Tour de Asia 2024

Z chladnúcej Európy do ešte "chladnejšej" Kórei

15.10 - Deň D, Viedeň - Štokholm - Peking - Soul

Na letisku vo Viedni netrpezlivo čakám na svoj let Austrian Airlines do Štokholmu, z ktorého ďalej poletím s krátkym prestupom v Pekingu do Soulu. V mojej mysli sa miešajú emócie počínajúc nadšením, vzrušením, pokračujúc až po svojim spôsobom rešpekt a obavy z nadchádzajúcej 2 mesačnej cesty v Ázii. Akonáhle pociťujem, že sa masívny 250 tonový kolos spoločnosti Air China odliepa spolu so mnou zo štokholmského letiska, viem že už niet cesty späť a môj trip sa v tomto momente oficiálne začína.

16.10 - Soul

Do Soulu prilietam niečo po 14 hodine, imigračné trvá niečo cez 30 min. (využívam dočasný bezvízový styk medzi SR a KR) a začínam zháňať známu T-money card. Vo väčšine cestovateľských itinerároch sa dočítate, že kartu bezproblémovo zoženiete v convenience storoch rozosiatych po celom letisku. Neviem či som zle hľadal alebo sa zlé pýtal, ale v žiadnom z týchto obchodoch ju nemali. Ako trafená kura bez hlavy som teda pobehoval po celej príletovej hale až kým mi jeden predajca s veľmi lámavou angličtinou odporučil ísť na železničnú/metro stanicu nachádzajúcou sa priamo na letisku a kúpiť túto kartu priamo tam. Železničná stanica je aj napriek vzájomnému prepojeniu s terminálom pomerne vzdialená a dostanete sa na ňu za približne 10-15 min. Na železničnej stanici už je automatov na T-money card obrovské množstvo a za zálohu 4000 KRW s následným dobitím 20 000 KRW si zakupujem celokórejskú peňaženku a električenku v jednom. Cesta z letiska je expresným vlakom rýchla a za približne 50 min. prichádzam na hlavnú stanicu v Seoule. Ubytovávam sa na hosteli, konsolidujem celý svoj zovňajšok a po malej prechádzke po štvrti Hongdae s následnou odmenou v podobe chladenej 10tky zaspávam na hostelovej izbe.

17.10 - Soul - Paláce, Paláce a zas a znova Paláce.

Prvý deň v hlavnom meste Južnej Kórei začínam s "Must-See" prehliadkou hlavného mesta - Gyeongbokgung Palace a.k.a prvým juhokórejským kráľovským palácom, ktorý sa nachádza v rozľahlom pavilóne obklopený ďalšími menšími palácmi, záhradami a chrámami. Následne sa cez tradičnú Bukchon Village posiatu klasickými kórejskými domami presúvam k ďalšiemu už menšiemu komplexu Changgyeonggung Palace, kde mám možnosť obdivovať rozsiahle záhrady ako aj krásne reštaurované staroveké paláce. Ako zaujímavosť môžem dodať, že práve väčšina týchto usadlosti ako aj chrámov ktoré by ste potencionálne v Soule navštívili je nanovo vybudovaná, keďže časté invázie či už Mongolov, Číňanov a na začiatku 20 st. aj Japoncov väčšinu pôvodných stavieb úplne zničili a boli priebežne a nanovo budované. Môj deň pokračuje prechádzkou po Kórejcami obľúbenom nábreží Cheonggyecheon obklopenom modernými mrakodrapmi na ktorom aj pozorujem západ slnka a svoj deň ukončujem v paláci Deoksugung.

18.10 - Soul + DMZ "Na dostrel Kima"

Severná Kórea - Krajina ktorá ma svojim spôsobom fascinuje už od mojich 16 rokov. O Hermetickom kráľovstve (ako sa tejto krajine synonymicky hovorí) bolo napísaných množstvo kníh, článkov či nahratých množstvo podcastov a rozhovorov s utečencami. Ubezpečujem Vás, že som prečítal, videl a počul všetko dostupné čo sa Severnej Kórei týka a tak isto Vás môžem ubezpečiť, že nebyť koronavírusu tak už v roku 2020 by som si túto krajinu po jej návšteve mohol vyškrtnúť zo svojho bucketlistu krajín. Je rok 2024 (2025 v čase písania tohto príspevku) a Severná Kórea sa po pandémii COVID-19 stále neotvorila masovému turizmu. Jeden zo spôsobov ako sa k tejto krajine aspoň ako tak priblížiť, je navštíviť od Soula 50 km vzdialenú "DMZ" čiže Demilitarizovanú zónu. Keďže Vás nechcem nudiť obsiahlymi historickými informáciami a faktami z Wikipédie, ktoré si aj tak môžete vyhľadať, tak len v stručnosti. DMZ vznikla v roku 1953 ako výsledok prímeria po vojne medzi komunistickým a sovietmi krytým Severom a Američanmi bránením autoritatívnym Juhom. Tým že Severná a Južná Kórea nikdy nepodpísali oficiálnu mierovú zmluvu po prímerí z roku 1953, sú naďalej tieto 2 krajiny de jure vo vojenskom stave a naďalej na svojej spoločnej hranici držia niekoľko sto tisíc vojakov na oboch stranách. DMZ teda je hraničnou nárazníkovou zónou ktorá je zároveň územím nikoho. V Južnej Kórei však existujú cestovné kancelárie a sprostredkovatelia, ktorí každý deň na toto miesto organizujú rôzne organizované výlety. Zájazd do DMZ som kupoval pár dní vopred cez stránku getyourguide.com kde som si zvolil možnosť základného poznávacieho zájazdu za cca 40 €. Odjazd bol o 6:30 ráno zo zastávky Hongik Univ. Station z ktorej ma vyzdvihuje Kórejka Lucy. Nastupujem do plného autobusu, v ktorom mňa, ako aj celú osádku autobusu nabriefuje základnými faktami o Kórejskej vojne, povie nám o súčasnej napätej situácii, ako aj o nedávnom vyhodení mosta medzi Severom a Juhom Severokórejčanmi. Po cca hodine prichádzame na miesto s názvom Imjingak, ktoré je naším východiskovým bodom na našej ceste ďalej na "Sever". Po rýchlych raňajkách som absolvoval prehliadku bývalého železničného mostu, ako aj vlaku z obdobia Kórejskej vojny. Povedali sme si niečo k histórii tohto konfliktu a tiež sme mali možnosť si tu zakúpiť severokórejské suveníry či bankovky. Ďalším bodom programu bola po pasovej kontrole, návšteva rozhliadne Dora, ktorá sa nachádza doslova niekoľko pár kilometrov od samotného Severu. V deň mojej návštevy pršalo a viditeľnosť nebola najlepšia, no vidieť Severnú Kóreu, krajinu ktorá ma fascinuje už od strednej školy po prvý krát vo svojom živote bol pre mňa ba až neopísateľný. V diaľke som mohol vidieť rozsiahle ryžové polia, hornaté prostredie, obrovskú severokórejskú trikolóru a aj mesto Kaesong. Táto vyhliadka má tiež obrovskú otvorenú terasu, kde je viditeľnosť ako aj dohľad omnoho lepšia no počas mojej návštevy bola zatvorená z dôvodu nedávneho "bombardovania" špinavými balónmi plných exkrementov ktoré na svojho južného suseda posielal práve jeho severný náprotivok. Na výhliadke sme sa zdržali niečo cez hodinu a následne sme sa presunuli k 3 infiltračnému tunelu. Infiltračné tunely boli (sú) súčasťou úsilia Severnej Kórei infiltrovať svojho južného suseda špiónmi či ako prostriedok dostať čo najvyššie množstvo svojich vojakov cez DMZ počas prípadného vojenského konfliktu. Celkom boli Južnou Kóreou odhalené práve 4 infiltračné tunely vedúce zo severu a podľa slov našej sprievodkyne, juhokórejská armáda odhaduje že týchto tunelov môže byť aj 20. Pred vstupom do samotného tunela prebieha bezpečnostná kontrola podobnou tej na letisku a je potrebné nechať si všetky elektronické zariadenia (vrátanie mobilov) v bezpečnostnej schránke. Tak isto vyfasujete bezpečnostnú prilbu, bez ktorej by som vstup v žiadnom prípade neodporúčal. 1. úsek zahŕňa zostup cez priestrannú šachtu v rozmere cca 400 m. a následne sa dostanete do 2. úseku - samotného tunelu o rozmere cca 2x2 m na výšku a šírku. (v najrozmernejších miestach!!!). Samotná cesta tunelom je priam nočná mora pre každého klaustrofobika. Okrem toho že prechádzate 95% času skrčení, minimálne raz si buchnete hlavu o nízky skalnatý strop (preto tá prilba) a pri ceste naspäť Vás zas z neustáleho krčenia začnú bolieť tiež kolená. Na konci tunelového tubusu sa dostanete k obrovskej betónovej bariére, v ktorej je malý otvor cez ktorý môžete zazrieť ďalšiu bariéru, za ktorou je tretia a posledná. Za ňou je už technicky Severná Kórea. Pri ceste tunelom naspať mi bolo ťažko si predstaviť, že cez tak nízke a malé miesto niekoľko 100 m. pod zemou plánovali Severokórejčana v prípade invázie presunúť za hodinu až 30 000 vojakov!!! Okrem návštevy týchto troch najhlavnejších miest v rámci DMZ ste si donedávna mohli pozrieť aj JSA (Joint Security Area) - miesto, kde sa uskutočňujú občasné vyjednávania medzi severom či juhom a kde sa odohralo tiež slávne stretnutie Donalda Trumpa s Kim Cong Unom. Bohužiaľ, je však táto oblasť momentálne pre turizmus z dôvodu dezertácie obvineného amerického vojaka na sever uzatvorená a momentálne (2025) ani neexistuje možný predpoklad možného znovuotvorenia. Naspäť do Soulu som sa vrátil okolo 14:00 a zvyšok dňa som venoval prehliadke menej známej väznice Seodaemun, ktorá sa znamenitým spôsobom podobala nacistickému Osvienčimu a v ktorom japonské okupačné zložky držali rôznych intelektuálov, kritikov či oponentov svojej koloniálnej nadvlády. Deň nabitý históriou a poznávaním bol teda úspešne za mnou a nevedel som sa dočkať na moment trošku, aspoň na chvíľu, vypadnúť z ruchu veľkomesta.

19.10 - Soul - Bukhansan National Park alebo "že já p*ča sem se na na tohle dala namluvit"

Dnes, som si po dvoch busy dňoch doprial trochu viac spánku a začínam pozvoľne, neskorými raňajkami na hosteli, z ktorého odchádzam niečo po 12 na neďalekú autobusovú zastávku z ktorej beriem autobus do turistického centra Národného parku Bukhasan. Toto chránené územie je svojim spôsobom veľmi výnimočné tým, že sa nachádza v bezprostrednej vzdialenosti od hlavného mesta. Spôsobov ako tu trekovať, aké turististké cesty využívať a čo všetko vidieť je skutočné mnoho. Budem s Vami teda zdieľať moju skúsenosť z pár hodinového tracku z Bukhansanseong Information Center cez vrch Baegundae až po zostup k stanici Baekundae Exploration Support Center. Track sa začína pozvoľne o 13:30 miernym stúpaním okolo tradičných budhistických chrámov a spevnená cesta sa pomaly mení za horský chodník približne po prvej pol-hodine stúpania. Míňam horské pramene, stúpam po úbočí a obdivujem krásne sfarbené kórejské prostredie. Po ďalšej 30-minútovej stúpačke si dávam rýchlu občerstvovaciu prestávku a onedlho opúšťam lesné prostredie, ktoré sa plynulo mení na "kríkovitejšie" s poodhalenými skalami. Smerom hore sa mení spôsob výstupu medzi modernými turistickými schodami a nespevnenou cestou s reťazmi. Výstup je pri rýchlom tempe pomerne náročný a po ďalšej pol-hodinke si dávam vynútenú prestávku na moderných lavičkách nachádzajúcich sa približne ďalších 45 min od vrcholu. Niekde v tomto bode narážam na pár českých turistiek, ktoré nešetrili častovaním na svoj výstup a preklínali rozhodnutie sem ísť. O 15.20 prichádzam na podvŕšie, z ktorého to už je na samotný vrchol Baegundae niečo cez 25 min. Na poslednom úseku stúpania používate ako pomôcku reťaze a stúpačky keďže samotný vrchol a cesta naň je 100% skaliská (neodporúčam loziť v prípade nepriaznivých poveternostných podmienok). Do cca 16:20 si užívam výhľadu, z ktorého zostupujem späť na podvŕšie a z neho ďalej na druhú stranu úbočia. Zostup je už v porovnaní so stúpaním omnoho pokojnejší a môžem si v plnej miere užívať symfóniu farebného lesa predo mnou. 16:30 prichádzam k budhistickej svätyni Insuam, ktorá v sebe skrýva obrovské množstvo sôch so žabími podobizňami a zlatým Budhom na hlave. (tu je možné si bezplatne načapovať čistú vodu). Do Baekundae Exploration Support Center prichádzam tesne pred 17 z ktorej to je po najbližšiu autobusovú zastávku v miestnej časti Ui-dong cca 40 min peši. Nasleduje zaslúžená odmena v podobe klasického kórejského BBQ po ktorom zaspávam ako bábätko.

20.10 - Busan

Ráno sa s jemnou svalovicou zobúdzam o 5:30 ráno aby som mohol stihnúť skorý ranný let do Busanu. Samozrejme ako možnosť prepravy medzi týmito veľkomestami môžete využiť aj rýchlovlak KTX ktorý trasu v celkovej dĺžke 420 km medzi Soulom a Busanom svižne prebehne za niečo cez 2 hod 15 min.. Lenže v čase mojej cesty stáli lístky nebudgetových 50 € jednosmerne (ceny sa samozrejme priebežne menia podľa obsadenosti) a tak som teda zvolil prijateľnejšiu cenu 28 € za prelet. Na letisko Gimpo prichádzam okolo 7:00, zdarma si vyberám miesto na sedenie a tlačím letenku. Čakanie na let prebehne rýchlo a už o 9:00 lietadlo spoločnosti Air Busan pomaly roluje na runway. Ako zaujímavosť dodávam že som bol jediný beloch na palube :)). Musím povedať, že odlet z letiska Gimpo je jeden z najkrajších aký som kedy zažil. Sedenie na pravej strane lietadla pri okne Vám umožní krásny výhľad na celú panorámu Soulu ako aj na spomínaný Národný park Bukhansan. Lúčim sa teda so Soulom a do Busanu prilietam cca o 10:00. Na Kórei je super, že karta T-money Vám platí (takmer) všade a nemusíte si zakaždým v každom meste vybavovať iný druh dopravnej karty. Po prílete nasadám na monorail, z ktorého ďalej prestupujem na bus a na hotel prichádzam okolo 11:00. Za celé poobedie som stihol navštíviť park Jaseongdae, na ktorom v minulosti stálo mestské opevnenie s významným hradom v ktorom sa pred niekoľkými storočiami vyjednávali dôležité obchodné ako aj diplomatické zmluvy s neďalekým Japonskom či Čínou. Ďalej moje kroky smerovali k cintorínu OSN na ktorom odpočívajú vojaci z 16 krajín koalície vedenej USA, ktorá sa podieľala na obrane Južnej Kórei počas Kórejskej vojny. (Fun fact: vedeli ste, že počas Kórejskej vojny podporovalo Československo komunistický Sever a poskytovalo mu humanitárnu pomoc?). V pláne som mal tiež navštíviť známu pestrofarebnú dedinku Gamcheon Culture Village, ale kvôli zhoršujúcemu sa počasiu som to v tento deň odvolal a radšej som si doprial oddych na svojej hotelovej izbe.

21.10 - Busan

Dnešný deň som mal v pláne navštíviť jeden z najznámejších chrámových komplexov v Južnej Kórei s názvom Bulguksa nachádzajúci sa približne 2 hod. od Busanu. Úprimne som sa však nato absolútne necítil. Okrem toho že počasie bolo priam až otrasné (dážď + silný vietor), cítil som na sebe totálnu únavu z predchádzajúcich dní a túžil som si len tak vyložiť nohy a nič-nerobiť. Celý deň som teda strávil pozeraním filmov a odpočinkom. Večer som však som vybehol aspoň okoštovať kórejský streetfood, ktorý som si mal možnosť vychnutnať s krásnym výhľadom spod veže Busan Tower. Ak by som mohol odporučiť čo ešte robiť/vidieť v Busane bolo by to: National Maritime Museum, Oryukdo Skywalk alebo ochutnať živú chobotnicu :).

Južná Kórea - zhrnutie

Titulok tejto kapitoly znie: "Z chladnúcej Európy do ešte "chladnejšej" Kórei", dôvod prečo som napísal tento titulok nie je ani tak kvôli počasiu ktoré bolo oproti Slovensku paradoxne o kúsoček teplejšie, ale jednalo sa skôr o samotný dojem z ľudí. Možno som len nemal šťastie na jednotlivcov alebo som bol v Kórei nesprávny čas ale prišlo mi že Kórejci sú pomerne dosť rezervovaný a chladný národ, ktorý nie moc otvorený pred okolitým svetom a cudzincami. Či už to bol prístup na hoteloch od personálu, cez predajcu lístkov na pamiatkach alebo obsluhy v reštaurácii, mi až na pár výnimiek prišlo ako keby som dané osoby nejakým spôsobom otravoval a celkový experience sa z tejto inak zaujímavej a krásnej krajiny zhoršil. Ako jeden z dôvodov takéhoto ľudského prístupu mi napadla jazyková bariéra (v Kórei sa po anglicky dohovoríte minimálne a to aj s mladšou generáciou!!) ale pri spomienke na Uzbekistan alebo Kirgizsko, kde som sa skoro stále zhováral s domácimi aj keď viac rukami či nohami než mojou hrdzavou ruštinou bol prístup v týchto krajinách neporovnateľne priateľskejší a otvorenejší v porovnaní s Kóreou. V prípade ak cestujete vo dvoch alebo v partii tento detail možno nezaznamenáte, v prípade ak však cestujete po samom a chceli by ste sa s nejakým miestnym zoznámiť budete mať (pravdepodobne) smolu. Krajina samotná je skutočne úchvatná, má prekrásnu prírodu, historické pamiatky ako aj miesta ktoré môžete navštíviť či znamenite chutnú kuchyňu, avšak prístup a interakcia s bežnými Kórejcami Vám môže túto skúsenosť tak trochu zhoršiť. Jedná sa o moju osobnú skúsenosť ktorá sa SAMOZREJME nemôže aplikovať na každého kto kedy Kóreu navštívi. Píšem to len ako osobnú skúsenosť :).

Hong Kong a Macao - Mix histórie a futurizmu

22.10 - Hong Kong

"V mene leteckej spoločnosti HK Express Vás vítame v Hong Kongu a prajeme Vám príjemný zvyšok dňa." S týmto slovami, prilietam z Busanu do Hong Kongu niečo po 17:00. Pasová kontrola prebehne bleskovo rýchlo (slovenskí občania majú s HK 90-dňový bezvízový styk) ako aj nástup na expresný vlak spájajúci medzinárodné letisko s centrom mesta. Cena lístka záleží od zastávky na ktorej vystupujete, ak by som ju mal však spriemerovať vychádza na niečo okolo 110 HKD jednosmerne. Prestupujem na metro na zastávke Tsing Yi a ďalej na Lai King a na ubytovanie YHA Mei Ho House Youth Hostel prichádzam po cca 1.5 hodine cesty z letiska. Pamätáte si T-money card z Južnej Kórei? Tu v Hong Kongu bude Vašou peňaženkou a kreditkou karta Octopus. "Chobotnicou" tu zaplatíte fakt že kdekoľvek, či už je to doprava, hotel, obchod či práčovňa, všade ju tu akceptujú!!. Karta sa dá bezproblémovo vybaviť a nabiť na hociktorej stanici metra alebo aj v niektorých maloobchodných prevádzkach. Určite Vám odporúčam si túto kartu zaobstarať aj kvôli tomu že v Hong Kongu alebo v Macau nemusia na niektorých miestach akceptovať klasické kreditné karty Visa či Mastercard. Po príchode na hostel sa zoznamujem s Číňanom Liom, pôvodom z Wuhanu, ktorý síce nevie ani slovo po anglicky ale pomocou moderných technológii a prekladača sa nám darí aspoň čiastočne zboriť jazykovú bariéru a dohadujeme sa že na nasledujúci deň absolvujeme návštevu Hong Kongu spoločne. Mimochodom, oproti Južnej Kórei je tu výraznejšie teplo!! V polovici októbra tu bolo počas dňa príjemných 25-26 st.!!

