Marocký skoro únos

Marec, marec, poberaj sa starec. Toto porekadlo značí, že zima sa končí a začína jar. No, nie vždy tomu tak je a aj v marci nás vie prekvapiť sneh. Prečo si teda nedopriať krásny víkend v Agadire, s priemernou ročnou teplotou 25°C a až 300 dňami slnečného svitu a letenkami za 30 EUR je to ponuka, ktorá sa neodmieta.

Keď sa pokazí, čo sa pokaziť môže

Na letisko prichádzame na tri etapy, jedna skupinka vlakom, druhá autom a tretia autobusom. Autobus prichádza na letisko načas, ako jediný. Vlak mešká a skupinka s autom čaká na rakúskej hranici. Počkáme sa na seba teda až pri odletovej bráne a dúfame, že to všetci stihnú. Naše lietadlo odlieta z nedávno otvoreného terminálu, kde sa pokazili skenery leteniek, obsluha letiska teda na bezpečnostné kontroly musí púšťať manuálne, čo ešte predĺži už tak dlhé rady. Vlaková skupina si po príchode na hlavnú stanicu pomýlila vlaky, a tak idú namiesto na letisko niekam na druhý koniec Viedne. Keď sa všetci stretávame pred odletovou bránou, berieme to ako malý zázrak.

Voda nad zlato

V Maroku pristávame asi s hodinovým meškaním, na hotel máme cez Booking objednané taxi, ktoré má údaje o našom lete, mal by nás teda čakať pred príletovou halou. Ďalšie zdržanie príde na pasovej kontrole, prichádzame na rad presne o polnoci a hraničiari si musia vymeniť pečiatky, ktoré dávajú do dokladov. Potom už ale všetko prebieha celkom hladko a ani nie o 40 minút sme na recepcii. Po príchode na hotel by sme mali zaplatiť mestskú daň, eurá po nás nechcú, a keďže peniaze ešte nemáme vymenené, povedali sme, že zaplatíme zajtra. Pomocou hotelovej služby si chceme ešte objednať vodu, miestna kohútiková nie je pitná a my nemáme ani malú fľašu. Fľaše s vodou vraj nemajú ani na hoteli, ale recepčný ide niekam volať a začína to vyzerať nádejne. Hovorí nám, že jeho kamarát niekam ide a o 20 minút príde s pitím. Približne o 40 minút odchádzame na izbu so šiestimi fľašami drahocennej tekutiny.

Chodiace peňaženky v Marrákeši

Skoro ráno nás čaká výlet autobusom do Marrákešu, jedného zo štyroch kráľovských miest Maroka. Na autobusovú stanicu ideme taxíkom, mestská hromadná doprava v Agadire premáva raz za čas a len po určitých trasách. Prosíme na recepcii, či by bolo možné objednať odvoz na stanicu, recepčný je ale pod vplyvom omamných látok a tak nám veľmi pomôcť nevie. Ideme teda kúsok peši s tým, že si taxi objednáme mávnutím na ulici, napokon nám odvoz z vedľajšej banky objednajú tamojší zamestnanci. Autobus smer Marrákeš stíhame len tesno, ale vezieme sa, a to sa ráta. Cesta do mesta nám zaberie približne tri hodiny, po ceste sa ešte zastavujeme na benzínovej pumpe po raňajky. Po príchode do Marrákešu si ideme vymeniť peniaze a objednávame si taxi do múzea Yves Saint Laurent, zakladateľ módnej značky mal v tomto meste svoju rezidenciu s rozsiahlou záhradou Majorelle. Kombinovaný študentský lístok záhrady + múzeum nás vyšiel na 100 MAD. Po prehliadke múzea sa vydávame peši smerom do Mediny, teda Starého Mesta. Hneď sme spoznali, že múzeum sa nachádza v západnej štvrti, len čo sme opustili široké ulice, dýchne na nás africká realita rozbitých budov a chaotickej premávky. 

