Egypt - Nečakane výborné

V prípade tejto krajiny sme nemali veľké očakávania (čakali sme leda tak faróna), ale nakoniec veľmi milo prekvapila, a odchádzali sme odtiaľ s pocitom, akí sme už dlho nezažili - nadšenie.

Po rošádach Wizzu s letovým plánom končíme z pôvodnej destinácie Sharm al Sheikh na "opačnej" strane Červeného mora, v Hurghade. Chceli sme síce vidieť pyramídy, ale nový letový plán nám nevyhovoval, takže to bude Luxor a "okolie". Odlet klasicky z Budapešti, let je takmer vypredaný.

Deň 1 - Huncúti

Po niečo vyše 4 hodinách pristávame na letisku v Hurghade. Víza sme si vybavili online, takže poďme rovno na pasovku, aj s príletovým formulárom, ktorý sme si vypísali doma. S ním ma poslal urádník do pr ... dostal som ten istý, len nie vo formáte A4, takže chytro do radu a vypisovať znova. Len čo dopíšem posledné slovo, tak som zase na rade. Pánko sa naň ani nepozrie, len ho položí na kopu k ostatným. Vychádzame z letiska a rozmýšľame kudy kam, žiaden bus tu do centra mesta nejde, ostáva len taxi. Doma som zanedbal prípravu, takže netuším, aká je ta "správna" cena. Ako to v Egypte funguje, sme pochopili až podstatne neskôr, takže je zrejmé, že sme sa nechali celkom slušne napáliť.

Prvé taxi chce do centra 20 USD. Príde nám to veľa, ale jeho kolega z mafie si pýta to isté. Prechádzam na plán B. Vedľa stoja Indiáni z UK, a zdá sa, že rovnako rozjímajú nad dopravou. Oslovujem ich teda, či nechcú zdieľať jazdu. "Jasné". Berieme prvého taxiKÁRa, ktorý je ochotný nás za 20ku zobrať na 2 miesta. Sadáme do 7 miestneho auta, indiánovi vravím, nech si oni zaplatia svoju časť a my svoju. Odbije ma s poznámkou, že má len 20 libier, nech mu teda dám 10 € a zaplatím to celé na konci jazdy. Pri tejto poznámke sa cela pobrexitová skupina uškŕňa, vtedy ešte netuším, že mi v ruke ostane "Čierny Peter".

Indiáni vystupujú v luxusnom rezorte, my sa vezieme takmer do centra, do obyčajného hotela so strategickou polohou - blízko autobusovej stanice. Na konci jazdy dávam vypasenému manažérovi individuálnej dopravy jeho odmenu, a následne sa ideme aj napriek hladu ihneď ubytovať. Ešte ani poriadne nezavriem dvere do izby, keď tu mi pán z recepcie klope a podáva správu, že taxikár má problém s peniazmi. Zídem dole pred hotel a nechám si vysvetliť, čo je vo veci. "Tá bankovka je zlá", tvrdí vodič. "Zlá?". Skúmam bankovku, ale príde mi úplne normálna. "Je stará". Presne to chce človek po 5 hodinách na ceste riešiť, a tak vyberám z peňaženky 20 eur a vymieňam ich za "kráľovnú". Na izbe gúglime, čo za relikviu som to dostal do ruky ... a veru, taxikár ma pravdu. (Už) Moja bankovka sa v bežnom platobnom styku mohla používať len do konca Septembra, ale vymeniť za novú si ju môžem v Národnej banke, samozrejme v UK. Ty jedno Dilí-no, ty jeden huncút nepodarený (v skutočnosti som to povedal na Kočnera), prísť do krajiny s cieľom takto klamať miestnych (ako neskôr zistíme, s Egypťanmi si môžu podať ruku), ale! Slováci v tomto nezaostávajú, po bratoch Čechoch sme asi druhý najvychcanejší národ v EU ... výzva prijatá, bankovky sa zbavím. Ja to povýšim na hru, stavím na ľudskú chamtivosť.

Ešte si odskočíme na večeru, prvý kontakt s menu len v arabčine a bakšišom - nebakšišom, asi sa pán za nulu navyše urazil. Nevadí, mňa obtiahne tvoj spoluobčan, druhému to karma nejako vráti.

Street food, bez následkov

Deň 2 - Trikmánia

Je 6:30, vstávame a balíme letmo rozhádzanú batožinu. Hotelové raňajky vynecháme, sú síce o 7, ale my máme bus do Luxoru o 7:30. Na stanici sme 15 minút pred odchodom, lístky sme vybavili už doma, nechceme riskovať scenár z Malagy, keď do Ronda ostali v buse len 4 nerezervované miesta, a pred nástupišťom 20 turistov. Toto sa v Hurghade nekoná, bus spoločnosti GO-bus ide takmer prázdny. Po vyše 4 hodinách vizuálne zaujímavej cesty (hlavne tej v povodí Nílu) "pristávame" kdesi na ulici, ktorá sa tvári ako konečná. Zjavne sme tu, vyťahujem mobil, nech sa trošku zorientujeme v mapách, keď tu mi už niekto máva pred očami s A4, so všetkými možnými výletmi. Sľubujem, že zavolám, len čo sa ubytujem. Cestou k Nílu to sľubujem ďalším štyrom - začínam sa cítiť ako politik, to sľubovanie je také jednoduché :)

Na ceste do Luxoru žiaden les, ani sneh

A sme tam

Potrebujeme sa dostať na druhú stranu rieky, vieme o "public" loďkách za 5 EGP, ale hneď prvý bájkar sype rozprávky, že žiadna tak skoro nejde. On ma odvezie len za 40 na osobu, ale pri mojom výzore masového vraha (ten look z občianskeho preukazu), rázom je z toho 20. My sa nedáme a nasledujeme miestnych, tí nastupujú do loďky o jedno mólo ďalej, pýtam sa týpka, či je to public, a dostávam kladnú odpoveď.

