Cestopis

Nepál 2015 - Everest Base Camp Trek

Tento cestopis mapuje 17 - dňový trek v Himalájskom NP Sagarmatha, tak ako ho prežili dvaja kamaráti na jeseň roku 2015. Absolvujeme spolu jeden z najobľúbenejších trekov v Nepále, pekne deň po dni.
Cestopis z roku 2015 napsal Marek Adamech

Čo nás čaka?

Trasou menej frekventovanými bočnými údoliami a sedlami sa dostaneme k budhistickým kláštorom, nádherným horským jazerám a vystúpame k výhľadom na najvyššie hory sveta. Postupne sa budeme aklimatizovať od najnebezpečnejšieho letiska na svete v Lukle (2,860 m), cez horské stredisko Namche Bazaar (3,440m), údolie Chhukung, až po legendárny ľadovec Khumbu a základný tábor Mt. Everestu (5,364 m). Pre panoramatické výhľady vystúpame na najvyššie miesto treku Kala Pathar (5,643 m) a cez sedlo Cho-la (5,420 m) sa dostaneme až k azúrovým jazerám v údolí Gokyo. Tu vyšliapeme na Gokyo Ri (5,370 m) s výhľadom na 4 osemtisícovky. Na záver navštívime divoké Káthmandu a jeho pamiatky pár mesiacov po zemetrasení.

Mapa Nepálu s polohou NP Sagarmatha
Trasa treku

VŠETKO TO ZAČALO V DUBAJI

Odpusťte mi, že Vás budem ešte chvíľu napínať a budem sa najskôr venovať Dubaju. Práve cez tento najľudnatejší emirát Spojených arabských emirátov začína naša cesta do Nepálu. Tá v skutočnosti začala ešte na bratislavskom letisku M.R. Štefánika, odkiaľ lieta do Dubaja nízkonákladová sestra leteckej spoločnosti Emirates – FlyDubai.

Je 3. októbra 2015, 10:00 ráno a s Michalom sa stretávame na hlavnej železničnej stanici. Tam kupujeme bagety na cestu a presúvame sa na obed do neďalekej čínskej reštaurácie. O dve hodiny neskôr v autobuse MHD prichádzame na letisko. V hlavách sa nám premietajú obrazy spred pol roka, kedy sme v rovnaký deň v týždni, v rovnakom čase stáli na tom istom letisku a boli pripravení odletieť. Ešte aj pracovník na informáciách, ktorý nám vtedy pomáhal prebookovať lety, je ten istý

V tú sobotu, 25. apríla 2015, zasiahlo Nepál ničivé zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo viac ako 9 000 obetí a tisíce ďalších zranených ľudí. V dôsledku toho popadali desaťtisíce domov a uvoľnené lavíny usmrtili ľudí aj v základnom tábore Mt. Everestu, kde práve prebiehal vrchol expedičnej sezóny. Stalo sa to len niekoľko hodín pred naším odletom, o čom sme pri príchode na letisko ani netušili. Od pracovníčok na check-ine sa dozvedáme, čo sa stalo a že všetky lety do Nepálu boli pozastavené. V priebehu niekoľkých minút musíme urobiť dôležité rozhodnutia o tom, ako ďalej. Nakoniec prebookujeme lety o tri dni neskôr s nádejou, že ešte predsa len odletíme. Nemali sme však informácie o tom, aká vážna je situácia. Napokon musíme prijať fakt, že tento raz nám to nie je súdené. Sklamanie prežívam ťažko, je to pre mňa veľká rana, sen sa mi rúca. Trvá mi pár dní, kým si uvedomím, že sme mali šťastie a neboli už na mieste. Začínam myslieť aj na tých ľudí, ktorí prišli o všetko, mnohí o všetkých svojich blízkych. Dávame si pár týždňov na rozmyslenie, čo ďalej. V hre je najbližšia jesenná sezóna, alebo pôjdeme až o rok - na jar. V júni ešte absolvujem operáciu kolena, ale nakoniec padá rozhodnutie ísť už na jeseň. Aj takouto formou môžeme podporiť miestnych obyvateľov a ich často jediný príjem – pochádzajúci od turistov navštevujúcich ich krásnu krajinu.

Tento raz ide všetko po poriadku a nepripúšťame si žiadne problémy. Vážime si batožinu a začíname sa pripravovať na tvrdú realitu – nosiť na chrbte 17 dní viac ako 18 kg ruksak nebude žiadna sranda. Let máme kúpený až do Nepálu so 16h stop-overom v Dubaji a naše expedičné batohy by sme mali uvidieť až po pristátí v Kathmandu. Sedíme v lietadle a odlepujeme sa od zeme. Prvýkrát si môžeme vydýchnuť. Nič však nie je vyhraté, na ceste treba prekonať ešte veľa prekážok.

Je niečo po desiatej hodine miestneho času, keď pristávame na medzinárodnom letisku v Dubaji. V roku 2014 išlo o tretie najrušnejšie letisko na svete so 70 miliónmi prepravenými pasažiermi. My pristávame na najmenšom z troch terminálov dubajského letiska - Terminál 2 - ktoré dokopy zamestnáva 90-tisíc zamestnancov (Terminál 3 je najväčší letiskový terminál na svete s plochou 1,7 milióna m2). Vychádzame z lietadla a doslova nás ovalí extrémne teplý a vlhký vzduch. Je 33°C a odhadujem, že teplota rosného bodu je len o kúsok nižšie. Vzapätí vchádzame do ďalšieho extrému. Klimatizovaného letiskového autobusu a príletovej haly.

„ V Dubaji je vlastne všetko klimatizované, a to na nepríjemne nízku teplotu, odhadom 18 °C. “

Tieto teplotné rozdiely zažívame počas celého nášho pobytu v Dubaji a majú asi za úlohu preveriť našu odolnosť. Vstupné víza sú len formalitou, zato arabská rezervovanosť a podozrievavý pohľad asi povinnosťou. Vychádzame von z budovy a po pár minútach hľadania metra s úplne premočeným papierom s mapou nakoniec sadáme do taxíka, čierneho Lexusu, a za veľmi priaznivú cenu typickú pre ropnú veľmoc, mierime do hotela. Tu nás, opäť bez známky pozitívnej emócie, recepčný ubytuje, na izbe ešte stiahneme teplotu klimatizácie na normálnu hodnotu a pred polnocou zaspávame.

Burj Khalifa
Burj Khalifa
Burj Al Arab

Nasledujúci deň vstávame skoro ráno, chceme si stihnúť pozrieť pred poobedňajším odletom do Nepálu niečo z mesta. Predovšetkým dva Dubajské „úkazy“ – najvyššiu budovu sveta Burj Khalifu a hotel v tvare plachetnice Burj Al Arab. Vonku je opäť neuveriteľne teplo a vlhko. Mierime k najbližšej stanici metra a kupujeme si jednorazový lístok na stanicu Dubai Mall za 8 emirátskych dirhamov, v prepočte takmer 2 €. Klimatizované vozne nás už neprekvapia, zato oddelené vozne pre ženy trochu áno. Niet sa však čomu čudovať, sme v arabskom svete. Chvíľu hľadáme Burj Khalifu, napodiv najvyššiu budovu sveta nie je také jednoduché nájsť. Našli sme ju a kocháme sa nad tou obrovskou výškou. Vyťahujeme fotoaparát a zisťujeme, že objektív nezvláda tunajšie podmienky - na jeho skle skondenzovala vodná para. Aj náš širokouhlý objektív má problém vtesnať do záberu celý mrakodrap. Zotrvávame ešte pár minúť a spotení sa vraciame do studenej budovy dubajského Auparku. Hory sú predsa len krajšie. Chceme si ísť ešte prezrieť plachetnicovýhotel, ale predovšetkým sa schladiť a okúpať v Perzskom zálive, na verejnej pláži, ktorá sa nachádza hneď vedľa tejto ikonickej stavby. More je veľmi teplé a výrazne osvieženie sa teda nekoná. Nevadí, už aj tak treba ísť naspäť na letisko, náš let do Kathmandu sa blíži a my ho nechceme zmeškať.

PRÍCHOD DO NEPÁLU

Náš let do Kathmandu má plánovaný odlet o 16:10 h. Na letisko prichádzame s takmer trojhodinovým predstihom a mierime na check-in. Batožinu so sebou nemáme, bude automaticky presmerovaná z nášho bratislavského letu na ten do Nepálu. Pri prepážke sa uisťujeme, či je všetko v poriadku. V Nepále je pre politické spory s Indiou už pár dní nedostatok pohonných hmôt, vrátane leteckého paliva. Letecké spoločnosti boli vyzvané, aby ich lietadlá mali dostatok paliva aj na spiatočný let z Nepálu, keďže tankovanie na Kathmandskom letisku je obmedzené. Zaznamenali sme správy o tom, že niektoré lety smerujúce do Nepálu, kvôli plným nádržiam a teda vyššej hmotnosti lietadla, neprepravujú všetku batožinu a odbavujú ju postupne ďalšími letmi. Vraj je všetko v poriadku a spokojne ideme k našej odletovej bráne.

Výbava na trek
Jednomiliónové hlavné mesto Nepálu leží na okraji Himaláji v nadmorskej výške 1400 m. Mimoriadne prehustené mesto s 20 tisícmi obyvateľmi na km2.
Jedna z typických nepálských ulúc v turistickej časti Káthmandu - Thameli, charakteristická svojim nápaditým spôsobom ako rozvešať elektrické káble.
Naša malá zmenáreň - dubajské dirhamy, české koruny, európske eurá, americké doláre a nepálske rupie. Najväčšia nepálska bankova má hodnotu 1000 rupií, čo je len necelých 10 USD.
Ulice Káthmandu

S malým meškaním pristávame po 22:30 h miestneho času na medzinárodnom letisku Tribhuvan v Kathmandu. Časový posun oproti Slovensku je + 3:45h (resp. +4:45h počas „zimného“ času). Nepálci si, už aj tak k trochu netradičnému posunu, pridali ešte 15 minút k časovému pásmu Indie, aby zdôraznili svoju nezávislosť.

Vysnívaný Nepál je tu. Vystupujeme z lietadla do príjemných 22 °C a smejeme sa nad traktorom, ktorý jazdí po dráhe a vozí batožiny. Ako prvé vás po príchode do Nepálu čakajú formality spojené s vízami. Imigračný formulár, ktorý nám rozdali v lietadle, je nám nanič. Na získanie víz treba iný, vyzerá akoby ho robil 10-ročný Nepálec v Poznámkovom bloku. Ten sme si našťastie vytlačili a vyplnili ešte doma. Treba ešte jednu fotku a samozrejme 40 USD za 30-dňové povolenie k pobytu.

„Naše ruksaky nikde. Strácame nádej, že pricestovali spolu s nami“

K batožinovému pásu prichádzame medzi prvými. Pás sa spúšťa a prvé batožiny prichádzajú. Uplynulo päť minút, pätnásť minúť, pol hodina. Naše ruksaky nikde. Strácame nádej, že pricestovali spolu s nami. Nechceme tomu uveriť, že sa to stalo práve nám. Nezostáva nám nič iné iba ísť k prepážke, kde sa vybavujú stratené a nevyzdvihnuté batožiny. A začína takmer 24h maratón, počas ktorého naplno okúsime, aké to je dopátrať sa svojej batožiny na letisku, kde záznam o nej hľadajú polokompetentní zamestnanci príkazovým riadkom v akomsi programe na báze MS-DOSu. „No record, sir“ neustále opakuje slečna za prepážkou, po tom čo sa jej ani po x-tý krát čo zopakovala akýsi príkaz na PCčku, nezobrazil na starom 10-palcovom monitore žiadny záznam o našej batožine. Vraj možno príde ďalším letom zajtra. So zmiešanými pocitmi opúšťame letisko, so srbskými turistami zdieľame predplatený taxík a ideme do zabookovaného hotela v Thameli.

