Krajiny guinejského zálivu 2022 - rýchlo a draho
Necestujte narýchlo!
Cestopis z roku 2022 napsal MartinK _1
Od Lagosu po Abidžan
Dobrý deň všetkým!
Svet sa vplyvom pandémie zmenil a úplne som si to uvedomil, až keď mi prudko začali rásť náklady na výlet do Afriky. Pôvodná naivná predstava jednoduchého výletu z Lagosu do Abidžanu dostávala čím ďalej tým väčšie trhliny. Cestopisy z roku 2019 už neplatia. Všetko sa zmenilo. 5 krajín (Nigéria, Benin, Togo, Ghana a Pobrežie Slonoviny) a ich aktuálne cestovné predpisy a nariadenia tvorili spolu cca 6 centimetrov hrubú kopu papierov rôznych povolení a potvrdení, ktoré vlastne vytvorili samé o sebe príručnú batožinu. A to boli len dokumenty! Oveľa náročnejší bol časový manažment ich získavania a chaos okolo aktuálne platných nariadení (na porovnateľnej úrovni ako na Slovensku). Získavanie víz je na samostatný článok (Ghana a Nigéria).
Pôvodne naivná myšlienka - prejsť 5 krajín za 11 dní, pričom v každej krajine si pozrieme niečo zaujímavé... bola korigovaná hneď na začiatku, keď sa ukázalo, že môj obľúbený spôsob dopravy - po zemi (autobusy, vlaky, taxíky) - nebude môcť byť využitý všade. Dokonca sa ukázalo, že pozemné hranice sú otvorené iba medzi Nigériou a Beninom (a Beninom a Burkinou Faso). Africkí predstavitelia deklarovali vôľu otvoriť hranice ešte na prelome rokov ale nikto nevie kedy k tomu naozaj dôjde. Nesedeli ani informácie od iných cestovateľov v komentároch na Google mapách. Ale k tomu sa ešte dostanem.
Rozpočet sa preto musel upraviť a zaviedli sa letenky medzi jednotlivými krajinami. Tie v Afrike nie sú lacné. Napríklad krátky let (24 minút) s ASKY Airlines medzi Togom a Ghanou stál 230 EUR + 30 EUR poistenie storna. Lacnejšie vychádzal letecký prepravca Air Cote d´Ivoire, ktorého sme využili 2x (a jeho služby odporúčam). Ďalšou morovou ranou do rozpočtu boli poplatky za COVID-testy, ktoré vychádzali aj na 150 USD (Ghana, Nigéria).
A do toho všetkého nám ešte hrozilo zrušenie cesty, pretože u nás práve vrcholila vlna Omikronu a Covid dostal skoro každý v mojom okolí, vrátane mňa. Našťastie som sa z neho dostal pár týždňov pred odletom tak, že to bolo v poriadku (kvôli dátumom, resp. povoleniam).
Vrcholom celej cesty bol vlastne let s Airbus A380, čo je poschodové lietadlo (superjumbo), ktoré sa údajne postupne má vyraďovať z prevádzky. Chcel som to ešte stihnúť, a tak som sa vybral do Paríža a keďže som s Qatar Airways ešte neletel, vybral som si túto spoločnosť. Čo ma prekvapilo, bolo to, že mi prišiel email od QA, že na letisku v Paríži (CDG) treba byť už 4 hodiny pred odletom. Narušilo mi to plány, lebo som si chcel pozrieť Paríž. To mesto nemá chybu a aj pár hodín tam je výborným pozitívnym nábojom. Z letiska CDG sme išli (cestovali sme dvaja) do centra vlakom RER B za 10,30 EUR/jedným smerom a vystúpili pri Saint-Michel Notre-Dame. Počasie nám spočiatku veľmi neprialo - bolo dosť zamračené a fúkal studený vietor. Potom sme zobrali taxík a aspoň sa po centre Paríža previezli (za smiešnych 16 EUR na taxametri). Od Eiffelovky sme išli späť na letisko vlakom RER C + RER B (spiatočný lístok bol tiež za 10,30 EUR). Uprednostňujem vlaky, pretože v ranných zápchach veľkomiest nemôže byť lepší spôsob dopravy.
Notre-Dame
Eiffelovka
Rieka Seina
Najpomalší pasováci na svete (CDG)
Musím skritizovať odbavovanie na letisku CDG. Meškali sme 30 minút a keď sme prišli na check-in (stále sme mali 3 hodiny a 30 minút k dobru), tak odbavovanie bolo asi v polovici. Po odbavení sme išli na pasovú kontrolu a to bol koniec. Francúzi sa nepretŕhajú. V asi 12-tich kabínach bolo približne 7 úradníkov, a to odlietal Qatar, Emirates, Saudia, Turkish a ďalšie veľkokapacitné lietadlá. Horor. Brutálne to nezvládali. Zúfalí cestujúci im ukazovali palubné vstupenky ale nechávali nás vychladnúť, že ešte nie sme takí naliehaví. Jasné, že sme boli. Všetky lietadlá v ten deň meškali. My sme sa dostali do lietadla asi 10 minút pred časom odletu a stále chýbala polovica cestujúcich. Napokon sme meškali vyše polhodiny.
Qatar Airways ma príjemne prekvapili. Vedel som, že ide o lepšiu spoločnosť ale potešilo ma najmä ich občerstvenie (naozaj chutné jedlo) a (časté) podávanie nápojov. Vôbec ma však nepotešil Qatar ako štát. Ešte pred odletom sme si prenajali auto s tým, že v Qatare máme niekoľko hodín, tak si ho pozrieme v noci, aspoň nebude tak teplo. Moju romantickú predstavu narušil štát Qatar, ktorý nám nedal povolenie na vstup, pretože sme (celá EÚ) boli v zozname červených krajín a nemali sme rezervovaný hotel (zrejme to bol dôvod). Nepomohlo ani to, že som testovaný, prekonaný aj s čerstvým PCR negatívnym testom. Nejaký úradník nás nechal 9 hodín na letisku a vstup do Qataru nám nepovolil. Na letisku som sa skúsil ešte porozprávať s miestnymi imigračnými ale nikto si netrúfol pustiť nás bez toho, aby sme mali povolenie na vstup cez aplikáciu Ehteraz. Najviac ma vyrušovalo to pokrytectvo, kedy sa všetci hrali na akože ochranu pred Covidom a potom prišlo podávanie jedla a všetci dali rúška dole, prípadne pod bradu a veselo tak fungovali. Mali sme radšej letieť s Emirates!
