Egypt 3 - I m lovin it

Rok sa s rokom zišiel a aj tentoraz si užijeme vianočné prázdniny v teple. Jediná zmena Wizzu deväť mesiacov pred odletom naše plány nenaruší, avšak to, čo sa snaží narušiť plány dva dni pred odletom, je „špeciálna ponuka“ len pre mňa.

"Vzdajte sa svojho letu a my vám ho zdarma prebookujeme až do 14 dní, a navyše vám bude vyplatená kompenzácia 250 €."

Ďalší najbližší odlet je o štyri dni, ale to je už prakticky polovica dovolenky fuč. Hell no!

Premýšľam, čo za tým bude — overbooking? Alebo vypredali posledné miesta za dobré sumy a moja 50 € letenka v systémoch svieti ako "pijavica" a oni vedia aj napriek kompenzácii zarobiť ešte viac?

Email končí v koši, aby som o štyri hodiny dostal ďalší — o zmene lietadla. Požičiam si hlášku z jednej reťoshow: "Ahaaa, tak o toto sa tu jednááá." Je mi jasné, že ak náhradné lietadlo bude mať menšiu kapacitu, tak niekto nepoletí. Check-in sa bude otvárať až o nejakých 12 hodín, ale na čierneho Petra nemienim čakať.

Okamžite prikupujem prvýkrát v živote sedačku a hneď aj robím check-in. 29A, uff. Avšak, dráma nekončí a prichádza ďalší email o zmene typu lietadla. Fasujem nové miesto - 40A. No fasa :)

Ďalšia malá facka prišla z egyptskej strany. Naša tour, ktorú sme si v hlave naplánovali deň po prílete, sa nekoná. Výstup na Mojžišovu horu sa koná každý tretí deň (nejako sme tie termíny počas roka nesledovali), t. j. v deň príletu a následne v deň nášho odjazdu do Kahiry. Požičiam si ďalšiu hlášku, tentoraz od prepitej hlavy a ruského prisluhovača: „Do psej matere.“

Kvôli tomu vlastne letíme do Sharmu. A aby toho nebolo málo, tak tá zmena letov niekoľko mesiacov späť prebehla z popoludňajších hodín na 6:00 ráno. V Budapešti sa nám na 4–5 hodín spať neoplatí, preto volíme krkolomnú cestu busom o 21:50 s príchodom na Népliget o 1:30. Aj napriek tejto nočnej rozbíjačke sa zhodneme, že Mojžišov kraj chceme vidieť, a preto bookujem tour na 20:00 v deň príletu. V hoteli to snáď nejako dospíme, ak teda nebudú mať problém so skorším ubytovaním. (Avšak bakšiš v Egypte otvára srdcia aj myseľ, ale snáď ho nebude treba.)

Cesta na letisko nebola až taká hrôza, ako sme si mysleli. Samozrejme sme rozbití, ale čiastočne to ešte dospíme v lietadle, ktoré paradoxne ... nie je plné! Ja mám sedačku pri okne, tuším poslednú sedačku, kde sa trup lietadla zužuje, preto mám hlavu vo vzpriamenejšej polohe a spánok je luxusný :) Zobúdzam sa niekde nad Suezom. Výborne, aj toto 4,5-hodinové utrpenie máme takmer za sebou. Pasovka je tentokrát zábavná — takmer herecký výkon so štemplom v štýle „nezdržujte sa tu, choďte sa okamžite nechať ošklbať do nášho krásneho bezvízového regiónu“. Takého uvítania som sa naposledy dočkal v Larnake 10 rokov dozadu, keď pasovák takmer prestieral červený koberec pre doklady z EÚ.

Vonku na nás čaká taxi, ktoré som dostal z Bookingu zadarmo. Vyklikať tú objednávku je takmer taká istá tortúra, ako sa dohadovať v Egypte na cene jazdy. Ale všetko nakoniec klaplo a my prichádzame do hotela 1,5 hodiny pred check-inom. S tým nie je problém, takže hodíme tašky do izby, aby sme chytro vybavili výber z bankomatu a rýchly obed. Budík dávam na 18:45, pätnásť minút pred začiatkom večere a poďme spať.

Myslím, že sme slušne dohnali spánkový deficit a následne aj kalorický. Hotel, v ktorom sme ubytovaní, nám prišiel od začiatku sympatický. Jednak tu ide klíma, druhak aj teplá voda a tretiak… majú tu síce slabší výber jedál, ale asi najlepšie za posledných 10 rokov.

Neviem, ako to robia, ale šéfkuchár by si zaslúžil michelinskú hviezdu. Takto výborne ochutené jedlá som fakt dlho nejedol.

Je 20:00 a my prežratí ideme čakať na zvoz. Ani nie za 10 minút už naskakujeme do veľkého autobusu, ktorý pokračuje v zbieraní turistov po celom Sharme. Trvá celú hodinu vytrepať sa z mesta, prvý check point a potom už len tma. V buse je kľud, všetci šetria sily na výstup. „Spánok“ preruší v polovici trasy 20‑minútová prestávka na občerstvenie, skutočné prebudenie príde až 30 minút po polnoci.

Je čas vyraziť.