23.10 - Hong Kong

Deň začíname približne okolo 9 spoločnými raňajkami v neďalekej reštaurácii z ktorej pokračujeme peši po známej ulici Nathan Rd. ktorá je domovom známych obchodov a prevádzok všetkého typu. V Kowloon Parku si po cca hodinovej prechádzke doprajeme menšiu prestávku s pozorovaním lokálnych tetušiek trénujúcich pravdepodobne Kung Fu. :)) Okolo 12 prichádzame k známemu Clock Tower kde si spravíme niekoľko fotiek a nasleduje preplav jedným z mnohých tradičných trajektov do modernej a business štvrti Central District kde máme okrem iného možnosť obdivovať moderný a futuristický Hong Kong s vysokánskymi mrakodrapmi Centre či Bank of China a nekončenými nákupnými centrami. Nasleduje prechádzka po kopcovitom návrší okolo bývalého sídla britského guvernéra a po Hong Kong Park. Ďalej sa dostávame k obrovitánskej rezidenčnej budove "The Monster Building" ktorá bola popularizovaná najmä Instagramom či Tik Tokom. (aj napriek tomu tu vôbec nebolo veľa ľudí a dalo sa tu úplne v pohode spraviť niekoľko pekných fotiek). Najviac som sa z celého dňa však tešil na poobedie - cesta na Victoria Peak. Na najvyšší vrch Hong Kongu sa môžete dostať 2 spôsobmi. 1. Zubačka - najrýchlejšia no najdrahšia a často preplnená alebo 2. Dvojposchodový autobus - pomalší, avšak za ľudové ceny a nie až tak moc preplnený (pri ceste hore). Zobral som teda druhú možnosť, konkrétne v podobe linky č. 15 z oblasti Wan Chai , obsadili sme si dobré spoty pri okne a mohla nasledovať krásna 30 min. vyhliadková jazda s prudkými stúpaniami pri ktorej sme si dokonca mohli vypočuť aj audiokomentár z autobusového hlásiča ku všetkým vyhliadkovým spotom ktoré doubledecker míňal. Na konečnú "Victoria Tower" prišiel náš bus tesne pred západom slnka, ktorý sme len tak tak stihli zo samotného Victoria Peaku na ktorý je to z konečnej niečo cez 20 min peši. Výhľady boli priam až neopísateľné...však posúďte sami v priložených fotkách. Čo ma prekvapilo najviac bolo však to že po ceste na Victoria Peak sme nestretli ani živáčka, myslím že väčšina ľudí cestujúcich na toto miesto buďto považuje za najvyšší vrch Victoria Tower a o samotnom Peaku možno ani nevedia alebo sú len lenivý naň chodiť :)). Ak sa Vám však nechce chodiť k Peaku a predsa si chcete pozrieť peknú panorámu Hong Kongu, na 100% Vám odporúčam si ju pozrieť z bezplatnej panorámy The Peak Galleria a neplatiť zbytočne za Tower, ktorý je hneď vedľa. Tak som spravil na odporúčanie môjho čínskeho súputníka a absolútne neľutujem. (ak si kupujete lístok na zubačku, je možné že lístok na vyhliadku už máte v cene). Deň sme napokon zakončili na Hong Kong Observation Wheel ktorý stojí iba smiešnych 20HKD a ponúka krásne výhľady na vysvietený Kowloon.

24.10 - Macao

Dobré ráno! Dnes mám na pláne návštevu bývalého portugalského mesta a prístavu Macao ktoré podobne ako Hong Kong prešlo pod samosprávu Číny na konci 20 st.. Vystupujem na stanici metra Sheung Wan a dostávam sa do niekoľkoposchodového nákupného centra ktoré tiež slúži ako prístav pre lode začínajúce a končiace svoju cestu do/z Macaa. Príjemným prekvapením je že v čase mojej cesty bol jednosmerný lístok do Macaa bezplatný pre všetkých cudzincov za účelom zvýšenia návštevnosti. Zdarma si po registrácii cez stánku TurboJET preberám svoj palubný lístok a hor sa na formálnu pasovú kontrolu - Hong Kong + Macao majú osobité režimy vstupu oproti mainland Číne). Cesta trajektom je rýchla a pohodlná a ani nie za 1.5 hod sa vyloďujem. Nasledujú rýchle raňajky v mekáči (zaplatíte jedine kartou Octopus alebo v hotovosti) a uberám sa na prehliadku mesta. Prvou zastávkou je stará no krásne konzervovaná pevnosť Guia Fortress and Lighthouse z ktorej schádzam cez park Flora Garden ďalej rezidenčnou oblasťou ktorá mi s úzkymi chodníkmi a architektúrou dosť pripomína Lisabon, prípadne Atény. Z historického centra odporúčam návštevu námestia Senado na ktorom si môžete vychutnáť chutné gelato, ruiny kostola Sv. Pavla a celkové blúdenie a prechádzanie sa cez úzke historické uličky. Odhliadnúc od toho že ste de facto v Číne, všade vidíte tmavé vlasy a šikmé oči, jednoznačne budete mať pocit že sa prechádzate Lisabonom alebo akýmkoľvek iným juhoeurópskym mestom (dokonca aj názvy ulíc sú stále v portugalčine). Ak Vás história alebo architekúra nejako špeciálne nenadchíňajú, žiadne strachy. Macao je vďaka nespočetnému množstvu kasín tiež označované ako Las Vegas východu. Spomedzi tých najznámejších môžem menovať Casino Lisboa, Venetian Macao Casino či Sands Macao. Poznávací deň ukončujem prechádzkou trochu gýčovou alejou Macau Fisherman's Wharf a do Hong Kongu sa vraciam niečo po 18:00.

Hong Kong + Macao - zhrnutie

Jednoznačne stojí za návštevu! Aj keď len v Hong Kongu alebo v Macau niekoľko hodín prestupujete alebo si chcete spraviť denný výlet z Kantonu bola by veľká škoda ak by ste tieto 2 miesta z Vášho itinerára vynechali. Aj napriek tomu že sa nachádzate de facto v Číne, po anglicky sa tu dohovoríte viac menej kdekoľvek. Ľudia sú tu všade milí a k turistom nápomocní a určite odtiaľto budete odchádzať s veľmi dobrým dojmom. Ak by som mal ešte niečo v rámci Hong Kongu navštíviť bol by to: Lantau Trail k Tian Tan Buddhovi a pláže na juhu Hong Kongu. V Hong Kongu a v Macau budete platiť Hong Kongským dolárom. V Macau však na 99% dostanete výdavok v Macauskej Patace ktorú môžete využiť len v samotnom meste a nikde inde.

Taiwan - V oku veľkého Kong Reya.

25.10 - prílet Kaohsiung

Na hongkonské letisko prichádzam veľmi skoro ráno, aby som stihol ranný let do ďalšej ázijskej destinácie na mojej ceste. Je ňou ostrov Taiwan, konkrétne mesto Kaohsiung, ktoré leží na juhu ostrova. Let, opäť operovaný leteckou spoločnosťou HK Express, prebehne pohodlne a rýchlo – ani sa nestihnem nazdať a niečo po deviatej pristávam.

Zaujímavá vec, ktorá ma po pristátí trochu prekvapila, je striktne kontrolovanie privezených batožín. Dokonca musíte pred (alebo po) prílete online vyplniť príletový formulár a colnú deklaráciu, v ktorej sa zaručujete, že nedovážate nič nelegálne či biologického pôvodu – keďže by ste mohli ohroziť rôzne endemity fauny a flóry, ktoré Taiwan obývajú.

V okolí Kaohsiungu sa nachádzajú rôzne pamiatky a miesta, ktoré stoja za návštevu – mimo iné národný park Kenting, Dragon and Tiger Pagodas či Fo Guang Shan Buddha Museum. V deň môjho príletu mi však počasie vôbec neprialo – pršalo, pagody boli v čase mojej návštevy v rekonštrukcii a zahalené lešením, a k Budhovi nešli žiadne logické spoje. Rozhodol som sa teda, že nasadnem na šinkanzen do mesta Tainan, ktoré som mal pôvodne v hľadáčiku.

Ako zaujímavosť môžem spomenúť, že taiwanské rýchlovlaky sú takmer na chlp identické s japonskými šinkanzenmi. Jediným nepohodlím je azda len to, že na rozdiel od Japonska sa „šinkanzenové“ stanice nenachádzajú priamo v centrách miest ako bežné železničné stanice, ale väčšinou sú umiestnené mimo centra – teda je potrebné sa k nim dopraviť MHD alebo iným spôsobom.

Po príchode do Tainanu som sa ubytoval v hosteli, trochu sa prešiel po meste a zalomil to pomerne skoro (skoré ranné odlety naozaj nie sú moja šálka kávy :) ). A to som ešte netušil, čo ma bude čakať nasledujúci deň...

26.10 Tainan – Som v Tibete?

Po krásnom 12-hodinovom spánku sa doslova cítim ako znovuzrodený. Zobúdzam sa na hosteli, ktorý vám môžem jednoznačne odporučiť – FunNan Guesthouse. Skvelé ceny, milý personál a tradičná, no pritom dosť cool oddychová miestnosť! Preplnenou a dosť pomalou autobusovou linkou č. 2 sa dostávam k prvému miestu, ktoré som mal v hľadáčiku – bývalej námornej pevnosti Zeelandia, postavenej v 17. storočí holandskou Východoindickou spoločnosťou. Celý komplex som s krátkou prestávkou na raňajky prešiel za necelú hodinu, a následne som sa pešo presunul k národnému parku Taijiang, známemu predovšetkým mangrovovými tunelmi a rozmanitým vtáctvom. V čase mojej návštevy však celé miesto pôsobilo úplne opustene – nestretol som tam živú dušu, dokonca ani pri informačnom centre. Netušil som, kam vlastne ísť, a mierne znechutený som začal premýšľať, čo so zvyškom dňa, keďže som už nemal žiadne veľké plány. A vtedy som zbadal stojan so zdieľanými bicyklami. V hlave mi okamžite skrsla myšlienka trochu sa previezť po okolí. Táto nevinná jazda sa nakoniec ukázala ako najlepšie rozhodnutie dňa. Neďaleko parku sa totiž nachádzajú dva menej známe budhistické chrámy a komplexy, vybudované v tradičnej čínskej architektúre. Prvou zastávkou bol chrám Luermen Tianhou, ktorý ukrýval neskutočnú spleť farieb, vôňu vonných tyčiniek a pokojnú budhistickú atmosféru. Druhé miesto, Luermen Shengmu, bol obrovský komplex pozostávajúci z viacerých chrámov. A poviem vám – strávil som tam takmer dve hodiny. Atmosféra tohto miesta je neopísateľná. V chráme sa nachádza množstvo modlitebných miestností rozmiestnených na viacerých poschodiach a na tom najvyššom je priestranná terasa s panoramatickým výhľadom na celý areál aj časť Tainanu. V niektorých momentoch som si pripadal ako v knihe Sedem rokov v Tibete – akoby som objavoval skryté kúzlo budhistickej krajiny, tesne predtým, než ju zasiahnu dejiny. A ako bonus – v celom komplexe neboli žiadni turisti, takže skôr moja maličkosť pôsobila ako atrakcia pre domácich. :) Cestou späť na hostel som sa ešte zastavil na nočnom markete na klasickú ázijskú večeru. Popri tom som si uvedomil, aké nádherné vedia byť spontánne rozhodnutia.

27.10 Taichung

Dnešný deň môžem označiť ako rozhodujúci v rámci mojej cesty Taiwanom. Ešte počas plánovania mojej cesty som sa rozhodoval medzi 2 variantami ako tento majestátny ostrov vlastne navštíviť. Variant A) spočíval v začatí tripu v Kaohsiungu a následne sa po krátkej návšteve Tainanu vydať po východnom pobreží do národného parku Taroko (známeho predovšetkým svojou úchvatnom prírodou a krásnymi výhľadmi) a absolvovať tu niekoľko trackov alebo Variant B) bol po Tainane pokračovať ďalej do Taichungu a tiež ukončiť svoj trip v hlavnom meste. Pevne som bol rozhodnutý na absolvovaní variantu A), avšak pár mesiacov pred mojou návštevou bolo Taroko silno poškodené zemetrasením o sile 7.2 ktorého následky znemožňovali absolvovanie niekoľkých vybraných trakov. Aby toho nebolo málo, predpovede počasia na celý týždeň nevyzerali dobre a tiež bola na deň môjho prípadného príchodu hlásená väčšia búrka ktorá mi mala akýkoľvek nápad na výlet znemožňovať. Preto som sa rozhodol absolvovať o čo si kľudnejší Variant B) a teda navštíviť mesto Taichung nachádzajúce sa takmer na polceste medzi Tainanom a Taipeiom. Do Taichungu som sa dostal lokálnym vlakom (rozumej priemernú rýchlosť 150 km/h) za cca 2 hod - lístok zakúpite síce online, priamo cez stránku dopravcu, je však potrebné si ho fyzicky vyzdvihnúť na železničnej stanici keďže sa ním preukazujete počas prechodu cez zabezpečovacie bránky. Nasledoval obed a návšteva National Museum of Natural Science (vytvorí Vám aspoň základný prehľad o faune, flóre ako aj histórii Taiwanu) v ktorom som strávil cca 2 hod. V tento deň som mal tiež naplánovanú návštevu aj historického mesta Lukang avšak zhoršujúce sa počasie a silný dážď mi prekazil opäť pripravený harmonogram. Oči pre plač som však nemal - v Taichungu som mal možnosť sa zoznámiť s veľmi raritným príslušníkom pôvodného Taiwanského (aborigénneho) obyvateľstva - Muom ktorý mi pri sushi a pohári pivka mal možnosť vysvetliť dlhú a komplikovanú históriu svojho ostrova ako aj pôvodného obyvateľstva.

28.10 Taipei

Do hlavného mesta Taiwanu prichádzam rýchlovlakom pomerne neskoro, až v neskorších poobedných hodinách. Železničná stanica sídli v rozľahlom nákupnom centre ktoré pripomína obrovské katakombové bludisko a teda mi aj hodnú chvíľu trvá kým sa vôbec zo stanice ako tak vyhrabem. Ubytovávam sa na hosteli WonderTime3- Hankou' Inn 'Taipei Main Station, dávam rýchlu sprchu a nakoniec sa autobusom presúvam k vstupu na Baoshan Trail. Je 18:00, popŕcha, nikde nie je ani živáčka a ja sa rozhodujem sa či mám ísť v úplnej tme za zhoršených poveternostných podmienok. Moja tvrdohlavosť a odhodlanie však vyhrávajú nad prvotnými pocitmi strachu a rešpektu a za približne 20-30 min. sa dostávam na vyvýšenú vyhliadku z ktorej je vidieť asi najznámejší landmark celého Taipeiu - mrakodrap Taipei 101. Nepochybujem že počas dňa alebo pri západe slnka by bol výhľad na tento skvost ľudstva lepší alebo krajší ale pocit výhry nad svojimi pocitmi a zároveň byť na tejto vyhliadke sám je aj tak pre mňa najhodnotnejší. Nasleduje krátky zostup a metrom sa naspäť vraciam na hostel. Načerpávam nové sily keďže viem že na zajtra ich budem bezpodmienečne potrebovať.

29.10 Taipei - Trek na Teapot Mountain

Bol dobrý nápad sem ísť? Hovorím si na vrchole Ban Ping. Počasie sa každou minútou zhoršuje, prší, fúka a ja som hodnú chvíľu vzdialený od najbližšej civilizácie. Premýšľam, čo robiť – či nebude lepšie sa vrátiť, ale keď kontrolujem mapy, zisťujem, že som práve v pomyselnom strede môjho treku. Takže je viac-menej jedno, či sa vrátim po pôvodnej ceste alebo budem pokračovať ďalej. Vtom mi pípne notifikácia o výstrahe pred tajfúnom.

Ako som sa do tejto šlamastiky vlastne dostal? Áno, viem, že som vám spomínal, že plán A som musel zrušiť. Ale aj tak by som si neodpustil, keby som na Taiwane nenavštívil aspoň kúsok prírody.

Asi hodinu cesty autobusom č. 965 z Taipeia sa dá dostať na zastávku Jinguashigong, ktorá je neďaleko známeho mesta Jiufen. Práve tu som začal svoj trek k Teapot Mountain – ten mal byť hlavným bodom dnešného programu. Vystupujem z autobusu, prechádzam okolo niekoľkých múzeí zameraných na ťažbu zlata (to sa tu kedysi dolovalo vo veľkom) a prichádzam k bývalej železničnej stanici, odkiaľ začínam pozvoľný výstup na vrchol.

Po ceste hore sa mi otvárajú výhľady na pobrežie, oceán aj na dediny podomnou. A práve tu som pochopil, prečo sa do Taroka v daný čas neoplatilo ísť. Zemetrasenie sa totiž prejavilo aj tu – pôda bola zosunutá, cesty značne poškodené a na stromoch boli viditeľné hlboké jazvy.

Výstup na samotný Teapot Mountain netrvá ani hodinu. Po ceste stretávam nemecko-belgický pár, ktorému pomáham dostať sa cez reťaze až na vrchol. Vo vnútri hory je aj jaskyňa, cez ktorú sa dá s menšou okľukou dostať až na najvyšší bod. Na vrchole zostávam asi hodinu – oddychujem a rozmýšľam, čo ďalej.

Je poludnie a pýtam sa: načo by som sa vracal späť do Taipeia, keď už som tu? Rozhodujem sa spontánne – do Jiufenu sa dostanem okružnou trasou cez najbližšie pohorie.

Cesta k vrcholu Ban Ping, najvyššiemu bodu rovnomenného pohoria, je dosť strmá a vyžaduje si dávku guráže. Na viacerých úsekoch sa totiž pohybujete zo skaly na skalu len s pomocou reťazí. Tu musím povedať: v žiadnom prípade vám neodporúčam ísť tam v podobne nepeknom počasí, ako som to spravil ja.

Po opustení Teapot Peaku sa zamračené počasie ešte zhoršilo. Začalo silno pršať aj fúkať a aby toho nebolo málo, dostávam výstrahu pred približujúcim sa tajfúnom. Reťaze sa mi kĺžu pomedzi prsty, každý krok na vlhkých skalách hraničí s pádom do priepasti.

Oproti mne práve smeruje ďalší pár – tentoraz z Maďarska. Pán mal celkom tempo a reťaze zvládal, ale jeho priateľka za ním plakala a kričala po maďarsky, že už nikdy nikam s ním nepôjde. Aj keď som jej ponúkol pomoc, zostala silne znechutená. Tak som sa vydal ďalej po svojom.

Na Ban Pingu sa dlho nezdržiavam – aj tak nebolo veľmi čo vidieť. Po približne 1,5 hodine som kompletne premočený dorazil do vytúženého mestečka Jiufen. Počasie sa trochu ustálilo, ale úprimne povedané, mal som od tohto miesta väčšie očakávania.

Na fotkách z internetu je vidieť krásnu a ničím nepoškvrnenú architektúru tradičného čínskeho typu – aj preto som sa sem vybral. V čase mojej návštevy však bolo mesto aj napriek dažďu a pracovnému dňu zahltené turistami. Bolo celkom boj sa cez to celé predrať.

Okolo tretej som teda opäť nasadol na linku č. 965 a vrátil sa späť do Taipeia. Tam som ešte stihol navštíviť pár lokálnych barov a trochu sa odviazať po tomto celkom nečakanom dobrodružstve – na ktoré s úsmevom spomínam doteraz.