Taxíky sú drahšie ako obvykle a všetci sa ochotne vyhovárajú na palivovú krízu. Do Thamelu prichádzame okolo polnoci a snažíme sa dobyť do nášho hotela. Brána doň je zamknutá a po pár neúspešných telefonátoch sa konečne aj vďaka pomoci miestneho chlapíka spájame s recepciou, odkiaľ nám prichádza otvoriť ospalý zmätený mladík. Bláznivý deň sa končí a dúfame, že nasledujúci deň pricestuje aj naša batožina. Ešte šťastie, že let do Lukly a teda začiatok treku máme naplánovaný až pozajtra – na utorok.

NÁVRAT STRATENEJ BATOŽINY

Prebúdzame sa do nového dňa a naše prvé myšlienky smerujú na našu nezvestnú batožinu. Kde asi je, stihne prísť načas a či vôbec? Po raňajkách sa snažíme dovolať na infolinku letiska, neúspešne. Ideme zatiaľ do mesta. Časť výbavy do hôr sme si nechali až na kúpu v Kathmandu. Niektoré veci tu kúpite aj za tretinové ceny ako na Slovensku, preto nie je nutné všetko brať z domu, navyše vám zostane pekný suvenír. V našom prípade to bol predovšetkým spací vak do teploty -20 °C a páperová bundu z kačacieho peria. Obľúbené nepálske značky sú The North Face a Mammut, nájdete ich na každom kroku. Búnd z „Goretexu“ nájdete taktiež v celom Nepále na tony. V žiadnom prípade nečakajte skutočný Goretex, ale iba podobne vyzerajúcu tkaninu. Technológia výroby je (niekedy) veľmi blízka skutočnému Goretexu, ale jeho vlastnosti úplne nedosahuje. Určite vám takáto bunda nepremokne, ale priedušnosť bude horšia. Kopec ľudí, ktorí si nepálsky „Goretex“ kúpili, je spokojných a niektorí z nich dokonca tvrdia, že tá tkanina je skutočný goráč a možno majú aj pravdu, ktovie. Na každom rohu nás zastavujú podnikaví Nepálčania či nechceme využiť služby tej či onakej trekkingovej spoločnosti. Všetkých slušne odmietame - nie, tento trek ideme sami, iba my, s ruksakmi na pleciach, všetko vo vlastnej réžii.

Snažíme sa volať na letisko, no stále neúspešne. Doobeda má priletieť prvý dnešný let z Dubaja, preto sa tam vyberáme osobne dúfajúc, že pricestuje aj naša batožina. Nič. Batožina nikde, a stále nám nikto nevie povedať, čo je s ňou. V podstate iba náhodou sa dostávame do centrály nepálskej pobočky FlyDubai, kam sme sa rozhodli ísť riešiť tento problém. Konečne prichádza dobrá správa. 

„Batožina vraj príde večerným letom.“

Ani sa nám to nechce veriť, pracovník leteckej spoločnosti však pôsobí celkom isto, navyše potvrdzuje nám to aj záznam v nadčasovom nepálskom softe. Odchádzame späť do Thamelu a chystáme sa na to, že nasledujúci deň naozaj odletíme do Lukly. Dokupujeme ešte nejaké veci, zamieňame si nepálske rupie a ideme si pre dlžné peniaze za naším starým známym Prakashom, u ktorého sme v minulosti mali zajednaný a zaplatený výstup na horu kategórie B.

Na jar, pred naším pokusom č. 1, sme mali pôvodne v pláne vystúpiť na horu Imja Tse (Island Peak) s vrcholom vo výške 6 189 m n.m. Ide o krásny vrch v údolí Chhukung, ktorý už nepatrí do kategórie klasických trekkingových vrcholov, a preto je pre jeho zdolanie okrem iného potrebné povolenie (tzv. climbing permit), lezeckú výbavu, „servis“ v základnom tábore, sherpu a nosičov lán. Všetko toto sme mali zabezpečené a boli sme pripravení pokúsiť sa o zdolanie tejto hory. Nepálska vláda sa však v reakcii na tragické udalosti z predošlých rokov rozhodla zaviesť pre nepálsky personál neúmerne vysoké poistky v hodnote min. 30 000 USD, čím sa z Island Peaku stal projekt, ktorý sme odložili na realizáciu niekedy v budúcnosti.

Večer sa opäť vraciame na letisko. Náš očakávaný let pristál a my znovu čakáme pred batožinovým pásom. Je to tu. Spoza rohu prichádza moja, neskôr aj Michalova batožina. Všetko podstatné tam je, aj keď dubajskí pracovníci si odniesli z môjho ruksaku suvenír v podobe kompasu a malej baterky. Sme však šťastní, že máme naspäť batožinu, taktiež asi päť poľských turistov, ktorých postihol rovnaký osud. Nakoniec všetko dobre dopadlo, a nám nič nebráni v tom nasledujúci deň odletieť do Lukly a začať trek. Navyše sa ukazuje rozhodnutie poistiť sa pred cestou proti meškaniu batožinu, za veľmi prezieravý krok.

LET DO LUKLY

Budík v mobile nás budí o 4:00 ráno. Túto noc som nemohol dobre zaspať, cestovná horúčka robí svoje. Hádžeme do seba raňajky a kontrolujeme izbu, či sme v nej nenechali niečo dôležité. Plánujeme sa sem vrátiť po príchode z treku, preto sme si odložili niektoré nepotrebné veci na recepcii. Vykukneme von na ulicu, je tam ešte mŕtvo. Ranné šero dodáva zaujímavú, ponurú atmosféru. Zdá sa, že bude pekne. Takto skoro ráno musíme prejsť niekoľkými ulicami, kým narazíme na taxík, navyše je predsa palivová kríza. O 4:45 už sedíme v taxíku na letisko. V malom autíčku, možno ešte menšom než Fiat 500ka, sa tlačíme piati, ale sme radi, že ideme. Batožinu máme na streche priviazanú popruhmi z ruksakov a celú cestu pozeráme za seba, či sa v ostrých Kathmandských uličkách nevybrala na výlet.

„V ruke máme palubné vstupenky, z ktorých ale aj tak nepoznáme, ktorým lietadlom to vlastne letíme. “

O štvrť na šesť prichádzame na terminál pre vnútroštátne lety. Letieť máme prvým letom o 6:15 h. Keďže tu letový poriadok nemá príliš veľkú váhu, je otázne, kedy naozaj odletíme. Zjednávame cenu za taxík na polovicu a demontujeme batožiny zo strechy. Odbavovanie je trochu chaotické, ale bez väčších problémov ho zvládame. Vážime batohy, aj príručnú batožinu, prejdeme cez policajnú kontrolu, ktorú riadia vojaci a už stojíme v odletovej hale. Sme tu našťastie v predstihu, v ruke máme palubné vstupenky, z ktorých ale aj tak nepoznáme, ktorým lietadlom to vlastne letíme. Na obrazovke beží zoznam letov, každý deň pustia asi rovnakú Powerpointovú prezentáciu. Časom odletov sa nedá moc veriť. Koniec koncov, ani leteckej spoločnosti. Letenky sú písane na Yeti Airlines, no nakoniec budeme letieť Tara Air.

Najdôležitejšie pri lete do Lukly je počasie. Často sa nelieta kvôli hmle či vetru. Dnes nám však počasie vyšlo, na horizonte je trochu ranného oparu, ale kým pristaneme, bude dobre. Začína sa lietať. Prvý let ešte nie je náš, čo zisťujeme až pri opýtaní sa pracovníčky, ktorá púšťa ľudí do autobusu. Sme na rade. Hurá. Starý autobus jazdí po dráhe a dopraví nás k nášmu lietadielku na okraji letiska. Parkuje ich tu asi desať. Ide o vrtuľový stroj DHC-6/300 Twin Otter. V lietadle typu De Havilland som už letel, nikdy ale nie v takomto malom. Ide o kanadský 3-tonový stroj s maximálnym doletom 1400 km a celkovo s 20 sedadlami. Po výklopných schodoch nastupujeme dovnútra po jednom. Vľavo je len po jednej sedačke, vpravo po dvoch vedľa seba. Sadáme si vpravo dopredu, hneď za pilotmi. Otvorenými dverami (resp. žiadne tam ani nie sú) vidíme až do pilotovej kabíny. Je to úžasný pohľad. 

„Pozorujeme pilotov počas predletových príprav. To je úkonov! Letuška zatvára dvere, lietadlo sa začína triasť a hluk sa stupňuje. Štartujeme!“

Terminál pre domáce lety v Káthmandu. Čakanie na let do Lukly
Pri odlete z Káthmandu.
Letisko Lukla alebo aj Letisko Tenzinga a Hillarygho je jedno z najnebezpečnejších letísk sveta. Nachádza sa v nadmorskej výške 2860 metrov. O jeho stavbu v Lukle sa pričinil v roku 1965 Sir Edmund Hillar, prvý horolezec, ktorý zdolal najvyššiu horu sveta Mount Everest. Vzletová a pristávacia dráha končí 600 metrov hlbokou priepasťou. Dráha meria len 460 metrov a má dvanásťpercentný sklon.

Najskôr ľavý motor. Keď ide na plné otáčky, štartuje druhý. Vibrácia a rachot je značný. To bude niečo. Pomaly sa dávame do pohybu a mierime na runway. Dostávame povolenie k štartu a ideme na to. Piloti zvyšujú otáčky na maximum. Klapky, odbrzdiť a ideme. To je zrýchlenie! Odlepujeme sa od zeme a prudko stúpame k horám. Tie ale spočiatku kvôli rannej hmle len ťažko vidíme. Stúpame tak rýchlo, že nestíham vyrovnávať tlak v ušiach. Ešteže letuška rozdáva cukríky. Behom niekoľkých málo minút sme vystúpali z 1400 m, v ktorých leží Kathmandu, do tri a pol tisíca. Držíme si stále približne rovnakú letovú hladinu. Dlho letíme na východ, než sa začneme stáčať doľava na sever, do hôr. Michal má ešte z domu nacvičený celý let z leteckého simulátora v Google Earth, a tak aspoň mysľou ovláda lietadlo spolu s pilotmi. Tí snáď majú väčšie skúsenosti ako on a bezpečne nás dopravia do Lukly. Prelietavame niekoľko horských hrebeňov s prudkými zrázmi. Občas sa mi zdá, že sme len niekoľko desiatok metrov od nich. Blížime sa k cieľu. Lietadlo sa nakláňa čumákom dolu a začíname prudko klesať. Spoza hrebeňa vidím malé letisko medzi horami. Motory revú na plný výkon, pripadám si tak trochu ako kamikadze. Lietadlo sa trasie ako osika. Srdce mi začína trochu viac búšiť. Je to adrenalín. O tomto letisku väčšinou počuť len v súvislosti s predponou naj. Je to tu. Cez okno v kokpite vidím pristávaciu dráhu, ktorá sa stále približuje. To snáď ani nie je možné trafiť sa sem. Približujeme sa nebezpečne rýchlo. Všetko natáčame. Tri, dva, jedna...jemne sa dotýkame kolesami dráhy tesne na jej začiatku a okamžite začíname brzdiť. Runway je našťastie postavená do prudkého svahu, takže bezpečne zastavujeme ešte pred kolmou stenou na jej konci. Piloti sú fakt borci, prepáč Michal. Bol to naozaj zážitok. Odbočujeme vpravo na plochu vedľa pristávacej dráhy. Tá je už rovná. Vrtule sa pomaly zastavujú, bezpečnostné pásy cvakajú, letuška otvára dvere a my jeden po druhom vystupujeme z lietadla. Je to neuveriteľné. Sme tu. V Lukle! 

