Južnou Afrikou s malými deťmi

Cestujeme vo štvorici - ja, manžel Polite, škôlkarka Kristínka a Nathi, ktorý nedávno oslávil prvé narodeniny. 

Poďme si najprv zodpovedať to, čo všetkým napadne ako prvé: je táto cesta vhodná pre malé deti? Úprimne? Nie. Akože vôbec. Existuje asi milión lepších, jednoduchších a bezpečnejších destinácií, kam sa vybrať s malými deťmi. No do tejto časti sveta cestujeme z mixu osobných a pracovných povinností, takže u nás to nie je voľný výber. 

Plánovanie cesty

Začiatkom marca mám nahlásenú dovolenku a absolútne netuším, čo s ňou. A zrazu koncom februára manžel dostáva novú prácu. Z fully remote režimu sa zrazu stáva hybrid s pár dňami v kancelárii. Čiže naše jesenné plány na mesiac v Južnej Afrike a Zimbabwe sa práve rozpadli. Keďže odtiaľ nebude môcť pracovať, celý trip by sme museli skrátiť viac, než sa nám páči. A tak ako zodpovední rodičia dvoch malých detí kupujeme letenky do Johannesburgu 13 dní pred odletom.

A v tej chvíli sa začína mierny chaos. V oblasti budeme skoro mesiac. Povinná jazda je Johannesburg a Bulawayo, kde chceme stráviť čas s rodinou a kamarátmi. Do toho mám ja iba osem dní dovolenky plus víkendy, takže zvyšok času normálne pracujem. Manžel je na rodičovskej dovolenke s Nathim, jeho dovolenku nemusíme riešiť. Treba nejako skombinovať moje pracovné meetingy, pracovné dni, presuny a aktivity vhodné pre deti.

Kam pôjdeme? Do oblasti cestujeme každé cca dva roky a vždy sa snažíme navštíviť niečo iné. Tento raz padne los na Viktóriine vodopády. Lokalita je pre nás ideálna tak na tri dni, a tak rozmýšľame, čo ešte pridať. Kristínka sa chce hrať na pláži a kúpať v mori. Takže sa ide do Durbanu.

Postupne bookujeme prelety, ubytovanie a autá, vybavujeme medzinárodný vodičský preukaz a dávame si predpísať lieky proti malárii. V deň odletu máme rezervované všetky prelety, ubytovanie na prvé dva týždne a auto v Johannesburgu. Zvyšok doriešime za pochodu.

Johannesburg

V Johannesburgu nás privítajú tri dni nepretržitého dažďa a brušná chrípka ako pozornosť z Kristínkinej škôlky, ktorú si postupne všetci okrem nej poposúvame. Po troch dňoch sa konečne vyčasí. Brušná chrípka s nami však ostáva viac ako týždeň. 

Mesto je pre turistu pomerne nezaujímavé a všetko, čo sa tam dá vidieť, sme už videli. Väčšinu času trávime s rodinou a kamarátmi, ja mám popri tom pár pracovných stretnutí. 

Johannesburg má veľmi zlú povesť, čo sa bezpečnosti týka, ale pri veľkej dávke obozretnosti sa to dá zvládnuť. Pár tipov pri návšteve Johannesburgu:
Ubytovanie zásadne v uzavretom stráženom komplexe. Ideálne so solárnymi panelmi alebo blízko strategicky dôležitého miesta (napr. nemocnice), kde nevypínajú elektrinu.
Ak nemáte auto, na presuny využívajte radšej Uber alebo oficiálne taxíky. Minibusom, Boltu a neoficiálnym taxíkom sa vyhnite.
Po zotmení na semaforoch nezastavujte.
Atrakcie a parky navštevujte radšej len platené.

Durban

Po pár dňoch v Johannesburgu, prelietame do Durbanu. Bohužiaľ, náš kufor s plavkami a plážovým vybavením má vlastné cestovateľské plány a ostáva v Johannesburgu. Snáď sa naše cesty ešte niekedy stretnú.

Po ceste z letiska sa zastavujeme v nákupnom centre, kde kupujeme plavky pre celú rodinu a kýblik s lopatkou. Pripravení (aspoň provizórne) prichádzame na ubytovanie. Ubytovávame sa severne od mesta, v trojizbovom apartmáne v komplexe Chaka Cove s výhľadom na more.