Jardin Majorelle

Už pred vstupom do Starého Mesta nájdete trhovisko s jedlom, kde zoženiete všetko, na čo si spomeniete. My vyskúšame pomarančový fresh z čerstvo vyšťaveného ovocia, za 500 ml fľašu si predavač vypýtal 15 MAD. Za týmto trhoviskom sa začína Medina, táto sa radí medzi tie vôbec najväčšie v arabskom svete. Naším cieľom je prejsť ju a dostať sa na námestie pred mešitou Koutoubia, po ceste sa zastavujeme ešte na obed v menšej marockej reštaurácii. Chceme vyskúšať niečo miestne, vyberáme si teda Briwattes, čo je kuracie mäso, syr a bylinky, zabalené do lístkového cesta a Tajines, to je kuracie mäso s kuskusom a omáčkou, ktorá je ochutená kurkumou. Kúsok od mešity sme sa zastavili v obchode s tradičnými marockými produktami, kde si chceme nakúpiť suveníry, medzi tie typické z tohto miesta patria arganový olej, koreniny, eukalyptus, či berberský čaj. V obchode si nás všimol miestny obchodník a ani nevieme ako, už nás ťahá do svojho obchodu, cesta vedie cez veľmi tmavé a podozrivé uličky, do obchodu sa ale napokon dostaneme v poriadku. Naše ďalšie kroky vedú na námestie Jamaa El-Fna, ak sa nám doteraz zdalo mesto chaotické, námestie prekročilo všetky naše očakávania. Ani sa nestačíme poriadne spamätať a už si to k nám mieri Maročan s opicou, neujdeme ani päť metrov a zastavuje nás žena s henou, pýta sa, ako sa voláme a v sekunde máme na ruke svoje mená po arabsky. Keď sa jej poďakujeme, mení sa usmievavá tvár na tvrdú biznismenku, veta "pay me something" zaznela v nasledujúcej minúte asi päťdesiatkrát. Vyťahujem teda z vrecka nejaké mince, na čo ma totálne odzbrojí slovami nechcem mince, daj sem bankovky. Na čo jej hovorím, že som to nebol ja, kto chcel henu a dávam jej približne 40 MAD, so značne nespokojnou tvárou sa zmieri aj s mincami a ideme ďalej. Po pár krokoch sa pri nás zastavuje pán s kobrami, či si jednu nechceme pohladkať, v tej chvíli pretiekol pohár trpezlivosti a rýchlosťou svetla odchádzame preč z námestia. Zastavujeme sa v kaviarni, pretože tento silný zážitok potrebujeme pobrať. Z kaviarne sa vydávame na najbližší taxi a poprosíme vodiča, nech nás odvezie na stanicu, kde sa najeme a ideme pomaly naspäť na autobus do Agadiru.

Medina

Briwattes

Menšia ulička v Medine

Mešita Koutoubia

Vstup do mešity (iba pre moslimov)

Námestie Jemaa El-Fna

Únos na pláži

Na druhý deň si chceme trochu oddýchnuť, sme predsa na dovolenke. Rozhodujeme sa teda, že sa pôjdeme opaľovať na mestskú pláž, teplota sa pohybuje medzi 22 - 25°C, len doobeda sa slniečko schováva za mrakmi. Zase tak veľmi nám to neprekáža, Atlantský oceán je aj tak studený a slnko má silu aj schované. Poobede už mraky odchádzajú na máme krásne modrú oblohu, vyťahujeme teda aj opaľovací krém, odletieť chceme hnedí a nie červení. Po pláži sa prechádzajú predajcovia uterákov, šperkov, náramkov a všetkého možného. Po chvíli pri nás zastavujú tuaregovia na ťavách a ponúkajú nám jazdu, čo zdvorilo odmietame. Neubehne ani päť minút a už nás lákajú iní na požičanie morského skútra, proste obchodníci telom aj dušou. Počas leňošenia sme sa dohodli, že večer zájdeme do mesta a skúsime spoznať marocký nočný život, keď sa teda začne blížiť večer opúšťame pláž a ideme na hotel dať sa dokopy. Po príchode na izbu sme zistili, že jedna spolucestujúca stratila cestou z pláže košeľu, keď sa vysprchujeme, tak dve účastníčky zájazdu idú naspäť rovnakou cestou za predpokladu, že ju nájdu. Naspäť na pláži sa zoznámia s dvomi miestnymi, ktorí ich lákajú na prechádzku po pláži a sľubujú, že im košeľu pomôžu nájsť, ale potom sa chystajú do mesta a boli by radi, keby išli s nimi, súhlasia. Keď košeľu nájdu, situácia sa začne prudko meniť, chalani ich lákajú ďalej, a to už sa dievčatám nepáči, začnú ich aj mierne obchytkávať a ponúkajú im drogy. Dievčatá povedia, že na izbe čakajú kamaráti a do mesta sa chystáme spolu, na to ich chalani obvinia, že im klamali, lebo sľúbili, že do mesta pôjdu s nimi a obchytkávanie pridalo na intenzite. Nám, čo čakáme na izbe je podozrivé, že sú tak dlho preč a v tom sa rozletia dvere, baby celé dopotené a dodýchané prišli na izbu a rozprávajú nám, čo sa stalo. Chvíľu trvá kým sa spamätajú a vyrážame do mesta, spoznať marocký nočný život, po tejto príhode budeme ale opatrnejší a dávať si pozor, kde sa čo deje. Neuplynú ale ani dve hodiny a sme naspäť na hoteli, zajtra sa začína Ramadán a v meste už sú všetky kluby zavreté, vysvetlil nám to jeden Maročan, keď sme sa ho spýtali, kde to žije. Odpovedal nám, že teraz mesiac nebude nikde a najlepšie, čo môžeme spraviť je ísť na hotel, pretože sú tieto končiny za tmy nebezpečné, časť výpravy, ktorú takmer uniesli môže len potvrdiť. Ponúkol nám, že nás domov odprevadí, neviem prečo, ale vyzeral dôveryhodne, tak sme súhlasili, keď sme mu rozprávali kadiaľ sme sem prišli, povedal nám, že sme mali veľké šťastie, lebo tieto ulice nepatria práve medzi najbezpečnejšie. Pred hotelom sa lúčime a poďakovali sme za sprievod.