Postupujeme k hale. Vzrušene sa rozhliadam navôkol. Videl som množstvo fotiek tohto letiska a teraz kráčam po jeho ploche. Celé je obohnané plotom s ostnatými drôtmi. Okolo hliadkujú vojaci. Vyzdvihujeme si svoje batohy, tak esenciálne dôležite pre to, prečo sme tu. Ideme smerom k východu. Celá brána a jej blízke okolie je obsypané miestnymi obyvateľmi, čakajúcimi na možnosť privyrobenia. Teda, aj na nás. Prepáčte, tento raz nie. Čítali sme o davoch ľudí, ktorí vás na každom kroku otravujú a ponúkajú vám svoje služby. Nič také sa nedeje, oslovuje nás len hŕstka z nich. Opúšťame letisko, ideme doľava do kopca pozdĺž plotu, úzkou uličkou. Akosi sme vyhladli, a tak vchádzame do jednej z množstva lodžií, kde si doprajeme druhé raňajky. V Lukle inak nie je žiadny špeciálny dôvod sa zastavovať (okrem fotenia letiska), a tak sa niečo po deviatej hodine vydávame do Monja, na náš prvý himalájsky trekkingový deň.

Prvý výhľad na himaláje počas letu do Lukly. Himaláje sú najvyšší horský systém na planéte Zem.
V kabíne lietadla DHC-6/300 Twin Otter s maximálnym doletom 1400 km a celkovo s 20 sedadlami. Vzdušná vzdialenosť medzi Káthmandu a Luklou je asi 140 km a len trvá približne 45 minút.
Pristátie v Lukle.

POPIS TREKU

Náš trek začína v malom mestečku Lukla (2 860 m), kam doletíme z hlavného mesta Nepálu - Kathmandu. Nasledujúce dni pokračujeme cez viacero dedín a osád do Namche Bazaar (3 440 m), Tengboche (3 870 m), Dingboche (4 343 m) a Chhukung (4 730 m), kde máme v pláne vystúpiť na 5546 m vysoký vrch Chhukung Ri. Trek ďalej pokračuje cez Lobuche (4 930m) do Gorak Shepu (5 160 m), najvyššie položenej osady v regióne. Odtiaľ sa vydáme do základného tábora Mt. Everestu (5 360 m) a vystúpime na vyhliadkový vrch Kala Patthar (5 643m), z ktorého je nádherný výhľad na Mt. Everest, keďže zo základného tábora nie je pre masívnu stenu Nuptse viditeľný. Na križovatke v Lobuche zamierime západne cez usadlosť Dzongla (4 830) k priesmyku Cho La Pass. Na druhej strane nás čaká údolie Gokyo (4790 m) s majestátnym vrchom Gokyo Ri vo výške 5357 m n.m. a výhľadom na štyri nepálske 8-tisícovky, vrátane Mt. Everestu. Naspäť do Lukly sa dostaneme zostupom do Namche cez osadu Machermo.

DEŇ 1 – TREK DO MONJA

Dlho sa v Lukle nezdržiavame a o deviatej hodine vyrážame na trek – smer Monjo. Osada leží v prakticky rovnakej nadmorskej výške, približne 2800 m n.m. Cestou však treba zostúpiť o 230 výškových metrov do dedinky Phakding, ktorá sa nachádza v zhruba polovici cesty z Lukly do Namche Bazaru.

Najskôr však treba absolvovať pri odchode z Lukly prvý policajný check-in. Vyťahujeme pasy a policajt sa pýta, kam máme namierené. Tu ešte nezoženiete TIMS karty, ani povolenie na vstup do národného parku, a tak pokračujeme ďalej. Počasie je krásne, slniečko svieti, vidíme okolité hory, idylka. Cesta samozrejme nevedie stále len z kopca. Prekonávame niekoľko prítokov rieky Dudh Koshi, a tak má naša trasa profil horskej dráhy. S takou záťažou, ktorú máme na chrbtoch, je lepšie stúpať, aspoň pre mňa. Je to síce väčšia drina, ale pri zostupoch dosť trpia kolená a nohy. Sme ešte nízko, a tak vplyv nadmorskej výšky a teda redukciu kyslíka necítim. Dostávame sa až do nadmorskej výšky 2580 m, nižšiesme počas nášho pobytu v Nepále už len v Kathmandu. Teraz už budeme výšku len naberať. Po takmer troch hodinách sme v Phakdingu. Zastavujeme sa na obed v jednej z lodžií a pokračujeme ďalej. Hneď nad Phakdingom je stále ešte neopravený kúsok cesty po nedávnom zemetrasení. Cestou prekonávame niekoľko visutých mostov, vyzerajú impozantne. Ten najväčší nás však čaká až zajtra. Prechádzame popri krásnom vodopáde. Ten je rozdelený na dve kaskády a odhadom má určite sto metrov. Väčšie vodopády som videl už len v Nórsku. Kúsok ďalej nás čaká trhák vo forme strmých schodov. Kopec našťastie nie je nijak dlhý a za chvíľu opäť klesáme, tentokrát po klzkých kameňoch. Cez oceľový mostík ďalej prechádzame popri ďalších vodopádov do osady Toktok, vo výške 2760 m, ktorá už nie ďaleko od nášho cieľa. 

Po 5 hodinách a 37 minútach čistého času chôdze od nášho štartu z Lukly prichádzame do dediny Monjo. Tu sa ubytujeme v našej prvej lodžii. Príjemná dvojposteľová izba, toaleta európskeho typu, dokonca umývadlo. Vieme, že tieto vymoženosti budú čoraz zriedkavejšie. Takisto elektrina. Už tu si pýtajú 300 rupií za nabitie (3 USD). V našej lodžii nie je veľa ľudí, no skupinu Američanov aj so svojimi sprievodcami a nosičmi nemožno prehliadnuť. V spoločenskej miestnosti, ktorá slúži aj ako jedáleň, ešte prediskutujeme zajtrajší plán a odoberáme sa spať. Spacák ešte netreba vybaľovať, nie je taká zima. Krásny deň za nami, bodaj by takéto počasie vydržalo aj po zvyšok treku.

Na treku musíte prekonať niekoľko vysutých mostov.
Modlitebné mlynčeky.
Karavána jakov.
Vstup do NP Sagarmatha.

DEŇ 2 – TREK DO NAMCHE BAZAAR

Ráno vstávame pred siedmou. Prvú noc v lodžii sme zvládli bez problémov, nadmorská výška ani vybavenie nás zatiaľ nemôžu prekvapiť. Zbalení a naraňajkovaní sme o trištvrte na osem pripravení vyraziť. Dlho nejdeme. Na konci dediny sa nachádza vstup do NP Sagarmatha – Jorsalle Entry Point. Hneď sa na nás vrhajú tunajší úradníci. Treba platiť.

„Za vstup do NP je to 3300 rupií (33 USD).“

Aj s daňou. Vraj, že odkiaľ sme. Slovenia to nie je, a tak vysvetľujem polohu Slovenska a rozdiel medzi Slovinskom. Radšej, už bez zbytočných rečí, vyťahujem pas. Zapisujú si ma do obrovskej knihy a zhromažďujú informácie o plánovanom treku až po typ fotoaparátu. „Nie, iPhone nemám“, odpovedám na nečakanú otázku. Všímame si veľkú tabuľu s mesačnými záznamami o návštevnosti parku. Za minulý rok to bolo viac ako 37 000 turistov. Tento rok nebude ani zďaleka taký silný. V apríli tu bolo ešte šesť tisíc turistov, po zemetrasení klesol ich počet v máji z minuloročných dva a pol tisíca na 182. Ďalšie mesiace sú asi v tretinových číslach. Niet sa čomu diviť. Teraz by už však malo byť všetko v poriadku.

Do národného parku prechádzame bránou s modlitebnými mlynčekmi. Tak ako je zvykom, roztočíme ich v smere hodinových ručičiek, aby sa nám v horách nič nestalo. Postupujeme ďalej cez niekoľko dedín a visutých mostov popri rieke Dudh Kosh. Scenérie sú nádherné a postupne sa nám odkrývajú čoraz vyššie hory. Cesta sa krúti radom serpentín a po asi hodine dosahujeme výšku 3000 m. Čoraz častejšie stretávame karavány yakov. Radšej sa im praceme z cesty, čo je s tým ruksakom niekedy celkom fuška. Ako naschvál ich väčšinou stretáme v tom najhoršom alebo najužšom mieste. Ideálne je uhnúť sa na stranu k svahu, inak by vás mohli zhodiť dolu. Prechádzame jeden z posledných a najväčších mostov pred vstupom do Namche - Larja Bridge, ktorý visí 120 m nad ľadovou riekou. V zapätí sa dostávame na prvé miesto, odkiaľ je možné vidieť Everest. Počasie je úžasné a tak sa nám v malej medzere medzi stromami odkrýva vrchol Everestu. Impozantné. Prvý raz mi dochádza, že sme naozaj tu. Chvíľu sa ešte zdržíme a onedlho sme späť na treku.

Prichádzame k prvým opusteným chatrčiam. Asi sa už blížime k Namche. Nasvedčuje tomu aj ďalšia policajná kontrola, kde nám skontrolujú permit, pas a zapíšu si náš prechod.

„Tesne za kontrolou stretávame milé himalájske dieťa. Podáva nám akýsi odtrhnutý kvietok, a tak sa pri ňom zastavujeme a vyťahujeme aj my niečo. “

Michal vyberá z ruksaku cukríky a ponúka ho nimi. Zdá sa, že mu chutia. Sme radi. Namche by už mal byť naozaj len kúsok. Po niečo vyše štyroch hodinách od štartu sme tu. Dedina je terasovito postavená v žľabe kopca a pôsobí skutočne zaujímavým dojmom. Nachádza sa vo výške 3 440 m n.m. a je strediskom celej oblasti. Každým rokom sa rozrastá o nové domy a trekeri, ktorí sa sem vracajú, už po krátkom čase hovoria o výrazných zmenách. Prechádzame celou dedinou na jej druhú stranu a zastavujeme sa na obed v lodžii s terasou, z ktorej jej fascinujúci výhľad na celú dedinu a okolité hory. Nezostávame tu však, majú plno a aj tak máme záujem skôr o niečo viac „autentické“. Upúta nás skromná, ale útulná Sunsite Lodge. Sme jediní hostia. Táto lodžia bola jedna z najútulnejších, v akých sme na treku bývali. Domáca pani dokázala z ničoho uvariť úplne všetko a cítili sme sa tu ako doma. Býva tu so svojou rodinou a manželom, pravým šerpom, ktorý sa celé dni len modlil a brnkal na gitaru.

Dnes sme nastúpali 714 výškových metrov, klesli len o 118 m a po celkovo 600 metroch prevýšenia nás zajtra čaká aklimatizačný deň v Namche. Strávime tu teda dve noci, kým sa poberieme ďalej v ústrety novým himalájskym dobrodružstvám.

Prvý výhľad na Mt. Everest sa nachádza kúsok pred dedinou namche Bazaar.
Namche Bazaar
Nočný Namche Bazaar.
Yak - typická nepálska krava s dlhými parohami. Môže vážiť až pol tony. Tieto zvieratá sa využívajú predovšetkým na nosenie ťažkých nákladov do neprístupných oblastí hôr.
Ubytovanie na treku, tzv. lodgie, sa usporadaním podobajú ako vajce vajcu. Základom je veľká spoločenská miestnosť s pieckou, ktorá je jediným zdrojom tepla, kde sa väčšinou kúri vysušenými jačími lajnami. Pred spoločenskou miestnosťou je dlhá chodba s dverami do veľmi jednoduchých a malých izieb. Tie pozostávajú z dvoch postelí. Posteľné prádlo sa veľmi neperie, čo až tak nevadí, lebo sa spáva v spacákoch. Pripravenú sú vankúše a deky. Teplota na izbách v noci býva okolo 0-5°C.
Knedlíčky Mo-mo.