Manžel hneď po príchode stretáva pred ubytovaním opice. Kristínka ich síce nevidela, ale je si úplne istá, že to boli gorily. V nasledujúcich dňoch opice stretávame aj my, no na jej veľké sklamanie to gorily nie sú. Pani, ktorá spravuje byty, nás upozorňuje, aby sme si dávali pozor. Nie sú veľmi priateľské a ak necháme otvorený balkón, pokojne nám vojdú do bytu a vyjedia chladničku, ktorú si vedia samy otvoriť.

Takmer gorila

Niekoľko dní trávime na pláži stavaním hradov a pri hotelovom bazéne. Na pláži sú síce silné vlny, ale nachádzajú sa tu aj prirodzené bazéniky s pokojnou hladinou, ideálne pre malé deti. Keď nás prestane baviť byť celý deň od piesku, vyrážame na výlety.

Pláž pri Durbane

Pláž pri Durbane

Pláž pri Durbane

Pláž pri Durbane

Crocodile Creek

Cesta sem vedie cez neformálne osady (rozumej slumy), farmy a les. Posledné dva kilometre sú po poľnej ceste pochybnej kvality, ale nejakým zázrakom to naše Suzuki zvláda. Cestou sa vyhýbame traktorom a raz čakáme, kým skupinka opíc opustí cestu. Podľa sprievodcu je les plný čiernych a zelených mámb, ktoré sme našťastie nevideli.

Prichádzame na krokodíliu farmu s niekoľkými tisíckami krokodílov všetkých veľkostí. Sme tam úplne sami, takže máme súkromnú prehliadku. Trochu zvláštny pocit byť jediný návštevník na mieste, kde vás väčšina obyvateľov berie ako obed.

Bábätká krokodíly

Moje bábätká a veľké krokodíly

Sprievodca nám najskôr ukazuje krokodílie vajíčka. Z jedného sa priamo pred nami vyliahne malý krokodílik. Následne držíme bábätká a malé krokodíly v rukách, väčšie kusy sledujeme spoza skla. Sprievodca nám popritom rozpráva, ako ho pohrýzol najväčší krokodíl na farme a ako im počas záplav ušlo 40 kusov krokodílov do rieky a späť ich vylovili 46.

Kristínka dáva výletu 5 z 5.

Durban centrum

Durban je tretie najväčšie mesto Južnej Afriky a je domovom kmeňa Zulu. Jeden deň venujeme prehliadke mesta. Na severe si na pláži si chceme požičať bicykle, aby sme sa previezli po širokej promenáde smerom do centra. Bohužiaľ, bicykel s detskou sedačkou nemajú a Nathi ešte nevie bicyklovať. Požičiavame si teda štvorkolku, ktorá už čo to pamätá. Kristínka sedí vpredu, ja držím Nathiho vzadu a manžel šliape. Ide to pomaly a ťažko, ale aspoň kúsok promenády zvládneme. Chvíľu sa kocháme výhľadmi na more a mesto a pozeráme surferov, kým po necelých dvoch hodinách štvorkolku vrátime s pocitom, že máme za sebou menší tréning namiesto oddychovej jazdy.

Skate park v Durbane

Durbanský park

Výhľad na Durban

Štvorkolku vraciame a chceme sa prejsť po meste. Ideme ku stanici a na pouličný trh, ktorý nám niekto odporučil. Nemáme však hotovosť, nič nepotrebujeme a nechce sa nám zjednávať, takže si to rýchlo rozmyslíme a vraciame sa späť. 

V Durbane sa nachádza aj jedno z najväčších akvárií na svete, ale keďže sme za posledných šesť mesiacov navštívili akváriá na Malte aj Kanárskych ostrovoch, toto vynechávame.

Mimochodom, ak vám miestni povedia, že musíte ochutnať miestnu špecialitu Bunny Chow, neverte im.

Zimbabwe

Hlavný cieľ našej cesty. Zimbabwe bolo kedysi označované ako „obilnica Afriky“. Inflácia patrila medzi najvyššie na svete a miestna mena prešla viacerými kolapsmi. Dnes sa bežne platí americkými dolármi alebo juhoafrickými randmi. Po rokoch politickej nestability, hyperinflácie a ekonomických experimentov je ekonomická situácia smutná a veľká časť obyvateľstva žije pod hranicou chudoby.

