no asi to tak pre niečo malo byť. Beriem to s pokorou a vážim si aspoň týchto pár vzácnych momentov. Ďakujem Himalájam, ktoré ma predsa len nenechali odísť bez dokonalého pohľadu na svoje poklady. Lúčim sa so svojím včerajším spoločníkom a o 6:15 sa vydávam na cestu. Vpravo by som pokračoval naspäť do Forest Campu, vydávam sa preto vľavo smerom do Sidhingu, ktorý leží o 1500 m nižšie než Low Camp.

Cez noc sa konečne vyčasilo a aspoň na posledný deň pri návrate do Pokhary sa so mnou Machapuchre pekne rozlúči
Machapuchare
Machapuchare

„Cesta vedie cez strmý les a chodník je len málo vychodený. Často krát preto strácam stopu a niekedy aj pár minút idem v neistote.“

Nemôžem si dovoliť zablúdiť. O deviatej mám odvoz zo Sidhingu spred jednej z lodžií. Pri mojom tempe by som mohol mať asi pol hodinovú rezervu. Terén je však zlý, dvakrát sa pošmyknem a na dlani mám krvácajúcu ranu, na ktorú mám dodnes spomienku. Rýchlo si ju ošetrujem a pokračujem, pre moje kolená, v náročnom klesaní. Slnko páli aj cez stromy a teplota sa zvyšuje. Občas cesta vystúpi z lesa a vidieť zdiaľky Machapuchare. Stále je výborná viditeľnosť, ale vidím, že zo spodu sa už začína tvoriť oblačnosť. Musím byť už blízko - prichádzam k prvým osamoteným obydliam, kde na mňa vyskakuje brechajúci pes nejakej lokálnej rasy. Prichádza majiteľ, ktorý sa snaží psa skrotiť a pýtam sa ho na cestu do Sidhingu. Prikyvuje. Je pol deviatej a už by som mal byť na mieste. Nikde však žiadna dedina a z mapy tiež nie som moc múdry. Podľa GPS ma to odklonilo na inú cestu, Sidhing však nie je v mapových podkladoch dobre zaznačený.

Trochu v zhone prichádzam k niekoľkým domom a v jednom z nich sa snažím nadviazať kontakt s domorodcami. 

„Tí nevedia ani slovo po anglicky, a tak zapájam ruky, nohy a snažím sa tými najzákladnejšími výrazmi povedať čo chcem. Sidhing? Jeep? Pokhara? Nejde to.“

Stará pani ma vedie za niekým o pár domov ďalej, tam tiež neuspejem a vraciam sa s ňou naspäť. Netuším ani či som v Sidhingu alebo ako sa tam dostať. Je už takmer deväť a svoj odvoz už nestihnem. Pokračujem vo vysvetľovaní, že hľadám „Jeep to Pokhara“. Zrazu to starej pani trkne, niekam telefonuje a už posiela pána manžela, ktorý si lakonicky bafká cigaru, nech ma niekam zavedie. Poďakujem sa a sledujem kroky starého pána. Netuším, kam ma vedie, ale ideme asi 15 minút po strmej ceste, po ktorej by mohol jazdiť aj Jeep. Na pôvodne dohodnuté miesto to však určite nebude. Na jednom mieste obchádzame veľký zosuv pôdy a cez túto zasypanú cestu určite žiaden Jeep neprejde. Napriek tomu, že pán má už svoje roky a ide len v šľapkách, jeho tempo držím len tak tak. Konečne sa za zákrutou objavuje na ceste Jeep a okolo neho niekoľko miestnych ľudí. V ňom už teraz sedí 5 ľudí.