9 hodín sa vlieklo veľmi pomaly, našťastie medzinárodné letisko v Dohe je veľmi pekné a je tam čo pozerať.
Na druhý deň ráno sme nasadli do autobusu a doviezol nás k Dreamlineru čakajúcom v rohu letiska. Let do Lagosu (Nigérie) trval približne 7,5 hodiny a prevažnú časť sme leteli po tme. Boli sme vo výške 12,2 km a slnečné lúče sa od oblakov veľmi neodrážali, čo navodzovalo nočný dojem. Po prílete sme vystúpili do tmavej zelenej chodby a hneď pocítili miestnu teplotu, pretože terminál v Lagose už má svoje roky a klíma fungovala iba minimálne. Čítal som mnoho príbehov o zlodejských úradníkoch, ktorí od vás pýtajú peniaze za nič. Našťastie sa údajne situácia veľmi zlepšila a pri prílete sme naozaj nenarazili skoro ani na jednu takúto skúsenosť. Ako prví nás zastavili úradníci miestnej zdravotnej služby a kontrolovali papiere, či máme v poriadku PCR testy a či máme aj rezerváciu na PCR test, ktorý sa musí vykonať na druhý deň po prílete do Nigérie (nigérijský PCR test stál približne 104 eur). Pred odletom si treba objednať test na druhý deň, zaplatiť ho a vytlačiť si nigérijské potvrdenie o registrácii pre test a súhlas oficiálneho zdravotného ústavu Nigérie, že môžete vstúpiť do krajiny. Toto potvrdenie sme mali so sebou (v rámci tej brožúrky všetkých povolení) a veľmi nám to urýchlilo prechod, pretože úradník z neho len oskenoval QR kód a mohli sme ísť na pasové. Očkovanie do Nigérie treba, ak chcete mať úľavy v karanténe. Na pasovom oddelení bola rada pre miestnych a zvlášť pre zahraničných turistov. Bola tu aj kancelária pre získanie víz po prílete - Visa on arrival ale tieto víza sa dávajú len za veľmi hraničných podmienok, ktoré takmer nikto nespĺňa. Odbavenie išlo tiež veľmi pomaly, pretože každého fotili a brali mu odtlačky všetkých prstov. Okrem toho bola v hale veľká horúčava. Predbiehajúci sa indický zm*d bol len čerešničkou na torte... Po odbavení sa dal s nami do reči miestny policajný šéf, ktorý sa nás pýtal, či sme boli spokojní a podal nám ruku. To znamenalo zrejme, že colníci o nás nemali záujem. Avšak vykladači batožiny si pýtali peniaze za to, že nám batožinu pomohli nájsť (batožinový pás už bol odstavený). Našli by sme ju aj bez nich. Pýtali si 20 EUR, tak aspoň 10 ale dostali odpoveď, že mám len kartu, tak odišli bez potešenia. V príletovej hale je niekoľko zmenární a okrem toho sú tam aj ľudia, ktorí menia peniaze možno za lepší kurz. My sme však využili zmenáreň s najlepším kurzom pre eurá. Cestou von z terminálu nás pristavilo niekoľko taxikárov. Prekvapilo ma, ako slušne nás oslovili a každý nám ukazoval licenciu. Tú odporúčame, lebo v minulosti sa údajne prihodilo, že nelicencovaní taxikári uniesli turistov rovno zpred príletovej haly a potom Boko Haram pýtalo za nich výkupné... Keď sme sa dohodli s prvým taxikárom (dal nám celkom dobrú cenu - 15 000 nair do Lekki, cca 33 eur), ostatní niečo začali na neho kričať a hrozili mu fyzickým útokom. Ale keďže tam bolo dosť policajtov, emócie rýchlo opadli. Taxikár nás zobral vonku z areálu a bláznivá jazda po Lagose začala.
Reklama na tonic (v pozadí) znamenala striekajúcu vodu z akože plechovky
Lagosania čakajúci na minibus
Hasičské auto v chránenej časti mesta
Bežný život na ulici
Na druhý deň sme išli na miestnu pláž pre bohatých domácich a turistov - Landmark Beach v južnej časti Victoria Island = po ostrove Lagos, druhej bezpečnej oblasti Lagosu. Išli sme tam tam s UBER, inak tam jazdia aj Bolťáci. Bolt vychádza na jazdy po meste lacnejšie, na dlhšie cesty mimo centra sa oplatí viac UBER. Landmark Beach je skôr pre domácich, pretože zahraniční turisti sa tam dostanú len ak si vopred zaplatia a vytlačia vstupenku. Druhou možnosťou je platba kartou na informačnom centre pri vchode. Aaaale - tu narážate na realitu - naše platobné karty majú v Nigérii problém. Predtým som platil aj v zaostalých častiach Sumatry, či v Brazílii a nikdy som nemal problém ale v Nigérii a celkovo v Afrike majú naše platobné karty problém (s výnimkou BestWestern Beach Accra a AVIS Ghana a Burger Kingu na letisku v Abidžane). Slečna na recepcii plážového komplexu Landmark tento problém vyriešila tak, že nás poprosila, aby sme si sadli a počkali kým niekto nepríde. O minútu prišli tri miestne dámy a slečna im povedala, aby za nás zaplatili, že im dáme hotovosť (cca 7 eur za osobu). Pozreli na nás, usmiali sa a o pár sekúnd sme držali v rukách pásky na ruky, ktoré nás oprávňovali k vstupu do areálu. Pred vstupom nám boli odobraté nápoje, ktoré sme mali so sebou, lebo vraj v areáli je bufetov dosť. Áno, bolo ich dokonca veľmi veľa ale vo všetkých brali iba miestne karty... Dokonca aj za lehátka. Keď sme opäť skúšali naše karty použiť, aj miestni konečne pochopili, že to nepôjde. Lehátka sme mali zadarmo a pitie sme zaplatili v hotovosti so sprepitným. Vstup do mora bol veľmi strmý.