Bulawayo

Z Durbanu letíme s krátkym prestupom v Johannesburgu do druhého najväčšieho mesta Zimbabwe - Bulawaya. Bulawayo má približne 1,2 milióna obyvateľov. Let z Južnej Afriky do Zimbabwe nás stojí približne toľko ako let zo Švédska do Južnej Afriky, ale bohužiaľ lepšie alternatívy veľmi neexistujú. Cesta autobusom trvá okolo 18 hodín. Zvažovali sme aj šoférovanie, ale je veľmi ťažké nájsť spoločnosť, ktorá vám dovolí ísť do Zimbabwe s požičaným autom. Navyše, cesta je dlhá a vedie po zlých cestách. Nathi je na to ešte príliš malý, takže tentoraz letíme.

Pri krátkom prestupe v Johannesburgu zháňame hotovosť a vypĺňame vstupný formulár, aby sme sa pri prílete nezdržiavali na imigračnej kontrole. Aj keď traja zo štyroch účastníkov zájazdu majú občianstvo, víza kupujeme všetci. Nemáme platné pasy a aj keď podľa ústavy môžu občania vstúpiť do krajiny aj s občianskym preukazom, nechceme riskovať, že nás nejaký úradník, ktorý má práve zlý deň, zdrží na niekoľko hodín. A úprimne, šanca, že  úradník má zlý deň je až príliš vysoká.

Ulica v Bulawayu

Pouličné predavačky

Krajčírstvo

Na letisku nás čaká kamarát Blessed so svojím 26-ročným BMW, na ktoré je patrične hrdý. Nič od nás za odvoz nechce, ale aj tak mu dávame hotovosť na benzín a poplatok za vjazd na letisko. V Bulawayu máme rezervované ubytovanie kúsok od centra, v štvrti Kumalo. Prenajímame si hosťovský domček v malom dvore, kde na stromoch ešte visia posledné zrelé mangá a prvé zrelé grepy.

Cesty v tejto časti sú ešte v celkom dobrom stave, čo sa bohužiaľ nedá povedať o zvyšku mesta. Aj tu je však dosť dier, takže po krátkych dažďoch (ktoré prichádzajú spoľahlivo každý deň) sa v nich drží voda. Kristínka si oblieka gumáky, nepremokavé oblečenie a skáče z jednej kaluže do druhej.

Kristínka a cesty v Bulawaye

Cesty v Bulawaye

Cesty v Bulawaye

Dopravovať po meste sa dá niekoľkými spôsobmi:

Pešo. Ale vzdialenosti v meste sú pomerne veľké, autá jazdia rýchlo a chodníky väčšinou úplne chýbajú. Pre nášho štvorročného chodca to nie je ideálne, takže pešo sa presúvame len na kratšie vzdialenosti v centre.

Druhou možnosťou sú malé mikrobusy, ktoré fungujú ako niečo medzi taxíkom a autobusom. Po predom určenej trase naberajú pasažierov, kým nezaplnia všetky miesta. Za jednotný poplatok 0,5 USD vás zavezú kamkoľvek v blízkosti ich trasy. Oficiálne sa do nich zmestí 12 ľudí, ale bývajú flexibilní. Nie je výnimočné deliť sa o sedadlo s ďalšími ľuďmi či dvoma. Väčším problémom je však bezpečnosť; vodiči sú notoricky známi rýchlou a často nebezpečnou jazdou.

Aplikácia InDrive. Funguje podobne ako Uber a za približne 3 USD v hotovosti vás odvezie kamkoľvek. Bonusom je zaujímavý rozhovor so šoférom. Najviac mi utkvel vodič, ktorému deň predtým zomrel psík. Zabil ho had, ktorý sa snažil dostať do kurína k sliepkam. Pes ho bránil, kým ho had neuštipol. Rozprával nám, ako svojim deťom neustále pripomína, aby zatvárali dvere, keď ich nemajú pod kontrolou, lebo had môže vojsť aj do domu. Má tri deti a nevie si predstaviť, že by sa niečo také stalo, kým je on v práci.

Mňa pri tom oblieva studený pot. Ja totiž dvere na terasu nechávam otvorené takmer stále, aby sa vyvetralo. Tú noc takmer nespím a sníva sa mi o hadoch plaziacich sa po našom dome. A asi budem musieť začať viac počúvať manžela, ktorý mi každý deň pripomína, aby som nenechávala dvere otvorené bez dozoru. Keď ich nechá otvorené on, sedí pri nich na stoličke a sleduje ich. Už chápem prečo.