Egyptskí sprievodcovia nás odovzdávajú do rúk ich beduínskym kolegom. Sme roztriedení cca po 16 ľudí, dnes nás vraj hore čaká tlačenka o 300 ľuďoch. Do rúk dostávame baterky, resp. 1 ks na 2 osoby. My máme čelovky, takže Temu lampášik neberieme. Pochod začína vysvietenou ulicou pri kláštore sv. Kataríny, avšak veľmi rýchlo sa ponoríme do „tmy“. Keďže je skoro spln a takmer bez oblakov, miestami netreba ani svetlo, prípadne čelovku prepíname do červeného svetelného módu.

Cesta je celkom široká, viac kamenistá (ale žiadne balvany), stúpanie nenáročné. Často robíme zastávky, lebo do východu slnka je ďaleko a naša skupina to dáva s prehľadom.

Sem‑tam sa musíme ustúpiť turistovi na ťave, ktorý výstup buď nedáva, alebo jednoducho rád týra zvieratá :O Tento dopravný prostriedok stojí údajne 25 USD, ale v Egypte sú ceny takmer vždy len orientačné, koncovka zvykne byť vyššia.

Po x‑tom cik‑caku dorazíme ku schodom, kde nás čaká už len posledných 750 schodov. Od sprievodcov dostaneme varovanie, že cestou budú stáť beduíni, ktorí nám budú chcieť pomôcť, ale stačí len dotyk rukou a už budú pýtať peniaze — a s tým nám už potom nikto nepomôže. Zaujímavý biznis plán toto, ale sme v Egypte, v krajine hodne vynaliezavých ľudí.

Schodíky mi už trošku dvihli tep, ale je to len slabý odvar výstupu na Rysy. Keď sme už všetci zdolali túto prekážku, tak sa na vrchu dostávame k dvom „chatám“.

Na úplný vrchol ku kostolíku to chce ešte ďalších päť minút relatívne strmou cestou hore. Avšak do východu ostáva 1 h a 40 minút, fukot nenormálny, teplota vzduchu odhadom 3 stupne.

Sprievodcovia radia ísť sa zohriať do chaty (ale sedieť tam len tak nebudete, máte si kúpiť aspoň čaj za 2 €), alebo si požičať za 4 € deku a prečkať zimu vonku.

Mňa neobabrete! Víťazoslávne vyťahujem z batohu moje eso v rukáve – termo tričko, ktoré už zachránilo nejednu chladnú noc v balkánskych ubytovacích zariadeniach. Teplo mi je tak prvých 15 minút :D Vzdávam to a idem na čaj.

Keď sa trošku zohrejem, rozhodnem sa ísť hore ku kostolíku, pozrieť to, a následne ísť dole naspäť do chaty na ďalšie deci teplého nápoja, aby som obratom o 40 minút liezol hore na východ slnka.

Poďme na to, snáď zo mňa nakoniec nebude miestna alternatíva nepálskeho „green boots“.

Ale žiadna dráma sa nekoná — všetka táto šaškarina s čajmi a dekami sa ukáže ako… šaškarina. Ďalší obyčajný egyptský biznis plán.

Hore je takmer bezvetrie! Ušalaším sa za hradbami, kde takmer hodinu stepujem, aby som videl toto :)

Priznám sa, že ohúrený nie som. Ale to ma neohúril ani západ slnka na Santorini.

V každom prípade, pohorie samo o sebe bolo zaujímavé. Ani nie 20 minút po východe nás už sprievodcovia ženú na zostup.

Dole je to už totálna malina, slnečné lúče nás už troška ohrievajú, a tak sa zbavujem svojho esa v rukáve. Moc mi nepomohlo, ale aspoň som nezamrzol.

Cestou dole nás zastavujú deti beduínov, že vraj „one dollar“. Takmer všetci ich ignorujú, sem‑tam dostanú po banáne.

Dole pri kláštore sme docela rýchlo. Ešte musíme počkať na zvyšok skupiny, beduínsky sprievodcovia nás dávajú naspäť do rúk tých egyptských. Tí nadelia polhodinový oddych a následne nás čaká finále v podobe prehliadky kláštora.

Je koniec. Sádame do autobusu a ide sa takmer 4 hodiny naspäť do Sharmu.

My to po príchode na hotel zalomíme, nastavujem budík na začiatok večere, kde sa luxusne najeme a následne pokračujeme v spánku. Musím povedať, že tento nočný pochod bol hodne zaujímavý zážitok. Jediné, čo by som spravil inak, by bolo vziať si viac teplého oblečenia.

Máme tu ďalší deň. Dnes to bude iba relax na pláži. Po raňajkách dostávame na recepcii lístky na lehátka do Naama Beach areálu.

Stále teplá

Obsluha nás „usadí“ pri akýchsi „krajanoch“, z ktorých sa vykľuje hlučná, prechlastaná partia – áno, správne tipujete, ruské osadenstvo. To sa stihne pohádať s egyptskou obsluhou, ktorá trvá na tom, že alkohol z vonku nie je povolený. Rus kontruje, že to má z hotela. Nejako sa dohodnú, ale rus príde na ukľudnenie pýtať cigaretu.

