Jersey, nielen daňový raj

Pre tých, čo Jersey nepoznajú, na začiatok zopár základných informácií: Tento ostrov je najväčší zo súostrovia Channel Islands (po francúzsky Iles Anglo-Normandes a po slovensky Normandské ostrovy) a nachádza sa asi 25 km od západného pobrežia normandského polostrova Cotentin. Je pod kontrolou Spojeného kráľovstva, ale oficiálne nie je jeho súčasťou. Mestá, dediny, ulice aj hrady tu majú francúzske názvy, ale miestni obyvatelia hovoria iba po anglicky.

Lietadlom sa sem dá najjednoduchšie dopraviť z Londýna (napríklad s EasyJet za celkom priaznivé ceny, okolo 40 eur za spiatočnú letenku) a loďou z Francúzska: Spoločnosť Manche Iles Express (http://www.manche-iles.com/fr/) zabezpečuje spojenie s rôznymi normandskými mestami a spoločnosť Condor Ferries (https://www.condorferries.fr/) zas s bretónskym prístavom Saint Malo.

A ako som sa na Jersey dostala ja? Momentálne pracujem v Normandii, a tým pádom mám Jersey, Guernsey a ostatné ostrovy doslova na skok. Trvalo mi ale zopár rokov, kým som sa rozhýbala a konečne zorganizovala výlet. Ceny lodných spojení sú totiž dosť vysoké, spiatočný lístok stojí okolo 70 eur. Manche Iles Express však ponúka vo vybrané dni a na vybrané spojenia špeciálne ceny, v roku 2018 to bolo 32 eur za spiatočný lístok. Podmienkou je, že návrat musí byť ten istý deň ako odchod, čiže lístky sú použiteľné iba na jednodňové výlety. Síce by bolo ideálne tam stráviť aspoň víkend, ale aj za jeden deň sa toho dá na Jersey stihnúť celkom dosť.

Po dohode so štyrmi francúzskymi kamarátmi vyberáme júlový termín za špeciálnu cenu do malého prístavu Gorey na východe ostrova. V pláne máme peší výlet popri pobreží smerom na sever (kým nás to neomrzí), potom presun autobusom do hlavného mesta St.Helier, kde sa dajú napríklad požičať bicykle. Na ostrove je dosť rozsiahla sieť autobusov (celodenný lístok stojí okolo 6 libier), peších aj cyklistických chodníkov (s bezplatnými toaletami umiestnenými na strategických miestach). Samozrejme, dajú sa tu požičať aj autá, ale ceny sú pomerne vysoké (od cca 60 libier za deň). Po prieskume na internete a pozornom štúdiu Google Street View zisťujem, že v Gorey sa nenachádza žiadna banka ani bankomat, všetko je koncentrované v okolí hlavného mesta! Na poslednú chvíľu tak pre istotu vymieňame nejaké peniaze vo Francúzsku. Na Jersey sa dá našťastie platiť britskými librami, aj keď na ostrove sa dajú zohnať iba miestne libry, ktoré majú rovnakú hodnotu ako tie «klasické», ale nikde inde ich nepoužijete ani nevymeníte.

Deň D je tu: Stretávame sa skoro ráno v prístave Carteret a bez meškania nastupujeme na pomerne malú loď Manche Iles Express. Obloha je bez jediného obláčika a my sa tešíme z krásneho počasia. Na lodi sa nachádza otvorená terasa (z ktorej sa pri troche šťastia dajú pozorovať delfíny) a hlavne Duty free shop s veľmi priaznivými cenami cigariet a alkoholu… Niektorí pasažieri absolvujú výlet na Jersey alebo do Normandie iba kvôli týmto nákupom :). Cesta prebieha rýchlo, za 50 minút sme na mieste a vďaka časovému posunu prichádzame vlastne skôr ako sme vyrazili.

Nástup na loď v Carteret

Na lodi

Prvý pohľad na Jersey

Mestečko Gorey je malebné, rad typických domov (s reštauráciami a obchodíkmi) lemuje prístav s hlavne menšími loďami a nad všetkým tróni hrad Mont Orgueil. Pomocou mapiek stiahnutých na telefóne (zo stránky https://www.jersey.com/self-guid...-in-jersey) sa snažíme nájsť začiatok turistického chodníka smerom na sever. Po chvíli zbadáme dvojicu bežcov zostupujúcich k pláži po pomerne prudkom teréne, to musí byť ono! Vydáme sa za nimi a z kamenistej pláže máme krásny výhľad na hrad z druhej strany. Odtiaľ pokračujeme smerom ku skalám, po ktorých sa chvíľu snažíme šplhať priamo nad morom, až nakoniec zistíme, že sme na súkromnom pozemku. Tadiaľto chodník nevedie, ale kam sa podeli bežci?! Vraciame sa teda naspäť do východiskového bodu a po podrobnom štúdiu mapky zisťujem, že chodník je vlastne hlavná cesta. Po tej sa teda vyberieme a prvé kilometre sme trocha sklamaní, musíme sa vyhýbať autám a sme pomerne ďaleko od mora a prírody. Môžeme aspoň pozorovať miestnu architektúru a luxusný vozový park. Po chvíli narážame na originálny spôsob predaja domácich výrobkov: Polica so zeleninou a zaváraninami umiestnená priamo pri ceste a vedľa nej schránka na peniaze, takzvaná «honesty box». Sme z toho takí nadšení, že kupujeme hrášok a malinový džem (mimochodom výborný).