Ďalšou možnosťou je prenájom auta. Na rozdiel od Južnej Afriky sú tu autá pomerne drahé, medzinárodné spoločnosti ich ponúkajú približne za 100 USD na deň. Existuje však aj množstvo miestnych prenajímateľov. Každý miestny má „svojho človeka“. Takže kontaktujeme niekoľko kamarátov, ktorí obvolajú svojich známych a pošlú nám ponuky. Nakoniec si prenajímame Hondu Fit za 45 USD na deň na prvých pár dní. Zvyšok času plánujeme využívať InDrive alebo chodiť pešo na kratšie vzdialenosti.

Auto nám privezie chalan až domov. A potom prichádza prvý logistický problém: zohnať hotovosť. V bankách ani bankomatoch ju často nemajú. Peniaze sa bežne posielajú cez služby ako WorldRemit a vyberajú sa v špecializovaných kanceláriách. Chalan nás zoberie k jednej, ale tam už hotovosť nemajú. V druhej je rad minimálne na dve hodiny a ďalšie sú v nie úplne bezpečných oblastiach. Sľubujeme mu, že zaplatíme na druhý deň. Zavezieme ho späť do práce a ešte nám ponúkne, že nám ukáže cestu k štvrti, kam ideme. Google Mapy tu totiž fungujú len veľmi orientačne.

Na druhý deň sa nám konečne podarí vybrať hotovosť. Nasleduje logistický problém číslo dva: natankovať. V dôsledku vojny v Iráne je benzín nedostatkový tovar. Obehneme niekoľko púmp, kým nájdeme jednu, kde ho naozaj majú a môžeme natankovať.

V obchodoch je tu všeobecne veľmi obmedzený výber tovaru a ceny importovaných výrobkov sú škaredé. Napríklad jeden nanuk Magnum stojí okolo 10 USD. Na druhej strane, miestne výrobky, reštaurácie aj pouličné jedlo sú veľmi lacné. Keďže sme strávili viac ako týždeň posúvaním si brušnej chrípky, pouličnému jedlu sa tentoraz radšej vyhýbame. 

Obchod v Bulawaye

Obchod v Bulawaye

Čas trávime najmä s rodinou a kamarátmi. Okrem toho máme v pláne navštíviť národný park Matobo neďaleko mesta. No dozvedáme sa, že cesty nie sú v stave vhodnom pre našu Hondu Fit a pravdepodobne by sme uviazli v blate. 

Plán teda meníme a vyrážame do sirotinca pre zvieratá, ktoré by vo voľnej prírode neprežili. V skutočnosti to však nie sú oplotené výbehy, ako som si pôvodne predstavovala, ale veľký areál, kde sa väčšina zvierat pohybuje úplne voľne. A my medzi nimi.

Hneď pri vstupe stretávame supa, potom opičky, impaly aj kudu. O chvíľu už hladkáme pštrosa a kŕmime zebry aj žirafy. Celé to pôsobí trochu surrealisticky – stojíte pár centimetrov od žirafy, ktorá na vás slintá, kým jej podávate jedlo z ruky. Jedna žirafa si nás obľúbi obzvlášť. Najprv sa nenápadne priblíži, potom už menej nenápadne a o pár minút nás prenasleduje po celom areáli. Vraj je veľmi spoločenská a má rada ľudí.

Pštros

Zebry

Zebry a žirafy

Žirafy

Ďalší bod v pláne je presun do Viktóriiných vodopádov. Pôvodná predstava je 440 km dlhú cestu absolvovať vlakom. Podľa internetu by mal chodiť denne, ide o staré vlaky z 50. rokov, ale v dobrom stave. Cesta trvá síce 15 hodín, no väčšina je v noci a za približne 12 USD na osobu môžete mať miesto v dvojlôžkovom spacom kupé. Za 24 USD celé kupé. Bonusom je trasa cez národný park Hwange, takže by sme mohli z okna vidieť zvieratá. Lístky sa kupujú len osobne v deň odchodu. Ale je to Zimbabwe a tak sa radšej ideme pár dní vopred informovať na stanicu.

A tam sa moja romantická predstava rýchlo rozplynie. 

Vlak nejazdí denne, ale iba raz za týždeň. Oficiálny príchod je síce o 10 ráno, ale v realite skôr okolo obeda, ak teda vôbec. Minulý týždeň sa napríklad pokazil a cestujúci ostali stáť niekde v národnom parku Hwange pol dňa. 