DEŇ 3 – AKLIMATIZAČNÝ DEŇ V NAMCHE

Opäť sa zobúdzame do krásneho rána. Bojíme sa si na to zvyknúť, ale nesťažujme sa. Dnes bude pohodový deň. Aklimatizujeme a Michal sa snaží doliečiť z prechladnutia. Neskôr ráno vyrážame von. V pláne máme vystúpiť na kopec nad dedinou. Pomôže nám to v aklimatizácii a tešíme sa na krásne výhľady. Prechádzame cez dedinu a o chvíľu už stúpame prudkým svahom popri hore Thamserku, vysokej 6608 m n.m, Michal štýlovo len v šľapkách. Vľavo, smerom do údolia Solo Khumbu sa objavuje nádherná, o štyri metre vyššia hora Ama Dablam. Je to jeden z najkrajších vrchov sveta. Hlavný vrchol (6 812 m n.m.) sprevádza menší západný vrchol s výškou 5563 m. Názov hory je možné preložiť ako "Matka s perlovým náhrdelníkom“. Sprevádzať nás bude ešte niekoľko ďalších dní a uvidíme ju z rôznych uhlov. Chvíľku ideme po vrstevnici, cesta sa stáča doľava a odkrýva panorámu na celé údolie. Sme vo výške 3700 m n.m. Vidíme obrovskú ľadovú bariéru Nuptse, za ktorou vykukuje sám najvyšší. Už včera sme ho videli, ale dnes je ten pohľad neuveriteľný. Vpravo, hneď vedľa Nuptse, je vidieť ďalšia osemtisícovka. Je to Lhotse, vysoká 8516 metrov. Nádhera. Robíme množstvo fotiek a vraciame sa späť. Chceme spraviť taký menší okruh, a tak sa vyberáme po inej ceste, odkiaľ budeme mať Namche ako na dlani.

Počas aklimatizačného výstupu nad Namche Bazaar do výšky 3700 m n.m.
Vyhliadkový bod nad Namche Bazaar s výhľadom na ikonický vrch Ama Dablam (6812 m n.m.)

Do lodžie prichádzame na obed a pani domáca nám opäť skvele navarí. Na večeru si už dopredu objednávame steak z yaka. Sme zvedaví. Treba ešte dokúpiť turistické paličky, ďalšie dni ich určite oceníme. Aj pre zhon s meškajúcou batožinou sme si ich kúpu nechali až na Namche, cena je možno o niečo vyššia, ale sme spokojní. Poobede sa zaťahuje a tak ležíme v izbe, oddychujeme, počúvame hudbu a hráme karty. Dávame si ešte dobiť mobil a baterku do foťáku, kým je to ešte za relatívne normálnu cenu; 250 rupií za plné dobitie. Namche Bazar je dnes už elektrifikovaný, pravda za cenu, že palivo pre miestny generátor vynášajú nosiči v päťdesiatlitrových bandaskách na chrbte z Lukly. Yačí steak bol výborný. Zajtra nás čaká náročná, ale krásna túra do Tengboche.

DEŇ 4 – TÚRA DO TENGBOCHE

Po dni „flákania“ dnes pokračujeme v náročnom presune do dediny Tengboce v nadmorskej výške 3 867 m n.m. Pokojnej horskej osade obklopenej horami dominuje najväčší budhistický kláštor v regióne. Ide o jeden z najvýznamnejších a najvyššie položených kláštorov svojho druhu na svete. Najskôr nás však čaká niekoľko hodín chôdze s výraznými klesaniami a ešte výraznejšími stúpaniami. Našťastie za Namche vedie cesta po vrstevnici. Až po osadu Sanasa je trek v pohode, miestami sa to podobá skôr na cestu tretej triedy. Ide sa v podstate po rovine. Prichádzame na rázcestie štyroch ciest. Po jednej sme prišli, druhá vedie späť nad Namche do Kjumjungu. Tretia sa oddeľuje kúsok ďalej a smeruje do údolia Gokyo, pod ďalšiu osemtisícovku Cho Oyu, kde budeme, ak všetko pôjde podľa plánu, asi o 10 dní. Po štvrtej ceste pokračujeme my. Bohužiaľ, zasa klesáme, až k miestu zvanému Phungi Thanga vo výške 3 250 m n.m. kde prechádzame ďalší zo série lanových mostov nad sútokom riek Dudh Koshi tečúcou od Cho Oyu a Ymja Khola od Lhotse a Everestu. 

V tejto časti treku stretávame ešte množstvo Američanov. Tí sú premotivovane nadšení zo všetkého, čo vidia a musia o tom informovať aj ostatných okolo. Počúvam amerického hrdinu, ktorý kráča predo mnou, ako hovorí svojmu nosičovi o svojom výstupe na Everest. Moc sa mi to nechce veriť, ale dnes si už za poriadny balík peňazí dokáže takýto výstup kúpiť ktokoľvek. Teda, ktokoľvek s peniazmi. Teraz sa sem vrátil aj so svojou rodinou a chce im asi ukázať, kde bol.

„Hejteri nazývajú trek k základnému táboru Everestu aj ako “Coca-Cola Highway“, keďže v každej lodžii či obchodíku na ňom je možné kúpiť sladené nápoje tejto spoločnosti, ktoré si predovšetkým Američania radi doprajú.

 Náš trek však bude takmer desať dní viesť mimo túto diaľnicu, a tak sa to snažíme až tak nevnímať.

Začalo sa hlavné stúpanie, ktoré nás dovedie až do Tengboche. Trvá nám asi dve hodiny, kým po strmých a nekonečných serpentínach prekonáme 600 m prevýšenia. Takmer celé vedie cez borovicový les. Cítiť už nielen ruksak, ale aj nadmorskú výšku. Dýcha sa ťažšie a prestávky sú čoraz častejšie. Nezávidím miestnym nosičom, ktorí nosia na chrbte aj viac ako 50 kg náklady. Aby trochu odľahčili na váhe, časť hmotnosti prenášajú špeciálne upravenou čelenkou, ktorú majú obmotanú okolo čela. Asi by ma z toho riadne bolel krk. Kým prídeme do Tengboche citeľne sa ochladí a objaví sa hmla. Cez bránu s modlitebnými mlynčekmi vstupujeme do osady. Viditeľnosť nie je bohvieaká, ale majestátny kláštor nie je možné prehliadnuť. Vyberám jednu z lodžií, hneď oproti kláštora. Máme dohodu, že každý deň sa striedame v tom, kto vyberá ubytovanie. Dlho však neoddychujeme. Celkom náhodne sa dostávame na budhistický obrad do kláštora. Je to silný zážitok, škoda len, že nemôžeme spraviť pár fotiek. Je to prísne zakázané, aj keď Michal celý čas špekuluje, ako to obísť. Vo vnútri musíme byť bosí, a tak mi je dosť zima na nohy. Som rád, že sme stihli večerný obrad. Na ten ráno, o siedmej, by som asi nenabral dosť odhodlania. Obrad trvá skoro hodinu a tak utekáme späť do lodžie, kde sa už v spoločenskej miestnosti kúri. Na večeri diskutujeme s jedným starším Dánskym párom a čakáme na večeru. Dávam si Dal Bhat. Ide o typické jedlo šerpov. Pozostáva z ryže, šošovicovej polievky, zeleniny a zemiakov. Výhoda tohto jedla je, že po zjedení väčšinou obsluha doplní tanier o novú porciu. Takže sa ide až do prasknutia.

Prvýkrát vyťahujem spacák. Je už citeľne chladno, na izbe sa nám dymí z úst a do rána môže aj mrznúť. V takejto nadmorskej výške už nemusí byť ľahké zaspať. Máme so sebou lieky na spanie, našťastie sa aj túto noc bez nich zaobídeme. Takisto aj lieky na vysokohorskú nemoc zostávajú zabalené. Snáď ich nebude ani treba, keď tak, iba ako prevencia pred výstupom do tých najvyšších polôh. Srdce mi v pokoji bije rýchlejšie ako obvykle, ale inak je všetko v poriadku. Až na moje časté nočné budenie a močenie. Síce nemám problém znovu rýchlo zaspať, ale vyliezť z teplého spacáka a odobrať sa v tej zime na záchod, sa stalo pre mňa výzvou po zvyšok treku. Toalety európskeho typu sa po Tengboche ešte pravidelne vyskytovali. Ako sme stúpali čoraz vyššie, tak stále viac mizlia boli nahradené jamou, kde bolo treba zaujať pozíciu zjazdového lyžiara. Predovšetkým na arómy s tým spojené si človek musel zvyknúť.

Dnes sme za takmer päť a pol hodiny čistého času chôdze nastúpali viac ako 800 výškových metrov, naopak klesli takmer 400. Telo si však už zvyklo a regeneruje extrémne rýchlo. Bude to treba.

Kláštor v Tengboche založil pred asi 350 rokmi tibetský láma, ktorého odtlačky nôh sa nachádzajú pred vchodom. Iterier kláštoru je nádherne a najmä pestro zdobený. Všetkému dominuje veľká socha Budhu.
Kláštor v Tengboche pred večerným obradom (3 870 m n.m)
Nepálskym národným jedlom je dal bhát. Jedlo pozostáva z veľkej porcie ryže (bhat), pálivej šošovicovej polievky (dal), opraženej zeleniny prípadne zemiakov. Občas sa stretnete aj s pridaným hovädzím či kuracím mäsom. Toto jedlo je v ponuke aj počas himalájskych trekov, až do tých najvyšších polôh. Výhoda dal bhátu spočíva v tom, že po zjedení porcie obsluha väčšinou doplní tanier o novú dávku. Takže sa je až do prasknutia. Nepálci dal bhát jedia jednou rukou, najskôr všetky časti zmiešajú a potom rýchlo zjedia. Turisti dostanú väčšinou lyžicu. Ceny porcie dal bhátu začínajú od 150 Rs v meste a končia niekde pri 500 Rs v Himalájach.
Ubytovanie v lodgii v Tengboche s výhľadom na kláštor a Mt. Everest.
Stupa v Tengboche.
...

DEŇ 5 – TREK DO DINGBOCHE

Po včerajšom hmlistom a sychravom večeri sa prebúdzame už tradične do slnečného a bezoblačného rána. Ešte sa motáme po dedine a tak vyrážame až pred deviatou, po prvýkrát v bunde a s čapicou na sebe. Tengboche bolo určite jedno z najkrajších a najkúzelnejších miest na treku.

Začiatok dnešnej etapy vedie z kopca. Treba zostúpiť až k rieke. Prechádzame odkvitnutým rododendronovým hájom. Na jar, keď všetko kvitne, to tu musí vyzerať fantasticky. Stojím na moste a sledujem v popredí spenené bubny mohutnej rieky Ymja Khola a v diaľke majestátny Ama Dablam. Úžasné. Prichádzame do osady Deboche. Míňame niekoľko chatrčí a lodžií. Teraz už začíname stúpať. Je to dobre, aspoň naberieme výšku.

„Dnes o celých 400 metrov prekonáme magickú hranicu 4 000 m n.m. “

Cesta sa krúti serpentínami okolo niekoľko malých stup až na vrchol stúpania. Odtiaľto cesta pokračuje takmer po vrstevnici až do Pangboche. Tu sa nachvíľu zastavujeme a bublifukom a vymaľovánkou obdarúvame mieste dieťa. Je to predstavenie pre celú rodinu. Z Pangboche je to asi ešte trištvrte hodina po veľmi miernom stúpaní do Somare (4 010 m n.m.), kde sa zastavujeme na obed. Tu zisťujem, čo sa stalo.