30.10 Taipei - odlet...alebo?

Spomínate si na predpovedanú búrku kvôli ktorej som musel zrušiť návštevu Taroka a ktorá mi včera vytvárala vrásky na čelách? Ráno sa zobúdzam s notifikáciou o silnejúcom tajfúne Kong-Rey ktorý sa sformoval niekde nad severnými Filipínami a mal by na Taiwan doraziť zajtra v poobedných hodinách. Úprimne ma to celkom prekvapuje keďže obdobie tajfúnov už dávno skončilo a aj tak túto krajinu nezasahujú tak často ako jej severného japonského suseda. Let mi tiež má letieť dnes večer a nič nenasvedčuje tomu že by mal byť nejakým spôsobom omeškaný alebo zrušený takže sa moc nestresujem. Check-outujem sa na hosteli v ktorom si nechávam batožinu a vydávam sa na mestskú turistiku. Metrom+autobusom sa dopravujem po centre mesta a postupne navštevujem Chiang Kai-shek Memorial Hall - venovanú práve prvému a pre niekoho kontroverznému prezidentovi tejto ostrovnej krajiny, ďalej pokračujem k Dalongdong Baoan Temple a Lungshan Temple a v poobedných hodinách končím prehliadku mesta v National Taiwan Museum. V čase mojej návštevy tú dokonca prebiehala aj dočasná expozícia Českej republiky a jej histórie a tak som sa aj trochu neočakávane čo to naučil niečo naviac o našich bratoch a ich dejinách :) - pre pohladenie ega českého čitateľa môžem dodať že záujem o túto expozíciu bol obrovský a miestny návštevníci si robili fotky aj pri replikách českých hradov či dobových odevov :)). Let mi má letieť až o 2 ráno a tak sa vraciam naspať na hostel v ktorom mi veľmi milý pracovníci umožnili zotrvať až do večera. O cca 21 však kontrolujem stránku flightradar24.com a kontrolujem v ňom ako to s mojim letom vyzerá keďže okolité šumy na hosteli naznačujú že to čo má prísť ma byť skutočne veľké a nepekné. V tom prichádza facka a moje uistenie o bezproblémovom odlete sa roztrieštia na márne kúsky. Stav letu - CANCELLED. Hneď kontrolujem stránku spoločnosti airasia.com cez ktorú som mal letieť a na nej sa mi informácia potvrdzuje, tak isto ako aj zo strany kiwi.com cez ktorú som letenky do ďalšej destinácie zakupoval. Zostávam však naďalej v rámci možností pokojný keďže som už podobnú skúsenosť absolvoval - silná snehová búrka mi pred pár rokmi znemožnila odlet z Gruzínska a tak som v ňom musel deň a pol zostať. Wizzair s ktorým som mal letieť mi však zabezpečil novú letenku ako aj ubytovanie na hoteli. S podobnými očakávaniami teda odchádzam na letisko kde prichádza k ďalšiemu rozčarovaniu. "Váš let je presunutý na 4.11, máte možnosť teda tento let absolvovať alebo zažiadať o zrušenie letenky a o vrátenie peňazí." hovorí mi pracovníčka AirAsia ktorej odpovedám - "A čo ubytovanie a kompenzácia zo strany leteckej spoločnosti?" - "Takéto služby neposkytujeme, vrátime Vám peniaze za zrušenú letenku a neabsolvovanie letu, to je všetko". Nahnevaný teda volím možnosť vrátenia peňazí a rozmýšľam čo ďalej. K môjmu nahnevaniu neprispieva ani fakt že let do destinácie Manila, operovaný však leteckou spoločnosťou cebupacific, odlietajúci o hodinu skôr zrušený nie je. Najviac ma na tom však serie to, že v Manile som mal len prestupovať keďže som mal letieť ešte ďalej a tým pádom mi prepadol aj tento let. V tomto momente však musím vyzdvihnúť ochotu a výbornú komunikáciu so zamestnankyňou zákazníckeho servisu stránky kiwi.com. Ihneď po potvrdení zrušenia letu mi na mojom kiwi účte pristál finančný kredit za prepadnutú druhú časť svojej cesty (letenky boli bezplatne garantované) a za doplatenie mi ponúkli alternatívy ako sa do svojej vytúženej destinácie dostať. Zvolil som pre istotu dátum 2.11 a priamy let keďže som nevedel ako situácia s tajfúnom dopadne a na rýchlo som bookol hotel v ktorom som sa o 12 v noci zacheckinoval. Aby som svoje rozprávanie o tomto cancellation zážitku dopovedal tak Kiwi.com mi o približne mesiac neskôr vrátilo peniaze aj za prvú časť letu (o ktoré som zažiadal) a cestovné poistenie xcover.com cez revolut mi za približne 10 dní neskôr preplatilo všetky náklady súvisiace s ubytovaním, novou letenkou a stravou. Logistické záležitosti vybavené, čo teraz s tajfúnom? :)..

31.10 + 1.11 Taipei - V oku tajfúnu.

Drahí milí, poviem Vám že zažiť tajfún na vlastnej koži je skutočne zážitok. Z bezpečia hotelovej izby som mal možnosť sledovať ako neutíchajúci dážď a vietor zhadzuje zaparkované skútre, ako mení smer ľudí snažiaci sa ísť oproti nemu a ako vykýva lampy na druhej strane ulice. Na 24 hod. bol vyhlásený zákaz vychádzania a všetky obchody a reštaurácie ostali pozatvárané. V správach sa tiež množili správy o poškodenej infraštruktúre. najmä v oblasti mesta Taichung v ktorom som pred pár dňami bol a tak isto sa objavila správa o 2 nezvesených turistoch z Česka ktorí sa aj napriek výstrahám odhodlali Taroko navštíviť (napokon sa o pár dní v bezpečí našli). V tomto bode by som ešte chcel apelovať na tých ktorých by sa takáto skúsenosť mohla objaviť. V žiadnom prípade nevychádzajte z hotela a dajte na odporúčania miestnych orgánov - práve tento Tajfún (ktorý bol najsilnejší za posledných 25 rokov, zabil 2 ľudí). Ak môžete tak si spravte zásoby jedla a vody na 1-2 dni, tajfún určite za ten čas prejde... Oba dni mi napokon prešli ako voda, prežil som bez akejkoľvek ujmy, pozrel som si zopár filmov, načerpal som nové sily, pretriedil fotky a 2.11 som za slnečných ranných lúčoch, nastupoval do lietadla spoločnosti STARLUX s cieľovou destináciou - CEBU.

Taiwan - zhrnutie

Taiwan nebol v pláne ako top destinácia, skôr taká "však hádam tam niečo bude", ale nakoniec to bol jeden z najpríjemnejších prekvapení celej cesty. Je to mix starého a nového, prírody a mesta, chaosu a pokoja. Cítiť tu japonský poriadok, čínsku energiu, ale aj ostrovnú pokoru a uvoľnenosť. Všetko funguje, ľudia sú nápomocní, priateľskí, milí a angličtinou sa nemáte problém dohovoriť.

Doprava je spoľahlivá, jedlo je super. A keď sa niečo pokazí – ako napríklad tajfún alebo zrušený let – tak máš pocit, že ťa to ten ostrov učí zobrať s nadhľadom.

Najviac ma prekvapila rozmanitosť miest pokojné, historické ale zároveň aj moderné so všetkým, čo potrebuješ, ale zároveň s miestami, kde si vieš sadnúť na skalu a pozerať na mrakodrap cez dažďovú hmlu.

Príroda? Nádhera. Keď zrovna nevystrája tajfún, Taiwan má fantastické treky – a čo je najlepšie, sú dostupné hromadnou dopravou. Jeden moment si v meste, druhý už stúpaš reťazami niekde v kopcoch nad oceánom.

A potom, paradoxne, aj ten tajfún – situácia, ktorú by si si najradšej odpustil, ale práve ona ti dá čas spomaliť. Zrazu triediš fotky, pozeráš filmy, rozmýšľaš, čo vlastne hľadáš na tých cestách.

Na Taiwan sa ešte určite niekedy vrátim, variant A mi naďalej zostáva v pamäti a neviem sa dočkať kedy ho budem môcť absolvovať :).

Filipíny - Toto je RAJ!

2.11 Prílet + presun na Kamotské ostrovy

Malý predslov k letu na Filipíny: Málokedy hodnotím letecké spoločnosti no tu musím fakt spraviť výnimku. Pôvodne som o leteckej spoločnosti STARLUX nepočul, častokrát zostáva v tieni veľkých taiwanských spoločností typu China Airlines alebo EVA AIR ale poviem Vám že ak ňou niekedy poletíte, budete mat skutočne 5* zážitok. Už pri príchode na palubu Vás uvíta a usadí priateľský personál. Na Vašom mieste Vás už dokonca čaká balená voda ako aj vankúš a deka. Celkom ma prekvapilo že aj napriek tomu že som letel deň po odznení tajfúnu bol let poloprázdny a ja som teda mal všetky 3 sedačky v mojej uličke voľné a tým som mal aj viac priestoru. Miesta na nohy je väčšie v porovnaní s inými klasickými dopravcami (Lufthansa, SAS, Air France) a aj interiér lietadla vyzeral byť čisto nový, ako keby akurát lietadlo vyliezlo z výrobnej linky. Počas 2.5 hod. letu som si mal na dotykovej obrazovke možnosť vybrať z obrovského množstva seriálov a filmov a tiež som dostal teplé raňajky. (toto už dávno nie je v Európe štandard). Let mi skutočne ubehol ako voda a bol som aj svojim spôsobom rád že som mal možnosť zažiť takýto výnimočný zážitok ktorý Vám úprimne odporúčam. Ak niekedy budete mať možnosť letieť touto leteckou spoločnosťou, učiňte tak, aj vtedy ak by bola cena o čo si vyššia ako u konkurencie!

Teraz sa už však presuňme na letisko Mactan-Cebu, nachádzajúce sa na rovnakomenom ostrove. Od mojej poslednej návštevy v roku 2019 sa vzhľad letiska dosť zmenil. Medzinárodné lety sa presunuli z ošarpanej železobetónovej ohyzdy do čistonového terminálu s krásnymi vitrážovými oknami s moderným vybavením. Sťahujem apku Grab ktorá je ázijským ekvivalentom uberu a boltu a ako destináciu zadávam ferry terminal ktorý sa nachádza približne 10 km od letiska. Z letiska ma vyzdvihuje veľmi príjemný pán taxikár ktorý sa ma aj odrazu pýta že kam sa chystám keď potrebujem ísť na ferry. Odpovedám mu že smerujem na Kamotské ostrovy keď mi v tom odrazu odpovie že ferry terminál ktorý som zadal v apke je zlý a že lode na tieto ostrovy odchádzajú z prístavu ktorý sa nachádza iba 2 km od letiska. S miernou dávkou nedôvery sa teda podvolím aby ma odviezol na miesto ktoré mi odporúča a po príchode mi hovorí že sa pôjde spýtať či sme skutočne dobre. A áno skutočne sme prišli na správne miesto. Do prístavu pri nákupnom centre Island Central Mactan sme prišli okolo 10 a najbližšia loď odchádza o 12, ČISTÁ FANTÁZIA. Pánovi taxikárovi aj napriek jeho prvotným námietkam vyplatím pôvodnú plnú sumu za pôvodnú 10 km jazdu a za obrovskú ochotu a odporúčanie. Následne si v malej prístavnej búdke kupujem lístok za cca 12 €. Počas čakania na loď sa tiež zoznamujem s belgickým párom cestujúcim s 2 ročnou dcérkou a vymieňame si tiež kontakty v prípade že by sme na ostrove chceli podniknúť niečo spoločne. Loď prichádza o cca 12:30 a odchádzame približne s hodinovým meškaním. Nikto s pasažierov si ale s tým si vôbec neláme hlavu, ide sa predsa za oddychom a útekom z rušnej každodennej reality. V prístave Consuelo sa vyloďujeme po 2 hodinách príjemnej platby a následne si beriem motorkára za 150 pesos (2.30 €) do rezortu Santiago Bay Garden & Resort. Ubytujem sa, raketovo sa prezlečiem do plavok a večer strávim kúpaním sa vo vodách Tichého oceánu. Po príchode na izbu sa ma však začínajú chytať mierne záchvevy nervozity – zajtra si totiž po prvý raz v živote idem prenajať skúter, na ktorom som nikdy predtým nesedel.

3.11 Kamotské ostrovy

Verte, neverte dnes je deň ktorého som sa obával asi najviac z celého môjho ázijského tripu. Tento deň bol totižto kľúčový z hľadiska ďalších ciest keďže práve tu som sa mal naučiť jazdiť na skútri. Už pri mojom včerajšom vylodení mi partia chalanov ponúkala prenájom motorky no keďže som dostal hneď aj bobky z predstavy prenajatia niečoho čo som nikdy nešoféroval, rozhodol som sa že to nechám až na zajtra a radšej si pred vôbec akoukoľvek prípadnou jazdou pozriem youtube tutoriál. Po približne hodinovej "youtube inštruktáži" sa teda po výdatných raňajkách, plný odhodlania a nervozity vydávam na recepciu kde sa pýtam na možnosti prenajatia motorky. Pani recepčná mi len s úsmevom ukazuje ktorým smerom sa mám vydať a v tom vidím že pred bránou rezortu už stoja asi traja tuktukári a piati prenajímatelia motoriek. Prídem k nim, hneď si ma jeden zoberie stranou a ukazuje až panenskynovú Hondu 125. Ponúka mi skúšobnú jazdu, ja na základe youtube tutoriálu nasadám ako "plne skúsený" macher, štartujem, pridávam plyn a hľa! Vôbec to nie je také zložité ako by sa mohlo zdať. Tým že sa jednalo o automat, nemusel som si robiť starosti s prehadzovaním a celkový opis riadenia by som prirovnal k rýchlejšej jazde na bicykli. Pánovi motorkárovi platím 1600 pesos (cca 25 €) za 4 dni prenájmu a ako zaujímavosť môžem dodať že vôbec odo mňa nepotrebuje vodičák, pas a von koncom ani moje meno a priezvisko. Stačí mu to že vie kde bývam a to je všetko :)). Celý deň teda trávim jazdením a objavovaním zákutí ostrovov a teším sa z prekonania prvotných obáv a stresu a osobnej síce maličkej výhry. (ak ste nikdy nešoférovali motorku, tu vám prvú jazdu môžem úplne odporučiť keďže tu nie je takmer žiadna premávka a miestni sú tu voči cudzincom veľmi ohľaduplný - nikdy však nezabúdajte na nosenie prilby!!)

4.11 - 6.11 Kamotské ostrovy - ODDYCH

Nasledujú zaslúžené dni oddychu. Jazdím na motorke, poznávam oba ostrovy prepojené kvalitne spravenou cestou a opaľujem sa na čistých a ľudoprázdnych plážach - Bakhaw Beach, Santiago Bay Beach, Mangodlong. Oba ostrovy sú tiež známe svojimi jaskynnými systémami ktoré sú tiež veľmi kvalitne spracované a môžete sa v nich dokonca okúpať, odporúčam hlavne: Paraiso Cave a Heaven Cave. Tiež odporúčam nevynechať návštevu Buho Rock Resort kde sa môžete s lokálnymi deťmi pretekať o to, kto skočí z vyššieho miesta do mora (belgický kamoš skočil z 13 m., ja som sa odhodlal na max. 5 :) ). Pre dobrodružnejšie a zvedavé povahy môže byť tiež zaujímavá návšteva kohútích zápasov, pravidelne organizovaných pri Fiesta Shoping Center.

7.11 Kamotské ostrovy -> Moalboal

Kamotské ostrovy sú ešte skutočne neobjaveným rajom. S mojim belgickým kamošom sme sa zhodli, že také Bali alebo Palawan museli vyzerať presne takto autenticky pred masovým príchodom turizmu. Ak hľadáte ničím nerušený oddych, krásne a čistopanenské pláže či celkový únik z každodennej reality, toto miesto Vám môžem bez výhrad odporučiť.4 dni plné oddychu sa dnešným dňom končia.

Vychekujem sa v hoteli, dávam zbohom môjmu modrému tátošovi a smerujem do prístavu z ktorého som sa len pred pár dňami vyloďoval. Loď vyráža s miernym meškaním o 10:30 a opäť sa vyloďujem na Mactane niečo po 12:00. Dávam si rýchly obed a bookujem si Grab ktorý ma hodinu vezie do samého centra Cebu City. Tu si u priateľského majiteľa prevádzky rentmotorcebu.com z Bieloruska prenajímam skúter, nechávam si u neho väčší batoh a po kontrolnej jazde a zložení depozitu sa vydávam na cestu. Do karát mi však moc nehrá skutočnosť že hneď po naštartovaní a prejdení cca 5 km začína silne pršať a ja tým pádom moknem do nitky. Spásou sa mi stáva najbližšia benzínová stanica na ktorej sa spolu s ďalšími Filipíncami tlačím pod úzkou strechou a po čiastočnom vysušení a odznení najväčšieho lejaka sa opäť vydávam na cestu. Dnešným dňom sa poučujem prečo väčšina ľudí návštevu Cebu City vynechá. Doprava tu je extrémne chaotická, akékoľvek pravidlá cestnej premávky tu neplatia (možno raj pre vodičov BMW? :P) a smog z dopravy tu je všadeprítomný. Po hodine a pol vyčerpávajúcej a kostrbatej jazdy opúšťam metropolitnú oblasť Cebu City a prichádzam do Carcar City kde si dávam občerstvovaciu pauzu. Stále však nemám vyhraté. Slnko pomaly zapadá sa a ja som 2 hodiny v sklze. Zapínam svetlá a vydávam sa cez novo-zrekonštruovanú cestu do stredu ostrova. Romantický západ slnka míňam na polceste a mňa už z dlhého sedenia začína fajne bolieť zadok. Míňam lesy, dediny, usadlosti a pod kolesami sa mi menia nové aj rozbité cesty. Do Moalbalu, s krásne vytrasenou zadnicou prichádzam okolo 19:00 a ubytovávam sa v Moana Beach House. V tento čas sa nezmôžem na viac ako na osviežujúcu sprchu a večeru pozostávajúcu z ryže, zeleniny a sardiniek - tých sardiniek pri ktorých sa už o pár hodín neskôr budem potápať.

8.11 Moalboal - šnorchlovanie medzi sardinkami

Moana Beach House je príjemný hostel nachádzajúci sa neďaleko centra Moalbalu a okrem výhodnej ceny za noc (cca 8 €) ukrýva pri sebe jednu veľmi veľkú výhodu ktorá by sa mohla zapáčiť nejednému z Vás. Okrem toho že sa nachádza priamo pri oceáne, a vy teda máte možnosť sa celý deň čvachtať doslova pár metrov od Vašej izby, nachádzajú sa tu tiež masívne kopy sardiniek, neporušených koralov a pestrofarebných rybyčiek ku ktorým sa máte možnosť bez akýchkoľvek obmedzení potápať a šnorchlovať (priamo u recepčného máte možnosť si za malý poplatok (2-3 €/deň) zapožičať šnorchlovací set). Program na tento deň bol tým pádom jasný - relaxácia po včerajšom vyčerpávajúcom dni a objavovanie krás morského sveta. Moalboal je pomerne dobre vybavený - približne 5 min. skútrom od centra sa na hlavnej ceste nachádza 7-11 a priamo v časti v ktorej som býval je aj viacero poskytovateľov masáží (odporúčam aloe-verovú).