A potom vstúpime dnu. 

Vlak bol počas covidu niekoľko rokov odstavený a medzitým ho obsadili bezdomovci a iní neželaní pasažieri. Smrad nás prefacká hneď vo dverách. Špina je všade. V každom kupé je síce umývadlo, ale podľa všetkého si ho ľudia pomýlili so záchodom. Proste hnus. Tadiaľto cesta nevedie. 

Ako bonus, na vlak sa ide vyhradne cez koľajnice. Nástupište sa používať nemôže, strecha nad nim môže každú chvíľu spadnúť. Najväčší šok? Vedúci nám ešte povie, že ak chceme lístky, musíme prísť skoro ráno, lebo sa rýchlo vypredajú. 

Takže plán B. Do Johannesburgu budeme letieť z Viktóriiných vodopádov, takže sa tam dostať musíme. Autobus síce existuje, ale 400 km trvá približne 8,5 hodiny, čo veľa napovedá o stave ciest. Navyše nám všetci dookola opakujú, že táto trasa sa po zemi nejazdí. Keby sme nemali malé deti, asi by sme to riskli. Ale predstava 8 hodín v autobuse s našou jednoročnou neriadenou strelou nie je zrovna vábna.

A tak robíme jediné schodné (zato bolestivé) rozhodnutie a kupujeme jednosmerné letenky na hodinový let za necelých 500 €. Ouch.

Victoria Falls

Vo Victoria Falls nakoniec strávime tri noci – prichádzame v piatok ráno a odchádzame v pondelok večer. Ja ale v piatok aj pondelok pracujem, takže 2 dni čistého času. Plán nechávame skôr voľný – chceme vidieť vodopády z oboch strán, možno si požičať bicykle, ísť na plavbu, prípadne kajak na Zambezi alebo pozrieť Livingstone v Zambii.

Z Bulawaya letíme maličkým vrtuľovým lietadlom pre asi 40 ľudí, z toho dve sedačky zaberajú poštové zásielky. Hodinový let rýchlo ubehne a vystupujeme v úplne inom svete. Cesty sú tu v dobrom stave. Vraj sem pravidelne lieta prezident a jazdí po týcho cestách, takže ich udržiavajú. Novšie budovy, lepšie zásobené obchody, pouliční predajcovia, ktorí sú v Bulawayu všadeprítomní, tu takmer chýbajú. Celé mesto žije z turizmu.

VIP zásielky

Naše lietadielko

Z letiska máme na výber tri možnosti: shuttle za 20 USD na osobu, oficiálne letiskové taxi za 30 USD alebo InDrive  v polorozpadnutej Honde, ktorá má už niečo odžité, za 10–15 USD. Vyhráva možnosť C.

Tentoraz sa trochu plesnem po vačku a ubytujeme sa v lodgi Drift Inn. Malé chatky v štýle tradičných príbytkov, veľa zelene a extrémne milý personál. Bez problémov nás ubytujú už o 10 ráno a v posledný deň nás nechajú zostať až do odchodu na letisko.

Lodge

Lodge

Lodge

Lodge

Po príchode pracujem a manžel s deťmi objavujú areál lodge. Neskôr chceme ísť pešo k veľkému baobabu asi 2 km od ubytovania. Na recepcii nás však rýchlo vrátia do reality - lodge leží pri rezervácii, kde okrem agresívnych slonov žijú aj hyeny, byvoly a občas sa objaví lev. Útoky nie sú výnimočné, minulý mesiac tu slony zabili dvoch chodcov. Ja si myslím, že nás len strašia. Manžel hovorí, že máme deti. Vyhráva manžel. Berieme InDrive.

Navštívime 1000–1200 rokov starý baobab, potom sa presúvame do centra, kde sa prejdeme mestom a rozprávame sa s náhodnými okoloidúcimi. Keď začne lejak, vraciame sa späť.

Starý baobab

Cestou nám vodiči opakovane rozprávajú o agresívnych slonoch. Je ich priveľa, majú málo jedla a vody, a tak častejšie útočia. V centre ich veľmi nestretnete, ale naše ubytovanie je na okraji, priamo pri ich koridore. Asi mal manžel pravdu a v ubytovaní nás zbytočne nestrašili.