Za 5 drobných

Turista je tu chodiaca peňaženka, ako sa neskor dozvedám, tak počas korony tu prežívali krušné časy a do optimálneho počtu "oslíkov otras sa" je stále ďaleko. Pokoj nemám ani na loďke, vyhliadne si ma miestny nahánač - Iman, a hneď zistuje naše plány. Nie je vyslovene dotieravý (tentokrát), tak mu to nejako vyklopím a - chyba! Imana mám pred očami takmer každú jednu plavbu cez rieku, vlastne, čo len plavbu. Vykluje sa z neho nahánač - stalker. Zase sľubujem, že o jeho návrhoch porozmýšľam, ale najprv ideme na hotel. Ten sa chytí aj toho, a už ma tam chce odviesť. Je to len 700 m od prístavu, to zvládneme.

Prichádzame na hotel, do ruky dostaneme po plechovke Pepsi a čakáme na formality. Samozrejme, dostávam otázky, aké sú naše plány. Zhodou okolností, zajtra potrebujeme odvoz do Údolia kráľov a okolia, a tak sa pýtam na cenu. "Bude to 25 dolárov." "Hmmmm" Ideme hrať typickú egyptskú hru "Oni vedia, že prestrelili. Oni vedia, že my vieme, že prestrelili. My vieme, že oni vedia, že my vieme, že oni prestrelili. Napriek tomu ďalej skúšajú."

Po krátkom handrkovaní (aby som náhodou nemal pocit, že som v civilizovanej EU) z toho robíme 20ku. A teraz prišiel čas na moju hru. Vyťahujem z peňaženky 20 dolárov, 20 eur a 20 libier. Recepčnému zamávam s valutovým vejárom pred očami, a pýtam sa ho. "20 čohože to bude?". "To posledné, to je britská libra?" Pred oči mu pchám relikviu kráľovny a pritakávam, že je to British pound. Jemu viac netrebalo, a bankovku si zoberie. Na reklamácie ma presne 36 hodín. Čierneho Petra posúvam ďalej, a tam aj nakoniec ostane. Sám si to vybral.

Ubytujeme sa, vybavíme neskorší obed a ľodkou na ktorej ma sprevádza (hustí do mňa výlety) Iman sa prepravíme na druhú stranu rieky. Pôvodný plán bolo navštívit Luxor Temple a Karnak. Lenže autobus mal meškanie, loďky + obed, a tak sa rozhodujeme len pre Temple. Karnak si necháme pri návrate z Asuánu, kedy sme mali mať v Luxore voľný den.

Kupujeme lístky do Templ. Turistov je tu zatiaľ ako šafránu, ale to sa so západom slnka zmení. My si zatiaľ prejdeme celým komplexom a Alejou Sfíng. Pri jednom mieste si ma odchytí jeden pán a ukazuje, nech ho nasledujem. Prišiel mi ako nejaký zamestnanec (ale nebol). Zaviedol ma k akýmsi hieroglyfom, šermuje pred nimi rukami, a ukazuje nech to po ňom opakujem. Malo to byť nejaké staré egyptské požehnanie, ale neviem presne ohľadom čoho. Hádam z toho nakoniec nebude viac detí, ako ma Boris Kolár. Samozrejme ukazuje gesto "bakšišu". "Mamka ti", ako by povedali Bulhari , šarlatán jeden :) Vybuchneme smiechom ... ale za 5 EGP dobré divadlo, celkom nás pobavilo.

Aleja Sfíng

Luxor Temple

Boris Kollár zaklínadlo

Po západe slnka sa celý objekt rozsvieti, a vtedy začne turistické peklo. Autobusy zvážajú hufy turistov, a zrazu je tu čulý ruch ako na trhovisku. Na dnes stačilo, ešte treba dospať cestu, tak ideme na večeru a na hotel. Na loďke nestretávame Imana (konečne), ale ten si ma vyhliadne v prístave. Je tma, ale aj tak z diaľky počujem "Mr. Rooobert". Musím sa vykrútiť z Údolia kráľov, kde sa nás podujal odviesť. Teraz idem ja svoje rozprávky o únave, a že nevieme čo zajtra, ale dávam mu nádej na ešte lepší kšeft. Doma sme to vymysleli, že nám bude treba odvoz do Asuanu, so zástavkami pri chrámoch v Edfu a Kom Ombo. Očka mu zasvietia a dá mi s Údolim pokoj. "Dobre, vidíme sa zajtra (dúfam, že nie)" a my ideme spať. Zajtra nás čaká zaujímavý program.

A začína turistické peklo

Deň 3 - Nádhera

Raňajky máme na 7:30. Nad Údolím kráľov sa už vznáša "kŕdeľ" balónov, my tam fičíme o 8. Prichádza mladík s jednoduchou angličtinou, o čom ale vie veľmi dobre rozprávať sú domčeky, kde sa robia suveníry. Tie nás aktuálne vôbec nezaujímajú, poďme rovno do údolia.

Kŕdel balónov

Údolie smrti a poplatkov

Vstup do hrobky

Základné vstupné je len do troch hrobiek, za všetko ďalšie sa pripláca. My si nepriplácame ani za Tutanchámona, stačia nám 3 vstupy, pre predstavu. K hrobkám sa ide elektrovozíkmi za 10 EGP. Pravdepodobne sa tam dá prejsť aj pešo, ale nikoho sme takto nevideli. Hrobky sú prekrásne, len je v nich na môj vkus dosť ľudí.