Doobeda mráčky

Poobede azúro

Promenáda

Ide sa do mesta

Ramadán a odlet

Presne v deň nášho odletu sa v Maroku a celom moslimskom svete začal Ramadán, mesiac v islamskom kalendári, kedy sa veriaci musia od východu do západu slnka vzdať okázalého života a musia dodržiavať post. Mesto je tak ľudoprázdne a my len dúfame, že aspoň niektoré obchody so suvenírmi budú mať otvorené, pretože ešte pred odletom by sme si radi nakúpili niečo na pamiatku. Podarilo sa, väčšina obchodov má skrátenú otváraciu dobu, ale otvorené sú. Nakupujeme si teda posledné veci domov a vydávame sa taxíkom na hotel po veci, a potom iným taxi už na letisko. V prvom rade treba povedať, že v Agadire na letisku neexistujú digitálne čítačky leteniek, boarding pass tak musíte mať vytlačený a na check-ine vám ju opečiatkujú, čím ju aj potvrdia. Plánovaný odlet sme mali mať až 13:40, po obede, pretože letisko je jedno z mála miest, kde sa oficiálne môže jesť aj počas dňa, keď je Ramadán si chceme pozrieť ešte aj bezcolnú zónu, lenže už o 13:10 vyhlasujú poslednú výzvu a teta nás neúprosne ženie do lietadla. Vo Viedni pristávame ešte skôr, ako sme mali, dovolenka bola až na niektoré okamihy krásna, ale zhodujeme sa, že nabudúce si od exotiky odpočinieme a vyberieme sa radšej do Európy.

Ľudoprázdny Agadir počas Ramadánu

Koľko si pripraviť peňazí?

Maroko je africká a chudobná krajina, veľa vecí je tak lacnejších ako u nás, platí však jedno veľké ale, Európania sú v ich očiach bohatí ľudia a budú sa snažiť zarobiť čo najviac to pôjde. Nenechajte sa od taxikárov nachytať pri vydávaní peňazí a na sume, ktorú za cestu zaplatíte sa vždy dohodnite vopred. Nasledujúce ceny sú orientačné a ukazujú koľko sme zaplatili my

Cestovné lístky na autobus Agadir-Marrákeš a naspäť: 210 MAD

Jedlo v reštaurácii v Marrákešu (jedlo + pitie): 75 MAD

Taxi po Agadire: 50 MAD                             Taxi po Marrakéšu: 70-100 MAD          - boli sme šiesti, platí pre veľké auto

500 ml čerstvého pomarančového freshu: 15 MAD

McMenu veľké:  50 - 60 MAD

Káva v meste: 10-18 MAD

100 gramov čaju:  100 MAD