Výhľad na otvorený Atlantik
Landmark Beach, Lagos
Landmark Beach, Lagos
Miestni nám na pláži ponúkali občerstvenie, jedlo, masáže (klasické), výlety loďou. Tie výlety nám odporúčali aj miestni v hoteli, ale vzhľadom na to, že v okolí Lagosu operujú aj piráti, dokonca colníci - piráti... dovolili sme si takúto ponuku nevyužiť. Keď sme mali dosť slnka, išli sme sa nechať vyšpárať na PCR testy. Vybrali sme si Synlab na Victoria Island. Odberové miesto tvorili na veľkom parkovisku dve maringotky, v ktorých si nás overili a zobrali nám vzorky z nosa aj z hrdla. Na odber sme mohli ísť kedykoľvek v čase od rána do 17:00 (bola sobota, cez pracovný týždeň sú ešte dlhšie), čas sme si nemuseli vopred rezervovať. Výsledky nám prišli o 1-nej ráno (čas odberu bol 16:00). Po návrate na izbu hotela Astoria Parkview sme zistili, že nám zmizla rýchlonabíjačka na mobil a tiekla nám chladnička. Zrejme kvôli výpadkom elektriky, ktoré sú v Lagose relatívne časté (ale trvali krátko). Náhradnú nabíjačku mali aj v potravinách v rámci hotelového areálu za 1,5 eura, ale zanechalo to šrám.
Na druhý deň ráno (nedeľa) sme vstávali zavčasu, pretože o 5-tej nás mal čakať taxikár z UBER na recepcii hotela. Tam nám ešte vytlačili naše COVID negatívne testy a poďho na hranicu s Beninom! Zašli sme až 50 metrov za bránu hotela, keď tu zrazu náš taxikár precitol. Spočiatku nás tam ani nechcel zaviezť, lebo mal málo benzínu. Povedali sme mu teda, že nech nás odvezie na letisko, tamojší taxikári by s Beninom nemali mať problém. On povedal, že peniaze nie sú problém ale ten benzín, že takto ráno nikde nezoženieme a skúsil nás zobrať na nejakú pumpu, o ktorej si myslel, že by nám mohli pomôcť s benzínom. Keď sme tam prišli, napriek skorej rannej hodine a nedele, miestni zamestnanci tam už boli. Odomkli nám bránu a natankovali sme. Taxikár si nastavil mapu, lebo podľa jeho slov, na tejto hranici ešte nebol a mohli sme vyraziť. Prechádzali sme cez štvrte, o ktorých sa písalo, že je dobré sa im vyhnúť. Využili sme to, že je skoré ráno a nedeľa, čo je pre miestnych čas maximálneho spánku. A tak aj bolo - na uliciach nebol veľký problém a doprava bola plynulá. Na 100-kilometrovom úseku bol najväčší problém asi po 40tich kilometroch. Diaľnica Lagos-Badagry sa zmenila na typickú africkú rozbitú cestu a jamy dosahovali v niektorých miestach aj desiatky centimetrov. Popri ceste bolo preto mnoho vrakov. Stále bola tma, slnko vyšlo až pred siedmou hodinou, kedy sme sa stále potili na ceste na hranicu. Taxikár chytil 3x spodok - pri jazdách cez jamy zrejme nemal skúsenosti.
Opúšťame Lagos
Prvé jamy
Jamy sú už pravidlom
Po východe slnka
Ak si chcete pozrieť cestu z Lagosu na hranicu z pohľadu miestneho motorkára, odporúčam tento link (od 58:51) https://youtu.be/tu5f15q89_o?t=3531
Asi 25 kilometrov pred hranicou začal ďalší drahý problém. Zdaňovanie. Postupne sme narazili na políciu, vojsko aj polovojenské oddiely. Tí všetci náhodne kontrolovali autá a pýtali od ľudí "poplatky". Ak ste nezaplatili, dokázali vás zdržovať a nepustiť ďalej. Boli približne na každom kilometri až po hranicu. Vzhľadom na nie príliš frekventovanú dopravu nás zastavilo asi 40% zo všetkých hliadok s tým, že 2/3-ny chceli od nás peniaze. Stálo nás to na približne 90-kilometrovom úseku od hotela po hranicu 25 EUR spolu (mali sme kopu drobných nair). Niektorí vyberali peniaze na hlavu (1000 nair za každého = 2,12 EUR), iní "len" za auto (1000 nair). Niektorí nás našťastie nezastavili a niektorých ukecal náš nigérijský taxikár, ktorý mal z toho spočiatku srandu ("Welcome to Africa!") ale po tretej kontrole nám prikázal, že: "Neviete po anglicky! A nemáte peniaze!" Už mal toho aj on dosť. Keď sme sa tvárili francúzsky, just sme narazili na vojaka, ktorý vedel aj francúzsky, takže nás tiež zdanil. Tieto hliadky sem nasadila vláda Nigérie kvôli tomu, že v minulosti tu pôsobili vojenské oddiely Boko Haram a podobných skupín, ktoré zdaňovali cestujúcich a kamionistov ešte oveľa viac, resp. niektorých aj unášali a žiadali výkupné. Vláda Nigérie zareagovala a poslala tam všetky možné oddiely na kontrolu. Výsledkom je hustá sieť vládnych policajtov, vojakov a úradníkov popri hranici s Beninom, bezpečie (už nedochádza k únosom) a menšie zdaňovanie... Ale stále sa zdaňuje. Ako som však spomínal, nie všetci sú takí a niektorí, napríklad šéf imigračného oddelenia pri vstupe do pohraničného areálu, boli veľmi slušní, milí a dobrosrdeční. Žiaľ, sú zatiaľ v menšine.
V rámci spoločného areálu hraničného prechodu Seme-Kraké (ktorý je v území Beninu) sme išli vpravo za miestnymi, ktorí potrebovali pečiatku do pasu. Na hranici sa na nás chceli nalepiť rôzni "sprievodcovia" (touts) a viesť nás k hranici, resp. k odbaveniu, ale spomínaný šéf imigračného pred vstupom do areálu ich zastavil. Žiaľ, aj v areáli nás okupovali a tvárili sa ako nám pomáhajú. Ako prvé nás zdanil nigérijský registrátor z ministerstva zdravotníctva, ktorý kontroloval COVID testy, očkovací preukaz proti žltej zimnici a meningitíde. 1000 na hlavu. Našťastie tento úradník bol posledný. Pasováčka na nigérijskej strane chcela vedieť, že kde sme v Lagose bývali (názov a adresu hotela). Odfotila nás a tiež nám brala odtlačky prstov. Po pečiatke sme obišli výklenok budovy a v susednom okne, v tej istej kancelárii, sedel pasovák z Beninu. Tento skontroloval e-víza (50 EUR na osobu, posielajú ich obratom), dal nám pečiatku a nič viac nechcel. V rámci areálu hraničného prechodu sa ešte ponúkol jeden pán, ktorý menil peniaze a ponúkol nám za 1000 nair 1150 XOF (západoafrického franku). My sme ho odmietli (chyba!) s tým, že si peniaze vymeníme v Benine. Lenže sme zabudli, že je nedeľa a kurz v Benine na ulici bol zrazu 1020 XOF (stred je 1449 XOF za 1000 nair). Nevadí. Nechali sme si nairy s tým, že ich neskôr zmeníme.