Prístav v Gorey

Mont Orgueil

Pohľad z cudzej záhrady

Miestny spôsob nakupovania

Luxusný výhľad

Jedna z mnohých zátok s malou plážou

Krátko na to konečne opúšťame cestu a peším chodníkom prichádzame k našej prvej zastávke, St. Catherine Breakwater. Je to východzí bod rôznych lodných výletov, nachádza sa tu kaviareň, rybia farma v bunkri z druhej svetovej vojny a dokonca obrovská socha miestneho umelca z piesku. Čo je pomerne prekvapivé oproti blízkej francúzskej pevnine...tam je totiž prostredie veľmi podobné, ale nájdeme tam o dosť menej "atrakcií".

St.Catherine Breakwater

Miestna atrakcia

Miestna atrakcia

St.Catherine Breakwater

Rybia farma

Veľmi užitočné smerovky :)

Po krátkej prestávke pokračujeme smerom na sever popri mori a cesta aj vďaka slnečnému počasiu a krásnej prírode ubieha pomerne rýchlo. Prichádzame k ďalšiemu zaujímavému bodu: Dedinke Rozel s prístavom a hlavne miestnou inštitúciou, snack-barom Hungry man. Tam si dávame na obed špecialitu podniku, krabie sendviče. K tomu si objednávame zázvorové pivo. Po otvorení plechoviek a prvých dúškoch všetci francúzski kamoši vyvaľujú oči, čakali totiž klasické pivo a zrejme si mysleli, že «Root» je jeho značka :)

Rozel z diaľky

Rozel

Rozel - Hungry Man

Rozel - Hungry Man

Rozel

Strážna veža pri pobreží

Pôvodne sme mali v pláne ukončiť našu túru práve v Rozel, ale sme rozbehnutí, a tak sa rozhodujeme pokračovať popri pobreží smerom na západ, do zálivu Bouley Bay. Táto časť výletu je najnáročnejšia, ale zároveň aj s najkrajšími výhľadmi.

Niekde na severnom pobreží

Niekde na severnom pobreží

Niekde na severnom pobreží

Niekde na severnom pobreží

Bouley Bay

Bouley Bay

V samotnom Bouley Bay sa nachádza obrovský opustený hotel ako z hororu, pod ním plážový bar, potápačské centrum a autobusová zastávka. Keď prichádzame, práve na nej stojí autobus. Ja by som naň rovno nastúpila, aby sme zbytočne nestrácali čas a išli objavovať iné časti ostrova, avšak kolegovia by si radšej oddýchli v snack-bare. No čo už… po objednávke nápojov sa pýtame tety za pultom, či náhodou netuší, kedy by mal ísť ďalší autobus a tá odpovedá, že o hodinu a 40 minút! Skvelé… Rozmýšľame čo s časom. Padne nápad, že by sme do St.Helier mohli ísť peši, ale nemáme na to dosť energie. Nakoniec sa rozhodujeme ísť o zastávku späť, ktorá na mapke vyzerá pomerne blízko. Cesta síce nie je príjemná a vedie do kopca po asfaltke, ale po chvíli prichádzame do zastavanej oblasti, kde na zemi nachádzame nápis BUS. To musí byť ono, avšak nie je tu žiadny cestovný poriadok. Ako na potvoru mi nefunguje internet na mobile, a tak dúfame, že sme na správnom mieste. Zároveň objavujeme ďalší level distribúcie miestnych výrobkov: Na múriku pri dome zaváraninový pohár a v ňom rebarbory zadarmo, for free!