"Moža cigaret?"

"Ty odkuda? Rossia?"

"Da"

"Páľ do p***"

"Što?"

"Suka bľať, net cigaret!"

Asi celkom nerozumel, tak mu to jeho tlupa vysvetlila, že som mu nedal cigaretu, lebo je rus. Tato scénka krátko pred zatvaranim pláže ma znechutí, a tak opúštame opičiakov a ideme relaxovať ďalej na izbu. Po skvelej večeri si zájdeme na kávu, prejdeme sa ku koptskému kostolu a mešitám. Pobaliť, umyť zuby a spať. Zajtra nás čaká 7h cesta do Kahiry.

Autobus sme vymysleli na 9:40, aby sme sa stihli vyspať a dobre najesť. Cesta by mala trvať niečo okolo 7 hodín, hlavný bod programu je Suezský prieplav.

Autobus odchádza tradične neskôr – my Európania síce máme hodinky, ale Egypťania majú čas – a tak odchádzame čosi po desiatej. Za normálnych okolností by bola táto cesta riadna otrava, lenže v Egypte mi to akosi nevadí. Neviem povedať, či ich cesty možno považovať za diaľnicu, ale sú to oddelené dvojprúdovky vo veľmi dobrom stave.

V diaľke vidno pahorky Sinaja, na druhej strane púšť, piesok a kamene. U nás je zima, hmla a kopa snehu, takže táto hnedá varianta zimy s jarným slnkom a modrou oblohou pôsobí ako balzam na dušu. Po 3–4 hodinách jazdy to stáčame na Suez, v našom prípade do tunela. Neviem, prečo som si myslel, že to bude ako prechod cez tunel Branisko. Kdeže!

Pas do ruky, všetka batožina z autobusu von. Tašky dať pred seba a spraviť tri kroky vzad. Policajt prinesie huňatý detektor výbušnín, ten si spraví tri kolečká okolo batožiny a cestujúcich. Ani len nepípol :)

Hádam teda tunel prejdeme bezpečne a bez dramatických momentov.

Do centra Kahiry sú to necelé 2 hodiny. Budovy sa začínajú objavovať po hodine kľudnej jazdy, ale hneď ako sa začína zhustovať doprava, mení sa to na Need for Speed – bus edition. My máme výhodu – na ceste sme prakticky najväčší, takže autá a motorky musia uskakovať. Sedím v prvom rade a na tento závod pozerám cez prsty.

Na šesťdesiatke, už vo veľmi hustej doprave, si to ženieme 85. V nezakrytom oku mojej európskej hlavy vidím asi 6–10 jasných kolízií, motorkárov bez prilby – tých už vidím v márnici… ale kľud!

Vodič to dáva na pána, prakticky mu stačí klaksón. Nejakým zázrakom im to tam funguje a cestu končíme bez kolízie.

To bola jazda :D

Do hotela si berieme Uber, vodič vie anglicky a vyzerá rozumne. Je účtovník, ale jeho plat je na slušný život nedostatočný, tak po večeroch robí taxikára. Na miestne pomery si zobral celkom slušnú jazdu – celých 4 € za 30 minút jazdy takmer rovno pod pyramídy.

Prihadzujem nejaký bakšiš (čo robím výnimočne), hlavne za jeho rady a rozumné názory. Nech sa mu darí – a nám pri ďalšom postupe egyptským chaosom tiež.

Tento rok máme hotel prakticky pred vstupnou bránou zo strany Sfingy. Skôr ako uvidíme svoju izbu, slečna recepčná nás berie na strechu, kde dostaneme welcome drink a prekrásny výhľad na pyramídy. Je síce tma, ale tie obrysy sú dychberúce. Minulý rok, keď som ich videl prvýkrát, nevedel som od tej historickej facky zaspať. Tá hora kameňa je doslova magická. Zložíme tašky a ideme sa najesť na miesto, ktoré sa nám minulý rok osvedčilo.

Ráno je výhľad ešte lepší. Beriem telefón do ruky, pri zoome 5× čumím Sfinge priamo do očí.

Lunik IX

Wau, to je výhľad. Už sa neviem dočkať Silvestra.

Dnes je plán jasný – pyramídy (teda pre tých, čo sú v Egypte prvýkrát) a novo otvorené múzeum GEM.

červená pyramida

Okolo obeda sa stretávame pred múzeom, kde je celkom slušný počet turistov. Pri kase tety prakticky posielajú všetkých preč a ukazujú na QR kód, cez ktorý si môžte zakúpiť lístok. Nie je to nič komplikované, ale ak máte IQ voliča Smerohlasu/SPD–Motoristov, tak sa budete musieť vrátiť k pokladni.

GEM

Zlato

A ěste viaz zlata!

Priznám sa, že múzeum ma nenadchlo. Áno, je pekné, moderné, je tam veľa artefaktov, ale… nadšenie z minulého roku z návštevy starého múzea pri Tahrir Square sa nedostavilo. Možno preto, že som v GEM nevidel Tuyu a Yuyu.