9.11 Moalboal - Osmeña Peak

V okolí Moalbalu máte okrem možnosti potápať sa či skúmania morského sveta príležitosť tiež objavovať krásy vnútrozemia a špeciálne - vodopádov v jeho blízkosti. Práve v tejto lokalite sa ich nachádza niekoľko - Basak Falls, Cangkalanog Falls, Cambanog Falls alebo najznámejší Kanlaob Falls. Smutnou realitou však je že väčšina z menovaných sa stali masovými turistickými atrakciami s plnou organizáciou (pri vstupe si napr. musíte nasadiť helmu a obliezť nafukovaciu vestu) či nutnosťou zaplatiť prepálené vstupné. Z týchto dôvodov som sa teda rozhodol že návštevu vodopádov vynechám, dávam skôr prednosť autentickosti a čo najmenším ľudským zásahom. Z tohto dôvodu sa stretávam s Christianom - recepčným z druhého rezortu s ktorým som sa náhodou zoznámil a ktorý mi ponúkol jazdu do hôr až k samotnému Osmeña Peak. Na jeho motorke vyrážame o cca 14:00 a plynulou jazdou sa dostávame k horským serpentínam okolo 15:30. Diskutujeme, užívame si výhľady a robíme si pár zastávok na fotky. O ďalšiu hodinu neskôr sme už v samom vnútrozemí hôr a je dosť badateľne poznať zmenu z pomerne turistického Moalbalu do typického filipínskeho dedinského prostredia. Či dospelí alebo alebo deti na nás kývajú, smejú sa a niektorí si chcú tiež so mnou robiť fotky. Keď sem prídete, práve Vy ste tu atrakciou :). Christiano mi vysvetľuje že veľmi veľa lokálnych detí musí napríklad každý deň šľapať niekoľko kilometrov do najbližšej školy, ak niekto potrebuje urgentné vyšetrenie tak musí ísť jedine do Moalbalu (2 hod. cesty) a väčšina dospelých tu žije len z toho čo si sami vypestujú alebo predajú. Práve počas takýchto rozhovoroch si strašne moc vážim to kde som sa narodil a úprimne by som asi doprial podobnú skúsenosť každému kto hovorí že život na Slovensku je trest alebo prekliatie. Môžeme o tom diskutovať ale veľmi by ma zaujímalo koľko takých to ľudí by si vymenili svoj život práve s ľuďmi tu. Na druhej strane je zase neskutočné že miestni, aj napriek tomu že toho veľa nemajú a častokrát žijú vo veľmi jednoduchých podmienkach, nestrácajú úsmev na tvári a sú radi aj za to málo čo majú. K samotnému Peaku prichádzame na motorke o 17:00 a máme možnosť sa pokochať začínajúcim západom slnka. Všetko je idylické, krásne a harmonické. Pred nami sa rozprestiera modrastý oceán, pod nami zas hustý les s malými usadlosťami a dá sa povedať že veľkú časť ostrova máme len tak na dlani. Vzájomné gýčové fotenie naberá na obrátkach až kým mi zrazu Christiano nepovie že musíme ísť aby sme sa dostali naspať dole kým sa zotmie, zozačiatku nechápem ale potom mi to zrazu dôjde. Ako sa začína pomaly stmievať tak na niektorých nespevnených úsekoch sa začína usadzovať vlhkosť ktorá dosť komplikuje brzdenie smerom na dol. Ideme veľmi opatrne a bezpečne keď tu zrazu si všimneme že posádka na motorke pred nami je v dosť veľkých problémoch - nekontrolovateľne sa rúti dolu strmou cestou, padá a kotúľa sa ešte niekoľko metrov dolu. Motorka spadne do jarku, posádka sa ako tak stavia na nohy a mi hneď zastavujeme. Zisťujeme že ju tvorí pár - biely Hong Kongčan a Taiwanka. Rýchlo kontrolujeme ich stav a keď sa uistíme že nemajú nič zlomené, pomáhame im postaviť sa. Sú dosť nepríjemne spálení, odretí a ich prilby nesú známky viacerých puklín a škrabancov. Hneď po nás zastaví ďalšia motorka a tiež zisťuje čo sa stalo, na tejto dokonca sedia 3 - otec, 3 ročný syn a mama - Filipínci a všetci bez prilby. Christiano sa tiež snažil rýchlo zavolať ambulanciu, tu však nie je žiaden signál a tatko Filipínec mu to len potvrdí. Hovorí že rýchlo zbehne dole pre pomoc a zavolá aj odvoz. O nešťastný pár sa staráme až do súmraku. Dezinfikujeme im rany, oblievame ich vodou a aj vytláčame ich motorku von preč z jamy. Na otázku čo sa vlastne stalo a spôsobilo ich pád dostávame odpoveď pomerne typicky po britsky: "These fucking breaks just decided to meltdown". Je to bohužiaľ tak, ich brzdy sú tak horúce že by ste na nich mohli pokojne robiť praženicu a v tom si tiež všímame že vlhký piesok na vozovke tiež nepomohol k stabilizácii situácie. Ambulancia prichádza za cca hodinu, berie nešťastný pár ďalej na vyšetrenie do nemocnice (aby mohli vylúčiť vnútorné zranenia) a my sa s Christianom pomalou a priebežnou jazdou dostávame opäť do pohybu. Pravidelne si chladíme brzdy vodou, ja na niektorých nespevnených úsekoch dokonca radšej vystupujem a zhodujeme sa že podobná situácia sa mohla pritrafiť aj nám obom. Po stresujúcej ceste naspäť sa zastavíme v Jolibee na neskorú večeru a na mojej hotelovej izbe si už len pripíjame vychladeným San Miguelom na šťastný návrat.

10.11 Moalboal -> Oslob

Ešte na ubytovaní v Moalboale si bookujem ubytovanie v Sharky Hostel Oslob. Asi už z názvu vydedukujete ďalšiu aktivitu na ktorú sa chystám. Potápanie sa s žralokmi veľrybími! Toto ubytovanie si bookujem hneď z viacerých dôvodov - je to najbližšie k miestu odkiaľ sa chodia tieto impozantné obry pozorovať a má pomerne dobré hodnotenia. Bye Bye! dávam Moalboalu okolo obeda a pomaly sa vydávam sa na 1.5 hod. cestu do Oslobu - dediny nachádzajúcej sa na východnej strane ostrova. Cesta je dobrá, plynulá, priebežne si robím prestávky a po včerajšej skúsenosti aj pravidelne chladím brzdy. Prechádzam skrz stred ostrova a takmer na konci cesty tiež míňam pre mňa ešte zatiaľ neznámy Tumalog Fall. Do Oslobu a na ubytovanie prichádzam okolo 2, mladý chalan ktorí ma checkinoval sa ma aj rovno pýta či nemám záujem o aktivity pre ktorú som sem prišiel, načo mu hneď aj odpovedám súhlasom. Následne mi vysvetľuje postup ako bude všetko prebiehať, ja mu pritakávam a niekedy sa niečo zo slušnosti opýtam. Vyplatím mu sumu za lístok (1000 pesos - 16 €.) a následne mi ukáže izbu v ktorej budem bývať. Ak by ste niekomu mohli opísať jednoduchosť, určite by ste mu ukázali to v čom som spal. Už na pohľad jednoduchý domček z bambusu v sebe ukrýva malú miestnosť s posteľou, moskitiérou a malým ale funkčným vetrákom. Na izbe si skladám batoh a s prázdnym žalúdkom a veľkými očakávaniami hľadám nejaké miesto kde sa dá najesť. K môjmu počudovaniu zisťujem že tu je fakt ale že totálne mŕtvo. Väčšina reštaurácii je otvorená max. do 12.! Nachádzam otvorenú len jednu, trochu drahšiu a objednávam si pizzu. Dnes večer pôjdem skoro spať keďže zajtra ma čaká budíček už o 3:30 ráno!

11.11 Oslob - Whale Shark Watching + Tumalog Fall

Ako bolo dohodnuté tak sa aj deje. O 3:30 ma budí tetka Filipínka (jej meno som bohužiaľ už zabudol :(( ) a spolu s ďalšími 10 hosťami nás berie k predajni lístkov. Ak by som Vám ju mohol opísať, tak si predstavte 155 cm. ženu s babičkovským vzhľadom s malým klobúčikom a asi 5 kilogramami zlatých reťazí, retiazok a prsteňov doplnených o mafiánsky pohľad a rešpekt. Ako som sa v to ráno dozvedel tak tetuša je majiteľkou hostelu v ktorom som spal a na všetkom si dá rázne záležať. K registračnému miestu prichádzame naozaj medzi takmer prvými a usadzujeme sa na predom vyhradené a rezervované miesta. Čakáme tu asi 30 min. po ktorých nás všetkých volajú k registračnému stolu. Tu si odo mňa odpíšu meno, národnosť a berú si tiež potvrdenie o platbe ktoré mi vymieňajú za povolenie k vstupu s číslom. "To je nateraz všetko, buď môžeš ísť ešte spať alebo sa choď najesť čerstvo spravenej ryže." - hovorí mi tetuša. Dám na jej slová a pracem sa naspať na ubytko a rovno do spoločných priestorov kde si doprajem po pár kopčekoch ryže bez ničoho a trochu kávy. O 5:15 sme už všetci opäť zavolaní ísť k registračnej miestnosti. Tu sme všetci postupne volaní na základe pridelených čísel a skladáme sa do skupín. Počas inštruktáže už vychádza slnko a pomaly začínam cítiť jeho jemné paprsky. O 5:35 si berieme šnorchlovací set, záchrannú vestu a nastupujeme na pripravené malé drevené katamarány. Plavíme sa niečo cez 100 m. keď tu zrazu vidím prvé náznaky plutiev. Nadšení sa už neviem dočkať momentu kedy budem medzi nimi. Spolu s našou loďkou sa ich plaví ďalších 6-7 a teda v jeden moment sa v mori nachádza spolu s vami okolo 60-70 ľudí. Avšak, žiaden strach, miesta je okolo Vás skutočne dosť a po udelení súhlasu od personálu máte tiež možnosť zložiť svoje záchranné vesty a voľne sa ponárať koľko len chcete. Po príchode na určené miesto neváham, zhadzujem vestu a skáčem do mora. Hneď v ten moment sa predomňou objaví niečo neskutočné. 2 obrovské žraloky veľrybie sa hneď plavia vedľa mňa a ja mám skoro možnosť sa ich dotknúť vlastnými prstami (čo je mimochodom prísne zakázané). K týmto dvom krásavcom sa ich prídá ešte min. ďalších 6. Celých 30 min. sa neviem prestať ponárať a obdivovať tieto nádherné tvory v celej svojej kráse. O 6:05 však prichádza povel k návratu a teda nastupujeme opäť do loďky. Vraciame sa na pevninu a ja stále rozmýšľam nad tým čo všetko som za posledné momenty zažil. K môjmu šťastiu sa tiež zoznamujem s 5 Švajčiarmi z mojej skupinky a dohadujeme sa na spoločných raňajkách po ktorých mi aj pošlú fotky a videá z ponorov (mali GoPro). Okolo 8 je Oslob na nepoznanie oproti včerajšku - veľmi živý s kopou ľudí a s otvorenými reštauráciami, obchodmi a so streetfood stojanmi. Tiež si tu máte možnosť aj zaobstarať vodotesný kryt na mobil. Po výdatných a chutných raňajkách sa vraciam naspať na ubytko kde si dávam rýchlu sprchu, zaslúžený oddych a o 13 sa na základe odporúčaní tetušky vydávam k vodopádu Tumalog okolo ktorého som včera prechádzal. Toto miesto je pre mňa zo začiatku sklamaním. Organizované s dotieravými motorkármi ktorý Vás chcú zobrať priamo k vodopádu. (priamo pred vstupom na miesto je vrátnica cez ktorú prejdete len peši.) Ja však ich ponuku slušne odmietam a vydávam sa dolu kopcom k vodopádu. Netrvá to ani len 10 min a dostávam sa k pokladni kde si za smiešnych 0.50 € kupujem lístok. To čo však vidím po prejdení vstupu je neopísateľné. Vysoký vodopád v strede lesa s čisto modrým jazierkom hneď pod ním. Neváham a hneď aj do neho skáčem. Spolu so mnou je tu asi len ďalších 10 ľudí čo je na tento priestor skutočne málinko. Plávam, ležím alebo stojím priamo pod vodopádom. Všetky tieto 3 aktivity má tak či onak dobíjajú už tak premnoženým endorfínom z rána. Som tu asi 1.5 hod. opäť si robím gýčové fotky a som strašne rád za rozhodnutie sem aj napriek prvotným pocitom ísť. Po ceste naspať na ubytko sa ešte staviam v reštaurácii Alejandro’s v ktorej mám možnosť sledovať západ slnka a po návrate spať do bamboohousu opäť zaspávam v skorých večerných hodinách (avšak tento raz už len z čistej únavy :) )

12.11 - 13.11 Oslob -> Cebu -> Dumaguete -> Manilla -> ...

Ešte v čase plánovania svojej cesty som pôvodne zamýšľal pohybovať sa po ostrove miestnymi spojmi (Ceres Tours) a občas si pomôcť aplikáciou Grab. Plán bol jednoduchý: prejsť plynule z Cebu cez Moalboal do Oslobu a odtiaľ sa preplaviť na ostrov Negros, konkrétne do mesta Dumaguete, odkiaľ som mal zakúpený let do ďalšej destinácie.

Keďže som však počas pobytu zmenil plány a prenajal si motorku, ktorú som musel vrátiť späť v Cebu, a keďže letenku som nemohol zmeniť ani stornovať, zostávala mi jediná možnosť – kúpiť si dodatočne ďalší let z Cebu do Dumaguete. Cesta sa tým pádom predĺžila o jeden ďalší let.

Po check-oute u domácej som si naložil batoh, nasadol na motorku a vyrazil na trojhodinovú cestu späť do Cebu. Míňal som niekoľko bezpečnostných checkpointov a cesta ubiehala celkom hladko – minimálne do Carcar City. Odtiaľ už nasledoval tradičný chaos a hustá premávka predmestí Cebu City, ale okolo 15:00 som motorku bez problémov vrátil do požičovne. Vzali si ju bez výhrad, vrátili mi zálohu, ja som si vyzdvihol veľký batoh a cez Grab sa odviezol na ostrov Mactan, kde som mal rezervovaný priestranný apartmán s bazénom neďaleko letiska (30 €).

Cebu City ako také je dosť chaotické a šedé mesto, s vyššou kriminalitou – dokonca aj samotní Filipínci odporúčajú sa mu pokiaľ možno vyhnúť. Ak už sa sem dostanete, krátku návštevu si zaslúžia Taoistický chrám a Magellanov kríž, ale úprimne – viete sa bez toho úplne zaobísť.

Na druhý deň som zamieril rovno na letisko Mactan, odkiaľ mi o 12:00 letelo lietadlo Cebu Pacific do Dumaguete. Let trvá len niečo cez 30 minút, takže sotva stúpate a už aj klesáte. Letisko v Dumaguete je veľmi malé, s jediným terminálom, pripomínajúce skôr starý sklad než moderný dopravný uzol. Pristávacia dráha je krátka, takže pristátia sú tu často pomerne tvrdé.

Všetko prebehlo hladko a keďže som mal ešte 5 hodín do ďalšieho letu, rozhodol som sa ísť na neďalekú pláž. Tam som si čítal, oddychoval a pozoroval lietadlá. Ak by ste sa sem niekedy dostali, odporúčam výlet k vodopádu Casaroro Falls – cca 30 minút jazdy od letiska. Ja som ho navštívil ešte v roku 2019 a ak sem prídete skoro ráno, máte šancu byť tam úplne sami a okúpať sa doslova “na Adama”. Tento raz som však zostal pri pohodovejšom scenári.

Pred 17:00 som zamieril do reštaurácie priamo oproti terminálu, dal si pivo, keď v tom zrazu počujem svoje meno. Z reproduktora ma volajú, aby som sa urýchlene dostavil k odbavovacej prepážke. Bežím ako o život a po príchode k checkinu spúšťa sa menší rozruch – okolo jedného počítača sa zhŕklo asi šesť zamestnancov, ktorí mi kontrolovali dokumenty a preverovali detaily môjho ďalšieho letu do Manily a Vietnamu. Po cca 20 minútach som mal konečne v rukách obe letenky a zamieril som do odletovej haly. Tam ma ešte prekvapil slepý hudobník, ktorý hral na gitare – prispel som mu pár drobnými a o chvíľu už nastupoval na večerný let do Manily.

Letisko v Manile patrí, úprimne, medzi najhoršie, aké som kedy zažil. Terminály sú roztrúsené, medzi sebou slabo prepojené a celé letisko je zastarané a neefektívne. Dúfal som, že keďže mám už nadväzujúci let, prejdem len transferom bez potreby znova prechádzať kontrolou. Ale prechod bol z neznámeho dôvodu uzavretý, takže som musel letisko opustiť a opäť prejsť všetkými procedúrami – vrátane hodinového čakania v rade na imigračné a bezpečnostné kontroly.

Nakoniec som však všetko stihol a pár minút po polnoci som už sedel v lietadle Cebu Pacific smerom do Hanoja. :)

Filipíny - zhrnutie

Filipíny sú pre mňa dlhoročne overená klasika. Niečo ako pre skoro každého Slováka, leto v Chorvátsku :). Na ostrove Cebu viete bez akéhokoľvek závanu nudy stráviť pokojne aj mesiac a vždy Vás niečo prekvapí. Či už si dobrodruh, potápač či plážový leňoch, vždy si tu nájdeš to svoje. Ľudia sú tu neskutočne srdeční, vždy s úsmevom a pripravení pomôcť. Angličtina tu funguje ako druhý jazyk, takže sa tu fakt dohovoríš všade – od dedinského predavača kokosov pri ceste až po zamestnanca letiska. Počasie tu bolo počas mojej návštevy priam idylické – celé dni slnko, ak aj zapršalo, tak len na chvíľu a večer. A more? To je kapitola sama o sebe – krištáľovo čisté, tyrkysové a občas tak pokojné, že si pripadáš ako vo vani. K tomu všetkému mi nejde nespomenúť aj panenské pláže na Kamotských ostrovoch, kde môžeš pokojne stratiť pojem o čase. Pre mňa sú Filipíny miestom, kam sa človek chce vracať – a ja sa už teraz teším, keď sem po štvrtýkrát opäť zavítam :).

Vietnam - V tieni strýčka Ho Chi Mina a kosáku a kladiva

14.11 - Xin chao Hanoj!

Do Hanoja prilietam v skorých ranných hodinách. Vďaka predschváleným e-vízam ide imigračná kontrola rýchlo – niečo cez 20–30 minút – a okolo tretej ráno už sedím v taxíku smer hotel. Na diaľnici do centra sledujem všadeprítomnú komunistickú propagandu, z ktorej najviac vyniká kosák a kladivo. Po polhodine pohodlnej jazdy sa ubytujem a okamžite zaspávam. Tento deň mal byť pôvodne čisto oddychový po predchádzajúcej ceste… ale nebol by som to ja, keby som ho celý premrhal v posteli. Veď predsa som v novej krajine!

S miernou únavou teda vyrážam do ulíc Hanoja a hneď mám možnosť zažiť typickú vietnamskú ulicu – v mojom prípade priamo tú, kde stojí hotel. Po ceste do centra vidím, ako priamo na chodníku sekali sliepke hlavu, o pár metrov ďalej skupinku dedkov hrajúcich čínske stolové hry a medzi tým predaj všemožných tovarov takmer v každom vchode do bytovky.

Ako prvú zastávku volím Hanoi Opera House – pôvabný pozostatok francúzskej koloniálnej éry – a odtiaľ sa presúvam k jazeru Hoàn Kiếm. Sadám si na múrik, ticho sledujem okolie a nasávam prvé dojmy z krajiny červenej vlajky so zlatou hviezdou. Vietnamci sú známi svojím aktívnym životným štýlom a v parku sa tomu nedá vyhnúť – všade prebiehajú skupinové cvičenia.

Po chvíli si ku mne prisadne starší pán a spýta sa, či si nechcem s ním precvičiť angličtinu. Bez váhania súhlasím. Po dvadsiatich minútach sa dozvedám, že počas socializmu bol viackrát v Československu, konkrétne v Mladej Boleslavi, kde naberal prax vo výrobe. Po návrate do Vietnamu svoje skúsenosti odovzdával ďalej. Angličtinu sa začal učiť čisto pre radosť a osobný rozvoj – vraj ho baví spoznávať ľudí z iných kultúr a veľmi si váži každého, kto príde do jeho krajiny. Na záver si dávame selfie, lúčime sa a ja pokračujem ďalej.