„Keďže už nie zaujímavé strácať veci na Štrbskom plese, nedobrovoľne nechávam niekde na treku medzi Deboche a Pangboche svoju softshelku, rukavice a čiapku.“

S náznakmi miernej paniky vyhodnocujem situáciu. „Čo teraz? Nemôžem predsa bez týchto veci prežiť ďalších 12 dní v Himalájach“. Najviac mi je ľúto čiapky, ktorú som si doniesol pred pár rokmi z prvej návštevy Nórska. Poučenie prichádza v najmenej vhodnej situácii - vždy si poriadne zabezpečte veci, ktoré vkladáte do vonkajšej sieťky ruksaka. Nedá mi to, a tak sa „prebehnem“ späť do Pangboche, a ešte kúsok za ním, či niekde na zemi neuvidím stratené veci. Cestou sa pýtam okoloidúcich, všetkým je to vraj ľúto, ale nič nevideli. Po hodine sa teda vraciam späť z neúspešnej misie do Somare, kde som v jednej z lodžií nechal Michala aj s mojím ruksakom. Nájdem ho vo vnútri spolu s chatárom, ktorý by už rád zatvoril, ale čakali na mňa. Som vyčerpaný, tentoraz aj psychicky. Nič sa nedá robiť, treba pokračovať ďalej a vystúpať ešte 400 výškových metrov do Dingboche.

V sprievode chatára, ktorý býva v našej cieľovej dedine, sa vydávame na cestu. Nestačíme mu, ale ešte do polovice cesty sa nás drží. Je naľahko a zvyknutý na riedky vzduch. Medzitým sa začína kaziť aj počasie. „Len aby nepršalo,“ vravím si. Bola by to naozaj facka osudu. Dostávame sa na rázcestie. Vľavo pokračuje EBC trek do Periche. My však pokračujeme východne do osady Dingboche. Je pekne roztiahnutá pozdĺž údolia, ktoré pokračuje až do Chhukungu. Nemáme moc chuť špekulovať a tak ideme do jednej z lodžií na začiatku dediny. Už od brány na nás máva domáci chatár. Šiltovkou a svojou gestikuláciou pôsobí na nás trochu nepríjemne, strojeno. Prispôsobil sa dopytu na trhu a založil si tu biznis. Lodžia je veľmi chladná, tmavá a nemám z nej dobrý pocit. Dostávame štandardnú izbu a vybaľujeme sa. Strávime tu dva dni. Neskôr zisťujeme, že je tu celkom plno. Ubytovala sa tu nemecká expedícia, ktorá mieri na Island Peak. Trošku nás zamrzí, že nám to tento rok nevyšlo. Na večeru si dávam len varené zemiaky, nemám chuť ani na obľúbenúcesnačku. Dnešok sa moc nevydaril - štyri a pol hodiny v pohybe, 650 m nastúpaných metrov a 3 stratené veci. 

DEŇ 6 – AKLIMATIZAČNÝ DEŇ V DINGBOCHE

Zažili sme zatiaľ najchladnejšiu noc. Vďaka za naše spacáky, ktoré sme aj tak mali ešte prekryté perinou. Ráno opúšťa lodžiu nemecká výprava. Majú namierené k základnému táboru Imja Tse (Island Peak). My dnes chceme vyjsť nad dedinu, do výšky asi 4700 m n.m. Obloha je zatiahnutá a je vidieť len na niekoľko desiatok metrov. Napriek tomu ideme. Dobre robíme. Ako zázrakom sa pri výstupe na niekoľko desiatok minút vyjasňuje a tak môžeme vidieť nielen starý známy Ama Dablam, ale aj majestátny Pokhalde (5 806 m n.m.) a Island Peak (6 189 m n.m.) s údolím Chhukung, kam máme namierené nasledujúci deň. Po príchode si doprajem sprchu, prvú po niekoľkých dňoch na cestách. Je to vcelku dobrodružstvo. Vonku asi 5 °C a v plechovej búde na dvore človek v jednej minúte mrzne a v druhej ho už páli horúca voda ohrievaná plynom. Cítim sa však po nej ako nový človek.

Poobede začína snežiť. Len jemne, vločky v tvare polystyrénových guličiek. Večer strávime v spoločenskej miestnosti, kde je v ako jedinej izbe teplo. Hlavne, aby bolo zajtra pekne. Chceme si pozrieť trasu na Chhukung Tse, na ktorý sa chystáme o dva dni neskôr.

Aklimatizačný trek do 4700 m n.m. s výhľadom na Island Peak a údolie Chhukung.
Spoločná fotka na vrchole nad Dingboche
Lodgia

DEŇ 7 – TÚRA DO CHHUKUNGU

Túra do Chhukungu nám trvá len dve hodiny. Nie je to ďaleko a prevýšenie je okolo 300 výškových metrov. Pred odchodom ešte triedime veci a so sebou si berieme len nevyhnutné veci na dva dni. Cestou naspäť sa tu pre zvyšok stavíme.

O desiatej prichádzame do Chhukungu. Lodžia, ktorú sme si vybrali, je veľmi príjemná. Potešila izba s vešiakmi, naopak dve hlučné americké dvojice moc nie. Na obed si dávam len cesnačku a ideme na krátku túru nad osadu. Nanešťastie, viditeľnosť nie je najlepšia. Ide sa už veľmi ťažko, vzduch je riedky. 

„Iba 55 % kyslíka v porovnaní s úrovňou pri hladinou mora.“

Dostávame sa až do výšky 5040 m n.m. pod menší z vrhov Chhukung – Chhukung Hill. Označenie vrcholov aj ich nadmorských výšok je v mapách veľmi nejednotné, predovšetkým v tejto oblasti. Nájsť informácie o správnom vrchu je hotové umenie. Cesta na vrchol Chhukung Tse (5 833 m n.m.) v podstate neexistuje a pre zlé počasie nevidíme na okolitý terén. Bolo by veľmi náročné zajtra skoro ráno v tme hľadať cestu na vrchol, ktorý sme ešte ani nevideli. Po zvážení všetkých okolností sa rozhodujeme, že na tento vrch nepolezieme. Je to škoda, veľa ľudí sem nechodí. Ide o ozajstný expedičný výstup a navyše by sme dosiahli veľmi pekný výškový rekord. Musíme sa zmieriť aspoň s menším Chhukung Ri vo výške 5 546 m n.m. Zajtra vyrazíme skoro ráno, aby sme mali väčšiu šancu zachytiť pekné počasie. Bola by škoda, keby sme z takej výšky nič nevideli.

Vraciame sa späť do dediny a plánujeme zajtrajší výstup. V lodžii je teplo a ja si opäť dávam na večeru Dal Bhat, tento raz aj s hovädzím mäsom. Chutí výborne. Listujem si ešte v časopisoch, ktoré som tu našiel a hráme pár partičiek farára. Dohadujeme sa na zmene plánu. Zajtra po výstupe nezostaneme tu, ale vrátime sa do Dingboche. Aspoň si tak skrátime stredajšiu túru do Lobuche. Michalova elektronická čítačka už dosluhuje, neprospela jej asi zima. Už aj tak spíme s baterkami v spacákoch, inak by sa nám veľmi rýchlo vybili a ceny všetkého v tejto nadmorskej výške už extrémne stúpajú. Pred spaním ešte počúvam hudbu a o siedmej večer zhasíname svetlo. Preventívne si obaja dáme pred zajtrajším výstupom jednu tabletu Diluranu, liek na vysokohorskú chorobu. Zajtra nás čaká ťažký deň, a ako sa ukázalo, naozaj ním aj bol.

Cestou do Chhukungu
Cestou do Chhukungu

DEŇ 8 – VÝSTUP NA CHHUKUNG RI

Vstávame ešte pred šiestou a o 6:30 vyrážame na túru. Vonku je šero a zamračené, ale vieme, že to ešte nemusí nič znamenať. Cítime, že keď slnko vystúpi nad hory, pobije sa s mrakmi. Michal tento krát vyberá inú trasu, tak aby sme išli celý čas po hrebeni. Celý Chhukung je tak trochu jeho projekt. Na začiatku treba prekonať rieku. Na klzkých kameňoch som sa pošmykol a takmer končím v rieke. Trochu sa rozčúlim, ale môžem si za to sám. Ideme rýchlo, napriek tomu, že kyslíka nie je veľa. Pomaly sa vyčasuje. Za necelých 60 minút sme na vrchole Chhukung Hill vo výške 5100 m n.m. Sme tu sami. Vyťahujeme foták a Goprocko, no za 10 minút sa zatiahne a tak pokračujeme ďalej.

Nejde sa mi dobre. Michal vyzerá, že chytil tempo a náš rozostup sa stále čoraz viac zväčšuje. Prekonávam hranicu 5 200 m a dýcha sa ešte ťažšie. Akoby mi slon sedel na pľúcach. Srdce mi bije ako o život. Ešte potiahnem pár metrov a vo výške 5 265 m n.m. sa zastavujem. Sadám si na kameň a viem, že ďalej už nemôžem. Snáď to nebude nič vážne, asi som len rýchlo vystúpal. Z ruksaku vyťahujem oximeter a meriam si tep a okysličenie krvi. Ide o malý prístroj, ktorý sa nasadí na prst a meraním množstva absorbcie infračerveného svetla, ktoré prechádza cez krv v prste, určí saturáciu kyslíka v hemoglobíne (SpO2) a počet úderov srdca za minútu. Normálna hodnota okysličenia v štandardných podmienok je 98 – 100%. Ak klesne pod 70% je už zle, pod 50% upadá človek do bezvedomia. 

„Moje hodnoty po niekoľkých minútach sedenia boli na úrovni 68% SpO2 a 112 úderov za minútu.“

Počas výstupu na menší Chhukung Hill (5100 m n.m.). Slnko sa ešte šplhá ponad Himalájske hory.
Na vrchole Chhukung Ri v 5 546 m n.m.
Panároma y Chhukung Ri

Nebolo nad čím ďalej rozmýšľať. Marek, pakuj sa dolu a to čo najrýchlejšie, znelo mi v hlave. Zbehnem to skutočne rýchlo a obed (s)trávim vonku na terase, pri krásnom slnečnom počasí. Po 2 hodinách prichádza aj Michal a svoje rozprávanie začína práve tam, kde sme sa rozdelili:

"Kreslím pre istotu do vzduchu veľké X, aby som sa uistil, že Marek chce na dnes skutočne skončiť. Zahreším, lebo rozdelenie sa v horách je mimo scenár, ale tichá dohoda, že sa nikomu nič nestane, musí takto na diaľku stačiť. Navyše som moc lenivý, aby som zišiel tých pár metrov pre druhý objektív, ktorý má v ruksaku. Uisťujem sa ešte, že si pre zostup vyberie „klasickú trasu“, preväzujem topánky a vyrážam do sedla. Nikde ani noha. V sedle ma čaká snáď stovka kamenných mužíkov a nádherný výhľad do údolia na ľadovec Nuptse. Až z tohto miesta sa na severe črtá skutočný vrchol Chhukung Ri a ja zisťujem, že to, o čom som si doteraz myslel, že je vrchol, je len jeden z kamenistých vrcholov masívu. Dopĺňam tekutiny a radšej hneď upalujem hore, kým drží počasie. Od sedla sa terén stáva stále viac exponovaný, kamenné suťoviská striedajú veľké balvany a ja sa začínam tešiť, kedy zapojím ruky. Zastavujem každých 10 krokov a lapám po dychu. Táto výška je bez predchádzajúcej aklimatizácie skutočne cítiť. Mám pocit, že sa posúvam slimačím tempom a začínam mať problém sústrediť sa na výstupovú trasu. Zhruba 50 výškových metrov pod vrcholom vedie cesta cez suťovisko zo šmykľavých kamenných dosiek, preto volím radšej cestu krížom po strmom hrebeni. Posledné metre sú po viac ako 800 metroch prevýšenia pekelné, ale nakoniec som o cca 10:30 na vrchole vo výške 5 550 m.n.m. Chvíľku sa dávam dokopy, fotím panorámy a prvú selfie v živote, potom len tak sedím a sledujem tú nádheru okolo. Cestou dolu sa ešte zdravím s mladíkom, ktorý bude druhý a dnes asi aj posledný na vrchole. Síce moc neverím, že mu vydrží počasie kým sa dostane hore, ale vtipkujeme a vzájomne si prajeme veľa šťastia. Zostup si užívam, rozmýšľam aké jedlo si v lodgii objednám a s klesajúcou nadmorskou výškou si začínam vychutnávať eufóriu z výstupu na svoj prvý himalájsky štít".