Stare muzeum

Po múzeu si to namierime do „kebabarne na rohu“. Ďalší overený podnik, kam chodíme pravidelne. Po výdatnej večeri ideme riešiť „odsunutý“ problém. Na Nový rok sa potrebujeme dostať do Luxoru. Možnosti boli: súkromné taxi, lietadlo, autobus a vlak. Od súkromného taxi nás včera odhovoril pán účtovník. Bude to drahé, treba povolenia a je to celkom štreka. Túto možnosť škrtáme.

Ďalšia jeho rada bola vybodnúť sa na vlak, ktorý vraj pre nás zdražel, a radšej si kúpiť letenky. Letenky na 1.1. stoja 105 €, oproti GoBus za 7 € nám to príde veľa.

Ale! Vlak je na tak dlhú cestu pohodlnejší, avšak nevieme, koľko stojí. Z egyptských stránok železníc nie sme o nič múdrejší, takže je to jasné – ideme na stanicu! Voláme si Uber, v aute sedí dôchodca, horko ťažko anglicky hovoriaci, ale vykľuje sa z toho zaujímavá jazda. Ujo sa snaží o konverzáciu o všeličom možnom – vojna, EÚ, smutný život v Egypte…

Najviac nás dojal asi jeho dôchodok – 60 USD :O

Jednému z nás ho prišlo ľúto a chce mu dať dvojnásobok toho, čo káže Uber. Ja mu pripomínam včerajšie slová pána múdreho:

Nedávajte peniaze Egypťanom za nič. Ak chce niekto peniaze, musí vám spraviť nejakú službu.

Navrhujem preto, aby nás ujo počkal na boku stanice, vybavíme lístky a odvezie nás späť do Gízy, odkiaľ nás vlastne zobral a kde – zhodou okolností – býva aj on. Dedko je potešený a súhlasí.

Pri vstupe na stanicu si musíme prejsť kontrolou. Ale nenechajú nás tam potulovať sa len tak. Dostaneme policajta, ktorému vysvetlíme, že chceme lístky do Luxoru. „Poďte so mnou.“ Dovedie nás na prvé poschodie rovno k pokladni, kde sa týpek lámanou angličtinou pýta: „Kam to bude?“

Luxor na 1.1., odchod ideálne o 9:00. Šikovne vyhľadá jazdy a zahlási: „Vypredané.“

Najbližší voľný vlak je o 14:00, 2. trieda, 65 USD na osobu. To mi vychádza na príchod do Luxoru po polnoci. Dostať sa na druhú stranu Nílu bude o takomto čase zjavná výzva. Vzdávame to a rozhodujeme sa pre aktuálne asi najhorší variant – autobus. Ako sa ukáže, až také trápenie to zase nebolo.

Dedko nás už čaká, cestou na hotel debatujeme o ďalších radostiach a strastiach života. Na konci mu dávame to, na čom sme sa dohodli + bakšiš za dobre vykonanú službu. Šestinu dôchodku zarobenú za 2 hodiny! Dedko neskrýva svoju radosť. Manželka bude rada.

My sa ešte prejdeme do Drinkies na jednu 15° Sakkaru a Stellu Ice a poberieme sa na hotel. Zajtra je tu Silvester.

Hotelova ochranka

Neviem čím to je, ale poslednú dobu mi aj malé množstvo alkoholu nerobí dobre. Ráno sa budím hodne nevyspatý, navyše na mňa začína ísť migréna. Hmm, tak toto bude Silvester :) Plakať nad rozliatym mliekom je zbytočné, ideme na raňajky, na ktoré zapíjam tabletku Paralenu a modlím sa, aby zabrala čo najskôr.

Dnešný plán je pozrieť stanicu GoBus, odkiaľ by sme mali ísť do Luxoru. Chceme sa zviezť s miestnymi, a tak si berieme autobus. Vodič si pýta nezmyselnú sumu, ale na to sme už zvyknutí. Netušíme síce, kam presne ide, ale prechádza cez Tahrir Square, čo nie je až tak ďaleko od stanice. Vystupujeme cca 15 minút od zajtrajšieho bodu nástupu.

„Stanica“ je presne tam, kde ju hlási Google a kde nám ju potvrdili aj na recepcii hotela. Noo… ono je to vlastne len klasická ošumelá budova, ktorú by ste si ani nevšimli, nebyť malého nápisu GoBus a asi štyroch sedačiek vo vnútri.

Uja sediaceho na schodoch sa pýtam, či GoBus do Luxoru. Ten prikyvuje. No dobre, máme to potvrdené, tak si ideme dať poza roh kávovú pauzu a premiérovo aj vodnú fajku.

Tento podnik sa zajtra ukáže ako kľúčový :D Stay tuned :D

Tahrír square

Bolesť hlavy našťastie prešla, čiže sa môžeme vydať pozrieť Tahrir Square a pokračovať cez obrovský súq/market, kde sa dá kúpiť hádam všetko.

Ľudí a predajcov je tu neúrekom, všetci tu „čosi“ vykrikujú, poniektorí aj do amplióna. Chaos, hluk a divočina. I love it!

Splietame sa uličkami smerom k Citadele. Ideme aj po takých, kde turistu asi v živote nevideli, a mám aj mierne obavy, lenže Egypťania sú pohodáci a nikto tu po nás nepokrikuje ani škaredo nezazerá. Ba naopak – dočkáme sa skôr pozdravov a otázok, odkiaľ sme.