V hrobke 1

Take tapety chcem

Po asi hodine sa vraciame na parkovisko, sadáme do auta a ideme ďalej smer chrám kráľovny Hatšepsut. Aj tu sa ide elektrovozíkom, ale vidíme aj peších, takže asi nejaký miestny odrb. Ďalšia naša zastávka je Deir el-Shelwit Temple. Náš prvý väčší chrám, nádhera. Strávime tu takmer hodinu. Toto bola dnes naša posledná zastávka. Ešte by nás chcel vodič odviezť k domčekom s ručne robenými suvenírmi , ale odmietame. Je poobede a ozýva sa hlad. Ideme na hotel, ale švihom :) Za ten bakšiš navyše, by nás asi vytrieskal metlou (ak by teda nejakú po ruke mal). Niežeby sme boli žgrloši, ale ... v Egypte si pýtajú bakšiš takmer všetci. Sú to síce väčšinou len drobné, ale bolo by toho v konečnom dôsledku dosť. Samozrejme niečo pustíme, ale toľko drobných pri sebe zase ani nemáme. Navyše nás odrbali na vstupnom (platobný terminál nejde, nemám ti z čoho vydať), tak to karma znova prenáša na spoluobčana taxikára. O dvojitých cenách ani nehovorím, o tom ešte bude reč.

strážca

Chrám kráľovny Hatšepsut

Deir el-Shelwit Temple

Vo vnútri

Troška si oddýchneme, následne ideme na ten neskorší obed. Po výdatnom jedle (mimochodom, egyptská kuchyňa nám chutí), sa poberáme späť na recepciu, vyriešiť náš zajtrajší odvoz do Asuánu. Internety vravia 70-90 €, ale recepčný nám núka odvoz za cenu 120. Zjavne je to príplatok za raňajšok. Zatiaľ ďakujeme, necháme si to prejsť hlavou a ideme sa pozrieť na miestny souk. Na loďke samozrejme jastrab Iman. Okamžite ho zaujíma, čo s Asuánom. Ideme najprv na souk, z ktorého upaľujeme kade ľahšie. Pošahanci nám skúšajú predať tričko v cene Gucciho, ale rázom sú ochotní spustiť aspoň na cenu CCC handry a keď žiaden záujem, tak to ide aj za euro. Odmietame, tričiek máme dosť a ideme na čaj. Večeru vyriešime akousi plackou, a popri tom sa dohadujeme, že skúsime ukecať recepčného na 100 eur, ale keby nie, tak už zaplatíme čo bude treba. Poberáme sa k Nílu na loďku, kde zase stretávame Imana. "Mr. Robert, Mr. Robert, Idete do Asuánu?" Nemám chuť s ním komunikovať, ale asi som už zostarol, resp. pri jeho zúfalom pohľade, pri ktorom bolo vidno, že ten job potrebuje ma nejako obmäkčilo, a ja sa teda púšťam do cenového handrkovania. "No dobre, za koľko by si nás odviezol?" " Za 100 usd". "To je bežná taxa, a ešte bakšiš budeš pýtať ... tak nič" " A koľko by ste dali vy?" "70 a nejaký bakšiš k tomu". Iman hraje hru, možno aj na city, ale nemám z neho zlý dojem, vyzerá nakoniec na fajn chlapíka, čo sa snaží prežiť v tejto džungli hladu a chudoby. "Poďme sa o tom porozprávať pri čaji so šoférom" "Šoférom? To nepôjdeš s nami ty? ... tak nič" "Buď ideš ty, alebo sme sa práve dorozprávali". On to samozrejme nevzdáva, sekunda a už mi podáva telefón so svojím známym na druhom konci. "Neberiem, a nikam nejdem", reagujem. Začína byť zúfalý, leje sa z neho pot. Fakt vyzerá, že ten job potrebuje. Sme chvíľu ticho, a vtedy mi ho príde nešťastníka ľúto. Navyše nevyzerá vychcane, ako naši holohlaví taxikári v teplákoch. "No dobre, poďme na ten čaj, pozrieme vodiča, auto, a uvidíme". Iman mi zo srdca poďakuje, vidím na ňom, že sa v ňom opäť rozhorel plamienok nádeje.

Vystupujeme z loďky, ani nie 100 m od brehu nás usádza na terase, a káže obsluhe priniesť čaj. Po schodoch sa prišúcha pán v preddôchodkovom veku, predstavuje sa ako Jamal. Skôr ako príde čaj, chcem vidieť auto. To je zaparkované rovno pod terasou. Je to 15 ročné Mitshubishi, z vnútra dokonale čisté, som spokojný. A prečo vlastne chcem vidieť auto? No lebo veľa áut tu nahlodal zub času. Ďalšiu katastrofu typu "žiguli", ktoré sa nám pokazilo pred Jerevanom nepotrebujem. Jamalova angličtina je síce slabšia, ale dá sa. Pripomína mi môjho zosnulého deda, a tak sa s jeho egyptským žijúcim dvojníkom rád preveziem. Zatiaľ všetko môže byť, ostáva sa dohodnúť na cene. "70, a keď pôjde všetko dobre, tak ešte 20 bakšiš" Jamal z toho okamžite robí 90, ale neprotestuje, takže si podáme ruky a dohadujeme odvoz na 6:00.

Ešte pokecáme o zajtrajšej ceste, dopijeme čaj a ideme na hotel. Už náš sprievodca sa nás pýta, či ešte môže pre nás niečo spraviť. Pýtam sa ho, či tu nie je niekde obchod, resp. na druhej strane rieky sme videli jeden obchodík s pivom, a že by sme si teda po jednom egyptskom dali. "Nie je problém, poďte, odveziem vás". Ale najprv, že vraj ideme vybaviť formality na cestu. Jamal pre náš odvoz potrebuje povolenie od polície. Parkujeme pri akejsi stanici, po minúte sa vracia s papiermi, kde opisujeme naše údaje z pasu. Aby vôbec povolenie dostal, tak jeho auto musí mať licenciu a správne označené auto. Všetko to má, takže nie je problém. Celá táto miestna byrokracia ho stála 200 egyptských libier.