„Prichádzame práve v čase, keď chlapi vymieňajú predné koleso. Začína to super. “

Pýtam sa, či ma odvezú do Pokhary a koľko to bude stáť. Mladá silnejšia pani sa mi len vysmeje do tváre a ja neviem či je jej vtipné, že na ňu hovorím po anglicky, alebo je to kvôli mojej odvážnej požiadavke. Nakoniec sa však nájde jeden, ktorý aspoň trochu rozumie a s istou dávkou neistoty vyvodzujem, že sme teda dohodnutí. Od odchodu z Low Campu som sa poriadne nezastavil, som smädný, hladný a je mi teplo. Zhadzujem preto ruksak a konečne si sadám na zem. Pýtam sa pani, či nemá aspoň trochu vody. Tá sa mi opäť vysmeje do tváre a ja znovu neviem či je jej vtipná moja odvaha spýtať sa jej niečo po anglicky, alebo je to kvôli mojej drzej otázke. Koleso je vymenené a ja nastupujem do auta, na predné sedadlo, kde sedíme traja. Ešte stihnem starčekovi poďakovať a vkladám mu do rúk zopár rupií. Vzadu sú ďalší štyria a ešte traja na streche. O týchto cestách Jeepom som veľa čítal a videl hrôzostrašné videá. Rýchlo zisťujem, že ma to čaká na vlastnej koži.

Terén je príšerný. Cestou sa to dá len ťažko nazvať. Povrch je celý rozblatený s hlbokými vyjazdenými koľajami s prudkými klesaniami a stúpaniami.

„Oveľa horší je však fakt, že cesta vedie po úbočí niekoľko stoviek metrov hlbokej rokliny a občas mám pocit, že od kraja nás delí len niekoľko centimetrov. “

Po chvíli zastavujeme a všetci vystupujú von. „It is too dangerous, vraví mi môj spolusediaci a tak šofér prechádza úsek Jeepom sám, aby sme sa neprekotili do rokliny. Už sedíme znovu vaute, ale žeby bol terén lepší, sa nedá povedať. Naozaj sa bojím a vyhodnocujem to ako jeden z najstrašnejších zážitkov v živote. Spolusediaci začína so mnou trochu konverzovať. Ukazuje mi cestu, po ktorej pôjdeme a vyľakaný som ešte viac. Modlím sa, aby sme už boli dolu, pri rieke. Pýtam sa ho, koľko trvá cesta. Vraj tri hodiny, ale máme dobrého šoféra a ten to zvládne aj za dve. Moc ma to neupokojuje. Náhodou stretávame Jessicu s kanadským párom a ich sprievodcom, ako zostupujú po našej trase pešo. Myslel som, že už dávno budú v Pokhare. Jeep majú dojednaný asi z nižšie položenej osady. „Brace yourself, Marek“, kričí mi Jessica a so strachom v očiach režeme ďalšiu zákrutu. Prichádzame k prvým, ešte stále vysokohorským osadám a zdá sa, že aj ďalší by sa chceli odviesť. Je však plno a mňa vyhodiť nemôžu. Som pre nich príliš cenný. Ako cudzinec im totiž za jazdu platím určite niekoľkonásobne viac ako domáci. Autom sa brodíme cez korytá riek a v ďalšej osade naberáme chorú babičku, ktorú, ako neskôr zisťujem, vezieme doktorovi. Niekto musel vystúpiť, ale strácam vtom už prehľad. Miesto musím prenechať novým cestujúcim a tak ma presádzajú na zadné sedadlo, kde sedím s tromi ukričanými Nepálčankami. Na terén si už pomaly zvykám a nevyvoláva vo mne taký strach. Po dvoch hodinách v stiesnených podmienkach v Jeepe sme skoro na mieste. Vraj 1000 rupií stačí iba sem, a ak chcem ísť ďalej do Pokhary musím zaplatiť ďalších 500. Treba zas uznať, že šofér je frajer a v tomto teréne by len málokto dokázal bezpečne riadiť plne naložený Jeep. Navigujem ich teda k môjmu hostelu a 13€ za túto jazdu smrti považujem za férovú cenu. Zážitok na celý život.