Citadelu sme absolvovali minulý rok, takže ju vynechávame (rovnako ako krásne vysvietenú mešitu Sultan Al Nasir Muhammad)

a pokračujeme popri cintoríne, kde žijú ľudia pri hroboch svojich mŕtvych príbuzných. Zaujímavý koncept toto.

Citadela

Sultan Al Nasir Muhammad mosque

Začína sa stmievať, tak sa rozhodneme ešte na rýchlu vyhliadku do parku, odkiaľ vidno mesto ako na dlani. Vstupné takmer euro, ale viac‑menej sme tam šli kvôli WC, ktoré bolo na egyptské pomery tip‑top.Je to nejaká vychytená lokalita, keďže sa tu fotia nevesty jedna za druhou.

Chodenia máme na dnes dosť, rozhodneme sa zísť dole a ísť sa niekam najesť.Berieme Uber do reštaurácie, ktorá sa špecializuje na morské plody. Hodnotenia výborné, ale… rady ako pred Lidlom v deň začiatku akcie na banány. No nič, plán B - oproti akási „kebabáreň“. Po 20 minútach dostávame akýsi wrap, ale Silvestrovskú večeru som si takto nepredstavoval. Tak nič, ďalší Uber a ideme sa najesť do osvedčenej „kebabarne na rohu“ v Gíze. Tam si pochutíme ako vždy, zjem všetko, aj chilli, ktoré zvyčajne pred dôležitou cestou nejem. Chyba!

Platíme a ideme na hotel zrelaxovať. Za sebou máme vyše 20 kilometrov chôdze, sme trošku ospalí, tak to na 2–3 hodiny zalomíme.Padol tu názor, že kašľať na ohňostroje, poďme spať. No určite! Nakoniec to končí tak, že ma musia prehovárať ísť na strechu hotela, kde sa koná obrovská párty. Pyramídy sú nasvietené, atmosféra neuveriteľná, hudba z hotelov hrá po celej Gíze, prví nedočkavci už púšťajú ohňostroje hodinu pred polnocou. Nasávame atmosféru a o polnoci to praskne.

Happy New Year! A začne rachot, aký som už dlho nepočul. Nebo sa rozžiari svetlom a ohňostroje lietajú z každej strany. Ohromný zážitok!

Hlavný humbuk končí 15 minút po polnoci, my ideme spať – ráno vstávame na raňajky o 7, čaká nás takmer 12 hodín v buse.

Vstávame 6:50, ideme na strechu dať si niečo pod zub, ale kde nič, tu nič. Nič sa nedeje, tak sa ideme spýtať zamestnanca hotela, či dnes raňajky vôbec budú. „Iste!“ – ale až o pol ôsmej. Prepáčime im, raňajky nakoniec „dojdú“ a my to o ôsmej už balíme. Stihol som prvú várku „kladenia kábla“ :D, berieme batožinu a ideme na recepciu. Check‑out, lúčime sa s fajn personálom, volám Uber, ktorý príde relatívne skoro.

A tu príde zrada. Hneď ako dôjde, tak ma obleje studený pot. Hrubé črevo si zmyslelo pokračovať, ale zatiaľ nie nasilu. Len čo sadnem do auta, o päť minút to začína byť vážne. Do cieľa ešte skoro pol hodiny, vodič ide ako slimák – ten snáď ani nie je Egypťan! Tlačím čas príchodu na stanicu, v hlave už mám plán, kde‑čo‑ako‑načo‑prečo‑začo. Pýtam si od kamaráta toaletný, že čo ak náááhodou… našťastie mu ostala rolka zo Sudánu, kde to bola doslova nutnosť.

Vletím do podniku, kde sme boli včera. Ihneď objednávam kávy a pýtam sa na toaletu. Obsluha mi ukazuje dvere a ja tam vletím ako víchor.

Aaa kurwa, tak tu to nedám. Akási zvláštna trubka trčí z misy, akoby vám chcela spraviť endoskopiu. Všimnem si, že je napojená na vodovodný kohútik a dôjde mi, že tento egyptský vynález bude africká kópia talianskeho bidetu.

Nerezovú rúru trošku skopem nabok, nie je čas špekulovať, už mi trhá črevo. Ani nepremýšľam, kde sa tá kakaová torta usadí, ale dúfam, že nie na mojej komfortnej časti tela.

Pohľad na dobre vykonanú prácu je ťažko stráviteľný, ale keď musíš, tak musíš. Toaletný sa hodil – nebol tu ani gram papiera.

Víťazoslávne to nejako spláchnem, nerezová trubka dostala hnedý náter, aj keď viac jej pristal ten kovový lesk. Už sa dvíham na odchod, keď tu príde druhé kolo. Aaa kurwa (radšej už bez opisu)

Dobrá správa! Chilli ma prečistilo dostatočne, je to na dobrej ceste. S úsmevom si následne vychutnám kávu, pre istotu ešte dávam čierny čaj a poďme na bus. Ten ide nezvyčajne takmer načas. Skoro celú cestu do Luxoru prespíme, táto cesta do itinerára jednoducho sadla.