Papiere by sme mali, poďme na to pivo. "Ale ako to, že tu predávate pivo?" "To v centre, to je pre vás turistov" "Ale niekedy ním nepohŕdnu ani miestni" - dodáva. On alkohol nepije, a čo robia iní ho netrápi. Má úplne iné starosti. Po asi 10 minutách jazdy, na mieste kde už ani pouličné svetlá nesvietia (a my máme drobné obavy), zastavuje pri jednom dome a búcha na dvere. Odtiahne sa západka, v nich sa zjavia oči a po krátkej výmene arabských slov sa otvárajú dvere. Týpek rozsvieti izbu, v ktorej je chladnička a predáva nám 4 plechovky zlatého moku (močoviny :D). Ani neviem ako, a za nami stojí zástup egypťanov. Cítim sa ako Mojžiš :) Zjavne nie sme jediní, čo dostali chuť na "jedno" :) Jamal nás odvezie na hotel. Vypijeme miestnu produkciu v kvalite podprimerneho europiva, pobalíme sa a ideme spať.

Deň 4 - Skutočný Egypt

Je 6:00, a šofér je presne tam, kde sme sa včera dohodli. Je vyobliekaný ako "do kostola". Má na sebe biely "uterák" a bielu šatku. Tú si ešte pred spetným zrkadlom upravuje. Dnes musí vyzerať tip-top. Dnes je jeho veľký deň, vezie turistov (čo sa často nestáva), a miestami to patrične dáva najavo. Na raňajky nám doniesol rožky a syr. Zatiaľ ale dospávame ráno, do raňajok sa púšťame po hodine cesty. Chcelo by to ešte kávu a čaj, tak mu kážem, nech zastaví kde uzná za vhodné a dáme si pauzu. On si to pristavuje pri akejsi plechovej búdi, a pýta sa, či môže byť. Vyzerá to všelijako, nebola by to moja prvá voľba, ale všeobecne máme skúsenosti, že tam, kde nie sú turisti je najlepšie. Navyše ma zaujíma tunajšia realita. Tak poďme. Dávame si 3x čaj, 2x kávu a 1 vodná fajka. Platíme 50 EGP, hmmm ale to mi akosi nesedí. Jamal vysvetľuje, že toto sú pravé egyptské ceny a všetko doteraz čo sme platili bola turistická prirážka. "Odpad, všetci čo vás okrádajú, odpad!" Rozčertí sa. No tak toho odpadu je tu veľa (aj po uliciach a cestách). Egyptských podnikov bez vysokohorskej prirážky spočítam na konci tripu ledva na jednej ruke.

Doteraz sme bud dospávali, alebo mĺkvo pozerali na okolitú krajinu, ale po káve sa to zmení. Už som ako-tak v stave rozprávať, a teda začínam konverzáciu pochválením auta. "Je v dobrom stave", poznamenávam. "Je to japonec" ,odpovedá Jamal. "Drahý japonec". Keď povie koľko stál, tak sa ho pýtam, že prečo si nekúpil lacnejšiu čínu, ktorej tu jazdí habadej. To bol smeč na konverzáciu ako vyšitý. Jamal bol výbušnejšej povahy a pri slove Čína ho takmer vystrelilo z auta, na sedačke ho udržal asi len pas. "Tí šmejdi nám budú stavať novú vysokorýchlostnú železničnú trať, ešte nám na to aj požičali, ale my to možno ani nebudeme vedieť splatiť". "Majú nás v hrsti". "A celé to zaplatíme my, obyčajní". Toť čínska realita dnešných dní v Afrike. Ešte pospomína na staré dobré časy Mubaraka, pri ňom by sa vraj nič také nestalo (ani tá inflácia). Terajšiemu prezidentovi Sisimu nevie prísť na meno. "Je tu bieda a korupcia. Nikto, absolútne nikto ho nemá rád".

Počas celej cesty nám ukáže iba 3 veľké podniky. To je na celú oblasť žalostne málo. "My to nemáme ako vy v Európe. Ty máš prácu každý deň, ja iba občas". Načatú debatu ukončí vstup do mesta Edfu. Fascinuje ma ten chaos, bordel, špina a rozbité cesty. Prial by som to vidieť všetkým doma, všetkým ktorí si myslia, že sa majú strašne zle.

Chrám v Edfu

Z fotky to nevidiet, ale je to obrovská řezba

Parkujeme pri chráme. Jamal si ide na vodnú fajku, my sa poberáme dnu. Za mňa osobne, bol tento chrám najkrajší (hneď po Karnaku samozrejme). Fascinujú ma hieroglyfy, obrovské postavy vyryté do stien, a celkovo komplex ako taký. Po vyše hodiny sa vraciame na parkovisko, kde nás už čaká auto.

Asi z tej vodnej fajky vyhladol, tak sa odhodlá, že si dáme "svačinu". Zastavuje kdesi pri akomsi obchodíku, kupuje jeho obľúbené rožky a syr. Nechceme to jesť v aute, tak to nasmerujeme rovno do podniku vedľa, kde si dáme kávu a čaj. Jamal si aj tu dáva vodnú fajku, skúsime aj my. No, toto nebol najlepší nápad. Tak silný tabak som v živote nemal. 5 minút a krúti sa mi celý svet :) Ani to cele nedofajčíme. Sadáme do auta, ja okamžite sťahujem okno. Keď mi je po pol hodine už ako-tak dobre, zaťahujem, a kážem pustiť nejakú miestnu hudobnú produkciu. Pýtam sa, či má nejaké nasheed "pesničky". Jamal je prekvapený, až priam zaskočený, a zjavne aj potešený ... "Ty vieš čo je nasheed?" "Áno viem". Viac mu netrebalo. Vloží kazetu do rádia, vypeckuje hlasitosť a hneď si aj mrmle texty. No, neboli to zrovna tie "akčné" od mäsiarov z ISIS, ale účel splnili. Konečne som sa cítil ako niekde v exotike.