Z Michalovho úspešného výstupu a návratu sa teším. Teraz je však už čas ísť. O 15:30 teda vyrážame z Chhukungu späť do Dingboche. Cesta netrvá ani hodinku a prichádzame do našej starej lodžie. Domáci sa poteší, že zostávame na noc a ubytuje nás v Everest izbe. Tá sa od tej predošlej líši vlastným záchodom. Môže byť. Večer ešte skočíme na internet do vedľajšej lodžie. 500 rupií za hodinu. Už niekoľko dní sme nemali mobilný signál a tak sa treba ozvať domov.

DEŇ 9 – TÚRA DO LOBUCHE

Ráno opúšťame Dingboche a máme namierené do Lobuche, predposlednej dedinky pred základným táborom, vo výške 4 930 m n.m. Prvá polovica dnešného treku by nemala byť moc náročná - do Dugly je prevýšenie len dvesto metrov .

Ideme po úbočí obrovskej doliny, na ktorej dne, hlboko pod nami leží osada Periche. V nej zastavajú trekeri, ktorí absolvujú klasický EBC trek, a teda neodbočujú do Dingboche ako my. Nachádza sa tam najvyššie položená nemocnica v Himalájach, my ju snáď potrebovať nebudeme. Ideme v podstate po vrstevnici. Výškové metre naberáme len pozvoľna. Pokračujeme cez rozsiahle lúky, ktoré sa zvážajú zo skalnatých päťtisícoviek vpravo nad nami. Z Chhukungu vedie cez ne druhá cesta do Lobuche, cesta cez sedlo Kongma La vo výške 5 535 m n.m. Pôvodne sme zvažovali práve túto alternatívu. Orientácia tam vraj nie je jednoduchá a nastúpať 1000 výškových metrov s našimi ruksakmi by bol riadny ,,záhul“. Nakoniec sme teda, aj na odporúčanie miestneho šerpu, zvolili menej náročnú cestu, po ktorej práve ideme. Cesta sa trochu stáča doprava a pred nami sa za malou dolinkou objavuje dedinka Dughla, Dugla, či Thuhkla. Nikto asi poriadne nevie, ako sa volá. Musíme ešte prekonať divokú ľadovú riečku. Po oceľovom moste, samozrejme. Trvalo nám to sem len dve hodiny a desať minút. Nachádzajú sa tu asi štyri budovy, v jednej z nich sa zastavujeme na obed. Je krásne, slnko páli a tak si ho vychutnávame vonku na terase a hladíme na pomerne prudké stúpanie, ktoré nás čaká. Ako mravce, dav ľudí šplhá týmto kopcom. Je to Donghla Pass vo výške 4 830 m n.m., za ktorým sa nachádza Lobuche. Ide sa ťažko a pomaly. V takejto výške sme s plným nákladom ešte nestúpali. Po asi pol hodine sme na vrchole. Schádzame dokonca ešte kúsok z kopca a prechádzame potok, ktorý nás bude sprevádzať až do Lobuche. Kráčame po jeho pravom brehu. Na ľavej strane si všímame cestu, ktorá vedie na západ do Dzongly. Po nej pôjdeme neskôr, keď sa budeme vracať z Gorak Shepu. Cesta teraz stúpa už len mierne. Je to taká odpočinková pasáž. Po štyroch hodinách chôdze z Dingboche, prichádzame do Lobuche. Začína trochu snežiť. Vyberáme si jednu z luxusnejších lodžii, nejakú “eco friendly“. Luxus v podaní útulnejšej a na pohľad teplej izbe aj s vešiakmi a európskymi toaletami v lodžii.

Prichádzame ešte pred jednou hodinou a tak mám chuť pokračovať ďalej do Goraku. Chcem sa zobudiť zajtra tam, aby sme stihli raňajšie okno. Nevidieť Everest by bola hotová katastrofa. Michal však nesúhlasí, chce zostať v Lobuche. Po trochu živšej diskusii nakoniec zostávame tu, no zajtra budeme musieť vyraziť skoro ráno. Trochu oddychu určite nezaškodí. Snáď nám bude priať aj počasie.

DEŇ 10 – TÚRA DO GORAK SHEP

Čaká nás veľký deň. V prípade pekného počasia dnes vystúpime na Kala Patthar (5 640 m n.m.), pri horšej viditeľnosti uprednostníme trek do základného tábora Everestu (5 364 m n.m.). Vstávame preto už o piatej, čo je skoro aj na tunajšie podmienky. Na recepcii takto ráno ešte nikoho niet a tak sme všetky formality vybavili ešte včera večer. Je 5:54 a vyrážame!

Slnko je ešte skryté za obrovitánske hory okolo nás. Už sme takmer pod osemtisícovkami. Zem je pokrytá snehom , ten sa ale po pár hodinách slnečného svitu asi roztopí. Napriek tomu je vcelku zima, môže byť okolo nuly. Pred nami ide len jedna dvojica a tak sledujeme ich stopy v snehu. Stále sa hýbeme v nadmorskej výške približne 5000 metrov. Okrem pár kratších ale strmých úsekov nie je stúpanie až také prudké. Horšie sú tie nekonečné zatáčky a falošné horizonty, ktoré nás každých dvesto metrov chcú oklamať, že už sme na mieste. Ideme často po veľkých kameňoch, pohybujeme sa predsa len po moréne ľadovca Khumbu. Trek je teda tvorený skalnou suťou, balvanmi a blokmi, tvoriacimi val nesený ľadovcom. Spoza jedného z horizontov zbadáme známy ľadovec Khumbu. Ide o najvyššie položený ľadovec na svete. Je dlhý 17 km a začiatok má pod Everestom. Tam sa nachádza aj základný tábor Everestu a ľadopád Khumbu – prvá veľká prekážka pre horolezcov, ktorí sa snažia vyliezť na najvyššiu horu sveta.

Gorak Shep (5 160 m n.m) - najvyššie položená osada na treku, kde sa dá prenocovať. Východiskové miesto na trek do základného tábora Mt. Everestu a na vyhliadkový vrch Kala Pathar.
Na ceste z Lobuche do Gorak Shepu

Samotný Everest však nevidíme, a neuvidíme ho ani z Goraku. Zakrýva ho stena Nuptse so svojou výraznou špičkou vo výške 7 846 m n.m. V tibetčine Nuptse znamená „Západný štít“ a hora je vlastne pokračovaním masívu Lhotse, štvrtej najvyššej hory sveta. Lhotse, 8 516 m nm., má mohutnú tritisíc metrovú južnú stenu, ktorá roky odolávala najskúsenejším horolezcom sveta. Podarilo sa to až v roku 1984. Osem kilometrov západne od Everestu sa týči do výšky 7 161 m n.m. majestátna pyramída Pumori a podobne ako Everest, vyznačuje hranicu medzi Nepálom a Tibetom. Názov tejto hory znamená v jazyku šerpov „Nevydatá dcéra“. Kúsok od Pumori sa nachádza, oproti okolitým velikánom malý kopček, Kala Patthar. V mapách väčšinou označovaný s výškou 5 545 m n.m. Talianski vedci a moje hodinky však potvrdzujú výšku 5 640 m n.m, a tým sa tento vrch stáva aj najvyšším bodom na našom treku. Ide vlastne o vrchol južného hrebeňa Pumori a vďaka svojim výhľadom na vyššie spomínané vrchy je obľúbeným vyhliadkovým vrcholom pre všetkých trekerov. Nemôžeme ho preto vynechať ani my.

Po troch hodinách prichádzame do Gorak Shepu v nadmorskej výške 5 160 m n.m. Je to už riadna výška. Nocovať vyššie vo svete sa už dá snáď len vo výškových táboroch pri výstupe aspoň na šesťtisícovky. Tu už naozaj nemožno očakávať podmienky, na aké sme zvyknutí doma. Chladná jednoduchá izba, primitívne sociálne vybavenie, obmedzená ponuka a ceny siahajúce až k štyrom eurám za liter vody. Je to pochopiteľné. Zamrzí však nepríjemná obsluha. Na recepcii a v kuchyni pracujú akési decká, ktoré asi prišli na sezónu pracovať z väčších miest . Čakal som tu skôr šerpov, duchovných a skromných ľudí. Moja predstava bola mylná. Nevadí. Snažím sa ignorovať aj početný zájazd amerických tínedžerov, ktorí hľadia do mobilov a nahadzujú na Instagram najnovšie fotky z výletu. Dopĺňame energiu a na poludnie sa vydávame do základného tábora Mt. Everestu. Dnes nie je počasie na Kala Patthar.

Základný tábor Everestu sa nachádza severovýchodne od Goraku, odkiaľ pozdĺž morény ľadovca Khumbu vedie nenáročný trekový chodník. Nadmorská výška však aj z takéhoto treku môže spraviť neprekonateľnú prekážku. Trochu sa obávam hranice 5 200 metrov, pri ktorej sa mi pri výstupe na Chhukung Ri začali objavovať prvé problémy s dýchaním. Dnes snáď bude všetko v poriadku. Musí. Bez väčších problémov nastupujeme na prvé mierne stúpanie, keď sneženie začína naberá na intenzite. Z neba padajú mokré a veľké vločky, ktoré sme v Himalájach zatiaľ nevideli. Zo základného tábora nie je vidieť na Everest a keďže sa celý trek teším na poriadne sneženie, z počasia som viac nadšený než sklamaný. Sme na mieste. Zvládli sme to a navzájom si gratulujeme.

Ľadovec Khumbu
Ľadovec Khumbu
Základný tábor Mt. Everestu

Fotograficky žiadne výnimočné miesto. Ani za pekného počasia. Ide skôr o ten pocit, stáť tam, kde stáli všetky výpravy na Everest. Vidieť to miesto, ktoré je snom snáď všetkýchnadšencov vysokých hôr. Teraz však nevidíme žiadne expedičné stany. Je tu iba základný kameň s označením EBC a v pozadí ľadovec Khumbu.

„Sadám si na kraj jedného z obrovských balvanov a vychutnávam si ten magický moment. Mesiace plánovania, týždne driny, dni a hodiny chôdze. Všetko splynulo do jedného okamihu. Okamihu, keď si človek uvedomí, že môže dokázať všetko. Že sny nie sú len na to, aby sa o nich snívalo, a že každé želanie a túžba bude odmenená. A že aj tie najbizarnejšie, najsmelšie a akokoľvek nereálne predstavy sa zhmotnia. Možno nie zajtra, o týždeň, ani o rok. Ale s dobrým úmyslom, dávkou odvahy a vytrvalosťou, niet tej osoby ani sily vo vesmíre, čo nám môže stáť v ceste.“

„And that was enough to make me feel infinite. I feel infinite“.

Večer už klasicky trávime v spoločenskej miestnosti, prechádzame si plán ďalšieho dňa a večeriame. Neskôr ideme do izby. Ešte sa pozastavujeme nad logickým hlavolamom, ktorý tu neúmyselne nechali stavitelia tejto lodžie. Strop totiž nejde paralelne s podlahou a navodzuje to pocit, že celá budova je postavená našikmo. Pocit to nebol. Presne o 2° stupne klesá podlaha naľavo smerom k mojej postele. Opačným smerom strop o tieto dva stupne stúpa. Nevadí. hlavne, že to tu celé drží. Dnes bude chladná noc.