Pri východe z areálu spoločnej hranice nás zastavili beninskí policajti a pýtali sa nás, že odkiaľ sme, kam ideme a zaželali nám, nech sa nám v Benine páči. Aj sa nám páčilo. Benin je bývalá francúzska kolónia a najbezpečnejšia krajina guinejského zálivu. Okrem toho je na kultúrne vyššej úrovni, hoci je relatívne chudobnejšia ako Nigéria. Z hranice do Cotonou nás odviezol taxikár za 20 EUR (pôvodne chcel 50 EUR). Nemali sme inú menu ale bola nedeľa a turisti nejako nešli, a tak aj 20 EUR bolo dosť (za 40 km jazdy).
Mýtna brána v Benine
Úsek od hranice po Cotonou
V Afrike chýbajú bežne poklopy
Drahšia reštaurácia oproti ministerstvu vedy a výskumu
V Cotonou sme si chceli od Hertz požičať auto, ale neurobili sme rezerváciu vopred a žiadne auto nemali k dispozícii. Okrem toho bola pobočka zavretá. Nevadí. Na letisku určite budú niečo mať. Cestou sme sa zastavili v drahšej reštaurácii na pizzu. Stála asi ako u nás na Slovensku a bola prekvapivo chutná. Podnik nám dal grátis opražené arašidy. Po príchode na letisko sme zistili, že požičovne áut tu vôbec nie sú. Museli sme si požičať drahý taxík, s ktorým sme sa dohodli, že nás odvezie do oblasti Grand Popo a cestou sa zastavíme v Ouidah - kultúrnom centre krajiny, v ktorej dominuje náboženstvo vúdú. Taxík bol drahý aj pre to, že liter benzínu už nestál 30 centov ako v Nigérii ale 85 centov a po druhé - bola nedeľa...
V Ouidah sme sa zastavili v kláštore pytóna - najväčšom miestnom chráme vúdú. Po príchode sme si objednali sprievodcu, ktorý vedel po anglicky a rozprával veľmi zaujímavo. V chráme nám dal na krk pytóna a mohli sme si ho aj pohladiť. Pytóny nemajú zuby a sú nakŕmené, zaznelo ešte pred "hladkaním". Potom nám ukázal sídlo hlavného duchovného a obradné kulty. Pri jednom každého 10. januára rituálne zarezávajú kozu (už 300 rokov), pri druhom sa obetovali sliepky pre duchov, ktorí chránia ťažko pracujúcich ľudí od nešťastia (miestne BOZP). Potom sme išli do modlitebne, kde sme si za úplatu mohli sadnúť medzi pytóny, dať tam peniaze a niečo pozitívne si želať. Bolo nám zdôraznené, že to musia byť pozitívne želania! Vonku, pred motlitebňou, boli sošky vúdú s rôznym vyobrazením + ďalšie suveníry (gorálky, magnetky, šatky).
Miestnosť hlavného duchovného
Modlitebňa (dookola spia hady)
Rituálne obradné miesto, kde zarezávajú kozy
S pytónom
Po Chráme pytóna sme s Kaderom (náš sprievodca) a taxikárom jazdili po Ouidah a náš sprievodca nám rozprával o ceste otrokov, pretože Ouidah malo veľmi smutnú históriu týkajúcu sa otrokárstva.
Otrokárske námestie v Ouidah
Miesto, kde stál Dom temnoty
Takto trpeli otroci
Cintorín tých, ktorí neprežili
Párkový strom
Bažiny pred plážou
Ako prvé sme prišli na námestie, kde európski otrokári z Francúzska, Anglicka, Holandska, Dánska a Portugalska kupovali otrokov. Došikovali ich zľava a tých, ktorých niekto kúpil poslali cestou (na fotke vpravo dole) na "zabalenie". Prakticky im vypálili žeravým železom značku kam majú byť dopravení a poslali ich ďalej do Domu temnoty. V tomto dome (na obrázku je nový dom postavený na mieste pôvodnej otrokárskej budovy) otrokov "zabalili" = zviazali do sedu a raz za 2 dni im dali vodu a kúsok jedla. Niektorí otroci museli v týchto podmienkach stráviť aj niekoľko mesiacov, kým prišla po nich loď. Kto nevydržal, bol hodený do 25 metrov hlbokej jamy (na mieste súčasného cintorína). Pochovávali tam aj tých, ktorých dom temnoty značne vysilil a o ktorých sa otrokári domnievali, že by cestu neprežili. Čiže pochovávali v tejto jame mŕtvych aj ešte živých. Cintorín stojí na presnom mieste, kde sa tieto zverstvá diali (UNESCO pomohlo pri archeologických nálezoch aj s financovaním pamiatok). Párkový strom bolo miesto, kde sa podľa rituálov vúdú oddeľovali duše od tiel. Vtedajší duchovní vúdú údajne chodili okolo otrokov, ktorí prežili Dom temnoty a boli k tomuto stromu pripútaní a oddeľovali im duše od tiel. Duše ostávali doma v Afrike a telá posielali na lode. Strom rastie už 300 rokov bez problémov. "Párky" ktoré na ňom rastú sú potravou pre zvieratá (kozy). Keď otrokov odviazali zo stromu poslali ich na pláž. Okolo cesty boli bažiny, takže otroci nemali kam ujsť. Na pláži ich potom uväzovali na loďky a dopravovali k veľkým lodiam, ktoré kotvili ďalej od pobrežia. Na lodiach ešte ženy otrokyne znásilnili, aby do Ameriky/Anglicka prišli nie dvaja ale traja otroci. To tiež vysvetľuje, prečo je v latinskej Amerike toľko kreolov.
Psychicky sme sa otriasli z týchto zážitkov po príchode do turistickej oblasti Grand Popo. Sú tu koloniálne majestátne domy, v ktorých sú momentálne hotely. Sú veľmi pekné a pláže okolo nich sú posiate palmami. Veľmi pekný kus raja. Až sa nechce veriť, čo sa dialo o 20 kilometrov na tej istej pláži v minulosti...
Ak ste dobrí plavci (kvôli veľkým vlnám), srdečne Vám odporúčam návštevu tohto miesta! Neboli tu ani veľké ceny a bolo tu aj relatívne čisto!