Čas nám zletel ako voda, ani sa nenazdáme a sme v Kom Ombo. Jamal vie presne kadiaľ má ísť, zastavuje pri jednom z mnohých kontrolných stanovíšť neďaleko chrámu. Cesta je zatarasená, policajt ho odmieta pustiť. Chvíľu sa handrkujú, ale policajt si ide svoje. Netuším kde je problém, ale navrhujem, že vystúpime a tie 300 m si prejdeme. Náš "sprievodca" mi ukazuje gestom, všetko je okey. "Tu seďte, ja to vybavím". Handrkujú sa dobrých 5 minút, ale Jamal sa nedá. "Veď mám v aute turistov! Čo si o nás budú myslieť. Kto to kedy videl chodiť pešo!" Takto nejako mohli vyzerať jeho argumenty. Netuším, čo všetko mu povedal, ale policajt nakoniec odťahuje zátarasu a púšťa nás pred chrám. Dohodneme sa, že o hodinu po nás príde. On zatiaľ ide na ďalšiu vodnú fajku, ja sa idem handrkovať s neodbytným predavačom tričiek (tričko mi hodil na krk a navaľ prachy) a kúpiť lístky. Tento chrám nás neohúril, nič by sa nestalo, ak by sme ho vynechali.

Kom Ombo

Videli sme aj lepšie

Po hodine a niečo nastupujeme do auta, smer Asuán - konečná. Je už relatívne veľa hodín, radi by sme niečo zjedli. Pri chráme sme to vzdali, ceny nastavené pre západných turistov, čo mi vlastne až tak celkom nie sme :) Jamal navrhuje pokračovať do Asuanu, ktorý nie je ďaleko. Tam má známeho, ktorý vraj robí fantastické ryby. No dobre, toľko už vydržíme.

V hodine dvanástej, keď už takmer od hladu na oči nevidíme prichádzame k reštaurácii. Máme vraj egyptské ceny, a tak sa nešetríme. "Náš Egypťan" neobjednáva všetko možné, polovicu z toho ani nie sme schopní dojesť. Jedlá fantastické, účet tiež (v dobrom zmysle slova). Po výdatnej obedo-veceri sa vydávame k železničnej stanici, kúpiť si lístok na vlak. O 2 dni sa vraciame späť do Luxoru. Pri okienku je to riadny chaos, všetci sa tlačia, žiaden rad neexistuje. Tu sa nájde jeden Egypťan, odhrnie celú jednu kopu, len aby sme si mohli konečne kúpiť lístky. "Šukaram", ďakujem mu s veľkým srdcom, toto by ináč bolo nadlho.

Predjedlo (fantastické)

Aswan

Lístky by sme mali, ideme hľadať náš posledný dnešný cieľ - hotel. Návigácia nás dostane plus mínus rádius, ale 300 m už nevieme kadiaľ, tu klasická cesta končí. Jamal sa rýchlo vynájde, sťahuje okno a oslovuje prvého chodca. "Dobrý deň, hľadáme hotel" otočí hlavu ku mne, a pýta sa na meno. "Go Inn Backpackers", odvetím. "Hotel sa volá Spaker go", odkazuje chodcovi :D Opravujem ho na Go Inn Backpackers, ale ten je ako hluchý telefón a ide si svoje ďalšie pomenovanie "Paker Inn". Radšej podávam telefón s mapou, ale spoluobčan aj tak nevie kde to je. No nič, poďakujeme, vrátime sa o 100 m nižšie a skúšame šťastie u ďalšieho chodca. "Počuj, hľadáme hotel", znova otočí hlavu, ja znova opakujem "Go Inn Backpackers", Jamal z toho do tretice robi "Wakermaker", tu sa už nezdržím smiechu a zase podávam telefón s mapou. Tentoraz máme šťastie, dostávame inštrukciu zabočiť do úzkej uličky typovo lesná cesta. Výborne, sme pri "hotely".Je čas pomaly sa rozlúčiť, ale skôr ako Jamal dostane peniaze, sa nás pýta, či ešte pre nás može niečo spraviť. Cestou sme sa bavili o Abú Simbel, či nám s tým nevie pomocť. Vraj tu má v Asuáne kontakt, vybaví nám cestovku. Vyberie telefón, vytočí číslo a vybavuje. "Bude to 40 €, ale ak chcete ísť pozajtra, musíte okamžite poslať fotky pasov na Whats Up ... lebo registrácia na polícii do 18:00" Ani jeden z nás Whats Up nemáme, ale to nie je problém, aj toto Jamal vyrieši. Stopne na ulici akéhosi chlapca, ktorému trošku utekajú oči, ale má Whats Up :) "Sfoť tieto 2 pasy, pošli ich na toto číslo". No uff, zdráhame sa, ale nie je čas maturovať. Zachvíľu je 18:00, a tak teda dobre. "Mikrobus vás bude čakať pri hotely New Cataract o 4 ráno, ešte vám s niečím pomožem?" Tajne dúfal, že nás zajtra povozí po Asuáne, ale museli by sme mu platiť hotel a živobytie, čo su náklady navyše. "Nie, Ďakujeme. A vlastne, ďakujeme za tvoje služby a spoločnosť." Do ruky mu dávam 70€, ďalších 20 ako bakšiš, a ešte pribaľujeme 50 EGP na kávu a vodnú fajku. Na tie pozerá ako na zjavenie, že čo je to za peniaz :) Vieme, že chceš viac, ale už sme ťa pozvali na večeru, ani náš rozpočet nie je bezodný. Podávam mu ešte 40€ za Abu Simbel. Na záver si podáme ruky, poprajeme šťastnú cestu a my sa ideme ubytovať. Neskôr si vyrazíme na čaj pri Níle, kde ešte stretneme chlapca s utekajúcimi očami, ten nás núka hašišom :) Vtedy začnem mať obavy, ako ten Abu Simbel dopadne, ale na paniku je ešte priskoro.