V sobotu ráno vstávame po ôsmej (moje deti si rady pospia). Naraňajkujeme sa a voláme Majiga, ktorý sa stáva naším šoférom na zvyšok pobytu. Vyrážame do národného parku Victoria Falls. Okruh má asi 2 km, čo bez problémov prejde aj Kristínka. Počasie však nepraje, hlásia dážď celý víkend a ja sa bojím, že v parku zmokneme.

Pri vstupe do parku stretávame paviány. Môžu byť nebezpečné, najčastejšie útočia na ženy a deti. Pravidlá sú jednoduché: nepozerať sa im do očí, neukazovať zuby, schovať jedlo aj telefón a ruksak mať na oboch ramenách.

Vodopády sú neskutočné. Divoke, hlučné, živé. Hukot vody počuť zďaleka, ale až keď tam stojíte, pochopíte, aká obrovská sila sa pred vami valí. Moje obavy z dažďa sa ukazujú ako úplne zbytočné. Pri vodopádoch sme ako v sprche. Akurat sa voda na nás valí zo všetkých strán, nielen zhora. Už pri tretej vyhliadke sme premoknutí do nitky, aj pod pršiplášťom. A niekde uprostred toho všetkého - hluku, vody, chaosu a davu ľudí - náš úplne premočený Nathi pokojne zaspí. Dodnes neviem ako.

Vodopády v Zimbabwe

Pýtame sa Majiga, nech nám odporučí nejakú reštauráciu s autentickým jedlom. Niečo, kde majú isitshwalu (ugali/sadzu/fufu), kukuričnú kašu typickú pre mnohé africké krajiny. Majiga hovorí, že v Zulu by ju mali mať. Zulu sme videli na Tripadvisore, to je pre turistov. My chceme niečo pre miestnych. Kam by zobral svoju ženu a dve dcéry na večeru? Majiga pochopí zadanie a vezie nás do reštaurácie Tshisa Nyama. Hudba hrá, ľudia tancujú, Kristínka s nimi. Za 4 USD na porciu máme výbornú hovädziu omáčku so zeleninou a z dvoch porcií sa najeme všetci štyria. Majiga dostáva pochvalu a zlatého bludišťáka.

Po obede je Kristínka unavená a nikam už nechce ísť, takže sa vraciame na ubytovanie a zvyšok dňa sa hráme pri bazéne. Pri večeri na lodgi čakáme na slony. Strážnik si prisadne a hovorí nám, že sme ich akurát zmeškali. Boli tu pred 10 minútami. 

V nedeľu plánujeme Zambiu, ale deti vstávajú veľmi neskoro, takže mám obavy, ako to všetko stihneme. No hneď ako si sadneme k raňajkám, pridá sa k nám rodinka slonov, ktorá si asi 100 metrov od nás pochutnáva na listoch zo stromu. Nakoniec som rada, že sme mali také pomalé ráno. 

Pri odchode sú slony ešte bližšie, presunuli sa k prvým stromom za cestou. Reálne sme od nich asi 20 metrov. Ja si ich fotím, kým ma mierne vydesený Majiga naháňa, aby sme už nastúpili a vyrazili. Cestou k hraniciam stretávame ešte impaly, opice a paviány. Majiga nám rozpráva o útokoch na ľudí: hrochy su horšie, lebo slony najskôr trikrát varujú, hrochy útočia rovno. 

Slonie raňajky

Slony pri ceste

Majiga nás vysadí pri zimbabweanskej hranici. Plán je prejsť k zambijskej hranici pešo, ale týpek na bicykli nás prehovorí, nech sa odvezieme s ním. Za 1 USD sa cestou poriadne namaká a pri miernom kopci mu na bicykel priskočia ďalší traja chalani, aby mu pomohli vytiahnuť nás hore.

Prejdeme aj zambijskú hranicu a zaplatíme vstup na Viktóriine vodopády zo zambijskej strany. Plán je navštíviť vodopády a potom sa uvidí. 

Hneď pri vstupe do parku na nás však kričí nejaký chalan zo safari auta, či nechceme ísť na safari. Nie, nechceme. A vlastne… koľko to stojí? 45 USD na osobu. Navrhujeme 30 a možno sa dohodneme. Skončíme na 35 USD, čo už zahŕňa aj 10 USD poplatok za vstup do národného parku. Obe deti idú zadarmo.

Platí.

A tak ako zodpovední rodičia dvoch malých detí naložíme naše deti do auta neznámeho človeka, ktorého sme práve stretli na ulici, a vyrážame na safari.