A sme tu – Luxor. Mesto največších ojebov. Tu vás budú naťahovať jedna radosť.

Hneď prvé kroky vedú do reštaurácie. Zase sme sa dobre najedli, sem chodíme prakticky celý čas.

Pokračujeme k Nilu, kde sa potrebujeme dostať na druhú stranu. Tu ma vytočia šmelinári – vraj v takejto „pokročilej“ hodine (22:00) už nič nejde, len súkromné lode, alebo port 4 km vyššie. Ale oni nás na druhú stranu odvezie za 10 €. O chvíľu je z toho 5 €. Ukazujem mu, že náš hotel je ešte 2 km južnejšie. „Tak to nie! To vás bude stáť oveľa viac.“ Nasrať! Tak ako v Káhire :D

Plán B, s ktorým sme tiež nepochodili – Uber. Jazda do hotela je nacenená na 5 €, ale taxikár píše správu, že nás tam zoberie za 30. Skúšame ďalších, ale aj tí si pýtajú 15 hore. Aj vám nasrať.

Verejné loďky idú za 5–10 libier a jedna sa zbiera, len odchod je akýsi biedny + na druhej strane by sme museli zháňať taxi do hotela = ďalšie náklady.

Plán C – prejdeme si peši 2 km južnejšie a uvidíme, aké sú tam možnosti. Satelitné snímky sa tvária, že niečo by tam mohlo kotviť.

Uff, na mieste to vyzerá všelijako. Port žiadny, loďka ani jedna, resp. tie, čo sú na vode, smerujú do portu, z ktorého sme po pol hodine chodenia práve prišli. Nič, idem do hotela na brehu, či nám vedia pomôcť. Nevedia/nechcú.

Schádzam schodíkmi k rieke a tam jedna loďka práve smeruje. Hurá! Sme zachránení! Avšak tešíme sa predčasne :) „Kapitán“ to na dnes balí a nikam nejde, ale! „Kamže to chcete ísť?“ Ukazujem mu hotel na druhom brehu. „Tak to ste mali hneď povedať.“

Vytiahne mobil, komusi volá a hneď mi ho podá. V telefóne počujem angličtinu, pán sa pýta, či u nich máme rezerváciu. Máme! Pán potvrdzuje a zahlási: „Posielam po vás loďku.“ Od „kapitána“, ktorý si ešte pofajčieva, sa dozvieme, že odvoz je zdarma – stačí zavolať do hotela a oni po vás prídu. Takto to tu funguje.

Šok príde, keď sa s nami lúči a ani náznakom nič nechce. WTF? Zastavíme ho, dáme mu pár cigariet na cestu aj s bakšišom. Mladý pán je potešený a my tiež. Loďka smeruje k nám, z čelovky robíme maják :D a tešíme sa ako malé deti.

Všetko dobre dopadlo, ubytko je zaujímavé a keďže je skoro polnoc, tak ideme spať.

Ja mám dnes voľno, Luxor som obehal pred tromi rokmi, takže po raňajkách smerujú moje kroky k bazénu, kde si vychutnávam modrú oblohu, júnové teploty a jednu vychladenú Stellu.

Zvyšok osadenstva putuje do Údolia kráľov a chrámu kráľovnej Hatšepsut.

Stretávame sa na káve pri bazéne, krátko na to ideme na večeru, kde preberieme zajtrajší program. To by mal byť zlatý klinec programu – let balónom.

Doma som to nebookoval, lebo sme nevedeli, ako a kedy prídeme do Luxoru. Tripadvisor ukazuje na zajtra vypredané všetky agentúry s lepším hodnotením, takže nám neostáva nič iné, len zobrať nejakého nováčika – hádam nespadneme :) Ceny sa ukazujú od 39 €/osoba, avšak po prekliknutí to skočí na 69. Moc sa nám to nepozdáva a už začíname váhať. Lety o 4:30 mi prídu masaker, Tripadvisor nepozná meno hotela (kvôli vyzdvihnutiu), takže sa nedá pokračovať v rezervácii. Nakoniec víťazí zdravý rozum (tie najznámejsie lety - v Kapadókii stoja od 150–200 €), my prekonáme všetky problémy (nájdeme let na 7:30 a uvedieme vedľajší hotel) a tak už relatívne neskoro večer bookujeme v štýle „buď – alebo“.

Je 22:00 a my sme unavení, žiadne potvrdenie nemáme a už nám klipkajú oči. Ja idem spať, ale hneď ako zaľahnem, príde správa z WhatsAppu:

„Čaute, potvrdzujem let, pošlite foto pasov.“

My túto žiadosť splníme a čakáme na ďalšie inštrukcie. Je 23:00 a riešime vyzdvihnutie. Pánovi pošlem meno hotela, screenshot našej polohy, ale aj napriek tomu sa dobrú pol hodinu dohadujeme o mieste vyzdvihnutia :D

Nakoniec pochopí, až keď mu napíšeme, že je tu od nás 100 m mešita. „Ahaaa, rozumiem, 7:00 je pri vás dodávka.“

Dobre, dávame budík na 6:40.