Deň 5 - Nuda v Brne

Dnes sa neponáhľame, treba dospať včerajší hektický deň. Raňajky máme na hotely, po nich sa rozhodneme ísť pozriet koptský kostol, následne sa prejdeme "promenádou", kde nás už zahlcujú ponukami na plavbu feluccou. Nám bude stačit odvoz verejným plavidlom na Sloní ostrov. Ten nás moc nenadchol, vyzerá ako Luník IX. Ani nevieme ako, je čas obeda. Dávame si akési cestoviny, po nich ideme skúsiť ochutenú vodnú fajku. Bafkáme na zastrčenej ulici s miestnymi, a pozorujeme tunajší život. Znova by som sa cítil exoticky, nebyť pri vedľajšom stole párik nemeckých dôchodcov.

Nie je to mešita

Tradičná Felucca

Lunik IX

Keď sme dostatočne nasali miestnu atmosféru, poberáme sa smerom k múzeu - konkrétne Núbijskému. V múzeu som bol naposledy asi na strednej škole, ale toto malo dobre hodnotenia, a navyše nám pomohlo zabiť miestnu nudu (Asuan sme brali iba ako východzí bod do Abu Simbel). Músim s hodnoteniami súhlasiť, bolo vcelku zaujímavé.

Nubijske múzem, to až taká nuda neboila

Ramzes II

Po múzeu si odskočíme na hotel, dať si malú pauzu. Aj keď sa to nezdá, tak denne nachodíme slušné kilometre. Pred západom slnka sa vyberieme kúpiť si niečo pod zub, na zajtrajšiu úmornú cestu. Vstávať treba o 3:15, 4 hodiny cesta, 2 h chodenia na mieste a 4 h späť. Aby to vyvážilo to predošlé egyptské chodenie, tak si ešte počkáme na vlak do Luxoru, aby sme si v ňom posedeli dalšie 4 h. Zatiaľ je to len plán, realita môže byť iná. Veď ani nevieme, či tie naše fotky pasov dorazili kam mali. Ale ranná návšteva kostola by nám snáď mohla dopriať trošku pomoci od "toho" na nebesiach :)

Večeru zriešime na ulici, dávame si niečo podobné tureckému lahmacunu. Je to chutné, pochválime. Chalani vedia anglicky toľko, čo ja indicky (čiže nič :) ), takže na moje "Šuká rám" sa mi dostáva odpovede s veľkým úsmevom "Habibi". Tľapneme si rukami a poberáme sa spať.

Deň 6 - Blúdny Holanďan (španiel)

3:15 sme ako na ihlách. Berieme celú svoju batožinu, a po akej-takej rannej hygiene sa vydávame hľadať náš odvoz. Cestou nás sprevádzajú divoké psy, ktoré neviem z akého dôvodu nespia. Možno zavetrili naše raňajky, ktoré nám domáci pekne krásne pripravil do balíčkov. Keď sme už tak na pol ceste, prechádzame okolo rozsvieteného mikrobusu, tipujem, že to bude "on". Vodič zase správne tipuje, že to budeme "my". Vystrčí mobil z okna, a ja na ňom vidím fotku svojho pasu. Allah akbar, Boh žehnaj Jamalovi :) Pozbierame zvyšných účastníkov zájazdu a haide smerom k sudánskym hraniciam.

Hneď za Asuánom je to divočina. Pred mostom a za priehradou sú kontrolné body. Zrovna dnes smeruje do Abu Simbel horda turistov, ktorí sa sem priplavili z Luxoru. Mikrobusov je tu neúrekom, rovnako ako veľkých autobusov. Bojuje sa o každý milimeter miesta. 3 pruhy sa zlievajú do jedného. Trúbi sa, nadáva, dvíhajú sa päste :) Ale po všetkom tomto hurhaji na kontrole je už len kľud. Takmer celú cestu prespíme, zobúdzame sa až krátko pred príchodom do Abu Simbel.V cieli na parkovisku, kde je snaď milión vozidiel dostávame inštrukcie - o 2 h vyrážame späť. Až v areáli som si stále rozospatý uvedomil, že ani neviem, ktorý mikrobus som opustil. Vtip je v tom, že takmer všetky to boli biele Toyoty :) Odlišovali sa od seba iba registračnou značkou, ktorá je v arabských číslovkach - takže haky baky. Žiadne nálepky cestovky. No dobre, nejako už bude, hádam spoznáme spolucestujúcich. Poďme si pozrieť tie sochy.

Gigantyczne

Abu Simbel

Inside

Neďaleko Sudánu

Nádhera, jednoducho nádhera. Ľudí je tu dosť, ale to miesto je pre mňa aj tak okúzľujúce. Po 2 hodinách obzerania a fotenia sa poberáme na parkovisko. Nejakým zázrakom nájdeme ten správny spoj (podľa spolucestujúcich), nastúpený je už takmer celý mikrobus, teda , ako sa ukáže až na jednu osobu. Čakáme 15 minút, 30 minút a stále nič. Už to ťahá na 40 a my začíname mať obavy, či stihneme vlak. Našťastie, zatúlaná ovca (španiel) sa nájde, a tak môžme vyraziť. Aj túto cestu takmer celu prespíme.

Na prestup nám ostáva hodina, poriešime obed a prejdeme sa na stanicu cez bazár. Vlak ide načas, je celkom v dobrom stave, nie je sa za čo hanbiť. Prvá trieda za 144 EGP.

Myslím, že môže byť, nie je to až tak zlé

Aj táto cesta zbehne celkom rýchlo. Tá púštna krajina, so zeleňou okolo Nílu, je proste stredoeurópskemu oku veľmi lahodiaca. V Luxore trošku maturujeme s ubytkom, jeden názov, ale 2 existujúce hotely. Nakoniec to nájdeme. Rýchle ubytovanie, sprcha, večera, vodná fajka a spať.

Deň 7 - Spektakulárne

Na Karnak máme cca 7 hodín, po hotelových príjemných raňajkách sa poberáme na "miesto činu", peši. Je to od centra niečo okolo hodiny. V tejto pamiatke je už turistov takto z rána požehnane, ale niet divu. Miesto je skutočne očarujúce. A je to docela velký komplex, my sa tu túlame dobré 2-3 hodiny. Z miesta nás prakticky vyženie až slnko. Aj takto, v polke Novembra je tu docela horúco.