Po asi dvadsiatich minútach čakania z domu vychádza pani a zvedavo sa nás pýta, čo tam robíme. Vysvetľujeme, že čakáme na autobus a pýtame sa, či náhodou netuší, kedy má prísť. Pani nevie, ale je veľmi milá a ponúka nám vodu, ktorú s radosťou prijímame… V tom momente sa zomelie naraz kopa vecí: Kamarátka si po štúdiu mapky uvedomí, že autobus robí okružnú trasu a na našej zastávke nezastaví, ja si uvedomím, že internet na mobile sa dá spojazdniť rebootom (nie som v tej chvíli na seba hrdá) a pani na nete zatiaľ našla cestovný poriadok z blízkej dediny...Autobus odtiaľ odchádza o päť minút! Čo teraz?? Nastáva panika a pani ponúka, že nás odvezie ku kostolu, a nevadí, že sme piati a nevadí, že sme spotení a zaprášení... A tak sa všetci natrepeme do luxusného auta s koženými poťahmi a vyrážame do dediny. Pani ale netuší, kde sa zastávka presne nachádza, a tak zastavujeme na viacerých miestach a splašene pobehujeme :). Tým, že sa tu jazdí naľavo, máme troška problémy s orientáciou, ale nejakým zázrakom nachádzame na zemi ďalší nápis BUS, kde nás naša záchrankyňa vyhadzuje a kde o 30 sekúnd neskôr prichádza autobus!! Yes! Cítime sa ako účastníci reality show po splnení misie a sme na seba patrične hrdí.

Po krátkej jazde prichádzame na hlavnú autobusovú stanicu v St.Helier, ktorá sa nachádza blízko centra mesta. Rozdiel oproti vidieku je obrovský: rušná premávka, veľa ľudí a nie príliš príjemné prostredie…

Chvíľu sa prechádzame po centre, ale osobne ma nijak neuchvátilo: takmer žiadne historické budovy ani zeleň, prístav je obrovský a je z neho výhľad na paneláky. Už nám ani nevychádza dosť času na požičanie bicyklov, a tak sa motáme po meste… Ochutnáme miestnu zmrzlinu, z mlieka a smotany jerseyských kráv a je skutočne vynikajúca. Po chvíli dokonca narážame na súsošie na počesť tohto plemena:). Pred odchodom si na večeru kupujeme, ako inak, fish and chips, a vydávame sa k poslednému bodu programu, hradu St.Elizabeth, ktorý obdivujeme z diaľky z móla prístavu plného jácht. Je to jediná historická atrakcia v St.Helier a nachádza sa izolovaný pri pobreží. Počas odlivu sa k nemu dá dostať peši, ale bežne tam turistov vozia na obojživelných vozidlách (sú to autobusy a zároveň lode, podľa potreby).

St.Helier

St.Helier - pocta jerseyským kravám

St.Helier - St.Elizabeth

St.Helier - obojživelné vozidlo

St.Helier

St.Helier

Spokojní a unavení nasadáme na autobus späť do prístavu a máme z neho možnosť pozorovať južné pobrežie ostrova, ktoré je dosť husto zastavané a je to vlastne predmestie St.Helier. Po príjazde do Gorey mám dosť zvláštny pocit, vidím totiž spolucestovateľov z lode kráčajúcich smerom z prístavu… Zlá predtucha sa potvrdzuje : Zamestnankyňa vysvetľuje, že loď je pokazená a že do Francúzska sa vrátime s inou spoločnosťou až zajtra večer...avšak do mesta St.Malo. Všetci Francúzi sú v šoku, je to samé: «Mais ce n’est pas possible!» a «C’est une blague? (To má byť vtip?)». Mne osobne a asi ani mojim kamošom by to neprekážalo, keby zajtra nebol pre Francúzov najdôležitejší deň v roku: 15.júl, deň finále majstrovstiev sveta vo futbale:)

Večer v Gorey

Večer v Gorey

Nič sa bohužiaľ nedá robiť, a tak teda čakáme na pridelenie hotelových izieb od panej, ktorá má vypísaný zoznam cestujúcich na zdrape papiera a ako stôl jej slúži smetný kôš. Samozrejme nevie ani ceknúť po francúzsky a ani nechápe našu požiadavku spojiť naše tri rezervácie tak, aby sme boli v jednom hoteli...čo sa jej ani nepodarí, ale aspoň máme dve izby, jednu pre chalanov a jednu pre baby, síce v dvoch hoteloch, ale čo už. Ďalší bod programu: dostať sa späť do St.Helier, kde sa nachádzajú. Spoločnosť má pre nás pristavený autobus, ale už v ňom nie je dosť miesta... Po chvíli prichádza šofér s tým, že to je jediný bus a že sa doň musíme nejako natrepať. A tak sa ľudia tlačia, deti si sadajú na kolená rodičom a nám sa tiež podarí dostať dnu. Autobus má problém s jedným miernym stúpaním, ale nakoniec to zvládame a prichádzame k hotelu Best Western mimo centra, kde sme s dievčatami ubytované. Chalani ostávajú v buse, ktorým pokračujú ku Grand Hotelu pri pláži...nebudem klamať, troška im závidíme:).