DEŇ 11 – TÚRA NA KALA PATTHAR A DO DZONGLY

O siedmej hodine vyrážame na túru na Kala Patthar. Zdá sa, že počasie nebolo o nič lepšie ani skôr ráno a tak relatívne neskorší štart nemusíme ľutovať. Odkedy sme v Goraku, Everest sme ešte nevideli a dúfame, že dnes sa to zmení. Cestovky často lákajú klientov magickou vetou: uskutočníme výstup na 5 545 metrov vysoký himalájsky vrchol Kala Patthar. Po prvé, ako som už písal, skutočná výška tohto vrchu je 5 640 m n.m. Po druhé, pocit z udatného pokorenia himalájskeho velikána netreba čakať. Kala Patthar je nevýrazná vyvýšenina kúsok cesty od lodžie v Gorak Shepe. Vyzerá skôr ako trošku väčšia ľadovcová moréna než ozajstný vrchol. Svojím pravidelným kužeľovým tvarom vzbudzuje dojem sopky. Na vrchol Kala Pattharu vedie viacero vyšliapaných ciest. Jednou z nich ideme aj my a po dvoch a štvrť hodine sme hore. V tejto nadmorskej výške sa človek poriadne zadýcha, aj keď ide pohodovým tempom. Obloha nie je úplne jasná. Počas výstupu neustále kontrolujeme oblohu, v ktorej časti sa vyjasní. Okná sa striedajú. Každú chvíľu sa spoza mrakov objaví iný vrchol. Naskytne sa nám len pár okamihov, kedy sa vyjasní súvislejšia časť oblohy. Stojí to však za to. Odmenou za námahu je nám pekný výhľad na záver doliny Khumbu i na vrchol Pumori. Priamo oproti sebe vidíme divoké ľadové zrázy Nuptse (7 879 m n. m). Až vľavo od nich, trochu v úzadí, sa vypína Everest. Z jeho vrcholku sa zdvíha vždy prítomný snehový závoj. Dolné partie najvyššej hory sú ukryté za západným predvrcholom. Tam tróni kráľovná všetkých hôr – Sagarmatha, nepálsky názov pre Mt. Everest. Klasická výstupová cesta na Everest vedie ľadopádom Khumbu do Južného sedla a potom po Južnom hrebeni na vrchol. Z ľadopádu však vidno len jeho spodnú časť.

„Je to úžasná panoráma, ktorú nemožno opísať slovami. Treba to vidieť. Zažiť! Vdychovať a cítiť. A vyfotiť! “

Na vrchole Kala Pattharu sa trepoce množstvo pestrofarebných budhistických modlitebných vlajočiek, ktoré tu porozvešali Šerpovia. Vlnia sa v poryvoch vetra a vydávajú pleskotavý zvuk. Zariadené je to tu tak, že každé jedno zavlnenie vlajky znamená vyslanie jednej modlitby. Atmosféra je teda nabitá modlitbami a duchovnom. Trepotajúce sa budhistické modlitebné vlajočky nachádzajúce sa v takmer panenskej prírode, ďaleko od všetkých neduhov modernej spoločnosti, ďaleko od firemných komerčných vlajočiek, ďaleko od čistých i nečistých biznisov a od mediálne motivovaného masového šialenstva vzbudzujú čosi celkom iné. Ťažko to opísať.

Na vrchole zostávame necelú hodinku. Cestou dolu vidíme snáď ešte krajšie výhľady ako z vrcholu. Sme predsa len nižšie, a tak sa zbavujeme niektorých z množstva vrstiev mrakov, ktoré stoja medzi nami a horami. Z úplne posledných síl zaberá aj baterka vo foťáku. Zima jej dala zabrať, ale darí sa nám ju vzkriesiť ešte asi na desať fotiek. Je to vcelku humorné, ako stojíme pod Everestom, šúchame v rukaviciach baterku a snažíme sa z nej vydolovať ešte jeden záber. A potom ešte druhy, tretí...

Najvyšší bod na treku.
Everest v oblakoch.
Z Kala Patharu, výhľad na Everest, Lhotse, Nuptse a Pumori.

S výstupom sme spokojní. Predovšetkým mne sa vyplnil ďalší sen, a tak sa môžeme pohnúť ďalej. Hádžeme do sebe teplý obed a o pol jednej opúšťame lodžiu. Smer Dzongla. Napriek tomu, že väčšinu cesty budeme klesať, nejde o ľahkú túru. Meria viac ako 15 km a navyše je na jej štart už vcelku neskoro. Tempo máme preto pekelné. Za hodinu a desať minút sme v Lobuche. Tu sa treba rozhodnúť či pokračujeme ďalej a stíhame prísť do Dzongly ešte za svetla. Údaj z mapy hovorí o dvoch hodinách, nevieme však či mu možno veriť. Pýtame sa šerpu - vraj štyri hodiny. Druhý tvrdí len dve. Priemerujeme na tri hodiny a bez zbytočných prestávok vyrážame. Počasie sa kazí a prenasledujú nás snehové mračná. Aj vietor sa zdvihol. Prekračujeme rieku a odbočujeme doprava hore kopcom po ceste, ktorá nás zavedie do Dzongly. Dostávame sa na úbočie, odkiaľ vidíme krásne horské jazero. Nad ním sa zvážajú prudké kolmé steny okolitých hôr, ktoré sa strácajú v hmle a oblakoch.

V diaľke vidíme človeka, azda pastier, ktorý sa k nám blíži z opačného smeru. Počkať! To nie je pastier, ale nejaký americký hipster, ktorý si to peckuje dolu kopcom do Lobuche. Zastaví sa pri nás a pýtame sa, koľko je ešte do nášho cieľa.

„Vraj pol hodinka a vraj You can´t fuck it up .“

My sme to síce nedojebali, ale z jeho polhodinky bola dobrá hodinka, kým sme dorazili až do Dzongly. To už bolo šero a zima a boli sme radi, že sme tu.

V Green Valley lodžii, kde sa ubytujeme, je skupinka talianskych trekerov a sympatický šerpa. V spoločenskej miestnosti sa našťastie kúri a počas večere je príjemne teplo. Aspoň tam, keď nie na izbe. Ale na to sme si už zvykli.

Dzongla (4 830 m n.m.)
Dzongla (4 830 m n.m.)

DEŇ 12 – REGENERAČNÝ DEŇ V DZONGLE

Dzongla leží v úzkom studenom údolí, kde sa nachádzajú asi tri lodžie, nad ktorými sa týči výrazná šesťtisícovka Cholatse. Je to naša posledná zastávka pred priesmykom Cho La, a tak si tu doprajeme jeden odpočinkový deň. Počasie je od rána krásne a v diaľke vidíme aj majestátny Pokhalde, ktorý akoby kraľoval nad celým okolím. Dnes naozaj nič nerobíme. Vyhrievame sa na slniečku a čítame knihy. Michal si vybral knižnú predlohu len nedávno natočeného filmu Everest, Into Thin Air, o dovtedy najhoršom nešťastí v roku 1996, kedy kvôli náhlej zmene počasia zahynulo pri výstupe na Everest osem horolezcov. Naozaj motivačná literatúra. Film som videl v predpremiére len týždeň pred odchodom do Nepálu, a tak mám niektoré scény stále v čerstvej pamäti. Ja si vyberám trochu príjemnejšiu tému. Knihu od známeho dobrodruha Beara Gryllsa o jeho úspešnom pokuse o zdolaní Everestu.

Predsa len sa aj dnes trochu prejdeme a vyšplháme na kopec kúsok nad Dzonglou. Za ním sa už nachádza obávaný Cho La Pass. Takto z diaľky nie sme moc múdri z toho, kade zajtra pôjdeme. Snáď cez noc nenasneží a nezmiznú všetky stopy. Nie sme však v lodžii jediní. Dnes okrem iných prišiel jeden Američan, Novozélanďan, a skupinka piatych Izraelčanov. Tí neustále melú niečo o geopolitike a globálnych svetových problémoch. Samozrejme, stredobodom je Izrael, situácia v Palestíne a ich verný spojenec Amerika. To, že sme tam boli minulý rok, radšej ani nepriznávame a moc sa s nimi do rečí nepúšťame. Poobede sme zas svedkami záchrannej akcie, keď na mladú japonskú turistku doľahla pravdepodobne vysoká nadmorská výška. Za tú chvíľu, čo si ju jeden zo šerpov nasadzuje nachrbát, sme jej tvár videli asi v troch rôznych farbách. Zmobilizovali celú osadu a teraz ju musia odniesť nižšie, do prístupnejšieho terénu, kde pre ňu môže priletieť vrtuľník.

„Tá je posiata miliónmi hviezd s nádhernou mliečnou dráhou naprieč celou hemisférou. “

Vcelku náhodou zisťujeme, že domáci šerpa bol na Evereste. A to dokonca 10x! Neuveriteľné. Hneď sa cítime lepšie, keď sme ubytovaní u človeka, čo dokázal niečo takéto. Doprajem si aj sprchu, prvú po asi štyroch dňoch, a tak sa cítim ešte lepšie. Deň zakončujeme dobrým Dal Bhatom a to ešte netušíme, že nás čaká jeden z najúžasnejších momentov celého treku - nočná obloha.

Také niečo som ešte nevidel. Človek sa cíti ako vo vesmíre. Súhvezdia takmer nie je možné rozoznať. V mori žiarivých hviezd sa strácajú. Je to úžasné divadlo. Fotky sa nám tiež vydarili a budú určite patriť medzi tie najvzácnejšie úlovky. Dobrú noc.

V pozadí vrch Pokhalde (5 806 m n.m.) tak ako sme ho videli počas dvojdňového pobytu v osade Dzongla.
Nočná obloha v Dzongle
Nočná obloha v Dzongle

DEŇ 13 – TÚRA DO GOKYA CEZ CHO LA PASS

Výstup na päťtisícové sedlo Cho La vraj patrí k najkrajším častiam Everest treku. Z Dzongly treba najskôr stúpať po kamenistom prudkom zráze, ktorý sa v hornej časti zmení v zasnežený a nie tak strmý ľadovec. Samotný prístup do sedla nie je za jasného počasia príliš zložitý. Ak je však zlá viditeľnosť, veľa snehu a ľadu, môže sa tento prechod zmeniť na niečo úplne iné.

O siedmej hodine sme už na treku a opúšťame Dzonglu. Asi pol hodinu pred nami vyrazila rovnakým smerom aj izraelská skupinka. Tú po chvíli vidíme v diaľke a svojim pohybom nám vytyčuje trasu. Netrvá dlho a prekračujeme hranicu 5000 m. Tu sa už začína objavovať čoraz viac snehu a ľadu. Ten je skrytý pod snehom, a preto si treba dávať pozor. K správnej trase výstupu nám dopomáhajú aj kamenní mužíčkovia, ktorí sú postavení popri treku na veľkých balvanoch. V tejto časti trasy je stúpanie prudké a náročné. Po ceste si vychutnávame rozhľady na himalájskych velikánov. Dorazili sme do sedla. Prechádzame cez snehové polia a okolo malého ľadovcového jazera. Snehu je občas aj dobrých 20 cm, preto sa snažíme chodiť po vyšliapanom chodníku. Ten je často veľmi úzky, pokrytý ľadom, situovaný na kraji priepasti. Také mačky by tu určite neboli na zahodenie, no vystačujeme si aj s trekkingovými paličkami. Bez nich by sme niekedy len ťažko zabránili pošmyknutiu. Po takmer troch hodinách náročného, ale dobrodružného putovania. sme na vrchole priesmyku vo výške 5 420 m n.m. Otvárajú sa nám výhľady na zapadnú stranu - do údolia Gokyo. Už na prvý pohľad je táto časť Himalájí oveľa suchšia, s takmer žiadnym snehom a kopcami pripomínajúcimi sopky.