Je 6:30 a nám príde správa: „Kde ste? Váš vodič už čaká.“

Tak rýchlo som sa asi v živote neprebudil. Vyskočil som z postele, nahádzal na seba tri vrstvy oblečenia, nech hore nezamrznem. Umyť zuby a jedem. Všetko sa to zomlelo rýchlejšie ako čili kalamita v Káhire. V dodávke sme štyria, tipoval som viac ľudí, ale… bude to zjavne preto, že na miesto sme prišli poslední. Veľa balónov je už vo vzduchu, ďalšie sa za východu slnka nafukujú.

No poviem rovno – takú atmosféru som v živote nezažil. Doslova očarujúce scenérie. Egypťania vedia robiť tieto zájazdy, celé tímy ľudí tu „kriesia“ balóny a ide im to ako po masle.

Keď nastúpime do toho „svojho“ a už sme 10 metrov nad zemou, prebudí ma dávka vzrušenia. Pomaly stúpame do výšin, je vidieť zelený pás a púšť. Len trošku sa nakloním z koša a v ten moment na mňa dôjde strach. Odsuniem sa bližšie k stredu, biely ako stena. No nič, predýcham, snažím sa pozerať pred seba a rýchlo si to zrovnať v hlave. Hádam sa tu „neposerem“ , jedinečný zážitok, vzchop sa! Veľmi rýchlo sa vrátim k okraju. Tie výhľady sú fakt úžasné a stoja za každý cent.

Cca 40‑minútový let sme si užili, je čas pristátia. Kapitán to nasmeruje do poľa, olizujeme najprv strechy budov, potom češeme vrchy cukrovej trstiny, ale vedúci vie čo robí, a za pomoci tímu na zemi hladko pristávame.

My mu za to všetci zatlieskame ako v lietadle, kapitán – egyptská verzia Toma Cruisa z filmu Top Gun – to s úsmevom prijme a následne sa rozpŕchneme po minivanoch, ktoré nás rozvezú do hotelov.

Fantasticky zážitok!

Do obeda trávime čas pri bazéne, kde si zase užívame slnko a 24 stupňov. Potom sa vytrepeme na obed, následne je zase rozdelenie. Kolegovia putujú do Karnaku, ja sa idem motať po Luxore. Smerujem si to do neturistickej ulice, nejaký miestny trh. Je tu hurhaj, chaos a dopravná divočina. Všetci tu na mňa pozerajú ako na zjavenie. Nie je tu jediný turista, takže som na správnom mieste. Ceny ako za komančov, kúpim si aspoň Colu a ovocie. Následne sa poberám späť ku Karnaku, ale predtým by to chcelo kávu. Idem si tak ulicou, keď tu z jedného podniku vybehne týpek a volá ma posedieť. Mamka ti… ďalší ojebabrávač.

„Koľko chceš za kávu?“ „Koľko dáš?“ „30 libier (50 centov).“ „Dobre, sadaj.“

Fakt mu za ňu dávam 30, ale prekvapí ma niečo iné. Vybehne von a pýta sa, či si môže prisadnúť. Sadaj :)

Debatujeme o Egypte, turizme, Luxore. Pán je príjemný, podozvedám sa niečo nové, zavolá aj bratranca na kus reči. Ďalší zaujímavý zážitok musím prerušiť – kamoši čochvíľa v Karnaku končia. Ja sa poberiem pred vstupnú bránu, kde si vypočujem hádku medzi španielskym párom a ujom s vozom. Pohonič si pýta 300, ale španiel kontruje, že sa dohodli na 150. Končí to 200‑kou v očiach pohoniča a nasratosťou španielskeho páru level 300.

Pche, začiatočníci :)

Karnak bol zhodnotený ako inak – fantastický, rovnako aj večera. Dnes to už bude len krátke, keďže zajtra check‑out a smer Hurghada. Večer sa pobalíme, aby sme ráno mali pokoj.

Egypťania nemajú zvyčajne s ničím problém a po check‑oute nám dovolia ísť na bazén. Tam kempujeme do pol jednej, následne berieme veci a ešte s turistami z JAR sa prevezieme na druhú stranu rieky. Tu si chceme zobrať Uber na stanicu, ale klasicky špekulujú. Namiesto 30 libier chcú 150 či 300. Tak sa rozhodneme ísť chvíľu peši – vieme, že sa pri nás zastaví každé voľné taxi a bude nás lanáriť na odvoz. Berieme hneď tretie auto, ktoré pristúpi na 70 EGP. Najprv sa ale ideme najesť do obľúbeného podniku, kde nám posledný deň naložia extra.

Ja si ešte idem zaplatiť Netflix do miestneho „Western Unionu“, keďže platba EÚ kartou s egyptskou verziou účtu nie je možná (a následne ani v EÚ).

Cestu do "Hurkady" som už raz absolvoval, aj tentoraz ma očarili skaly a púšť pri západe slnka. Prekvapila ma rozostavaná nová cesta v okolí Qeny, takže to trvalo o čosi kratšie.

Ďalší hotel je fajn – jednak v tak veľkom apartmáne som ešte nebýval, druhak je asi 5 minút peši od Fish Marketu.