Na recepcii je slečna zmätená, naša požiadavka o trojposteľovú izbu ju mierne vykoľajuje, a tak si nás necháva na koniec. Našťastie pre nás majú izbu, hurá! Keďže už je dosť neskoro a obchody sú zatvorené, skúšam pýtať nejaké hygienické potreby. Má iba zubné kefky a pasty, ale lepšie ako nič. Prekvapivo som jediná z našej skupiny, komu napadlo sa spýtať.

Izba je priestranná, môžeme sa osprchovať, máme Netflix, čo nám môže chýbať? A o chvíľu nám na dvere klopú aj naši chalani, nemali totiž pre nich v Grand Hoteli voľnú izbu, a tak skončili s nami v Best Western, haha… Keďže sme z celodenného chodenia unavení, žiadna párty sa nekoná a ideme spať.

Bonusový deň číslo 2: V cene hotela máme samozrejme aj bufetové raňajky a my ich využívame na doplnenie energie na celý deň. Skúšame takmer všetky ingrediencie English breakfast a ledva sa po dojedení hýbeme. Vonku je opäť nádherné slnečné počasie a my sa cez mesto vyberáme k pláži, kde si požičiavame bicykle (12 libier za 4 hodiny). V pláne máme prejsť pozdĺž zátoky St.Aubin (ktorá je vlastne jedna dlhá pláž) k rovnomennému mestečku a odtiaľ cez vnútrozemie k majáku Corbiere, jednému z najfotografovanších bodov Jersey.

Návrat do St.Helier

St.Helier - jedna z mnohých požičovní bicyklov

Zátoka St.Aubin

Zátoka St.Aubin

Mestečko St.Aubin

Odliv a pútnici smerujúci k hradu St.Elizabeth

Corbiere

Corbiere

Corbiere

Cyklistická trasa pri Corbiere

Corbiere - La vie est belle :))

Cyklistická trasa pri Corbiere

Nemáme však čas na ďalšie potulovanie po ostrove, keďže finále sa blíži! Po krátkom hľadaní objavujeme bar s obrovskou obrazovkou. Najskôr sme takmer sami, ale postupne prichádzajú ďalší ľudia, a tak je aj celkom atmosféra. Po zápase bohužiaľ nemôžeme oslavovať a musíme sa ponáhľať do prístavu. Zastavujeme sa po večeru do Burger King a po krátkom hľadaní prichádzame do správnej časti prístavu. V hale vládne absolútny chaos, všade sú ľudia, tlačia sa pred pultom a nikto nemá žiadne informácie. Zisťujeme, že boli zrušené až tri spojenia s Francúzskom a dokonca o tom aj vyšiel článok v miestnej tlači :). Atmosféra je veľmi zvláštna, miešajú sa pocity eufórie z víťazstva na MS a zúfalosti a znechutenia zo situácie v prístave. Ten nestíha zvládať nápor pasažierov a naloďujeme sa s asi hodinovým meškaním. Našťastie sa všetkým podarí dostať na palubu obrovského expresného trajektu a vyrážame! Cesta ubieha rýchlo a pri príchode do Saint Malo pozorujeme nádherný západ slnka. Autobusy do Carteret už čakajú v prístave a ukončujú našu divokú cestu späť domov.

Trajekt spoločnosti Condor

Západ slnka pri Saint Malo

Západ slnka pri Saint Malo

Západ slnka pri Saint Malo

Západ slnka pri Saint Malo

Na záver zopár postrehov o Jersey: Je to hlavný z Normandských ostrovov a aj najviac obývaný, ale aj napriek tomu sa tu dajú nájsť krásne a neprebádané miesta. Nachádza sa tu aj viacero múzeí (napríklad vojnové tunely alebo námorné) a zoo. Je ľahko dostupný a veľmi bezpečný. Ceny sú tu podobné ako v UK a hlavne ubytovanie v hoteloch je dosť drahé (od 100£ za noc pre dve osoby). Airbnb a kempy však ponúkajú zopár lacnejších alternatív.

Ostatné ostrovy súostrovia sú menšie a divokejšie. Okrem Jersey sa mi v minulosti podarilo navštíviť miniatúrny Sark, ktorý sa celý dá prejsť pešo za necelý deň a okrem traktorov sú tam zakázané všetky motorové vozidlá. Za zmienku tiež stojí Guernsey, ktorý mám v pláne navštíviť v roku 2019;)

Ďakujem všetkým, ktorým sa podarilo dočítať môj prvý cestopis do konca a dúfam, že Vás možno inšpiruje k návšteve niektorého z Normandských ostrovov pri Vašej budúcej ceste do Anglicka alebo Francúzska :)