Prejazd do parku trvá približne 20 minút. Hneď po vjazde stretávame prvé zvieratá – jaštera, pumbu, zebry, impaly, kudu a ďalšie antilopy. Sprievodca nám rozpráva zaujímavosti o zvieratách, vysvetľuje ich správanie a pridáva aj niečo o kultúre a histórii oblasti. Nathi nadšene ukazuje prstíkom všade naokolo a niečo si pritom blaboce.

Plot twist: my sme tu atrakcia

Následne náš sprievodca niekam volá vysielačkou. Šofér zastaví, prichádzajú rangery. Kúsok odtiaľ je rodinka nosorožcov. Súčasťou safari je aj to, že všetci vystúpime a krátkou prechádzkou cez bush sa k nim dostaneme. Neviem, či by som do toho išla, keby som vedela, že toto nás čaká. Ale keď už sme tu…

Manžel nesie jedno dieťa, ja druhé, a predierame sa bušom za nosorožcami. Zastavíme len pár desiatok metrov od nich a chvíľu ich pozorujeme v sprievode niekoľkých ozbrojených rangerov. V tej chvíli si naplno uvedomujeme, aké sú obrovské a neuveriteľne silné. Nie je tam žiadny plot, len my, oni a rešpekt. Je to zvláštny mix úžasu a mierneho strachu, pri ktorom si dávame pozor na každý pohyb. V parku ich zostáva už len 10 a v celej Zambii približne 12, preto majú nepretržitú ochranu 24/7.

Po chvíli sa vraciame k autu a vyrážame naspäť. Výletu dávame všetci štyria 10 z 10. 

Nosorožce

Nosorožce

Nosorožce

Chceme ísť k vodopádom, ale deti sú hladné. Sme už pri vstupe, je neskoro, nemáme čas nikam ísť a hľadať jedlo, a tak ideme do reštaurácie hneď pri vchode. Tejto reštaurácii by sme sa za normálnych okolností vyhli. Hneď nás upozornia, že nemajú elektrinu, takže vedia pripraviť len jedlá, ktoré sa dajú urobiť na plyne. Za 8 USD kupujeme štvrť kurčaťa so zeleninou a isitshwalou. To by malo stačiť deťom, my sa najeme neskôr. Jedlo však príde rýchlo, je výborné a porcia veľká, takže sa nakoniec najeme všetci štyria.

Konečne vchádzame do Viktóriiných vodopádov. Sú štyri hodiny poobede. Tentoraz sme pripravení a pod oblečením máme plavky, náhradné veci a ruksak zabalený v plastovej taške. Zo zambijskej strany sú vodopády menšie, ale z nášho pohľadu rôznorodejšie. Opäť sa na nás voda valí zo všetkých strán, miestami stojíme vo vode po členky. Premočení sme do nitky, ale po odchode z parku sa jednoducho prezlečieme.

Vodopády v Zambii

Ako vychádzame von z parku, obloha sa zatiahne a začne sa blýskať. Prichádza búrka. Keď prejdeme cez hlavnú bránu, začne pršať. O chvíľu leje ako z krhly. Schovávame sa u pouličných predajcov, kupujeme magnetky a rozprávame sa s nimi o ich živote v Zambii. Väčšina je z vidieka, niektorí prišli zo Zimbabwe. Presťahovali sa sem za prácou a nádejou na lepší život.

Keď prestane pršať, vyberieme sa pešo naspäť do Zimbabwe. Prechádzame cez most s peknými výhľadmi na kaňon Zambezi. Voda sa hlboko pod nami valí medzi skalami a po všetkom tom daždi pôsobí ešte mohutnejšie. Na chvíľu spomalíme a s úžasom sa pozeráme dole. Potom pokračujeme k zimbabwianskej hranici. Cestou stretávame paviány, ktoré bez hanby kradnú jedlo z policajného stanu.

Kaňon Zambezi

Paviány s úlovkom

Majiga nás už čaká a cestou domov nám rozpráva o svojej rodine. Ešte sa s ním dohodneme, že nás na druhý deň zavezie na letisko, najeme sa a ideme spať.

V pondelok ja pracujem, ostatní balia. Čaká nás let do Johannesburgu a potom späť do Švédska. Kristínka síce vyhlasuje, že ona tu zostáva, ale do lietadla nastupujeme všetci.

A tak sa lúčime. Dovidenia, Zimbabwe. Tak zasa nabudúce.