Auberge de Grand Popo
Pôvodný dom hotela
Krásny raj, v ktorom bolo veľmi čisto na miestne pomery
Pobrežie Atlantiku s veľkými vlnami
Nasledujúci deň sme mali smolu. Ráno po nás prišiel taxikár z Cotonou a išli sme na veľvyslanectvo Toga.
Ranná hmla
Jedno z viacerých jazier Beninu
Ranná dopravná špička v Cotonou
Motorkári v žltom sú zem-john = taxikári
Ako som spomínal - zabudnite na všetko, čo nájdete napísané na internete. Napriek tomu, že nejaký japonský turista (aj ďalší) získal povolenie na vstup do Toga pred 5-timi mesiacmi a napriek tomu, že je uvedené, že Togo dáva turistom z EÚ víza na hraniciach, nič neplatí. "Togo je zavreté!" tak znel rázny oznam miestneho konzulárneho šéfa. Nepomohli ani prosby, ani letenka na nasledujúci deň a ani možnosť, že zaplatíme extra poplatok... nie, vraj nás nemôže pustiť, pretože by nás nepustili von z krajiny. Tzv. laissez-passer, čiže povolenka na prejazd Toga sa vraj na tomto úrade už nevydáva. A víza nám na hranici nedajú a nedá nám ich ani on. Vraj majú také nariadenie (zpred troch dní). Ešte nám povedal, že sme hlúpi, že sme si dopredu kúpili letenky (bez nich by nás však nepustili do Ghany) a vraj ich máme zmeniť a Togo obletieť. Proste ten zm*d hľadal všetky možnosti ako nám nevyhovieť (napriek tomu, že viacerým cestovateľom už v minulosti vyhoveli). Keď ma vytočil, tak som mu povedal, že do tohto dňa sme boli v Grand Popo (čo je oblasť na hranici s Togom) a videl som na vlastné oči, koľko desiatok áut išlo z Toga. Tak sa trochu zamrvil a potom povedal, že miestni majú výnimku. Aha, takže turisti majú Togo zavreté ale miestni majú výnimku. Povedal som mu, že to je diskriminačné a s tým sme sa v zlom rozlúčili. Naozaj neodporúčam ísť do Toga. Mali by sme im zastaviť akúkoľvek pomoc, keď sú takí bohatí a turistov nepotrebujú! De iure sú všetky krajiny zavreté ale Benin, či Nigéria to tak neprežívajú.
Náhradný plán teda spočíval v tom, že ostávame v Cotonou (rezervovali sme si hotel) a kupujeme nové letenky s tým, že tie staré sme stornovali. Ale od Tripmonster nám neprišlo potvrdenie - túto agentúru maximálne neodporúčam, nakoľko sa s nimi ešte stále doťahujeme. Išli sme do miestnej cestovky, aby sme si kúpili letenky na nasledujúci deň. V cestovke nám chceli predať len Business class, čo sme odmietli. Po príchode do hotela sme mali opäť rýchlu wifinu a rezervovali sme si lety cez http://www.studentagency.sk. Žiaľ, úhrady nám v Afrike nešli (neprišiel overovací kód do SMS, O2 tam ani nemá partnera), a preto sme museli poprosiť rodinu na Slovensku, aby nám peniaze vložila na účet studentagency.sk za vytvorenú rezerváciu. Kým sa tak udialo, ASKY nám zrušila rezerváciu. Skúsili sme to s rezerváciou ešte raz (mali sme letieť na druhý deň) ale ASKY nám po asi 15tich minútach opäť zrušilo rezerváciu. Milujem a odporúčam Student Agency pre toto: volali sme na pražské číslo agentúry ale nedovolali sme sa. Našťastie nám ich zamestnanec volal nazad (na beninské číslo) a po overení si platby nám vytvoril novú rezerváciu s Air Cote d´Ivoire na nasledujúci deň do Abidžanu a späť do Ghany s Emirates. Letenky boli ešte lacnejšie a preplatok nám vrátia.
Večer sme sa išli pozrieť na pláž. Už sa pomaly stmievalo a všeobecne sa radí - nechodiť na pláž po tme... a tak sme zaradili spiatočku a prešli sa len cez našu štvrť v blízkosti inak veľmi dobrého hotela - Résidences Easy Hotel. Boli tam veľké izby, čisto a výborný personál, ktorý nám splnil všetko, čo sme potrebovali (obstarali SIM kartu, vytlačili letenky, zamenili nairy). Miestni v Benine boli celkovo zvedaví ale nikto sa nám nevnucoval, nevtieral a ani nás neotravoval. Dokonca sme tam videli ísť blondýnku nakupovať do supermarketu (ešte za bieleho dňa).
Hotel Résidences Easy Hotel
Obrovská pláž v štvrti Fidjrossé v Cotonou
Prichádza večer
Bočné uličky Fidjrossé
Ďalší deň ráno sme išli na letisko. Úradníci na letisku nemali problém. Trochu sme sa obávali, lebo v pokynoch týkajúcich sa krajiny bolo napísané, že musíme mať ich miestny PCR test (za cca 70 eur - do niekoľkých hodín) ale my sme mali len nigérijský, ktorý nám však časovo platil. Miestni úradníci zohľadnili časové hľadisko a pustili nás aj s nigérijským testom. Nikto od nás nič nechcel. Akurát pasováci si skontrolovali opäť e-víza. V odbavovacej hale neboli žiadne obchody, až na malú kaviarničku, v ktorej podávali teplé croissanty (síce draho ale boli aspoň teplé).
Odbavovací terminál v Cotonou
Airbus A320 Air Cote d´Ivoire (odporúčam túto spoločnosť)
Letisko v Abidžane
Emirates má bezkonkurenčné IFE
Chcem upozorniť na prestup v Abidžane. Naša batožina bola z Cotonou odbavená priamo do Akkry. Avšak po prílete v Abidžane bolo všetko inak. Po vstupe do príletového terminálu sme sa museli prihlásiť u tety, ktorá zabezpečovala transfer. Keď sme prišli všetci z dvoch lietadiel a prihlásili sme sa všetci u nej, potom z nás urobila hadíka a previedla nás popri imigračnej kontrole do odletového terminálu kam nám doniesli našu odbavenú batožinu zamestnanci abidžanského letiska. Pred ďalším letom (s Emirates) sme si museli batožinu podať na odbavenie znova. Museli sme dokonca prejsť cez výstupnú pasovú kontrolu Pobrežia Slonoviny ale tam sme iba povedali, že sme v tranzite a úradník nás odfotil, zobral odtlačky prstov a - dal nám pečiatku do pasu, že opúšťame Pobrežie Slonoviny. Let s Emirates je vždy úžasný pre to, lebo sa človek nenudí. Ich zábavný systém má mnoho filmov a hudobných albumov a dokonca má filmy už aj v češtine! Super!