Zavítam do úzkych obchodných uličiek v Khu Phố Cổ Hà Nội, kde sa dá kúpiť všetko od suvenírov cez oblečenie až po masáže a kozmetické služby. Deň zakončím pokusom dostať sa na známu Hanoi Train Street – železničnú trať prechádzajúcu priamo medzi domami. Pri vstupe sa vás tu môžu pokúsiť scamnuť poplatkom, čo je hlúposť – stačí nájsť inú uličku, kadiaľ vojdete zadarmo. Poznámka k vlakom: na internete sa dá nájsť presný rozpis, kedy prechádzajú, a prísť si tak uchmatnúť dobré miesto. Ja som si to, klasicky, nezistil.

Na hotel sa vraciam po deviatej večer, už poriadne unavený a s miernou bolesťou v krku. Dúfam, že sa do zajtrajška dám dokopy – čaká ma totiž veľmi významná návšteva.

15.11 - Hanoj + Tatino

Áno čítate správne, dnes prilieta na návštevu Vietnamu môj tatino ktorému som povedal o svojich cestovných plánoch ešte pred tým ako som vôbec odišiel do Ázie a tak neváhal a kúpil si letenku rovno za mnou - do Vietnamu, práve s ním tu budem cestovať po celý čas a práve s ktorým som tu zažil viacero úsmevných situácii. Čo ma však znepokojuje je moja neprestávajúca únava a silnejúca bolesť hrdla. V neďalekej lekárni si kupujem pastilky proti bolesti hrdla, beriem Grab a smerujem vyzdvihnúť tatina na letisko. Zvítame sa, zložíme sa u mňa a on prekvapivo, po dlhej ceste je plný energie a elánu a nevie sa dočkať na poznávanie Vietnamu ešte v ten deň. Vodím ho teda po miestach ktoré som už včera navštívil - landmarky ako Ho Chi Minove mauzóleum, Ho Chi Minh Museum alebo Tran Quoc Pagoda máme totižto naplánované na zajtra. Ja však začínam cítiť čoraz väčšiu a väčšiu únavu. K tomu mi začínajú po prejdení niekoľkých krokov tŕpnuť kolená a hlasivky mi už fungujú už len z vôle vietnamských bohov. Po návšteve Leninovho parku sa teda rozhodujeme na skorší návrat na hotel a tatino sa ide ešte niekam najesť (ja by som do seba nedal skrz bolesť hrdla ani sústo).

16.11 - Hanoj

Tento deň je jediný z ktorého nemám ani jednu fotku z celého môjho tripu – a pre veľmi dobrý dôvod. Ráno sa zobúdzam s hrdlom pokrytým bielymi fľakmi, jazykom sfarbenom do žlta, hlien v krku sa mi mieša s krvou, ktorý v ukrutných bolestiach vykašliavam a nedokážem ani riadne vstať z postele na záchod. Chytil som angínu. Tatina z dobrého dôvodu presviedčam, aby pri mne veľmi dlho nezostával – bolo by dosť naprd, keby ochorel aj on, a teda sa vydáva na návštevu Hanoja po svojom.

Ja sa ešte doobeda dám nejakým spôsobom do kopy a pomalými krokmi navštevujem najbližšiu lekáreň – tu im len stačí ukázať moje hrdlo. Lámavou angličtinou mi odporúčajú a predpisujú asi 4 rôzne lieky, na balenia mi napíšu, akým spôsobom ich mám užívať a tiež si zakupujem Betadine – Throat Spray na dezinfekciu hrdla. Ľudia moji, doteraz neviem, čo za tabletky/antibiotiká mi predpísali a čo som vlastne užil, ale hovorím vám, že ešte v ten večer bolo vidieť rapídne zlepšenie – žltej na jazyku už veľa nie je, takmer bezbolestne vypľúvam masívne hrudy hlienu a pri jedení alebo pití je už len bolesť minimálna.

Úprimne, psychicky to bol zvláštny mix – na jednej strane úľava, že to začalo zaberať, na druhej stále taká nervozita, či ma choroba “neodstaví” práve vo Vietname, keď mám po boku tatina a čakajú možno tie najväčšie zážitky. Možno aj preto som si ten večer viac než inokedy vážil obyčajný pohár vody a fakt, že už dokážem prehĺtať bez bolesti.

V Hanoji je lekární minimálne milión a s nájdením dobrej určite nebudete mať akýkoľvek problém – strašne rád by som vám chcel odporučiť tú svoju, ale nenájdete ju na Google Maps :( – je však pri hoteli Sunrise Hotel Hanoj a nachádza sa na adrese "756 Duong Bach Dang – Ha Noi". Tatino ma po návrate naspäť takmer nespoznáva, keď si ma porovná s raňajším ja, a večer si nastavujeme ranný budík – ďalšie ráno nás totižto čaká návšteva zátoky Ha Long.

17.11 - Ha Long Bay

Tak ako aj v Južnej Kórei, aj tentokrát som využil služby aplikácie getyourguide.com, aby som sa dostal na jedno z najznámejších a najnavštevovanejších miest Vietnamu – Ha Long Bay. Ráno okolo ôsmej nás neďaleko opery vyzdvihol už takmer plný autobus so sprievodcom, ktorý si hovoril “John”. Ešte sme nabrali pár ďalších pasažierov, čo mali rovnaký plán ako my, a pred deviatou už valíme po kvalitnej diaľnici smerom k mestu Ha Long.

John počas jazdy rozdáva formuláre, hovorí základné informácie o mieste, kam ideme, a sem-tam prihodí aj nejaký vtip. Tesne pred Ha Longom robíme krátku zastávku v obchode s morskými produktami (skôr taká povinná “tourist stop”) a niečo po jedenástej sme už v prístave. Loď vyráža po dvanástej a hneď po nalodení dostávame typický vietnamský obed, po ktorom určite neostanete hladní. Na palube funguje aj bar s normálnymi cenami, takže kto chcel, dal si pivko alebo niečo sladké.

Po plavbe medzi fotogenickými vápencovými ostrovmi prichádzame na prvú zastávku – Ti Top Island. Ostrov je pomenovaný po sovietskom kozmonautovi Germanovi Stepanovičovi Titovovi, ktorý ho v roku 1962 navštívil spolu s Ho Chi Minom. Možnosti sú dve – buď sa okúpať na bielej pláži, alebo vyšľapať na najvyšší bod ostrova. My sme zvolili výšlap, ale úprimne… výhľad by bol oveľa krajší, keby na ňom nebolo viac ľudí než zrniek piesku na pláži dole. Rady na vrchol nám cestu predĺžili na dvojnásobok a celé to bolo skôr o love fotky bez turistov než o vychutnaní scenérie.

Ďalšia zastávka – a pre mňa highlight celého dňa – bolo kajakovanie na ostrove Bo Hon s vnútornou zátokou. Na výber je buď kajak pre jedného/dvoch, alebo veľký raft so sprievodcom. Tatino skúsenosti nemal, takže som pádlo držal hlavne ja, ale užili sme si to obaja. Plavba v tichu, len s občasným špliechaním vody a pohľadom na vápencové útesy okolo, bola presne ten moment, pre ktorý sa oplatí Ha Long navštíviť.

Posledná veľká zastávka bola jaskyňa Sung Sot, známa svojou veľkosťou a kamennými útvarmi. A tu nám pretiekla trpezlivosť. Na vstup sme čakali asi 30 minút v dave a sprievodca začal byť trochu príliš formálny a… nudný. Tak sme sa potajme odpojili od skupiny a išli vlastným tempom, približne s desaťminútovým náskokom. Jedna z námorníčok z lode si to všimla, ale namiesto toho, aby nás nahnala späť, sa k nám rebelantsky pridala a prešli sme jaskyňu bez tlačenice. Sprievodca sa na nás po návrate už ani nepozrel – asi sme si uňho vyslúžili čierny bod :)).

Na loď sme nastúpili už len na cestu späť do Ha Longu, kde otvorili bar s 50 % zľavou. Tam už to išlo po prúde. Návrat do Hanoja bol niečo po deviatej večer, a aj keď ten deň mal svoje muchy (hlavne v podobe davov turistov), zážitok z kajakovania a pohľad na Ha Long Bay naživo stáli bez pochýb za to.

18.11 Ninh Binh alebo lekcie jazdy na skútri a tetky scamerky.

Dnešný deň nezačal úplne podľa predstáv. Na stránke 12go.asia som pár dní predtým kúpil lístky na autobus do mesta Ninh Binh, asi hodinu a pol jazdy na juh od Hanoja. Odchod bol o 6:50 z jednej hanojských uličiek na kraji mesta. Spravili sme všetko preto, aby sme ho stihli – vyrazili sme už o 6:10 – no ranná špička v Hanoji je ako v každom veľkomeste: kolóny, trúbenie, chaos. Na miesto sme dorazili doslova pár minút po odjazde autobusu.

Ak sa vám stane podobná situácia, žiadna panika - ste v Ázii . Na rovnakej ulici bolo hneď niekoľko ďalších spoločností s odjazdmi skoro do každého mesta. Vošiel som do prvej, a čuduj sa svete – lístky boli dostupné, lacnejšie než cez sprostredkovateľa a odchod o 8:00. Dokonca sme sa s vodičom dohodli, že nás vysadí presne tam, kde potrebujeme. Pohodlná jazda v priestranných sedačkách a o deviatej už vystupujeme pri stanici v Ninh Binhe.

Našiel som si na Google Maps požičovňu Motorbike Rental Viet Dung s vysokým hodnotením. Prvý dojem nebol extra – pusto, nikde nikoho. Už sme rozmýšľali, že ideme ďalej, keď sa objavila mladá pani s bábätkom na hrudi. Ponúkla skútre za 6 € na deň, úplne férovka. Zatiaľ čo sme riešili papiere a bezplatnú úschovu batohov, podala tatinovi svojho syna, ktorý len nechápal, kde sa zrazu ocitol. Skútre boli síce staršie, ale vo výbornom stave. Ja som tatina rýchlo zaučil, a čo čert nechcel – išlo mu to perfektne na prvý pokus.

Prvá zastávka: Hoa Lu Ancient Capital. Po ceste sme si dali obed v reštaurácii Nhà hàng Thắng Gương (Mountain goat) – špecialita tu je kozie mäso, ktoré nesklamalo. Pri Hoa Lu sme narazili na prvý scam – platené parkovanie priamo pod tabuľou “FREE PARKING”. Babky si vypýtali asi 0,50 €, ale odmietli sme a šli rovno dnu. Okrem chrámov sme stihli aj free viewpoint (7VGV+4CX, Trường Yên, Hoa Lư, Ninh Bình, Vietnam), odkiaľ bol krásny pohľad na ryžové polia a dedinu – a čo je top, nikde ani noha.

Ďalší bod bol Tràng An Landscape Complex, odkiaľ sa vyráža na ikonické plavby loďkami. My sme to kvôli času a masám ľudí vynechali, dali sme si radšej kávu a nakŕmili miestne kapre.

Tretia zastávka: Núi Ngoạ Long (Lying Dragon Mountain). A tu sme sa nechali odrbať. Už 300 m pred oficiálnym vstupom nám tetky zablokovali cestu, že ďalej sa nedá a musíme parkovať u nich – po 1 € kus. V dobrej viere sme zaparkovali, ale cestou k oficiálnemu vstupu sme videli parkoviská aj za polovicu a dokonca aj oficiálne za ešte menej. Nadávali sme si, ale čo už – brali sme to s humorom. Výstup bol strmý, ale hore nás čakal brutálny výhľad na rieku a hory, ktorý všetko vynahradil. Pri ceste späť sme odhovárali ďalších turistov, aby sa nenechali nachytať, čo sa tetkám nepáčilo – kričali a mávali, nech zmizneme čo najskôr.

Večer sme vrátili skútre, dali si lacnú, ale fantastickú večeru v reštaurácii hneď oproti požičovni, a rovno odtiaľ nám vyrážal nočný autobus do mesta Huế.

Ak by sme mali v Ninh Binhe viac času (aspoň deň a pol), určite by sme ešte stihli Bích Động Pagodu, chrám Tràng An alebo Bái Đính Pagodu, ktorú všetci odporúčajú – žiaľ, pri našej návšteve bola zavretá.

19.11 Hue - kráľovské mesto a cesta scénickým vlakom

Cesta nočným autobusom spoločnosti HK Bus Lines je zážitok sám o sebe. Aj keď náš mal hodinové meškanie, hneď po nástupe nás čakal sprievodca, ktorý nám ukázal naše “posteľové miesta”. Do autobusu je zakázané vstupovať v topánkach – musíte sa vyzuť a celý čas sa pohybujete len v ponožkách alebo bosí. Každý mal svoju vlastnú posteľ s plachtou, dekou, vankúšom, plentou na zatiahnutie a fľaškou vody.

Pôvodne som kúpil lístok až do Da Nangu, no bolo by hriechom vynechať významné mesto Huế, ktoré leží po ceste. Rozhodli sme sa teda vystúpiť práve tam a stráviť pol dňa spoznávaním jeho pamiatok.

Po plnohodnotnom spánku sme do Hue dorazili niečo pred 7:00 ráno. Prvá misia: nájsť miesto na batožinu. Podľa Google Maps sa hneď pred železničnou stanicou nachádzal podnik pána Phoa, ktorý nám za malý poplatok uschoval ruksaky a k tomu sme si u neho dali raňajky. A teda poviem vám – vietnamská káva so salkom chutí, akoby bolo v nej viac salka ako kávy :)) , ale je to presne to, čo ťa ráno nakopne.

Prvou zastávkou bolo múzeum venované životu Ho Chi Minha – a predstavte si, boli sme tam úplne sami. Odtiaľ sme sa peši popri Perfume River presunuli k hlavnému highlightu – Hue Imperial City, bývalej cisárskej rezidencii z roku 1802, inšpirovanej zakázaným mestom v Pekingu. Obrovský komplex plný palácov, chrámov, parkov a jazier, ktorý bol sídlom vietnamských elít aj počas francúzskej koloniálnej éry. Za azda najbizarnejšiu budovu celého komplexu sme jednoznačne označili palác Kiến Trung – vybudovanom s prvkami francúzskeho, talianskeho a vietnamského štýlu v krikľavo žlto-červených farbách.

Po prehliadke sme sa zatúlali do ulíc Hue a dali si obed. Úprimne, ani netušíme, čo presne sme jedli, ale bolo to skvelé. Potom sme sa vrátili po batožinu a o 14:00 už sedeli vo vlaku smer Da Nang.

Vozne 2. triedy boli prekvapivo priestranné a pohodlné. A keď sme minuli stanicu Phú Lộc, začala sa show – vlak sa vlečie pomaly, v serpentínach kľudne aj len 10 km/h, ale vďaka tomu máte čas vychutnávať si scenériu. Nekonečný oceán pod vami, priepasti, hory… podľa audiokomentára patrí táto trať medzi najkrajšie na svete. A ja musím súhlasiť. Ak sa niekedy vyberiete rovnakým smerom, sadnite si určite na ľavú stranu vlaku – ten výhľad stojí za všetko.

Do Da Nangu sme dorazili okolo 18:00, zobrali Grab a ubytovali sa na hoteli.

20.11 Da Nang + Hoi An

O Da Nangu sa často hovorí ako o „vietnamskom Miami“ – a na prvý pohľad to dáva zmysel. Nekonečné pláže, krásne udržiavané promenády, štvorprúdová cesta oddeľujúca oceán od mrakodrapov a pobrežných hotelov. Za ideálnych okolností možno aj ideálne miesto na dovolenku. Lenže my sme dorazili počas obdobia dažďov (september – december), takže o plážovaní nemohla byť ani reč. To nám ale náladu nepokazilo – naopak, tešili sme sa, že práve tu uvidíme prvé hmatateľné pozostatky vietnamskej vojny.

Naša prvá zastávka bolo Vojenské múzeum, ktoré veľmi detailne opisuje priebeh americkej okupácie tohto mesta aj celej vojny. Pripomína aj fakt, že práve tu mali Američania svoju základňu. Po návšteve múzea sme sa prešli cez ikonický Dračí most, dali si fantastický obed v jednej z lokálnych reštaurácií a potom už sadli na Grab smerom do Hoi Anu. Cesta trvá necelú hodinu a stojí okolo 15 €.

Hoi An je miesto, ktoré vás dostane už na prvý pohľad. Po zotmení sa celé historické centrum rozžiari tisíckami lampiónov a vy máte pocit, že ste sa ocitli v rozprávke. Architektúra je zmesou francúzskeho, vietnamského aj japonského štýlu a veľmi milo nás prekvapilo, aké zachované toto mesto stále je. Okrem nekonečných stánkov so skvelým streetfoodom tu narazíte na množstvo obchodíkov so suvenírmi či rôzne workshopy – od výroby lampiónov až po kurzy varenia.

Úprimne, Hoi An patrí medzi tie najkrajšie mestá Vietnamu a asi by som sa sem vrátil aj druhýkrát. Ale má to aj svoje „ale“. Ľudí je tu naozaj masívne množstvo – a to sme boli v daždivom období. Neviem si predstaviť, ako to vyzerá v hlavnej sezóne. Turistické pasce sú tu na každom kroku – od tetiek, ktoré vám pustia do rieky lodičku a až potom vám oznámia, že za to musíte zaplatiť, až po bary a reštaurácie s kreatívne upraveným účtom. A áno, potkany či odpadky na uliciach tu tiež nie sú ničím výnimočným.

Celkovo sme v Hoi Ane strávili asi štyri hodiny – stihli sme prejsť centrum, dať si večeru a večer sa vrátili späť do Da Nangu, kde sme si vyzdvihli batohy. Odtiaľ sme už neskoro v noci leteli menej známou vietnamskou aerolinkou Vietravel Airlines (20 € jednosmerne) do našej ďalšej destinácie a bývalého hlavného mesta Vietnamu - Ho Či Minovho Mesta.

Ak by som sa ešte niekedy vybral do tejto oblasti, určite by som pridal aj Ba Na Hills so známym Golden Bridge držiacim sa na obrovských rukách, horu Son Tra, svätyňu My Son či Cham Islands.

21.11 Ho Chi Minhovo mesto

Do Ho Chi Minovho mesta (Saigonu) prilietame niečo po 2:00 ráno, berieme si Grab a smerujeme priamo na hotel na ktorý prichádzame pred 3 a unavený ešte s predošlého dňa obaja upadáme do dočasnej kómy z ktorej sa zobúdzame až okolo obeda. Hneď po prebudení a opustenia priestorov hotela môžeme badať prvé veľké rozdiely medzi Severom a Juhom. Okrem toho že tu podobne ako v iných ázijských krajinách môžeme vidieť nekonečno obchodov 7-11, samotné mesto pôsobí o dosť liberálnejšie, uvoľnenejšie a modernejšie ako jeho severný náprotivok. Zdobí ho moderné centrum, pozostatky francúzskej nadvlády ale aj kruté odkazy na konflikty 20 storočia. Našou prvou zastávkou dnešného dňa mal byť legendárny bývalý prezidentský palác - presne ten na ktorý sa rútili desiatky tankov Vietnamskej ľudovej armády v posledných dňoch Vietnamskej vojny a pred ktorým vzniklo viacero ikonických fotografií tohto konfliktu. Našou chybou (spánkovým deficitom) sme však čas návštevy o niekoľko pár minút premeškali (v čase našej návštevy otvorené od 8-14:00) a tak nám len zostávalo si sídlo bývalého juhovietnamského režimu odfotiť spoza vysokého kovaného plota. Ďalej sme sa presunuli k návšteve War Remnants Museum ktorý v sebe skrýva 3 poschodia - každé venové rôznym aspektom Vojny vo Vietname - od silno emotívnej sekcie venovanej následkom Agenta Orange cez vysvetlenie guerillového boja VietCongu až po reakcie Medzinárodného spoločenstva (vrátane ČSSR) na tento konflikt. Pred samotným múzeom sú tak isto aj vystavené vojenské koristi v podobe zanechanej ťažkej americkej techniky. Po približne hodinovej prehliadke sme sa ďalej presunuli cez park 30 apríla ku gotickej Katedrále Notre Dame of Saigon naproti ktorej je tiež Ho Chi Minh City Book Street na ktorej sme si vychutnali kávu s krásnym výhľadom pred nami. Na tejto ulici sa tiež nachádza legendárna Central Post Office z ktorej sme (ako 90% všetkých turistov) poslali pohľadnice naspäť domov (1.50€/ks) a ako aj budova stále fungujúcej Saigonskej opery. Po západe slnka sa presúvame do (ne)slávneho Japontownu (len na prehliadku :P) a po ceste naspäť na hotel sa ešte zastavujeme na známom Ben Thanh Market na nákup suvenírov, vietnamskej kávy a pamätných predmetov.