Namiesto tradičného kurčaťa si netradične dávame čerstvé ryby, ktoré vám aj na mieste pripravia. Uuu, tak toto je pecka – lepšiu rybu nikto z nás nejedol. Ak by som mohol rozdávať michelinské hviezdy, tak mladí kuchári majú hneď po päť. V podniku na druhej strane cesty si dáme čaj a ide sa spať.

Dnes to bude zase len relax na pláži a nakupovanie. Raňajky vybavíme na ulici, keďže tie v hoteli vyzerajú moc európsky a navyše nie sú švédske stoly. Ešte sa zastavíme na čaj v podniku oproti, do ktorého nás zlanári malý chlapec. Je to biznismen (oje*abrávač od narodenia), rodák z Luxoru, ktorý je v Hurghade na „prázdninách“.

Anglicky nevie nič, ale chce sa rozprávať cez translator. Klasické reči – odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, ale… zaujme ma iná vec. Každý môj preklad si nechá zvukovo prehrať a na text sa ani nepozrie. Hmm… tak on asi ani nevie čítať :(

Začína byť teplo, ideme zobrať z hotela lístky na pláž. Je to súkromný beach club – pivo 5 € a výhľady na more/lode nič moc. Po troch hodinách nás to prestane baviť a radšej ideme na nákupy.

Tie sme si ako vždy nechali na poslednú chvíľu, ale ešte predtým, ako vstúpime do Carrefouru, si dáme obed v neatraktívnom podniku typu Luník IX. Tento obed našťastie nemal následky, ale bola to jediná možnosť kdesi na ulici v polovici cesty do obchodného centra.

Relax, tejk it ízy

Carrefour sklamal, keďže mal veľa európskych komodít. Zachránili to datle a môj obľúbený dust tea, plus nejaké prkotiny made in Egypt.

Na hotel sa už odvezieme Uberom, pobalíme veci, oddýchneme a hurá na Fish Market. Posledná večera musí byť vo veľkom štýle, a tak si objednám čudesného fialovo sfarbeného kilového „macka“. Ako inak – pripravený excelentne! Po výdatnom jedle, ktoré sa do mňa takmer nezmestilo si to zamierime na čaj a vodnú fajku, s ktorou obsluha maturuje takmer pol hodinu. Zničení ničnerobením :D ideme spať.

Zajtra je tu odlet, aj keď nikomu sa do bieleho pekla nechce. Resp. nikomu sa z Egypta nechce – veď prečo aj? Výber z bankomatov za celý čas hlási 95 €, to sa vám za 10 dní v EÚ nestane.

"Macko" (300 EGP/kg)

Raňajky vybavujeme presne tam, kde včera. Uber na letisko je bez problémov, rovnako ako let.

V Budapešti hodnotíme výlet na jednotku s hviezdičkou – tak dobre sme sa ani jeden z nás nezabavili už hodne dlhú dobu.

Ešte sme poriadne ani domov nedošli a už máme ďalšie egyptské silvestrovské letenky :)

"One time next time"

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 2 x Velmi praktické!

📷 1 x Krásné fotky!

😂 1 x Rozesmál jsi mě!

📖 1 x To chci taky zažít!

❤️ 8 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal voughne

Cestopis byl naposledy aktualizován 2026-05-11T17:55:24+02:00

voughne procestoval 42 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 12 lety a napsal pro tebe 3 úžasné cestopisy.

Zobrazit profil

7 komentářů

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Vlk.7

před 1 dny

Pěkný, budu tomu Egyptu také muset dát šanci;)i

voughne

před 20 hod

V mojom pripade sa co do zabavy dotahuje Egypt na Grecko a Spanielsko. Treba len odfiltrovat ojebabravacov a clovek ma peknu dovolenku +na dochodku vam 100% nepreda ziaden smelinar predrazene hrnce :D

Kajman77

před 1 dny

Pecka. Tvůj první cestopis mě nakopl k tomu, že už mám za sebou taky dva vánoční Egypty. Čili letos jsme se v tý Káhiře mohli potkat 😀

voughne

před 20 hod

Dik. Som rad, ze som ta inspiroval :) 26.12 letime do Kahiry a odtial dorazit Al Fayoum + nejake snorchle do Sharmu, tak sa pripadne vidime :)

Kajman77

před 19 hod

Dejte Údolí velryb, to je pecka.

voughne

před 9 hod

Presne toto mame v plane. Mas k tomu nejaky tip? resp. lepsie zobrat "sprievodcu" z Kahiry, alebo sa da dostat do Al Fayoum verejnou dopravou a nasledne najst niekoho do udolia?

Kajman77

před 8 hod

My jsme vzali agenturu z Káhiry, protože jsme na to měli jenom den. Egypt Tour Magic se to jmenovalo. Byli jsme tři, zahrnovalo to jezero Fajjúm, cestu džípem do Údolí velryb včetně jizdy po dunách, sandboarding u Magic Lake, vodopád, oběd někde po cestě a na závěr pyramidu v Hawáře - ta byla za příplatek, normálně to nedělají. Platil jsem sakumprásk 405 dolarů včetně ty Hawary. Drahý, ale den využitej na maximum. Naložili a vyložili nás u ubytka.