V aute sa tiesnime siedmy, a ďalší traja sú na streche. Jeden z najstrašnejších zážitkov v mojom živote
Najskôr však musím prežiť 3h cestu Jeepom po rozblatenej ceste, ktorá vedie po kraji 1000 m hlbokej rokliny.

Do hostela sa dostávam približne na obed a celý šťastný a zdravý zhadzujem zo seba veci a padám na posteľ. Zvládol som to! Mardi Himal Trek je môj. Mam neskutočnú radosť. Stále ma síce máta celá záležitosť s počasím a doteraz neviem, kde som spravil chybu pri zostupe do Sidhingu, dôležité je však, že všetko dobre dopadlo. Som tu aj kvôli prílišnej opatrnosti vlastne o deň skôr, a druhý krát by som to spravil asi inak, po ceste s Jeepom mi je už však všetko jedno. Je piatok a let z Káthmandu mám až v utorok. Snažím sa preto cez Michala prebookovať letenky o 2 dni skôr. Výborne, zdá sa, že to pôjde. Je to pašák, má moju vďaku. Zrazu začujem známe hlasy a neviem uveriť vlastným ušiam. Oni ma snáď prenasledujú. Severná Amerika na stope Slováka. „Marek, you have survived“. Znovu sa zvítame a vymieňame dojmy. Poobede sa idem do mesta najesť a vychutnám si zaslúžené Everest pivo. Znovu začína pršať a klesať nízka oblačnosť, a tak z výletu na jazero Phewa opäť nebude nič. Objednávam si ešte autobus do Káthmandu a na izbe relaxujem a spracúvam bohaté zážitky z posledných dní.

Káthmandu  a návrat domov

V sobotu ráno odchádzam na autobus do Káthmandu. Je osem hodín a čaká ma minimálne rovnako dlhá cesta. Na stanici je niekoľko desiatok diaľkových autobusov a bez problémov nachádzam ten svoj. Včera som si rezervoval cez booking.com izbu v Acme Guest House, a tak po príchode do Káthmandu mierim na staré známe miesto. Izba nie je ešte pripravená, tak ma zdarma presúvajú do luxusnejšej izby na prízemí. Na mesto mám ešte necelé dva dni. Veľa som toho stihol ešte pred trekom, a tak teraz už len dokúpim niekoľko suvenírov a vyskúšam nové reštaurácie. Až do nedele sa flákam po meste, zachádzam aj do menej navštevovaných uličiek, v ktorých bývajú takmer výhradne len domáci a za veľmi dobré ceny kupujem koreniny, nepálsku whiskey či deku z jačej vlny.

V nedeľu večer dopíjam v hotelovej záhrade posledné nepálske pivo a na ulici zastavujem taxík na letisko. Obhliadam sa ešte poslednýkrát a chcem si toho zapamätať čo najviac. Všetky vône, obchodíky, ľudí. Bohvie, či sa tu ešte niekedy vrátim. Na letisku som s trojhodinovým predstihom a posledné rupie míňam za vodu. Na spiatočné lety sa mimoriadne teším. Nielen preto, že svoj o 2 dni skorší príchod tajím pre Sisi a chcem ju prekvapiť, ale aj kvôli spiatočnému letu z Dubaja do Viedne. Ten prvýkrát absolvujem s TOP leteckom spoločnosťou Emirates na najväčšom dopravnom lietadle sveta Airbus A380 Superjumbo. Je to obrovský dvojposchodový, takmer 600 tonový kolos, s rozpätím krídiel 80 m, dĺžkou 72 m a v najväčšej konfigurácii sedadiel odvezie 853 ľudí. Na letisku ako zázrakom stretávam Grace s mamou z Austrálie. Týmto náhodám občas pripisujem možno väčší význam, než v skutočnosti majú. Je však až neuveriteľné, keď úplnou náhodou stretnete na jednom z najopustenejšom treku v Nepále niekoho, koho potom celkom nezávisle o konkrétny počet dní, v konkrétnu hodinu, a na konkrétnom mieste stretnete znovu. Opäť minút už vyhlasujú otvorenie brány na môj nočný let do Dubaja.