22.11 Ho Chi Minhovo mesto + návšteva tunelov ChuChi

Ak ste už niekedy počuli o tuneloch, ktoré počas vietnamskej vojny využíval Vietkong, možno ste si predstavovali pár kilometrov skrytých chodieb. V blízkosti vtedajšieho Saigonu však v skutočnosti išlo o neuveriteľnú podzemnú sieť s dĺžkou viac než 250 kilometrov – podzemné mesto, kde sa bojovalo, žilo, rodilo aj umieralo. Tieto tunely sa stali symbolom vynaliezavosti, odhodlania a zároveň hrôz, ktoré vojna priniesla. A práve tu, neďaleko Saigonu, som sa mal o pár hodín presvedčiť, aké je to ocitnúť sa v ich útrobách - v tuneloch ChuChi. O 8:00 nás z pred nášho hotela vyzdvihuje minibus s veľmi milým a energickým sprievodcom Treeom a spolu s ďalšími 8 účastníkmi sa vydávame severozápadne ku vstupu Ben Duoc. Po ceste sa ešte zastavujeme na prehliadku chránenej dielne v ktorej pracujú ľudia stále postihnutý už spomínaným Agentom Orange a v ktorej sa ľahko občerstvujeme a už okolo 11:00 prichádzame k hlavnému vstupu. Po vystúpení z minibusu nás hneď vítajú vojenské relikvie v podobe zničenej/zanechanej americkej techniky ktorú ticho pozorujeme zatiaľ čo náš sprievodca vybavuje vstupné povolenia. Prvou zastávkou ktorá nás pri našej prehliadke čakalo bolo vysvetlenie ako vôbec tieto tunely vznikali, akým spôsobom sa využívali a ako samotný Vietcong maskoval ich výstavbu. Najviac ma prekvapil fakt že sa týmito tunelmi dokázalo dostať až na samotné okraje Saigonu do ktorého sa následne rebelom dodávali zbrane a dôležité zásoby. Zaujímavosťou bolo aj ukázanie (na prvý pohľad) klasických gumových sandálov ktoré ste však dokázali podľa vlastného uváženia upraviť tak aby Vaša chôdza v nich nereflektovala realitu ( počas chôdze ukazovali stopy naopak). Ďalej už nastúpila samotná prehliadka 3 tunelov. Na prvý dojem Vás až šokuje ich stiesnenosť - priam až "vytúžený zážitok" každého klaustrofobika. Ich výška totižto dosahuje v priemere len niečo cez 1 meter, krčenie je teda nevyhnutné a v niektorých miestach je potrebné aj lozenie. Ako sa prepracovávate každým tunelom, zisťujete že sa reálne nachádzate v zmenšenine dediny / mesta. Nájdete tu repliky nemocníc, odpočivární, ubikácií, sociálnych zariadení, kuchýň, skladov ale aj zasadacích miestností či zmenšeniny kasární. Šokovať Vás však aj môže to že tieto tunely boli vystužené aj pasťami ( napr. vo forme padacích dvierok s ostňami (na ktorých boli občas aj potreté fekálie)) či slepé uličky ktoré mali v prípade útoku tunelov nepriateľom znemožniť ich ďalší postup. Teraz sa možno pýtate - Ale však načo by ich išiel niekto inflitrovať keď ich stačilo len vytopiť? Aj na toto mysleli VietCongskí inžinieri ktorí navrhli celý komplex protiopatrení - tunely nikdy neboli vodorovné, kopali sa tu odvodňovacie jamy (ktoré ďalej smerovali k vodnému zdroju) a k celkovému efektu dopomáhali aj maskované únikové otvory. Podobným štýlom boli tiež tieto mini mestá chránené aj proti prípadným dymovým/plynovým útokom. Po absolvovaní tejto prehliadky nás nasledoval jednoduchý obed pozostávajúci z ryže obohatenú o strúhaný maniok po ktorej sme sa ešte presunuli k poslednej zastávke - ukážke pascí ktoré VietCong najčastejšie využíval. Celá prehliadka netrvala viac ako 2.5 hodiny a do Ho Chi Minovho mesta sme sa vrátili niečo po 15. Nezabudli sme ani navštíviť českú reštauráciu v ktorej dokonca sídli aj český konzulát a ja som si tak mohol po celom mesiaci vychutnať čapovanú Plzeň s vyprážaným syrom :). Deň sme ukončili ešte prechádzkou k rúžovému kostolu Tan Dinh a posledným spoločným pivkom s tatinom v tejto časti tripu.

Ďalšie informácie k návšteve Chu Chi Tunelov: 1) Ak ste klaustrofobik/človek so zníženou pohyblivosťou môžete ChuChi tunely stále navštíviť, prehliadka tunelov nie je povinná a aj v našej skupine boli 2 ludia ktorý sa do samotných tunelov nepozreli :). 2) Rezervácia bola robená cez airbnb.com s konkrétnym názvom Ben Duoc "Less-crowded" CuChi Tunnel Half Day Tour - cena v čase našej návštevy - 60 € pre 2 os. 3) K zájazdu si tiež môžete aj doobjednať prehliadku delty Mekongu (od ktorej nás však aj samotný sprievodca odhováral z dôvodu neautentickosti a preplnenosti) či streľbu z rôznych typov zbraní pri samotných ChuChi tuneloch.

23.11 Ho Chi Minhovo mesto

Dnešný deň som začal cestou na letisko s mojim tatinom s ktorým som sa tam aj rozlúčil a poblahoželal mu šťastnú cestu naspäť na Slovensku. Po návrate naspať do centra mesta som stihol návštevu barbera - LongH SaiGon Barber v ktorom ma chalani ostrihali za smiešne 3 € (samozrejme som im prihodil niečo naviac) a zvyšok dňa som striedavo trávil oddychom, robením školy, vypĺňaním údajov pre Interexchange (keďže som šiel budúci rok cez leto na WAT do USA :)) ako aj natáčaním videa pre neho.

Vietnam - zhrnutie

Vietnam bol pre mňa cestou plnou kontrastov – od hlučných ulíc Hanoja, kde sa mieša vôňa streetfoodu so sliepkom popravenou na chodníku, až po tiché lagúny Ha Long Bay, ktoré som si užil napriek davom turistov. Cesta sa zmenila na rodinné dobrodružstvo, keď za mnou priletel tatino, hoci ja som medzitým bojoval s angínou, ktorá ma skoro odstavila. Našťastie, vietnamské “mystery lieky” zabrali.

Ninh Binh nám ukázal vidiecky Vietnam, Hue cisársku históriu a vlak do Da Nangu jedny z najkrajších výhľadov z koľajníc, aké som kedy zažil. Hoi An nás očaril lampiónmi aj unavil davmi, Da Nang ponúkol vojenské múzeá a moderný vibe. A napokon Saigon – chaotický, uvoľnený, moderný – miesto, odkiaľ sme vyrazili na najintenzívnejší zážitok celej cesty: tunely Chu Chi. Tam som si naplno uvedomil, aká kreatívna, tvrdá a zároveň tragická bola história tejto krajiny.

Výsledkom sú dni plné príhod, humoru, histórie, chaosu, nečakaných stretnutí, rodinných momentov a zážitkov, ktoré by som nevymenil za nič. Vietnam ma naučil, že cestovanie nemusí byť dokonalé – stačí, aby bolo úprimné. A toto bolo.

Kambodža - Panenské pláže, komplikovaná história a česky hovoriaci kráľ.

24.11 Cesta do Phnom-Penhu

Dnes cestujem do ďalšej krajiny môjho travel listu – Kambodže.
Raňajkami sa pomaly lúčim s Vietnamom – bagetou Banh Mi sprevádzanou vietnamskou kávou – a vydávam sa k miestu odchodu autobusu. Deň pred mojím odjazdom som si cez stránku 12asia.com zakúpil lístok (20 €) priamym spojom zo Saigonu do Phnom Penhu a cesta by mala trvať niečo cez 7 hodín.

Autobus odchádza okolo 11:00 a po približne dvoch hodinách prichádzame na hranice.
Ešte v autobuse je od každého zahraničného pasažiera vyzbieraná presná čiastka 40 $ na úhradu kambodžských víz, takže celý prechod by mal prebehnúť bez akýchkoľvek komplikácií. Tak aj je – všetko ide rýchlo a bez problémov a po približne dvoch hodinách prechádzam cez oboje hraničné priechody aj s ručne vypísanými kambodžskými vízami.

Samotná cesta prebieha úplne svižne, zastavujeme len raz na občerstvovaciu pauzu a do Phnom Penhu prichádzame niečo po 18:00, už za tmy. Po príchode si vyberám kambodžské riely (odporúčam vybrať skôr vyššiu sumu kvôli poplatkom za výber – približne 5–7 $) a následne si volám Grab k hostelu. Zostávam v hosteli Onederz – vrelo odporúčam pre fantastickú polohu, milý personál a super rooftop reštauráciu/bar – a zaspávam počas plánovania programu na ďalšie dni.

25.11 Phnom Penh – krvavá história (Bod 1) – neodporúčam čítať pre citlivejšie povahy – a česky hovoriaci kráľ (Bod 2)

Bod 1

Môj deň sa začína pomerne skoro ráno – prvou zastávkou dnešného dňa je totiž návšteva neslávne známych Choeung Ek Killing Fields, miesta, kde bývalý Pol Potov režim nechal pozabíjať desiatky tisíc vlastných občanov.

Krátky historický kontext:
Počas vlády Pol Pota (1975 – 1979) sa režim Červených Khmérov snažil vytvoriť „čistú“ agrárnu spoločnosť. V rámci tohto cieľa likvidovali všetkých, ktorých považovali za nepriateľov - učiteľov, lekárov, mníchov, študentov, intelektuálov, ale aj ľudí, ktorí len nosili okuliare či vedeli cudzie jazyky. Väzni boli na toto miesto väčšinou privezení z notoricky známej väznice Tuol Sleng (S-21) v Phnom Penhu, kde ich predtým mučili a vypočúvali. Po vynútenom priznaní ich sem odviezli, kde boli popravení a pochovaní v masových hroboch.

Pri vstupnej bráne si kupujem lístok, dostávam aj audio sprievodcu a podľa mapy sa vydávam k miestam, kde ešte pred niekoľkými desaťročiami prebiehali kruté mučenia a popravy. Musím priznať, že ma miestami prepadá úzkosť. Z audio komentára aj zo samotného miesta. Z miest, kde sa kedysi tyralo, strieľalo, zakopávalo, kde sa malé deti (často novorodeniatka) mrzačili a zabíjali o stromy, mi naskakujú permanentné zimomriavky. Ako som sa dozvedel, počas fungovania tohto miesta tu bolo zabitých viac ako 17 000 ľudí a k dnešnému dňu tu bolo exhumovaných približne 8 900 tiel. Celý komplex opúšťam v dosť rozrušenom rozpoložení. V ten istý deň ešte navštevujem aj už spomínanú väznicu S-21, niekdajšiu strednú školu, ktorá sa počas Pol Potovho režimu stala najbrutálnejšou väznicou v celej Kambodži. Komplex väznice tvorí niekoľko pôvodných budov s dobovými fotografiami, mučiacimi zariadeniami, celami a dokumentmi objasňujúcimi hrôzostrašnú históriu tohto miesta. Ak sa niekedy ocitnete v Phnom Penhe, určite odporúčam tieto miesta navštíviť.
Či už ste milovník histórie alebo úplný laik, ide o živý a smutný pamätník toho, čo môže ľudská krutosť a totalitné režimy spôsobiť a prečo by sme mali robiť všetko preto, aby sa podobné zločiny už nikdy neopakovali.

Bod 2

Aby sme sa preladili na lepšiu nôtu, tragédie a hrôzy už Phnom Penh za posledné desaťročia úspešne prekonal a dnes ide o pomerne rozvinuté mesto v juhovýchodnej Ázii.

Popoludní navštevujem Russian Market v centre mesta, kde nájdete všetko živé. Od rýb, mäsa až po čerstvú zeleninu aj ovocie. Nasleduje prehliadka kráľovského paláca. Kambodžský kráľ je medzi domácimi veľmi rešpektovaný a slúži ako symbol jednoty Kambodžanov. Ako zaujímavosť stojí za zmienku, že ide o jediného kráľa na svete, ktorý plynule hovorí po česky, keďže ako mladý študoval v Prahe a aj po zmene režimu sa tam opakovane vrátil.

Samotný kráľovský komplex pôsobí veľmi pekne a upravene. Trávim tu približne hodinu štúdiom histórie Kambodže aj samotnej kráľovskej rodiny.

Tu sa zoznamujem s rodeným Kambodžanom menom Makara, s ktorým ešte v ten večer vyrážame na jeho odporúčanie na plavbu loďou po rieke Mekong (odporúčam najmä počas západu slnka). Večer zakončujeme v jednom z početných rooftop barov.

26.11 Cesta na Koh Rong Samloem

Ráno sa s Makarom dohadujeme na spoločnej návšteve ostrova Koh Rong Samloem, jedného z najznámejších ostrovov v celom regióne, presláveného najmä svojimi krásnymi plážami a čistým morom. Od tohto dňa teda budem mať na zvyšok cestovania po Kambodži parťáka. Vydávame sa na autobusovú stanicu spoločnosti Airbus (názov identický s leteckým výrobcom) a už po príchode som ohromený jej vybavenosťou na juhovýchodné ázijské pomery aj rýchlosťou odbavenia. Po nastúpení do autobusu som rovnako prekvapený priestrannosťou, pohodlnými sedačkami a multimediálnym systémom (ktorý bolo mimochodom možné prepnúť aj do slovenčiny). Autobus bol takisto vybavený toaletou a stevardkou, ktorá dbala na pohodlie a bezpečnosť všetkých cestujúcich. Po približne 4,5 hodinách cesty a jednej prestávke prichádzame do mesta Sihanoukville, odkiaľ budeme ďalej pokračovať loďou. V kancelárii Airbusu si kupujeme lístok na loď, ktorý zahŕňa aj transfer do prístavu, a o chvíľu už sme tam. Plavba loďou je však sama o sebe zážitok, v prípade pokojného mora premávajú medzi prístavom a ostrovom menšie, rýchlejšie, no menej stabilné speedboaty. A presne to bol aj náš prípad. Celú cestu nás kvôli vysokým vlnám hádzalo zo strany na stranu a niekoľkokrát nám dokonca vypadol motor. Po približne hodine plavby, ktorá pripomínala skôr jazdu na horskej dráhe, sa konečne vylodíme na Soon Noeng Pier, odkiaľ je to asi 30 minút pešo po pláži k ubytovaniu - a áno, po pláži, klasické cesty tu totiž neexistujú. Po celom ostrove sa dá pohybovať buď na motorkách (videl som na nich iba domácich), alebo výlučne špeciálne upravenými traktormi. Ako ubytovanie volíme hostel Onederz, ktorý má vo svojich priestoroch aj bar a reštauráciu. Najväčšou výhodou je určite poloha priamo na pláži, na ktorej aj strávime zvyšok dňa.

27.11 – 28.11 Koh Rong Samloem

Tieto dni trávime čisto oddychom, opaľovaním a striedaním viacerých pláží, ktoré tento ostrov ponúka.
Za mňa je absolútnym favoritom Sunset Beach, kde, ako už názov napovedá, tu môžeme sledovať priam gýčovo romantické západy slnka s neuveriteľnou scenériou v pozadí.

29.11 Koh Rong Samloem → Siem Reap

V tento deň som sa mal s Makarom rozlúčiť a ďalej pokračovať sám letecky do Siem Reapu a následne k legendárnemu Angkor Watu.
Čo však čert nechcel, práve v tento deň sa krásne počasie z predchádzajúcich dní otočilo o 180 stupňov a príroda si pre mňa pripravila vysoké vlny a úplnú nemožnosť opustiť ostrov načas a stihnúť let. Až do dvanástej sme teda obaja uviazli na hosteli – ja aj s patričným preklínaním matky prírody. Malo to však aj pozitívny výsledok: Makara mi navrhol, že môže ísť so mnou aj do Siem Reapu a sprevádzať ma tam, čo som bez rozmýšľania prijal. Okolo 12:00 sa vlny ako-tak upokojili a je nám umožnené odplávať. Vlny však boli stále príliš vysoké, takže po nás prišla namiesto speedboatu klasická ferry. Ak si však myslíte, že jazda na tejto “krasavici” bola pokojná, ste, rovnako ako som bol ja pri nalodení, na veľkom omyle. Vlny si s niekoľkostonovým kolosom robili, čo chceli, a ja som na tejto plavbe zažil zrejme najvyššiu koncentráciu zvracajúcich ľudí na jednom mieste za celý svoj život (ja som našťastie voči morskej chorobe pomerne rezistentný a úspešne som odolal :)) ). Z lode sa teda vylodí skupina bledých mátoh, ku ktorým sa pridávame aj my dvaja s Makarom, a riešime, ako sa najlepšie dostať do Siem Reapu. Aby som ešte stihol zajtrajšiu návštevu Angkor Watu, volíme nočný autobus, ktorý premáva priamo zo Sihanoukville (20 $ / osoba). Po skúsenosti s luxusným Airbusom však prichádza klasické vytriezvenie – túto linku totiž prevádzkuje iný dopravca s oveľa staršou flotilou autobusov a samotný interiér pripomína ležadlové koženky nočných vlakov nášho národného dopravcu.

Malé upozornenie: ak ste jednotlivec, počítajte s tým, že vo veľa týchto autobusov sú len dvojležadlá. To znamená, že si buď kúpite aj miesto vedľa seba, alebo budete spať vedľa cudzieho človeka – telo na tele, bez bariéry :) Ja som však mal šťastie, mojím “spoluležadlovým partnerom” bol práve Makara a tak sa o 19:00 vydávame smerom do Siem Reapu.

30.11 Siem Reap a legendárny Angkor Wat

Cesta nočným autobusom nebola až taká katastrofálna, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Vodič robil pravidelné prestávky na toaletu či občerstvenie a spánok bol ako-tak pokojný (až na občasné výpady ladyboyov, ktorí sa ma pri každej možnej príležitosti snažili cez plentu chytiť za zadok :D). Do Siem Reapu prichádzame okolo siedmej ráno, hneď si ideme zložiť veci na ubytovanie a púšťame sa do hľadania skútra.
Po asi polhodine urputného hľadania a návšteve štyroch požičovní konečne nachádzame jeden dostupný.

Malý úvod k návšteve Angkor Watu:

Angkor Wat je najväčší náboženský chrámový komplex na svete a považuje sa za vrcholné dielo khmérskej architektúry. Postavený bol v 12. storočí pôvodne ako hinduistický chrám zasvätený bohu Višnuovi. Súčasťou obrovského mesta Angkor bol zároveň politickým aj duchovným centrom Khmérskej ríše. V čase svojej najväčšej slávy dokázal Angkor ako mestský komplex vrátane okolitých sídiel poňať niekoľko stoviek tisíc obyvateľov, pričom niektoré odhady hovoria až o 800 000 či 1 milióne. Takéto čísla robili z Angkoru jedno z najväčších miest na svete počas stredoveku. Architektúra Angkor Watu je známa svojou dokonalou symetriou, kilometrami reliéfov a piatimi ikonickými vežami, ktoré symbolizujú bájnu horu Méru. Chrám bol neskôr postupne transformovaný na budhistický a dodnes patrí medzi najposvätnejšie miesta v Kambodži.