Ešte z Abidžanu, z letiska, sme vďaka bezplatnej WiFi (stáva sa pomaly štandardom na všetkých afrických letiskách) poslali rezerváciu auta do AVIS Ghana. Napísali sme im, aby nás čakali na letisku po prílete a napísali sme im číslo letu.
Po prílete do Akkry sme museli ukázať cestovateľský certifikát (vytlačený ešte pre let z Toga, ktorý mal však prílet v ten istý deň, akurát pred necelými dvomi hodinami). Miestni úradníci neriešili, že sme mali údaje na certifikáte ako keby sa jednalo o let z Toga (chceli sme to hrať na žalúdočné problémy na WC) ale naopak boli šťastní, že sme mali všetky ghanské povolenia vopred vytlačené, a že ich mohli len naskenovať a nech sa páči... za 150 USD nám ešte v rámci príletovej haly urobili antigénové testy a priradili ich k telefónnemu číslu s tým, že výsledok pošlú na uvedený email a do whatsappu a pustili nás na pasové. Tam sme museli vyplniť ručne dotazník. Opäť si nás odfotili, zobrali nám odtlačky prstov a skontrolovali víza, ktoré nám narýchlo dali na pražskom veľvyslanectve, za čo kolegom z Ghany v Prahe veľmi pekne a úprimne ďakujeme!!! Keď sme si zobrali batožinu zistili sme, že mi niekto odtrhol krosná na batohu. Našťastie sa dali ľahko opraviť. Išli sme zmeniť eurá za ghanské cedis. Potom sme museli ísť k okienkam, kde tlačili potvrdenia, že sme mali negatívne antigénové testy. Vytlačili nám ich na základe emailov a pustili nás z haly k colníkom. Miestna colníčka, keď videla, že sme boli meniť peniaze, tak nás zastavila a zdanila. Priamo na letisku, pod kamerami. Žiadny problém. A to vraj je Ghana Švajčiarsko Afriky. Zabudnite, nechali sme tam väčšie dane ako v Nigérii (cestou nasledujúci deň).
Po východe z letiska nás samozrejme nikto nečakal. Ale prišiel nám email, že šofér po nás príde. Aj s jeho číslom a ŠPZtkou auta. Hoci sme mali signál na mobile, oslovili sme miestneho taxikára, ktorý nám za malú odplatu zavolal do AVISu, že kde je týpek s autom. Meškal, lebo stál v brutálnej zápche, ktorú nám neskôr ukazoval. Zároveň sa veľmi ospravedlňoval. Taxikár nám pomohol postaviť sa na také miesto, kde nás šofér z Avisu potom hravo našiel. Ten drobný úplatok pre taxikára stál za to, lebo medzitým padol súmrak a po tme by sme sa ťažko našli.
V AVIS Ghana sme si chceli objednať malé auto, lebo na nasledujúci deň sme chceli ísť k vodopádom Wli, ktoré sú údajne najvyššie v západnej Afrike. Ale namiesto malého auta nás čakal Hyudai Tucson. Platba kartou neprechádzala ale zamestnankyňa volala šéfovi a odpísala si jej údaje. Museli sme dať hotovostnú zálohu 500 EUR, ktorú zapečatila (a pri vracaní auta nám ju vrátili). Na druhý deň sme pochopili, prečo sme dostali auto s vyššou svetlou výškou...
Hoci sme mali ísť k vodopádom cca 230 km, Google Maps ukazovali cca 4 hodiny a 45 minút. Dôvodom boli - cesty. Africké cesty sú legendárne a hoci v Ghane mali byť lepšie, nebolo tomu všade tak. Áno, hlavné cesty boli asfaltové, čo bolo super ale na mnohých úsekoch sa prerábali (zoškrabali asfalt na 50tich kilometroch hlavnej cesty N2 a nechali ho 6 rokov tak) alebo boli na nich obrovské jamy (miestami takmer meter hlboké) alebo čo bol ďalší extrém - tak to boli chýbajúce poklopy od kanálov. Vo výsledku sme museli mať oči na stopkách a ísť veľmi obozretne. Miestami 110, miestami 10 km/h.
50 km za Akkrou bola skupina paviánov
Príklad dobrej cesty
Príklad ešte stále dobrej cesty
Dobré cesty sa blížia ku koncu
Policajné hliadky však boli aj tu. Na drahšie autá (Tucson) sa vyslovene tešili. Zdaňovali rovnako ochotne ako v Nigérii. Odôvodňovali to tak, že je teplo a predsa ich nenecháme zomrieť bez vody...
Keď sme konečne došli k vodopádom, museli sme zaplatiť vstupné (asi 3,5 eura na osobu) a dostali sme sprievodcu, ktorý nás viedol asi 3 kilometre cez zvyšky pralesa. Dokonca sme prechádzali 2,5 kilometra aj cez územie Toga. Lebo turistický chodník viedol tadiaľ. V pralese rástli rôzne exotické rastliny - voľne kakaovníky, ananásy, banánovníky atď.
Kakaovník v Togu
Medzi stromami prechádza hranica medzi Ghanou a Togom
Na troch kilometroch majú 9 mostov pre turistov
Hraničný okraj Toga
Vodopády vo Wli sú úžasné. Stretli sme tam veľa bielych turistov. Naozaj tam odporúčam ísť, a to aj napriek všetkým nepríjemnostiam!
Spodná časť vodopádu vo Wli
Dookola s krásnou prírodou
Kúpanie je povolené, ale...
Divo rastúci ananás
Cestou späť sme ešte chceli vidieť aj vodopády pri dedinke Boti. Bolo to však o 200 kilometrov vedľa - v susednom kraji. To znamenalo ďalších niekoľko hodín na cestách. Na rozbitých cestách. Posledných 10 kilometrov k vodopádom v Boti by sme bez Tucsonu neprešli. Jamy boli všade a boli obrovské. Pomohla mi len skúsenosť z jazdenia cez okres Veľký Krtíš, bez nej by sme to nedali. Už sa stmievalo. Areál bol ešte otvorený, tak sme vyskočili z auta a bežali 248 schodov dole k vodopádom. Ich prostredie bolo famózne. Páčilo sa mi tam ešte viac ako pri vodopádoch Wli. Avšak z mohutných vodopádov tiekol iba jeden a aj ten slabo. Miestni chlapci nám urobili výklad, ukázali nám na mobile aké vedia byť tieto vodopády úžasné - ale len v období dažďov = na konci augusta. A samozrejme nás zdanili. Nevedeli sme, či sú oficiálni sprievodcovia, pretože v Afrike si na takéto oficiality veľmi nepotrpia. Ale stálo to za to. Ale nabudúce by som si ich rozdelil a k týmto vodopádom prišiel radšej na druhý deň. Pretože vedľa Boti sú aj vodopády Akaa a tie sme už pre prichádzajúcu tmu nenavštívili.