Karnak - pamiatka pamiatok

Tu sa proste chceš stratiť

Chodenia máme dosť, preto sa rozhodneme strpieť hru taxiárov a necháme sa odviesť na hotel, vyzdvihnúť batožinu. "Hra" má takmer vždy identický scenár. Prvý nástrel je úlet. "100", zneje prvá ponuka. Z našej strany bez reakcie, o sekundu druhý nástrel "80", zároveň prichádza otázka, že odkial sme (podľa regiónu nastavia cenu). Bez reakcie, ale tipuje nás na "Polska?". Tesne vedľa. "Czechoslovakia". "50", "50", opakuje. Vraj jeho posledná ponuka. Zastavíme sa a rozmýšľame. "Hmm nie, to je stále veľa". Chceme to urýchliť, a tak nahadzujem "30". "No dobre teda." Aj tak dostal viac ako by mal, my nasadáme do relikvie (tentoraz francúzskej), pod sebou vidim na cestu, ale tých 7 minút hádam toto "auto" zvládne :)

Nesmrteľný Peugeot

No hotely si ešte nakoniec vybehneme hore na terasu, objednáme si kávu a dobijeme baterky (aj tie v telefóne). Po asi hodine sa rozhodneme ist na neskorší obed, zvolíme street food, ale aj s prvou a poslednou nepríjemnosťou. Nie, neskončilo to povestným "Faraónom", ale menšou zvadou. Menu v arabčine sa nám podujal preložiť jeden miestny, že nás to nakoniec stálo o 100% viac by ma až tak netrápilo, ale týpek mal oproti obchod s "blosťami". Strašne naliehal, nech sa ideme pozrieť, a veď by sme si mali niečo kúpiť, ked nám už "pomohol". Pán už bol od pohľadu vtieravý slizký had, bolo mi to aj nepríjemné, ale nakoniec sme šli.

Tradične si domov nosím kávu, tak mi daj niekolko balíkov. Zhodou okolností žiadne nemal, ale mám chvíľu počkať a nejakú mi zoženie. Aj veru kdesi odchádza a prichádza s 50g kávy zabalenej v priesvitnom sáčku. Hneď to hádže na váhu, kalkuluje a pýta si 5 eur. V tom momente som sa otočil a rezkým krokom upaľovať kade ľahšie. Ale on si ma dobehne, a popritom sa obhajuje. "Už 3 dni som nemal v obchode žiadneho turistu, a nemám už ani peniaze". K nemu sa ešte pridajú malé decká z ulice, ukazuju na svoje bruchá a spoločne verklikujú "Sme hladní". So mnou to ani nehne, pripadá mi to celé ako dobre zahrané divadlo.

Od tejto nepríjemnosti nás zachraňuje hotel, kde máme stále odloženú batožinu. Tam sa už neodvážia. Aj toto je Luxor, jedno z najturistickejších miest v Egypte. Určite k tomu prispievajú aj turisti. Videli sme, ako nemecká dôchodkyna dala malému dievčaťu 1€ za baíček vreckoviek, ešte ju pohostila bagetou. Posmelená dievčina neváhala prísť aj k nám, pýtať si ďalšie peniaze.

No nič, ostávame nejaký čas v ochrannom pásme hotela, nech sa dav "domorodcov" rozpŕchne. Berieme tašky a smer "stanica". Autobus do Hurgady je takmer plný, takže lístky z domu sa hodili. Cesta trvá o hodinu viac, čiže o to máme menej času na večeru. Ináč, zo spolucestujúceho vypadne, že tu funguje Uber :) No to je gamechanger, koniec chodeniu v Egypte. Na cestu do hotela si voláme auto tejto americkej spoločnosti, aj s bakšišom za dobre odvedenú jazdu nás to stojí asi ako 3 rohlíky v Tescu. Ubytujeme sa v starom známom hotely, na privítanie znova dostávame vodu. Rýchlo sa ubytujeme, dnes v lepšej izbe a utekáme na večeru a nákupy. Máme dosť, či už chodenia alebo cestovania.

Deň 8 - Pohoda jahoda

Je posledný deň výletu, dnes to bude jasné - relax. Hotelové raňajky, pobaliť sa a hor sa na pláž. Cestou si dáme poslednú vodnú fajku, k tomu klasický čierny čaj a kávu. Na pláži si ešte dáme po džúse z Guavy a z lehátka pozorujeme vlny na mori. Je niečo cez 20 stupňov, takže je to len na vodu po kolená. Zrelaxujeme posledné 2 hodiny a potom nás už len čaká obed, vziať batožinu a smer letisko. Na transfer si zavoláme Uber za ľudových 2,7€ respektíve cca 75 EGP.

Relax v Hurkáde

Kamoš Ramzes

Záverom

Musím sa priznať, ale Egypt prekvapil. Čakal som marockú divočinu nepríjemných ľudí, ale nakoniec to bola pohoda. Navyše nás táto krajina bavila, aj vďaka nádherným pamiatkám. Egypťania sú viac-menej kamoši, a ľudí, čo vám stále niečo núkajú im odpustím, je to tam také aké je, len sa snažia prežiť. A čo nás celá táto sranda stála?

Ubytko (vrátane Budapešti) cca 100€/os
Jedlo na deň a osobu cca 10€
Spiatočné letenky (kupované rok dopredu) 35€/os
Priemerná cena vstupu do pamiatky 150 EGP
Go bus 390 EGP/os

Kurz v dannom čase 1€ = 20 EGP

PS: exotika do auta (a na čiarkach a gramatike ešte popracujem :) )

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 6 x Velmi praktické!

📷 1 x Krásné fotky!

😂 4 x Rozesmál jsi mě!