Presun na hlavný dubajský terminál je bezproblémový a na letisku čakám 5 hodín na let do Viedne. Je tu riadna kosa a ja mám na sebe len kraťasy a krátke tričko. Konečne prišiel čas nástupu. Hrozne sa teším na A380ku. Let je prekvapivo prázdny a lietadlo nie je zaplnené ani z tretiny. Mám preto celú trojku pri okne pre seba. Úžasný komfort, toľko miesta na nohy som v lietadle ešte nevidel. Všetko je tu dokonalé, od dotykovej obrazovky predo mnou až po zmrzlinu, ktorú servírujú asi ako piaty chod. Beriem si dve deky a snažím sa prespať skoro 6 hodinový let.

Už som takmer doma z úžasného a neopakovateľného výletu. Zvládol som to nie len ja, ale aj moja drahá Sisi, ktorá vždy ťažko znáša moje cesty. Moje srdce sa do Nepálu zaľúbilo ešte viac a budem robiť všetko preto, aby som sa sem v budúcnosti ešte vrátil. Nikdy na toto dobrodružstvo nezabudnem. Dalo mi do života možno viac, než si teraz uvedomujem.

Zážitky pro tebe sepsal Marek Adamech

16. 10. 2018, poslední aktualizace 2018-10-17T09:03:27+02:00

Marek Adamech a procestoval 24 zemí světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne je už 4 roky, napsal pro tebe 2 cestopisy a pomohl sepsat 8 průvodců .

Další cestopisy

Čtení na 8 minut
Okruh kolem ostrova Gran Canaria

Trip po Gran Canaria trval 8 dní včetně cesty a vše začalo odletem z Berlína. Nebo spíše zveřejněním akční letenky na cestujlevne?

Čtení na 28 minut
Okolo jazera Erie
Pavol Švantner Severní Amerika

Keďže v týchto častiach USA a Kanady som bol iba rok dozadu, zvažujem, že tentokrát by som výlet poňal trochu dobrodružnejšie.

Čtení na 6 minut
Izrael a jordánská Petra

Cesta po Izraeli spojená s výletem do Petry.

Čtení na 30 minut
Za hokejom do Toronta

Tento cestopis som bol rozhodnutý nenapísať. Hovoril som si, že nikoho už predsa nebude zaujímať, ako sa po druhý krát trepem do Kanady a ešte aj na ten istý hokejový šampionát. Ale nakoniec vidíte :)

Další cestopisy

4 komentáře

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Avatar uživatele Libor_S
Libor_S
  • Přidal se před 3 lety
  • Napsal 91 komentářů
  • Poslat zprávu
  • (upraveno 2018-10-19T18:41:45+02:00)

Pekny cestopis a trek opravdu stoji za to. Sel jsem tento trek letos po pulce dubna a pocty turistu jsou jiste nizsi nez na 2 nejznamejsich trekach v Nepalu, ale neobjeveny neturisticky raj to neni. V High Campu byly 3 ze 4 lodgi plne (mozna i ta 4.) diky tomu, ze se kvuli spatnym vyhledum toho rana vice lidi rozhodlo zustat dalsi noc. Neni treba jezdit na trek taxikem. Z autobusaku na severu mesta jezdi mnoho busu a tam se da dostat z turisticke casti Pokhary mistnim busem.