Lístok som si za poplatok 37 USD (1 deň) zakúpil ešte pár dní popredu cez oficiálnu stránku predajcu, kde stačilo vyplniť základné informácie a naskenovať svoju tvár. Následne Vám prišlo potvrdenie na email aj s lístkom ktorým sa počas návštevy chrámov preukazujete.

Cesta teda môže začať. Prvou zastávkou bola návšteva chrámu Banteay Srei, kde sme sa zdržali približne hodinu. Následne sme sa presunuli k Neak Pean, komplexu chrámov ležiacemu na ostrove uprostred jazera, spolu s priľahlým chrámom Krol Ko. Ďalej sme navštívili chrám Pre Rup, po ktorom nasledoval obed v reštaurácii Chitas Caffe – pri návšteve Angkor Watu môžem toto miesto na 100 % odporučiť pre jeho príjemné, rodinné prostredie a veľmi chutnú kuchyňu. Za jedno z najväčších prekvapení pri návšteve Angkor Watu by som rád spomenul ikonický chrám Ta Prohm, ktorý okrem neopísateľnej atmosféry ponúka aj kamenné reliéfy pripomínajúce dinosaury (ktorých existencia bola prostredníctvom skamenelín dokázaná až o niekoľko storočí neskôr). Nasledovala prehliadka chrámu Bayon, v ktorom dodnes prebývajú opičí „osadlíci“, a dennú časť návštevy sme uzavreli prechádzkami pri najikonickejšom chráme celého komplexu – Angkor Wat. Večer sme zakončili romantickým západom slnka z chrámu Phnom Bakheng, čím sa skončila celodenná prehliadka tohto úžasného komplexu. Samotné mesto Siem Reap sa vyznačuje veľmi príjemnou a uvoľnenou atmosférou s množstvom barov, reštaurácií a night marketov. Pri prípadnej ďalšej návšteve by som mu určite venoval aspoň 2–3 noci.

Kambodža zhrnutie

Kambodža bola pre mňa drsná, emotívna ale aj prekvapivo srdečná. Hlavné mesto Phnom Penh ma privítal temnou kapitolou svojej histórie, ktorú jednoducho nemôžete preskočiť. Killing Fields či väznica S-21 vo mne zanechali silné stopy – sú to miesta, ktoré človeka mentálne preveria, ale presne preto by sa mali vidieť. Sú mementom, že krajina, ktorú dnes poznáme ako usmiatu, farebnú a chaotickú, ešte pred pár desaťročiami prešla peklom.

O to kontrastnejšie pôsobí tvár dnešného hlavného mesta v podobe trhov, rôznych vôní, kráľovského palácu, večerného Mekongu a úplnej náhody, ktorá mi do cesty priviala Makara, miestneho kamoša, s ktorým som nakoniec precestoval zvyšok krajiny. Spoločne sme zamierili na ostrov Koh Rong Samloem, tropického rajas bielym pieskom, kde sa dni zlievajú do opaľovania, pláží a romantických západov slnka na Sunset Beach.

Siem Reap a legendárny Angkor Wat a celý komplex chrámov pôsobia, akoby človek vstúpil do iného sveta – monumentálne veže, džungľa prerastajúca chrámové múry, opice, ticho a história, ktorá tu dýcha z každého kameňa. Ten deň bol síce dlhý, ale patrične epický.

Kambodža bola pre mňa kombináciou silných emócií, tropickej pohody, náhodných priateľstiev a jedného z najúžasnejších miest sveta. Je to krajina, ktorá nie je dokonalá, ale je skutočná.

Laos - Pre milovníkov jaskýň, kráv a motoriek.

1.12 Siem Reap → Pakse

Pri ceste z Kambodže do Laosu som opäť siahol po osvedčenej klasike a lístok som si zakúpil cez spoločnosť Airbus za približne 40 USD. Pred 8:00 sa lúčim s Makarom, ktorý ma takmer celý týždeň sprevádzal, a dohadujeme sa na našom ďalšom stretnutí – pravdepodobne v Thajsku. Rovnako ako v Phnom Penhe, aj v Siem Reape má Airbus vybudovanú peknú autobusovú stanicu a presne o 8:00 opúšťa poloprázdny autobus druhé najväčšie mesto Kambodže. Cesta prebieha plynule, hoci po dvoch hodinách robí vodič neplánovanú prestávku uprostred ničoho kvôli prehrievajúcemu sa motoru. Zastavujeme sa na obed, ktorý je, k môjmu prekvapeniu, zahrnutý v cene lístka, a tesne pred 15:00 prichádzame k hraničnému prechodu Nong Nok Khiene. Na kambodžskej strane všetko prebehne rýchlo a plynulo, no z tej laoskej som mal určité obavy, keďže práve tento prechod je neslávne známy požadovaním úplatkov. Moje očakávania sa čiastočne potvrdili. Po zaplatení štandardného poplatku 40 USD za udelenie víz (slovenskí občania by mali platiť 30 USD, ale konkrétne na tomto prechode sú poplatky rovnaké pre všetkých) si colníci zobrali pasy od každého cestujúceho. Tým, ktorí by vďaka dočasnému bezvízovému styku platiť nemali (Rakúsko, Španielsko…), si aj tak vyzbierali „administratívny poplatok“ 2 USD za vrátenie pasu so vstupnou pečiatkou. Ja som však nič navyše platiť nemusel a po približne hodine čakania som dostal do pasu oficiálne tlačené laoské vízum. Do samotného Pakse prichádzam už za tmy, niečo po 18:30, a ubytovávam sa v jednom z početných hostelov na „batôžkarskej“ ulici neďaleko Bai Den Market.

2.12 Pakse Loop

Ráno začínam hľadaním motorky, keďže nasledujúce dva dni mám v pláne absolvovať Pakse Loop – známy predovšetkým pre svoje vodopády a panensky zachovanú prírodu. Po návšteve druhej požičovne – Mam Motorbike Rent, nachádzam skúter s automatickou prevodovkou a ako zálohu nechávam svoj pas (pri požičiavaní motoriek v Laose štandard).Vydávam sa na cestu. Prvou zastávkou je návšteva „laoského Angkor Watu“ – chrámu Vat Phou, ktorého strmé schody ma na ich konci odmeňujú krásnym výhľadom na celý komplex a krajinu pred ním. Nasleduje prevoz na malej loďke cez rieku Mekong, za ktorý som zaplatil približne 100 000 kipov (4 €), a vydávam sa na samotný Loop. Cesta je po celom úseku veľmi kvalitná a míňam nekonečné polia, usadlosti a stáda kráv. Na obed sa zastavujem u Mr. Vienga, u ktorého si vychutnávam jeho domácu čerstvo namletú kávu. Okolo 16:00 sa ubytovávam v útulnom homestayi Mamy Pap (rezervácia je možná len na mieste – 150 000 kip/noc – 6 €). Prechádzam sa po okolí, sledujem kúpanie slonov a deň zakončujem vo výbornej reštaurácii Samaki.

3.12 Pakse Loop a cesta do Thakheku

Druhý deň mi pri odchode samotná Mama Pap dáva požehnanie a náramok pre šťastnú cestu, a ja sa vydávam za známymi vodopádmi. Prvý z nich je Tad Gneuang Waterfall, ku ktorému vedie spletitá cesta až na vyhliadku a priamo ku kaskádam. Druhý, Tad Fane, ponúka okrem úchvatnej vyhliadky aj zipline za 35 USD. Na obed sa zastavujem v lokálnej reštaurácii (54QR+GV, Paksong KM38, Laos) a následne prichádzam po neudržiavanej, štrkovej ceste k opustenému rezortu pri vodopáde Tad E-Tu. Bývalý rezort je obkolesený múrmi a bránou, ktorú však ľahko obídete. Na mieste nájdete len polorozpadnuté budovy a nenápadné pozostatky minulosti. Prechádzka k vodopádu a po komplexe mi trvá asi 30 minút a následne sa vraciam do Pakse, kde o 18:00 bez problémov vraciam skúter a kupujem si lístok na autobus do Thakheku. Autobus by sa technicky dal prirovnať ku kambodžskej Karose, akurát má dve poschodia. Ako bonus dostávam lôžko úplne vpredu medzi ďalšími dvoma ľuďmi + jedného Francúza Oscara, ktorého som neskôr stretával aj pri ďalšom Loope. O 19:00 vyrážame a po niekoľkých zastávkach prichádzam krátko po polnoci na autobusovú stanicu v Thakheku, ktorá je od centra dosť vzdialená. Urputne a tvrdo zjednávam odvoz s miestnymi tuk-tukármi do hostela Bike&Bed (neodporúčam však pre aroganciu hostiteľky) a o jednej ráno zaspávam počas plánovania ďalšieho Loopu.

4.12 Thakhek Loop

Po krátkom spánku začínam deň hľadaním motorky. K môjmu prekvapeniu boli už úplne všetky skútre s automatickou prevodovkou rozchytané, a tak sa musím v jednej z požičovní rýchlo preškoliť na poloautomat. Napriek mojim obavám to nie je nič zložité – pri ľavej nohe máte dve páky na radenie rýchlostí (v praxi stačilo mať zaradenú trojku alebo štvorku :) ). Motorku si požičiavam u Mixay Motorbike Rental 2 a vydávam sa na cestu. Prvou zastávkou je jaskyňa Tham Nang Ene, ktorá ma prekvapila svojou veľkosťou aj absenciou veľkej návštevnosti. Pokračujem na vyhliadku Pha Katai, na ktorú vedie niekoľko stoviek schodov, no odmena v podobe dychberúcich výhľadov stojí za to. Ďalej si užívam jazdu krajinou, cez ryžové polia, farmy, kravy, ľudia, malé mestá. Možno to znie ako klišé, ale takéto sólo „roadtripy“ človeku naozaj otvoria oči a ponúknu priestor na zamyslenie sa nad vecami, ktoré by mu inak ani neprišli na myseľ. Po horšej štrkovej ceste sa dostávam k vodopádu Song Sa. Cestu ku nemu by som zvážil, po ceste späť som stretol asi štyroch ľudí s defektom, ktorí čakali na odvoz. Vodopád je fajn, ale riziko nestojí celkom za to. Keďže sa stmievalo, hľadal som ubytovanie a mal som dve možnosti: populárnu osadu Nam Theun alebo pokojný Nakai Resort. Po štyroch dňoch intenzívnej socializácie boli moje sociálne baterky na minime, takže som zvolil druhú možnosť, čo sa ukázalo ako ideálne rozhodnutie. Lisa, dobrovoľníčka z Talianska, ma dokonca zadarmo upgradovala na lepšiu izbu. Rezort má aj vlastnú reštauráciu, takže o jedlo je postarané. Toto miesto odporúčam každému, kto potrebuje aspoň na chvíľu úplný pokoj.

5.12 Thakhek Loop

Pokračujem ďalej na sever, míňam dedinu Nam Theun, prechádzam zaplaveným lesom a neustále zastavujem kvôli fotkám. Po ceste narazím na skalné reliéfy vyobrazujúce budhistických bohov aj samotného Budhu. V neďalekej dedine prvýkrát tankujem benzínom vo fľašiach od Coca-Coly. V mestečku Lak Sao sa naobedujem vo vietnamskej reštaurácii (Vietnam je odtiaľ len 30 km). Popoludní sa zastavujem pri Dragon Cave, ktorá skrýva aj odbočku na vyhliadku. Cestou míňam veľké skupiny pútnikov a mníchov nesúcich budhistické symboly a laoské vlajky. Tesne pred západom slnka dorazím na The Rock Viewpoint, ďalšia výnimočná panoráma, tentokrát na skalné útvary typické pre Thakhek Loop. Cesta k ubytovaniu pri jaskyni Kong Lor už prebieha za tmy. Počas nej som zrejme nechtiac skonzumoval asi sto druhov hmyzu a na ubytovaní odpadávam do postele za doprovodu gekonieho orchestra.

6.12 Thakhek Loop + Thakhek

Na dnešok som mal naplánovanú návštevu jaskyne Kong Lor, pre mnohých highlight celého Thakhek Loopu. Jaskyňa je známa svojou dĺžkou (7,5 km) a miestami až stometrovými stenami. Pri vstupe stačí zaplatiť 250 000 kipov (cca 10 €) a spolu s ďalšími cestovateľmi sa môžete vydať loďkou do jej útrob. Večer predtým som sa však rozprával s ďalšími cestovateľmi, ktorí sa odtiaľ vrátili a podľa nich bola jaskyňa skôr priemerná, ničím výnimočná a pomerne „overrated“. Nechcel som sa tým nechať ovplyvniť, no keď som na druhý deň prichádzal ku vstupu, moje odhodlanie postupne slablo…Pred bránou stálo asi tridsať ľudí a tí, čo práve vychádzali, len potvrdzovali to, čo som počul večer: že pre nich to nebolo veľmi „worth it“. Po dvadsiatich minútach čakania som si povedal, že možno je v poriadku dnes neísť za každú cenu za ďalšou atrakciou. Po toľkých jaskyniach, ktoré som už počas cesty navštívil, som si jednoducho nebol istý, že práve táto bude iná. Otočil som sa a pokračoval ďalej. Pre ostatných môže byť Kong Lor určite zaujímavý a nechcem nikoho odrádzať. Pre mňa osobne by to však v ten deň bola skôr strata času a peňazí. Pokračujem teda posledným úsekom celého Loopu. Prvá časť je vedená po rozbitej, nespevnenej horskej ceste (ak sa dovtedy ešte nestihla opraviť), druhá už pripomína klasickú juhovýchodnú Áziu a teda slušná cesta, sem-tam krava, občas checkpoint. Do Thakheku prichádzam okolo 16:00 po približne 5,5 hodinách jazdy (s prestávkou na obed), vraciam motorku a ubytovávam sa v hosteli Bami s veľmi príjemnou majiteľkou. Večer už len trávim prechádzkou popri rieke Mekong, ktorá tu tvorí hranicu s Thajskom, a triedením fotiek z oboch loopov.

7.12 Thakhek → Vientiane

Dnes cestujem do hlavného mesta Laosu – Vientiane (čítaj Vienčang). Hneď vedľa hostela Bami sa nachádza cestovná kancelária, v ktorej si kupujem lístok na autobus (450 000 kip – 18 €). O pár desiatok minút ma spred nej vyzdvihne pick-up, sadám si dozadu a vyrážame na autobusovú stanicu. Tu opäť stretávam starého známeho – laoskú „karosu“. Tentoraz v dennom režime a aj s tradičným pachom plyšových sedadiel. Odchádzame okolo 9:00 a cesta je na pomery Ázie celkom pohodlná. Robíme pravidelné prestávky a o 16:30 prichádzame na južnú autobusovú stanicu. Je dôležité povedať, že jej poloha je pomerne vzdialená od centra a je prakticky nevyhnutné vziať si taxi alebo tuktuk. Ideálne je pridať sa k ďalším cestovateľom so spoločným smerom. Spolu s ďalšími ôsmimi belochmi vyjednávam dodávku za približne 20 000 kip/os. Po asi 30 minútach jazdy dorazíme priamo do centra Vientiane a to rovno k Inštitútu EÚ, kde ma celkom nečakane privíta aj vlajka Slovenska. Ubytujem sa v neďalekom hosteli a idem sa prejsť na začínajúci Night Market, kde si kupujem pár suvenírov a futbalový dres. Deň zakončujem prechádzkou popri Mekongu, ktorý tu tvorí hranicu s Thajskom, a vraciam sa späť na hostel.

8.12 Vientiane → Luang Prabang

Vo Vientiane sa zdržiavam len jednu noc – úprimne, v meste nie je veľa, čo by lákalo oči. Väčšina cestovateľov tu buď prespí, alebo len prestúpi na cestu ďalej. Za normálnych okolností by som Vientiane vynechal aj ja a zamieril do čoraz populárnejšieho Vang Viengu, známeho svojou dych berúcou krajinou uprostred hôr. Ja som však po niekoľkých dňoch túžil po zmene, a tak som sa rozhodol Vang Vieng vynechať a letieť priamo do Luang Prabangu…no nie práve štandardným spôsobom. V Laose operujú vnútroštátne lety dve spoločnosti: Lao Airlines (národný dopravca so západnými lietadlami a vyššími cenami) a Lao Skyway – súkromná spoločnosť lietajúca starými sovietskymi vrtuľníkmi Mil Mi a čínskymi lietadlami Xian MA 60/600. Tie majú, mimochodom, zakázané lietať v EÚ pre otáznu bezpečnosť. A presne jedným z nich dnes letím. Opúšťam hostel a na zastávke čakám autobus na letisko. Skôr než príde, pri mne zastaví dodávka s milým chlapíkom, ktorý ma za rovnakú cenu (30 000 kip) zvezie. Sadám teda k nemu, vysadí ma pri termináli a popraje šťastnú cestu. Pred vstupom do letiska si ešte zapálim cigaretu (v rámci letov v Laose je zakázané prevážať zapaľovače). Zrazu sa z ničoho nič zjavia dvaja policajti, prikážu mi okamžite prestať a ukážu skrytú tabuľu so zákazom fajčenia. V duchu si poviem: “In this moment he knew… he f**ked up.” Zoberú ma do malej búdky a oznámia, že pokuta je 30 USD. Pri predstave, čo všetko sa za túto sumu dá v Laose kúpiť (napr. 3–4 noci v hosteli), rýchlo vymýšľam improvizovanú záchrannú misiu. „Páni policajti, veľmi sa ospravedlňujem. Prisahám, že som o zákaze nevedel. Som členom mierových síl OSN v Kórei (ukazujem na nášivku z DMZ) a tiež pracujem pre bezpečnostné zložky OSN v USA. Viete… policajti by policajtov nemali pokutovať – všetci vieme, že robíme náročnú prácu a občas spravíme chybu.“ Po mojom mini stand-upe si ma prezerajú, študujú americké víza (z WAT programu) a ja sa modlím, aby pokutu nenahradil mesiac v base. Nakoniec sa medzi sebou dohodnú, povedia mi, nech idem, zasalutujú mi (ja im naspäť ) a odchádzam s pocitom hnedých treniek a zachránenými 30 USD v peňaženke.

Na prepážke si beriem miesto pri okne a motore a mierim k gatu. Boarding prebehne rýchlo a o pár minút sedím v malom turbovrtuľovom lietadle pre približne 50 ľudí. Posádka je milá, po štarte dostávame vodu alebo pivo a let trvá len 40 minút. Lietadlo pôsobí v pohode – až na detail, že som nikde nevidel záchranné vesty. Pristávam živý a zdravý v Luang Prabangu, beriem tuktuk a idem na hostel. Ešte v ten večer stíham návštevu najznámejších chrámov – Wat Xiengthong, Wat Aham, Wat That Luang a tiež výstup na horu Phu Si s krásnym západom slnka.

9.12 Luang Prabang

Luang Prabang je bývalé kráľovské hlavné mesto Laosu a preslávil sa výrazným mixom laoskej architektúry a francúzskeho koloniálneho dedičstva. V meste sa nachádza množstvo budhistických chrámov s neopísateľnou atmosférou, mnohé sú nepretržite obývané mníchmi už celé stáročia. Odporúčam privstať si na ranný rituál odovzdávania jedla mníchom – je to silný kultúrny zážitok, aj keď turisti ho niekedy trocha „preplnia“. Pre milovníkov Ázie a romantiky je Luang Prabang jedno z must-visit miest v regióne. Neďaleko sa nachádzajú aj známe vodopády Kuang Si, ktoré sú rovnako populárne a určite stoja za návštevu. Ja som tento deň strávil striedavo prechádzkami po meste, oddychom a online školou – bolo treba dohnať nejaké resty. Večer som si v cestovke „CK Phone Travel“ kúpil lístok (490 000 kip – 20 €) na dvojdňový slowboat do Houayxay, čím som si zabezpečil dlho plánovanú dopravu smerom na sever.