📖 4 x To chci taky zažít!

❤️ 11 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal voughne

Cestopis byl naposledy aktualizován 2023-05-14T09:50:50+02:00

voughne procestoval 39 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 11 lety a napsal pro tebe 2 úžasné cestopisy.

Zobrazit profil

14 komentářů

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Lucie

před rokem

Ahoj, akorát jsem dočetla cestopis 👌mám na Egypt 14 dní, přiletím do Marsa Alam a odlítám z Káhiry. Chtěla bych Asuan, Abu Simbel, Luxor, White desert a pyramidy. Řeším jestli si mám půjčit auto nebo taky dát veřejnou dopravu. Je opravdu nutné mít lístky na autobusy/vlaky dopředu? Kdybych řídila, je to podobené jako v Maroku? Díky 🙏

voughne

před rokem

Ahoj, aj my sme povodne zvazovali auto, ale podla mna to tam nema zmysel. Mimo velkych miest bude sice jazda na pohodu, ale zneprijemnovat ti to budu caste check pointy, takmer neviditelne spomalovacie prahy (aj autobus preletel) a samovrazebne sklony poniektorych ucastnikov premavky. Ak sa zotmie, tak bonus k tomu vsetkemu auta bez svetiel, a tiez neviditelni chodci. V Marrakeshi by som tiez nechcel jazdit, ale smerom na Zagoru to vyzeralo fajn.

Gobus z Hurghady siel obsadeny asi 10 ludmi, dalsi bus siel o hodinu. Naspet z Luxoru si kupovali ludia listky na stanici, ale pri odchode do Hurghady bol nakoniec spoj takmer vypredeny. Vlak z Asuanu do Luxoru - miest v 1. triede by sa este naslo relativne dost. Z mojho pohladu staci kupi rano, alebo den pred odchodom (aj bus aj vlak). Neviem kolko stoji pozicanie auta, ale Asuan - Luxor vlak cca 5€, Luxor - Hurghada bus 10-15 €, taxi celodennka Luxor 20€, Asuan tiez, cestovkou do Abu simbel 20 €. Ak mas listky, tak mas vsetko bez starosti a stresu.

Neviem, aka je bezpecnost celkovo mimo hlavnych tahov, ale napr. Jamal aj na ten hlavny tah do Asuanu potreboval povolenie od policie (a na kazdom check pointe ho poctivo ukazoval).

baaba

před rokem

Super, díky moc!!!

Ahmad Masúd

před rokem

Lucie: auto nebrat, řídit v Egyptě opravdu nechcete.

Vlaky a autobusy: já jezdil v únoeru jen vlakama a vždycky místo bylo. Nočních mezi Asuánem a Káhirou jezdí denně hned několik a v nějakém určitě místo bude. Spíš je potíž s domluvou při nákupu jízdenek. Brát co nejlepší třídu, "ordinary class" je tvrdej nářez na zadnici.

Občas jsou k vidění i čekárny pro 1. tř. (voda, zákusek atp.)

baaba

před rokem

Děkuju! Cena za auto je šílená, takže dám hromadnou dopravu.... mně prioritně stejně šlo o přejezd mezi Marsou Alam a Luxore/Asuanem, zbytek mi přijde relativně jednoduchej na přepravu.

lucii.cr

před rokem

cesta mezi Luxorem a Asuanem (potencialne do MA) je jedna z nejhorsich v EG (na západní dálnici vás na 99% nepustí vojenský checkpoint) a "východní" okreska je fakt strašná. jednoznačně doporučuji jakoukoliv formu MHD.

baaba

před rokem

Děkuju. Já auto zamítla kvůli ceně. Už jsem u Marsa Alam a snažím se najít spoj buď do Efdu, Asuanu nebo Luxoru. Jen mi všichni tvrdí, že žádný spojení není. Na netu jsem našla spoj jen přes Safagu a to má trvat den. Známí, co tu taky cestovali sami se taky nedostali přímo do Efdu, nechtěli je vzít do busu, kterej jede přímo. Takže budu ráda za každou radu, jak se dostat k Nilu, bez taxi a cestovky a nejlepe aby to netvralo jeden den 🙂

Reni85

před 2 lety

Super cestopis, precitane na jeden zatah :-) Pamiatky krasne, jedlo urcite vyborne, ale teda strasne ma odpudzuje ten pristup domacich.

voughne

před 2 lety

Dik :) Ano, je to trosku otravne v tychto svetoch, ale neviem preco v Egypte mi to az tak nevadilo. Po niekolkych dnoch som uz na nechcene ponuky len maval rukou, odolnejsie typy odstavila slovencina v pribehu 5 sekund, vyslovenu agresiu ako v Marrakeshi som nezazil. Asi najintenzivnejsie to bolo v Luxore, inde to bolo znesitelne. Nenechaj sa znechutit touto ich hrou. Ja som sa takto pred cestou nechal cestopismi "priotravit", ale nakoniec cela ta krasna krajina prebila tu ich "starostlivost" o mna :)

Kajman77

před 2 lety

Vidíš, a já měl z Maroka jen ty nejlepší pocity. Po Indii jsem čekal něco podobného, a veškeří otravové se omezili na jednu nabídku hašiše hned po výstupu z lodi v Tangeru.

voughne

před 2 lety

Schvalne som napisal len Marrakesh, tam to uz bolo na mna cez vsetky ciary, ale v inych castiach to az take strasne nebolo :) Som zvedavy na Indiu, musi byt tiez dobry zazitok.

Kajman77

před 2 lety

A zrovna v Marrákeši se mi líbilo snad nejvíc z celýho Maroka. Stánek 37 na náměstí Fna jsme oblejzali několikrát za den :-)

Kajman77

před 2 lety

Tak tohle je velká paráda. Nad Egyptem už nějakou dobu uvažuju a přesně takhle bych si to představoval. Díky za inspiraci!

Ala

před 2 lety

Moc pěkný cestopis, díky.