Ja jsem sel odpoledne z Phedi, kam se da dojet rychle (asi pul hodiny a bus pokracuje do Khande a dal), a prespal v Dhampusu na hrebinku, kde uz jsou vyhledy (i tam jezdi bus, ale ne moc casto). Dalsi noc Forest Camp (cestou 1 Nepalec, se kterym a jeho 2 kamarady jsem obvykle tyto 2 dny sel, videl pandu cervenou), pak High Camp a po dosazeni 2. upper viewpointu ve 4155 m n.m. (dal uz vyhledy lepsi nejsou ani za hezkeho pocasi, hory se zatahovaly, bylo to uz po souvislem cerstvem snehu ci krupkach, ten den dopoledne dale za 1. vyhlidky nikdo jiny nesel) jsem sel zpet po hrebeni do noveho ubytovani v Middle Campu ve 3184 m n.m., odkud je lepsi vyhled nez z High Campu (navic jeste okolo rozkvetle rododendrony).

Ani zpet neni treba jeep a s ohledem na stav silnice to ani nedoporucuju. Bus jezdi z Lumre po prasne, ale celkem prijatelne silnici, kam se da dojit ze hrebene za necely den. V Lumre ale je jen osklive ubytovani bez sprchy, takze je lepsi dojit jeste kousek do Khora Mukh, kde je vice moznosti a rano pekne vyhledy na sluncem nasvicene hory.

Nechapu to ranni honeni posledni den, zvlast kdyz jsi pak prebookovaval letadlo na driv. Nezustat v High Campu dalsi noc byla strategicka chyba. Krvavy flek na tricku byl od pijavice. Ty tam jsou asi od dubna do zari, mozna rijna, ale jen malo a pokud clovek zastavi mimo cestu nebo se otira v lese o kere. Ja videl 2 na bote, jak lezly nahoru. Je lepsi to prohlizet. Zari jeste muze byt destivejsi a oblast jizne od Annapuren je nejdestivejsi z popularnich oblasti Nepalu. Mozna ze v te dobe bylo pobliz Everestu vice sucho (ja tam byl koncem zari 2013 nekdy nad mraky, ktere zaplnovaly udoli).

před 26 dny
Marek Adamech
  • Přidal se před 5 lety
  • Napsal 17 komentářů
  • Poslat zprávu
  • (upraveno 2018-10-21T21:22:04+02:00)

Ahoj. Cestopis je z roku 2016, takže aj informácie v ňom sú pre to obdobie, nie pre "letos". Ale díky za update z treku aj o nových možnostiach dopravy. Jazda jeepom bola neuveriteľná aj keď trochu nebezpečná skúsenosť. Vidím, že v Nepále žiadny trek dlho nezostane bez povšimnutia davmi ludí, aj keď také počty ako na EBC a ABC to určite nebude.

Ako pripúšťam v cestopise, ten návrat sa nakoniec ukázal ako unáhlený a bol som až príliš opatrný. Ale po 2 tyždňoch zlého počasia som už stratil nádej na zlepšenie. Ale aj kvôli tomu píšem tieto cestopisy, aby sa ostatní vyvarovali mojich chýb a mali viac informácii, než ja som mal v tom čase.

Ta pijavica mi doteraz vôbec nenapadla , po rokoch je konečne zahada vyriešena :)

před 24 dny
Avatar uživatele Libor_S
Libor_S

Ted kdyz jsi o nem napsal cestopis, tak uz teprve nezustane bez povsimnuti (to je jen vtip, to ti nevycitam). Davy chodi na tech par treku s krasnymi vyhledy a prijatelnou dostupnosti, kde se da ubytovat bez stanu, najist v restauraci a neni nutny pruvodce. Krome EBC a treku u Annapuren uz zbyva jen Langtang, ktery je srovnatelny v poctu lidi s Mardi Himal.

Ty busy tam jezdily uz davno. Trek kolem Annapuren jsem pred 8 lety zacinal na stejnem miste. I slovensky je to pijavice (ne s "y").

před 24 dny
Marek Adamech

Opravené :)

Přidat odpověď
před 24 dny
Avatar uživatele

Nechceš klikat? Přidej se mezi nás! (pokud nejsi robot)