Do Benátok na dva Aperoly

Benátky, pod návalmi turistov už vraj dávno stratili svoj romantický a kľudný lesk, podľa niektorých ľudí je to len špinavá stoka. Naopak pre niekoho sú ich symbolom krásne paláce v zákutiach kanálov. Nech už zastávate jeden, alebo druhý názor, isto uznáte, že keď raz hladina mora vystúpa a mesto zaplaví, bude to pre kultúru veľká strata.

Pôvodne mi napadlo byť ekologickejší ku svojmu okoliu a pricestovať do mesta vlakom, z Viedne premávajú priame spoje až do Benátok, a ako bonus k tomu budem mať krásny pohľad na vrcholky Álp. Po otvorení stránky rakúskych železníc ma tento nápad rýchlo prešiel. Zatiaľ čo lietadlom sa do cieľovej destinácie dostanem za 8 EUR, cestovné lístky na vlak na tej istej trase sa predávajú za 40 EUR. Stránky vlakového dopravcu tak zatváram a kupujem si letenku cez Ryanair. 

Odlet je už o 8:15 ráno, na letisko tak odchádzam z novej autobusovej stanice už o 6 ráno, chvíľku mi trvá, kým nájdem otvorený vstup aj takto ráno, ale napokon všetko stíham a na Schwechat prichádzame kúsok po siedmej. Všetko prebieha celkom rýchlo, bezpečnostnou kontrolou iba prefičím, a tak si stíham dať ešte kávu pred odletom. Nič nezdržalo ani naše lietadlo a presne o štvrť na deväť ráno môžeme odštartovať. Stevardi stihnú len rýchlo obísť palubu s občerstvením, potom vyzbierať zvyšky a už pristávame v Taliansku.

Venezia, Sono qui!

Z letiska do mesta sa dá dostať niekoľkými spôsobmi. Do centra Benátok na Piazzale Roma, aj na pevninu do Mestre chodia autobusy mestského dopravného podniku, ale aj súkromného dopravcu, tarifa je v tomto prípade jednotná, 8 EUR za jednu cestu. Pešou chôdzou asi 10 minút sa dostanete preč z letiska na zastávku Triestina Tessera, odkiaľ chodia aj do Benátok aj do Mestre autobusy mestského dopravného podniku už nie za 8, ale za 1,50 EUR. Cestovné lístky si viete kúpiť v trafike hneď pri zastávke. Ja som si zvolil ubytovanie v pevninskej štvrti Mestre, kam sa dostanem linkou 15, ak chcete priamo do centrálnej časti mesta, tam sa dostanete linkou 5. Cesta zaberie približne 20 minút. Hotel je len cez cestu od vlakovej stanice Venezia-Mestre, a keďže je na pevnine, vyšiel približne na polovinu toho, čo ubytovanie v centre mesta. Akonáhle som vybavil úradné formality a zložil si veci na izbe, chystám sa do centra mesta, a predsa, pôjdem vlakom. Z Mestre do centra chodia vlaky každú chvíľu a cestovný lístok kúpite za 1,40 EUR. Pri pohľad na odchodové tabule vidím, že spoj z Viedne, ktorým som chcel ísť pôvodne má do príchodu ešte dobré dve a pol hodiny.

Po príchode do mesta si sadneme na obed v jednej z miestnych krčiem,  na pravé talianske špagety Carbonara a Aperol Spritz. Nasleduje blúdenie v lokálnych úzkych uličkách, až k Ponte di Rialto, azda najznámejšiemu mostu v meste. Neskôr si dáme ďalšiu prestávku na Aperol a bruschettu a čas sa nájde aj na talianske gelato. Dôjdeme aj na Piazza San Marco, najväčšie námestie v Benátkach, ktorému dominuje Bazilica di San Marco a zvonica, na ktorú sa môžete dostať za 10 EUR. My hore nejdeme, vydávame sa po nábreží smerom k záhradám Biennale. Po ceste naspäť na hotel sa zastavujeme ešte na večeri a na ubytovanie prichádzame až za tmy. 

Carbonara e Aperol

Gondoly

Ponte di Rialto

Piazza San Marco

Basilica di San Marco

Druhý deň ráno začína croissantom a  espressom, čo iné si tiež v Taliansku dať však? Po raňajkách sa zhodujeme, že si dnes spravíme výlety aj na okolité ostrovy, kupujeme si teda denný lístok na všetky dopravné prostriedky v meste za 21 EUR. Nie je to síce najmenšia čiastka, ale platí to aj na všetky trajekty, hovorme tomu teda príplatok za vodu. Našou prvou zastávkou je ostrov Murano, v minulosti známy svojou výrobou skla. Zastavujeme sa v jednej z reštaurácií na taliansku pizzu a opäť ďalší Aperol, potom už sa vraciame naspäť do Benátok a cez Canal Grande jadrom historického centra sa dostávame opäť na Piazza San Marco, kde prestupujeme na inú loďku, ktorá nás odvezie na Isola di San Giorgio Maggiore. Ostrov má podobnú zvonicu, ako na protiľahlom brehu námestie San Marco, ale s ďaleko menším počtom turistov. Využívame toho, a za 5 EUR sa dostávame hore, z veže je naozaj pekný výhľad po okolí, panorámu starého mesta tu ako bonus vôbec nekazia výškové budovy, ako v iných mestách. Z veže sa vraciame naspäť do centra mesta, v jednej z uličiek nám pri ďalšom Aperole a bruschette napadne zájsť sa pozrieť na Lido, hoci so sebou nemáme plavky a na konci mája je more ešte studené, bude to pekný výlet. Vraciame sa teda naspäť do prístavu a ďalším trajektom sa dostávame na Lido di Venezia. Prejdeme sa po pláži, vyzujeme si topánky a nechávame si nohy máčať v morskej vode, ale to je tak všetko, na kúpanie to ešte nie je. To si radšej sadneme na drink v plážovom bare. Cestou naspäť sa ešte zastavujeme na večeru v miestnej reštaurácii, opäť, čo by to malo byť iné, ako špagety, alebo pizza?

Murano

Murano

Aperol, dolce vitta

Výhľad zo zvonice na Isola di San Giorgio

Horúce chvíľky pri návrate domov

Na piatok 20. mája vyhlásili benátske dopravné podniky štrajk. Úplne nám to do karát nehrá, lebo odlet máme už o 6:30 ráno, a veľa alternatívnych spojení nie je. Od nejakého talianskeho uja sa dozvedám, že mestský autobus síce nepôjde, ale že o 10 minút ide z druhej strany vlakovej stanice nejaký medzimestský, ktorého vodiči neštrajkujú. Dávam si teda ranný beh po stanici a autobus stíham len tak tak. Na letisko teda napokon, ako všetci cestujúci prichádzam načas, lebo nepočujem žiadnu poslednú výzvu, a tak aj naspäť odlietame načas. Boli to pekné dva dni v Benátkach a rád si ich ešte niekedy zopakujem. Nestihli sme si napríklad prejsť Burano, a veľa iných menších pamiatok.