10. – 11.12 Slowboat Luang Prabang → Pakbeng → Houayxay

S miernym oneskorením ma o 7:00 vyzdvihuje vopred dohodnutý shuttle bus do prístavu. Po ceste ešte naberáme ďalších cestovateľov a do prístavu prichádzame pohodlne pred 8:00, kde si na základe pripravených dokladov vyzdvihujeme lístky. Loď, na ktorú nastupujeme, je veľmi jednoduchá – sedadlá sú pravdepodobne prevzaté z vyradených autobusov. Na palube sa nachádza malý obchodík so základnými potravinami (čipsy, tyčinky), s vodou a nechýba ani jednoduchá toaleta. Z prístavu odchádzame presne načas a vydávame sa na plavbu po Mekongu. Míňame hory, údolia, ryžové polia a počas cesty robíme viacero krátkych zastávok v miestnych osadách. Tu ma úprimne šokovalo, v akej izolácii dokážu ľudia stále žiť – bez ciest, bez infraštruktúry, pričom Mekong je pre nich jediným spôsobom dopravy. Je to miesto, kde sa kúpu, perú, lovia, a ich každodenný život sa odohráva priamo na brehoch rieky. Popri rieke nám mávajú nahé deti hrajúce sa v piesku a ja nestíham všetko navnímať. Každý si počas plavby nájde svoju zábavu – jeden Angličan si píše denník, dvaja Švédi sa o pár radov za mnou pretekajú, kto navštívil viac krajín, a laoské tety predo mnou pravdepodobne ohovárajú svoje nevesty. Atmosféra je skvelá a celú cestu si užívam. Okolo 17:30 prichádzame do Pakbengu – malého mestečka približne na polceste medzi Luang Prabangom a Houayxay.

Ubytujem sa v Pakbeng Guesthouse, neďaleko prístavu. (Ak si ubytovanie nezabezpečíte vopred, žiadny stres – možností je tu dosť a ponuky vám budú ponúkať už v prístave.) Večeru si dávam v reštaurácii Sabaidee v spoločnosti ďalších cestovateľov, s ktorými si vymieňame zážitky z doterajších ciest. Ráno začínam sledovaním kúpania slonov na druhej strane rieky. O pár minút ich už striedajú modlitby a požehnania, ktoré miestnym obyvateľom udeľuje mních so svojimi žiakmi. Nalodenie prebieha opäť o 8:00 a zloženie cestujúcich – aspoň čo sa belochov týka, je prakticky rovnaké ako deň predtým. Opäť míňame hory, lesy, malé dediny (jedna s pozoruhodným názvom Ban Sathan) a pokojne smerujeme na sever. Okolo 16:00 prichádzame do úseku, kde sa Mekong stáva prirodzenou hranicou medzi Laosom a Thajskom. V podstate sa plavíme po hranici, a popri tom postupne vystupujú laoskí pasažieri. Loď zastavuje aj pri meste priateľstva spájajúceho tieto dve krajiny.

(Ak nechcete v Houayxay prenocovať a chcete pokračovať do Thajska ešte v ten istý deň, dá sa to. Stačí sa spýtať posádky, či vás môžu vyložiť pri moste. Ak by to nebolo možné, samotný prístav v Houayxay je od hranice vzdialený približne 30 minút autom.)

Do prístavu Houayxay prichádzam krátko pred 17:00. Vyloďujem sa a idem priamo na moje ubytovanie na rušnej Hlavnej ulici tohto malého mesta, veľkosťou podobného Trenčínu. Večer si v jednej z cestovných kancelárií kupujem lístok s prestupom (priame už boli vypredané) na nasledujúci deň do Chiang Mai v Thajsku. Deň zakončujem v jednom z miestnych barov s poslednými dúškami piva BeerLao.

Laos - zhrnutie

Laos bol pre mňa ako spomalené tlačidlo na celej ceste po juhovýchodnej Ázii. Odrazu som sa ocitol v krajine, kde čas akoby tiekol tak pomaly ako samotný Mekong. Pakse a známy Pakse Loop, mi ukázali Laos v jeho najčistejšej podobe. Nekonečné polia, usmiati miestni, ticho prerušované len zvukom vlastného skútra, kúpanie slonov pri západe slnka a nejde ani nespomenúť Mamu Pap, ktorá mi na cestu dala náramok a požehnanie. Presne takéto malé momenty, ktoré spravia miesta nezabudnuteľnými.

Nasledoval Thakhek Loop – dva dni na cestách, medzi jaskyňami, ryžovými poliami, strmými vyhliadkami a osadami, kde človek pochopí, čo znamená „život mimo turistického radaru“. Laos ma tu naučil spomaliť, prestať naháňať každú atrakciu a uvedomiť si, že aj vynechanie napr. takej Kong Lor Cave môže byť úplne v poriadku. Niekedy stačí sadnúť na motorku, dýchať čerstvý vzduch a len byť.

Sever krajiny mi priniesol presný opak adrenalínu. Napríklad takú pokutu, z ktorej som sa vykecal príbehom o OSN, a let turbovrtuľovým lietadlom, ktoré by v EÚ už nikto do vzduchu nepustil :D. A presne taký je Laos, nikdy nevieš, čo príde, ale vždy nejako dopadneš. Luang Prabang bol už len dokonalou bodkou. Kedysi kráľovské mesto, dnes pokojný mix koloniálnej architektúry, chrámov plných mníchov, pomalých rán z bubnov a nezameniteľnej atmosféry. A napokon slowboat, dvojdňová plavba po Mekongu, ktorá je zážitkom sama o sebe. Dedinky bez ciest, deti nahé na brehu, hory, ticho, vietor… a partia cestovateľov, ktorí zdieľajú presne ten istý moment.

Laos nebol o veľkých atrakciách, ale o pocite. O pokojnej krajine, ktorá človeka učí spomaliť, nadýchnuť sa a zložiť zo seba všetok zhon. O momentoch, ktoré sa neodfotiť nedajú – dajú sa len zažiť.

A presne preto si ma Laos z celej juhovýchodnej Ázie získal asi najviac.

Thajsko - Neturistické a autentické?

12.12 Cesta do Chiang Mai

Ráno začínam aktiváciou čerstvo zakúpenej thajskej esim ktorá sa následne bezproblémov pripája aj k thajskej sieti. Prichádzam pred cestovnú kanceláriu v ktorej som si včera zakúpil autobusové lístky a onedlho ma vyzdvihuje pick-up, spolu aj s ďalšími asi 10 cestovateľmi. Za cca 30 min. prichádzame na hraničný prechod ktorý sa ešte len otvára a postupne napĺňa ľudmi. Po krátkom čakaní v rade a s následným zívnutým zo strany policajta mi pristáva v pase výstupná pečiatka z Laosu a po opustení pohraničnej budovy sa dostávam sa na autobusovú zastávku z ktorej premávajú shuttlebusy na thajskú stranu (10 TBH - 0.27 € ). Po asi minúte jazdy za dostávame cez Most Priateľstva na stranu Thajskú na ktorej ešte len pohraničiari vstupujú do pasových búdiek a čakanie tu je tak isto veľmi krátke a svižné. Tu si tak isto aj vymieňam posledné nevyužité kipy za thajské bhaty a čakám na minivan do Chang Raiu ktorý prichádza asi po 30 min. Prvý segment cesty do Chiang Raiu je svižný a pokojný a po hodine a pol prichádzame priamo pred autobusovú stanicu na ktorej prestupujem na autobus do Chiang Mai. Poloprázdny a v celku pohodlný autobus ide po kvalitnej dialnici, občas zastavuje na cik pauzy a do Chiang Maiu prichádzam tesne pred západom slnka. Priamo z autobusovej stanice si beriem grab na hostel To Bed Poshtel, ubytovávam sa a zvyšný čas počas večera trávim šitím dier v batohu a počúvaním hitov Jimmyho Handrixa z neďalekého retro baru.

13.12 Chiang Mai

Chiang Mai - asi najznámejšie mesto na severe Thajska je prístavom hlavne digitálnych nomádov pre nižšie ceny ako napr. v Bangkoku alebo na rušnejšom juhu. Asi aj z tohto dôvodu je tu kaviarni a rôznych internet barov asi 50 na kilometer štvorcový a celkovo sa mesto z môjho uhľa pohľadu vyznačuje veľmi pokojným a harmonickým štýlom. V tento deň som strávil návštevou nespočetným množstvom chrámov, najznámešie asi - Wat Sri Suphan, Wat Phra Singh Waramahavihan, Wat Chedi Luang, Wat Chedi Luang a ďalšie. Centrum mesta, štvorcového tvaru je osadené okolo vodnej priekopy, v minulosti ako obrany prvok v prípade nájazdov a dnes je tak isto jeden zo symbolov tohto mesta. Poobede sa Grabom presúvam do vzdialenejšieho a ľudoprázdneho kráľovského parku Rajapruek - ako asi z názvu môžete vydedukovať, venovanú práve kráľovskej rodine dotvárajúcu už tak miernu, všadeprítomnú propagandu a ich image. Zaujali ma tiež aj exhibície rôznych krajín z celého sveta ktoré mali možnosť sa v tomto parku odprezentovať a tak isto aj vysadiť časť zo svojej vlastnej flóry. Peši odtiaľto som si to ďalej namieril priamo na vyhliadku Wat Phrathat Doi Kham so zlatými sochami slonov a obrovskou sochou sediaceho Budhu. Tu aj strávim západ slnka s opäť neopísateľnou scenériou a krajinou predo mnou a následne si beriem Grab naspať do mesta na nočný trh Kalae Night Bazaar s obrovským a chutným výberom streetfoodu ktorý zapíjam pivom Leo. Nasleduje už len nočná prechádzka naspäť na ubytovanie cez centrum mesta a tým sa zakončuje aj rýchla návšteva Chiang Mai.

14.12 Chang Mai → Rayong

Dnešok je v znamení presunov. Prvý je let cez Airasia - priamo z Chiang Mai do Bangkoku na letisko Suvarnabhumi. Metrom sa presúvam na stanicu Hua Mak, na ktorej sa stretávam so starým známym - Makarom, ktorý prišiel tiež v ten deň priamo z Kambodže. V jednej z miestnych reštaurácii si dávame spoločný obed a následne sa presúvame k PT LPG gas station na ktorej stávajú minibus smerujúce do Rayongu. Minibusy samé osebe sú veľkosťou ako aj sedačkami vo vnútri typicky ázijské s menšími rozmermi ale nijako nám to neuberalo z komfortu. (Ak cestujete priamo z väčšej stanice napr. Ekammai - tu viete kúpiť lístky priamo na mieste za 180 bahtov - 4.80 €, v prípade že tak ako my idete priamo z tohto miesta (najbližšie dostupné z letiska) alebo si len chcete byť istý rezerváciou, odporúčam lístok zakúpiť cez stránku 12asia s narátaným servisným poplatkom cca - 1 €). Do Rayongu je to z Bangkoku asi 3.5 hod. pokojnej cesty po diaľnici aj so zastávkou na toaletu a k ubytovaniu spred kancelárie RayongTours1989 kde nás minibus vysadil to tiež nemáme ďaleko. Ubytovávame sa na hoteli, spravíme rýchly nájazd na 7-11 a obaja odpálení už len liháme do postele.

15.12 - 16.12 Rayong

Tieto 2 dni len trávime na ľudoprázdnych a čistých plážach neďaleko Rayongu a ja sa snažím si užiť posledné dni v prítomnosti slnečných paprskov a morského vzduchu. Bez povšimnutia tiež počas nášho pobytu nezostáva ani obrovský Night Market nachádzajúci sa priamo v centre mesta, ponúkajúci široké spektrum jedál, tovaru a arkádových herní. Rayong u mňa bezpochyby zrútil stereotyp masového a turisticky skazeného Thajska ktorý som dovtedy o tejto krajine mal. Za celý čas som tu stretol max. do 10 belochov a tiež som mal možnosť vidieť typický a autentický nočný market kde sa stretávali celé rodiny a ktoré bolo miestom čistej radosti a socializácie. Ak budete niekedy v jeho okolí, odporúčam prenájom skútru cez Motorbike Rental Mamooth (250 baht - 7€/deň ) a návštevu malého, no za to ikonického Khao Laem Ya–Mu Ko Samet National Park s opičími obyvateľmi a s dokonalene konzervovanou flórou a peknými výhľadmi.

17.12 - 18.12 Bangkok + Odlet Domov

Návrat naspať do Bangkoku, už overeným RayongTours1989 a ubytovávame sa neďaleko zastávky metra Ratchaprarop. Tesne pred západom slnka prichádzame na samostatnú rýchloprehliadku centra mesta a nezabúdame sa zastavovať pri The Temple of the Emerald Buddha, robíme si ikonické fotky na Wat Pho Pier pred Wat Arunom v pozadí a už počas tmy sa presúvame do legendárneho Chinatownu s ikonickou atmosférou a tiež rôznymi možnosťami stravy. Motorkovým Grabom sa presúvame vysvieteným Bangkogom k ďalšiemu miestu a práve na jeden z týchto momentov spomínam z celého tripu v SEA najradšej. V jednom okamihu som zacítil neopísateľný pocit slobody a spokojnosti, jazda na motorke a všetky tie predchádzajúce dni a všetko to čo som si ešte počas plánovania tohto tripu želal sa zrazu naplnilo a na samom konci celého dňa (a tripu) dojalo od radosti. Návštevu nočného Bangkoku zakončujeme na komerčnom Patpong Night Markete, večerou, nákupom darčekov a prechádzkou po miestnych "pofidérnych" uličkách :).

Nasledujúci deň - odlet domov, ešte pred odchodom na letisko (oboje naše lety odlietali takmer naraz) stíhame klasickú celotelovú Thajskú masáž ktorá ma prekvapila pre 2 veci. Po A) počas masírovania sme boli paradoxne oblečený v pyžamových hábitoch ktoré nám priamo dali na mieste a po B) Masér ktorý ma masíroval sa ma až nebezpečne blízko dotýkal dolných partií. Následne som sa pýtal aj Makara či mal ten istý "zážitok" ako aj ja a ten sa na mňa len pozrel s nepochopením že jemu sa masérka takmer ani nedotkla stehien :)). Za oboje masáže platíme cca 400 Bahtov a pred odchodom na letisko ešte stíhame neskorší obed. V tomto bode už len na mňa prichádzal mix zmiešaných pocitov. Na jednej strane som stále ešte len spracovával čo všetko som za posledné týždne zažil, cítim som smútok za počasím, prostredím a človekom na ktorého som si navykol ale zároveň som aj cítil radosť že sa mi podarilo navštíviť to hlavné čo som chcel a že som z celého tohto tripu vyviazol takmer bez choroby a žiadneho zranenia. Samozrejme som sa aj trochu tešil domov, bolo predsa tesne pred Vianocami a tiež mi už chýbala moja rodina a kamaráti. Pred gatom na let naspať do Phnom Penhu sa lúčim s Makarom, presúvam sa do toho svojho, nastupujem do lietadla a po jednom krátkom prestupe v Pekingu sa opäť ocitám v chladnej Európe.

Thajsko - zhrnutie

Thajsko pre mňa predstavovalo úplne inú kapitolu celého tripu - pohodlnejšiu, organizovanejšiu a o poznanie „komerčnejšiu“, no zároveň plnú kontrastov a miest, ktoré si vás vedia získať. Od prvého prechodu hraníc až po poslednú jazdu motorkovým Grabom v Bangkoku som tu cítil zvláštny mix chaosu, slobody a dobre fungujúcej turistickej mašinérie.
Sever ma privítal pokojom Chiang Maiu, chrámami na každom kroku a pocitom harmónie, ktorý na iných miestach juhovýchodnej Ázie len tak nenájdete. Chrámové komplexy, parky a vyhliadky tu pôsobia akosi pomalšie, dôstojnejšie a človek sa tu veľmi rýchlo adaptuje na miestne tempo života.
Rayong naopak úplne prekopal moje očakávania. Žiadne masy, žiadne preplnené pláže, žiadne “instagramové” scény, len tiché dni pri mori, autentické nočné trhy a pocit, že som konečne videl to „skutočné“ Thajsko, nie vykonštruovanú turistickú verziu pre západných cestovateľov.
Bangkok bol už len sladkým záverom. Chaotický aj fascinujúci zároveň, plný chrámov, svetiel, uličiek, chutí a situácií, v ktorých človek nevie, či sa má smiať alebo žasnúť. A práve tu prišla jedna z najsilnejších emócií celého tripu, moment, keď mi na motorke medzi mrakodrapmi a tropickou nocou došlo, že všetko, čo som si želal ešte pred odchodom, sa mi splnilo.
Thajsko tak pre mňa nebolo len prestupnou stanicou, ale skvelým zakončením celej cesty po juhovýchodnej Ázii. Miestom, kde sa mi konečne podarilo vypnúť, oddýchnuť si, zažiť pokoj aj chaos, a vrátiť sa domov s pocitom, že som túto časť sveta z veľkej časti pochopil.

Finálne zhrnutie

Ešte predtým, než som sa vydal na túto cestu, som bol po čerstvom rozchode a vyhorený z práce v ktorej som sa celé leto držal pokope len silou vôle. Cítil som, že potrebujem zažiť niečo veľké, niečo, čo som ešte nikdy nezažil. Tí, čo ma poznajú, sa asi nečudujú, že ma to najviac ťahá práve do Etiópie, Gruzínska a Ázie. A tak som sa rozhodol, že práve Ázia bude miestom, kde strávim dva mesiace svojho nasledujúceho života. V deviatich krajinách, ktoré sa na malé okamihy stali mojím domovom.

V každej z nich som zažil niečo, čo ma posunulo ďalej.
V Južnej Kórei som ochutnal ich svetoznáme jedlá, ktoré sú naozaj jedny z najlepších na svete.
V Hongkongu a Macau som sledoval fascinujúce prepojenie histórie s futurizmom.
Na Taiwane som navštívil starobylé chrámy a šplhal sa po miestnych horách.
Na Filipínach som prvýkrát v živote šoféroval skúter, potápal sa so žralokmi veľrybími a oddychoval na plážach, ktoré vyzerali ako z časopisu.
Vo Vietname som videl scenérie ako z fantasy filmu.
V Kambodži som sa túlal ruinami Angkor Watu a prvýkrát v živote sa okúpal nahý pod nočnou oblohou na pláži Koh Rong Samloem.
V Laose som prešiel viac ako 500 km na motorke naprieč divokou krajinou, ktorá si ma získala svojou čistotou, pokojom a nedotknutelnosťou.
A napokon Thajsko, krajina, ktorá je oveľa viac než ladyboyovia, opití Nemci či Holanďania. Našiel som tu prázdne pláže, skvelý streetfood a viac 7-11 ako ľudí.

Cítil som sa úžasne, euforicky, šťastne, ale zároveň aj unavene a melancholicky. Chýbala mi rodina, priatelia a môj komfort. A niekedy bolo náročné byť úplne sám - počas zákazu vychádzania uprostred hurikánu alebo pri západoch slnka na pustých filipínskych plážach, kde nebol nik, s kým by som sa o ten okamih podelil.
Na druhej strane som stretol množstvo skvelých ľudí, domácich aj cestovateľov ktorí ma vpustili do svojho sveta, ukázali mi svoj život a mnohí sa stali mojimi priateľmi.

Znova som si uvedomil, aké privilégium je žiť v Európe: mať pitnú vodu, toaletný papier, príležitosti, bezpečie. To, čo je pre nás samozrejmosťou, je pre mnohých ľudí v Ázii luxus. A napriek tomu tu človek vidí úsmevy, pokoru, spokojnosť a neskutočnú schopnosť tešiť sa z mála.

Ďakujem ti, Ázia, za nádherné dva mesiace. Odchádzam silnejší, sebavedomejší, pokojnejší a vďačnejší.
A viem, že sa vrátim. Čoskoro.

Malé sumárum - 25k+ km, budget cca 3000 €, viac ako 700 prejdených km na motorke, 63 dní, 14 letov, 9 krajín, 1x obťažovaný ladyboymi, 0 otráv z jedla a nespočet zážitkov.

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 0 x Velmi praktické!

📷 0 x Krásné fotky!

😂 0 x Rozesmál jsi mě!

📖 0 x To chci taky zažít!

❤️ 5 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal Timotej Pustaj

Cestopis byl naposledy aktualizován 2025-12-03T16:01:30+01:00

Timotej Pustaj procestoval 58 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 6 lety a napsal pro tebe 1 úžasný cestopis.

Zobrazit profil