Preteky k druhým vodopádom
Boti Falls
Na konci obdobia sucha (FEB) tiekol iba samčí vodopád
Cesta späť bola po tme
Cestou do hotela v Akkre sme išli po N4, čo je lepšia cesta ako už 6 rokov rekonštruovaná N2-ka. Navyše nad Akkrou sa pekne kľukatí a je z nej krásny výhľad na Akkru.
Ďalší deň sme oddychovali v Akkre. Zamenili peniaze a potom sme išli vrátiť auto a vyšpárať sa (PCR test). V AVISe boli veľmi prekvapení, že im vraciame auto celé (pozn.: auto malo pri odovzdaní veľmi veľa škrabancov a vyskočený predný nárazník; autá v Afrike sú celkovo vo veľmi zlom stave a preto v týchto krajinách existuje aj tak málo požičovní). Vyzerali, že to naozaj nečakali. Ale ako som spomínal - niekoľko jázd po okrese Veľký Krtíš a skúsenosti prídu samé... Pre PCR test sme opäť využili Synlab. Synlab Ghana ponúka urobenie si testov aj v noci, ale treba sa vopred objednať a zaplatiť s miestnou kartou. To sme nemali. Druhou možnosťou bolo prísť bez objednania. V pracovný deň je to možné iba do 16:00. My sme prišli 15:30. Pred budovou na 17 Roman Ridge Road sú stany. My sme išli do modrého vpravo (tam sa robili PCR testy). Vypísali sme papiere a teta sediaca v stane nás zaregistrovala do systému. Potom nás vyšpárali a až potom sme to išli zaplatiť do hlavnej budovy. Za rýchlotest (do 12 hodín) sme platili 480 GHS, čo je necelých 63 EUR. Ale pozor, umožňujú aj urobenie testu podľa potreby - pri odbere sa Vás spýtajú, kedy test potrebujete mať. My sme povedali, že do 7-mej rána nasledujúceho dňa. Reálne nám výsledky prišli po 3,5 hodinách.
Hotel nečistil svoju morskú pláž, vraj BestWestern
Rybári na pláži v Akkre
Hlavná cesta na predmestí Akkry
Nájsť zmenáreň v Afrike môže byť celkom výzva
Ďalší deň letíme do Abidžanu. Tento raz vstupujeme do krajiny vďaka e-vízam, ktoré si po prílete musíme vymeniť za riadne víza, a to hneď po vstupe do príletového terminálu v Abidžane. Kancelária, kde sa udeľujú riadne víza je hneď vľavo. Prišli sme tam, ukázali naše e-víza, sadli si, odfotili nás, zobrali odtlačky a vytlačili a nalepili nám do pasu riadne vízum. Víza stáli 73 eur a proces ich získania bol veľmi jednoduchý (podobne ako u beninských víz). Pasová úradníčka s niekým telefonovala ale vybavila nás extrémne rýchlo - toto bola najrýchlejšia pasováčka celkovo ako som počas môjho cestovania zažil. A to nás stihla znovu odfotiť a zobrať aj odtlačky prstov. Popri tom stále telefonovala. Colníci nechceli nič, ani nás pozrieť. A s výnimkou vstupného antigénového testu (zadarmo ale mali sme platiť 2000 XOF, úradníčka len mávla rukou) nás už nikto viac neotravoval. Taxikári vonku sa správali tiež veľmi úctivo ale náš taxikár nás chcel ošklbať. Majú tam však nejakého miestneho šéfa, ktorý korigoval dopravu. Jemu sme povedali kam ideme (a ukázali rezerváciu hotela) a ten rázne zdôraznil taxikárovi, že od nás nesmie zobrať viac ako 3000 XOF (rozumiem trochu po francúzsky), cca 6 eur, nešli sme ďaleko. Jasné, že to taxikár skúšal na 10 000 ale povedali sme mu, že mu nedáme viac ako tých 3000, tak sa ukľudnil.
Po ubytovaní sme išli do Grand Bassam, čo je miestna oblasť s vyhlásenou plážou. Francúzi tam majú hotely a reštaurácie. A pred nimi kopec smetí... :( Na odporúčanie nášho francúzskeho hoteliera v Abidžane sme jeden francúzsky hotel v Grand Bassam aj navštívili.
Hotelový areál kam miestni nesmeli
Interakcia s miestnymi (speváci, predavači suvenírov) prebieha cez bráničku
Odpad
Odpad čistil jeden chlapec (v žltom tričku) ale bol len jeden...
Nasledujúci deň sme išli na prehliadku Abidžanu. Je to krásne mesto ukrývajúce v svojom centre dažďový prales (aby sa miestnym lepšie dýchalo). Veľmi dômyselné. My sme však nemali toľko času, aby sme si pozreli aj prales, a tak sme sa len prešli po centre mesta, ktoré je na africké pomery veľmi moderné.
Centrum Abidžanu
Výškové budovy finančného centra
Najznámejšia katolícka katedrála je impozantnou stavbou
Vstup do Rotary klubu
Ešte v ten deň sme leteli s Mauritánia airlines do Dakaru a odtiaľ s Air Senegal do Milána. Letenka z Abidžanu do Milána stála len 150 eur ale užili sme si miestnu exotiku (odpľúvanie na zem v lietadle, hádzanie všetkého na zem, smrad a extrémne hnusnú stravu - u oboch dopravcov)... ale zase - len 150 eur.
V Dakare sme mali niekoľko hodín, a tak sme si požičali auto od Europcar. Dostali sme Citroen Elysse v hroznom stave. Bolo to prakticky nepoužiteľné auto, pretože po zotmení sme svietili necelé dva metre pred seba (viď. posledná fotka). Alebo diaľkovými a to sa teda bohovsky jazdilo. V Dakare sme navyše prišli do riadnej zápchy a nechceli sme riskovať, že sa nestihneme vrátiť. Keď sme sa navyše vrátili, nikto v kancelárii Europcar nebol. Volal som im, že prídu za 30 minút. Po 45-tich minútach ďalší telefonát, že máme kľúče nechať pod pultom a povedať v susednej požičovni, že kde sme auto nechali. Dovi. Dopo.
Aspoň, že Senegal nechcel od nás víza a COVID test platil ešte z Ghany (pre Senegal stačí test zpred 5tich dní).
Embreaer Mauritánia Airlines
Ideme do Dakaru
Je tu len 20 stupňov a fúka studený vietor...
S týmto autom sa nedalo, otáčame sa
Ďakujem Vám za pozornosť ; )
Jak se ti cestopis líbil?
MartinK _1 procestoval 94 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 8 lety a napsal pro tebe 3 úžasné cestopisy.
Zobrazit profil7 komentářů
Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.
Afrika je super, už jsem byla v Hurghadě a chystám se do Marsa Alam.
😄 Souhlas. Já jsem byl v Hurghadě i v Marsa Alam. Mám tedy Afriku procestovanou, dá se říct.
Jsem v polovině čtení a už teď můžu pisateli poděkovat za zprostředkování zážitků. Obdivuji takové zabejčené lidi. Každý by na TO neměl a zde je taky vidět, že všechno se za peníze nekoupí.
Ďakujem Vám, pán kolega!
Áno, cesta bola cieľ, a to aj za cenu zvýšených nákladov. Najmä sme chceli stihnúť A380-ku v prevádzke u Qatar Airways. Cesta trvala 11 dní x 24 hodín (začínali sme pár minút po polnoci a vrátili sa pár minút pred polnocou 12-teho dňa).
Tú portugalskú pevnosť sme mali z cesty. Viac nás zaujímali vodopády a prírodné krásy Ghany.
Naopak, prekvapili ste ma, lebo o Guinee som sa dočítal, že je to tam so zdaňovaním ešte horšie ako v Nigérii, či v Ghane. Čítal som cestopis švajčiarskeho cestovateľa, ktorý išiel z Conakry do Monrovie a na Guineu nemal v tomto ohľade pekné slovo. OK, Vy ste išli na sever, môže byť, že niektoré cesty sú na tom horšie ( v Nigérii je napríklad slávna najmä cesta na hranicu s Beninom, okolo Lagosu to bolo OK).
OK, takže počáteční impuls byl tedy Qatar Airways, rozumím. A pak jste prostě k Nigérii přidali další země. Opravdu velkolepé. Skvělé, že jste to tak dobrodružně zvládli.
Samozřejmě, francouzská Guinea je úplatky (zdaňováním) velmi proslavená, a tím pádem jsme se snažili policajtům a vojákům v hlavním městě Conakry vyhýbat, aby nás zbytečně nezdaňovali. Povedlo se. Dále trasu Conakry - Kindia - Mamou - Dalaba - Labé - Koundara - až na hranice s Bissau jsme jeli místní dopravou (narvanější sept-place). Pokuty vůči cestujícím tam neprobíhaly. A potom v Guinee-Bissau už to bylo přívětivější prostředí. Lidé, celníci, policie přátelštější. Od hranic přes Gabú - Bafatá - Bissau to už byla klidná kombinovaná jízda. Samozřejmě následoval i Carnaval v Bissau, ovšem místo na avenidě se poprvé konal na stadionu. Trochu škoda, ale vzpomínky na portugalské Bissau dobré.
Začetl jsem se do vašeho cestopisu z výletu, který byl zřejmě zamýšlen stylem "Cesta je cíl i se zvýšenými náklady". Proč ne, také to tak někdy lze.
Vlastně by mě zajímalo, jak dlouho tato dovolená přes 5 afrických zemí trvala. 14 dní nebo ještě méně? Je to samozřejmě dost detailněji rozepsáno, takže mi připadá, že přeprava po zemi, letecké, vízové a testové záležitosti zabraly snad 2/3 času stráveného v Africe? Rád bych se mýlil ...
Je fajn, že jste poznali Lagos, Cotonou, Accru, Abidjan (na Lomé a Dakar nakonec nedošlo), asi několik plažových resortů a dva vodopády. Samozřejmě, že i centrum voodoo a historie otroctví v beninském Ouidahu působí velmi zajímavě. Pak je možná trochu škoda, že jste zřejmě nenavštívili i další historické místo, a to Pevnost Elmina z doby portugalského obchodování s otroky. Asi bylo mimo trasu nebo se již času nedostávalo ...
Každopádně oceňuji vaše odhodlání a trpělivost, že jste do toho šli, a to nejen kvůli cenám několika víz, ale i těch obtěžujících testů. Nemluvě o několikrát zmiňovaném "zdaňování". To nemám vůbec rád. Naštěstí si na něj ani nevzpomínám při našem road tripu z Conakry do Bissau, asi ani k žádnému nedošlo. Stejně tak o piráty jsme nezavadili při plavbách z Conakry na ostrovy Los nebo z Bissau na ostrov Bolama. Asi ta Nigérie a okolí budou ještě hrubšího zrna než Západní Afrika, kdo ví? ...
Po nedavne novemberove navsteve Ghany, jsem se opet zacetl do vaseho cestopisu z doby covidu, a to zejmena do pasaze prave o Ghane. (V soucasnosti po covidovych omezenich jiz ani pamatky).
K podobnemu zdaneni od celnicky asi tesne pred vychodem z letistniho terminalu ted uz nedoslo, jen se mlady celnik zeptat, co vezu. Povidam obleceni a zadne cigarety a nechal me jit, nepozadoval ani zadny darek.
Dalsi dopravu po Ghane jsme resili lepsimi minibusy nebo omselymi tro-tros. Na cestach nespocet policejnich kontrol, asi 2x bylo nutne ukazat cestovni pas nebo kopii. Ke zdaneni nedoslo, a tim pokladam Ghanu za jaksi pratelstejsi a snad i mene zkorumpovanou nez jeji zapadoafricti sousede.
Snad jeste k onem majestatnim vodopadum Wli. Tusim, ze asi kvuli nedostatku casu, jste navstivili pouze nizsi vodopad (lower waterfall). Ten vyssi vodopad (upper waterfall) je mu vyskove docela podobny, podobne jezirko pod nim, avsak vyslapnout si k nemu a vratit se muze zabrat i 2-3 hodiny. S pruvodcem jsme tam prochodili ruzne stezky cely den (10:00 - 18:00), vcetne Ghana loop, Togo loop, brod pres reku i nad tretim nevyse polozenym vodopadem, savana, bush, dzungle. Proste parada, ale v tom vedru, na slunci, terenu, prevyseni, to da fakt zabrat ...