Na vrchole sa občerstvujeme zabaleným obedom, ktorý sme si kúpili ešte v Dzongle. Keksy, vajíčko a placka. Dlho sa nezdržiavame, dnes chceme prísť až do Gokyo a máme pred sebou dlhú cestu. Predovšetkým dlhý zostup do Dragnaku (4 700 m n.m.), kam prichádzame po ďalších dvoch hodinách. Z Dragnaku sa presúvame do osady Gokyo ležiacej u tyrkysových jazier pod osemtisícovkou Cho Oyu.

„Treba však prekonať prechod cez najväčší nepálsky ľadovec Ngozumba. Trasa cez tento kilometer široký ľadovec sa mení každý rok. “

Častokrát sa musíme vrátiť späť a nájsť novú cestu, ktorá nevedie do ľadovcového prepadliska. Ľadovec je pokrytý kameňmi a suťou a vyzerá ako veľké bagrovisko. Cesta je kľukatá a ideme po sínusoide. Sem-tam sa objaví jazierko s 20 metrovými ľadovými stenami. K tomu zvuky, praskanie a padanie kusov ľadu. Slnko už takmer zapadá a dodáva celému prechodu zvláštnu, až magickú atmosféru. Prechod ľadovcom Ngozumpa bol ďalším z highlightov celého výletu. Pred zotmením prichádzame do Gokya. Sedem hodín a desať minút čistej chôdze.

Naša trasa z Dzongly cez Cho La Pass
Pred vrcholom priesmyku Cho La.
Na vrchole Cho La Pass (5 420 m n.m.), ktorý oddeľuje oblasť okolo Everestu s Gokyo dolinou.
Gokyo (5 357 m n.m.)
Ľadovec Ngozumpa

DEŇ 14 – VÝSTUP NA GOKYO RI

Osada Gokyo sa nachádza v nadmorskej výške 4790 m a pozostáva prevažne z ubytovacích zariadení pre turistov. Je známa hlavne vďaka ľadovcovým jazerám, veľkých tyrkysových plies je v oblasti šesť. Na brehu jedného z nich, Dudh Pokhari, leží táto osada, ktorá je navyše z východu ohraničená impozantnou morénou ľadovca Ngozumba. Lodžia, v ktorej sme sa včera ubytovali, nepatrí medzi tie najluxusnejšie, ale za to tu vládne príjemná domácka atmosféra. Predovšetkým vďaka domácemu majiteľovi. Mladý týpek je neustále usmiaty a všade šíri dobrú náladu.

Dnes zostávame v Gokyu a máme v pláne iba výstup na vyhliadkový vrch Gokyo Ri v nadmorskej výške 5 357 m. Z jeho vrcholu sa ponúka jedna z najkrajších panorám v celých Himalájach. Sú odtiaľto vidieť hneď štyri 8-tisícovky. Okrem Everestu ešte Lhotse, Makalu a Cho Oyu. Ráno sa teda vydávame na cestu hore. Preskakujeme pár kameňov pozdĺž jazera a potom sa ide už len strmo hore. Je to ako vždy únavné a nohy oťažievajú každým krokom. Výhľady sa ale krásne otvárajú. Už po chvíli je vidieť Everest. Začínajú sa objavovať kamenné mohylky a pofukuje vietor.

Tyrkysové jazerá pri osade Gokyo
Počas výstupu na Gokyo Ri
Gokyo Ri

„Rozhliadam sa všade okolo na tu nádheru a tá mi berie tak ťažko nalapaný dych.“

Výhľad je snáď krajší než z Kala Pattaru. Na oblohe nie je ani mráčika, až neskôr sa z východu objavuje pár malých bielych. Všetko, čo sme doteraz videli boli len črepinky, a teraz je skladačka celá a všetko do seba krásne zapadá. Je to paráda, farba jazier je neuveriteľne krásna.

Cesta na vrchol nám trvala necelé dve hodinky. Trávime tu asi najviac času zo všetkých našich vrcholových pobytov. Teraz vidíme aj ľadovec Ngozumba v celej svojej kráse a rozpoznávame našu včerajšiu trasu. Robíme množstvo fotiek, panorám a osobných spomienok. Okolo obeda sa vraciame dolu. Michal objednal aj Everest pivo a tak si ho vychutnávame na slnečnej terase. Stálo síce 600 rupií (6 USD), ale stojí to za to. Všeobecne sme už v Gokyo očakávali nižšie ceny ako v predchádzajúcich, no nie je tomu tak. Jedlo, voda či nabíjanie stále dosahuje niekoľkonásobok cien v Namche. Stále nemôžem zabudnúť na rolku toaletného papiera v Dzongle za 350 rupií. Poobede zbehneme ešte do neďalekej pekárne na obrovskú čokoládovú šišku a diskutujeme o ďalších dňoch. V hre je ešte prechod cez Renjo La priesmyk. No ja už mám toho dosť a uprednostňujem čo najpriamejšiu cestu späť do Namche. Nasledujúci deň preto pokračujeme cez Machermo až do Namche. Večer nás však čaká ďalšie úžasné predstavenie nočnej oblohy, ktorého sa nie je možné nikdy prejesť. 

Panoráma z vrcholu Gokyo Ri.
Everest pivo po návrate z Gokyo Ri
V pozadí osemtisícovka Cho Oyu

Záver

Nasledujúce tri dni sme absolvovali zostup z Gokya späť do Lukly. Predovšetkým prvý deň, na trase Gokyo – Namche Bazaar (cez Machermo a Monglu), bol náročný – 6h 40 min chôdze a naklesaných 1930 výškových metrov. Po noci v Namche v lodžii, v ktorej sme boli ubytovaní aj pri ceste hore, sme sa presunuli nižšie do malej dedinky Benkar, aby sme nasledujúci deň zakotvili v Lukle. V Monje sa nám ešte darí vyhnúť kontrole a plateniu za TIMS karty, takisto ako pri policajnej kontrole v Lukle. Slovenská vynaliezavosť sa nezaprie. Osemnásty deň treku sme už len odleteli späť do Kathmandu, čo nemusí byť, pre vrtochypočasia, taká samozrejmosť. Nervy nám poriadne pracovali hlavne na letisku, ktoré by som okrem najnebezpečnejšieho označil aj za najchaotickejšie letisko na svete. O tri hodiny neskôr, úplne iným letom, ale radi a spokojní, sme odleteli späť do hlavného mesta.

V Kathmandu nám vďaka včasnému odletu z Lukly zostali necelé štyri dni na návštevu pamiatok, nákupy a nasatie autentickej atmosféry tohto zaujímavého miesta. Okrem Durbar Squaru, zapísaného v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO, sme navštívili aj jednu z najväčších stup v Nepále - Boudhanath. Bohužiaľ, tieto pamiatky boli značne poškodené po aprílovom zemetrasení.

Pri návrate späť do Namche Bazaar
Káthmandu
Budhistické požehnanie

Epilóg

Sme na konci našej cesty. Úžasného dobrodružstva plného neopakovateľných zážitkov, príbehov a skúseností, ktoré nás obohatili a dodali ďalšiu energiu do iného putovania, putovania menom život. Prešli sme spolu cez úžasné himalájske údolia a vystúpali do päťtisícových výšok. Zažili sme to, čo sa mnohým nepodarí. Skúsili sme to, na čo iní nemajú odvahu. Videli, cítili a vnímali sme veci, ktoré sa vryli do našej pamäti a zanechajú v nej trvalý odkaz.

Moje poďakovanie ešte raz patrí nielen Michalovi, bez ktorého angažovanosti a nadšenia by celý projekt stroskotal, ale aj rodine, mojej najmilovanejšej Silvinke, priateľom, sponzorom a všetkým známym, ktorí nám držali palce a verili nám. Vašu podporu sme cítili nielen počas prípravy, ale aj na samotnom treku prostredníctvom sms správ a odkazov na našom webe www.himalaje2015.sk.

V tomto cestopise som sa Vám snažil ukázať a popísať, aké to bolo stráviť 17 dní na himalájskom treku a čo všetko pri tom človeka čaká a neminie. Bola to jednoznačne moja najdlhšia, najťažšia, ale aj najkrajšia cesta. A snáď nie ani posledná.

NAMASTE

NAMASTE
NAMASTE

Zážitky pro tebe sepsal Marek Adamech

01. 10. 2018, poslední aktualizace 2018-10-01T11:24:39+02:00

Marek Adamech a procestoval 24 zemí světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne je už 4 roky, napsal pro tebe 2 cestopisy a pomohl sepsat 8 průvodců .

Další cestopisy

Čtení na 8 minut
Okruh kolem ostrova Gran Canaria

Trip po Gran Canaria trval 8 dní včetně cesty a vše začalo odletem z Berlína. Nebo spíše zveřejněním akční letenky na cestujlevne?

Čtení na 28 minut
Okolo jazera Erie
Pavol Švantner Severní Amerika

Keďže v týchto častiach USA a Kanady som bol iba rok dozadu, zvažujem, že tentokrát by som výlet poňal trochu dobrodružnejšie.

Čtení na 6 minut
Izrael a jordánská Petra

Cesta po Izraeli spojená s výletem do Petry.

Čtení na 30 minut
Za hokejom do Toronta

Tento cestopis som bol rozhodnutý nenapísať. Hovoril som si, že nikoho už predsa nebude zaujímať, ako sa po druhý krát trepem do Kanady a ešte aj na ten istý hokejový šampionát. Ale nakoniec vidíte :)

Další cestopisy

15 komentářů

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Andrea_Pernik

Skvely cestopis a uplne nadherne fotky. Diky za motivaciu, snad sa tam tiez raz dostanem :)

Inak sa tiez cudujem tomu 18 kilovemu batohu ked ste nemali stan, karimatku ani jedlo. Ja mam batoh vacsinou do 10 kg (bez vody), s tym vasim nakladom by som toho daleko nezasla :)

před měs
Marek Adamech

Bola to moja prvá cesta podobného charakteru, takže jasné, dnes by som sa už zbalil ľahšie. No myslím, že veľa zbytočných vecí som neťahal. Tých 18 kg bolo na začiatku treku aj s vodou, postupne to klesalo ako sme odovzdali darčeky deťom, minuli energeticke tyčinky a podobne. Nezdá sa to, ale hmotnosť pri balení veľmi rýchlo stúpa. Len fotoaparat s objektívmi a kamerou vážil skoro 5kg, takže je to o kompromisoch. A ten spacák by som učite odporúčal, počasie je nevyspytateľné, a aj keď v noci mrznúť asi nebude, spať v kamenných izbách nad 5000m nie je teplotne nič komfortné.

před měs
Andrea_Pernik

No ja mam prave batoh 10 kg so stanom, karimatkou aj spacakom, tak preto ma tych 18 kg prekvapuje. Techniku ale netaham, to je pravda. Resp mam iba jeden objektiv (zatial). Kameru/drona nesie priatel :)

Bože, to je úžasné! Díky za tento cestopis, je neuveriteľne inšpirujúci! Objavil sa mi na FB krátko po tom, čo som začala uvažovať o ceste do Nepálu, a okrem toho že ma nadobro presvedčil, to beriem ako znamenie:)

Ja by som sa chcela opýtať ako ste to mali s pitnou vodou a či nie je problém s miestom v lodžách, myslím kapacitou, keďže je to tak populárny trek. Díky moc!!!

před měs
Marek Adamech

Ahoj, som rád, že niekoho môj cestopis inšpiroval. Určite neváhaj a navštív túto úžasnú krajinu

Vodu sme zo začiatku riešili hlavne kúpou vo fľašiach. Dá sa kúpiť nielen v lodgiach ale aj v malých obchodíkoch po ceste. Neskôr, ako cena za vodu stúpala, sme začali piť aj horskú vodu, ktorú sme si chemicky čistili tabletami. Vo všeobecnosti by ta voda mala byť dobrá, ale človek nechce riskovať a radšej sa poistí.

My sme boli v októbri, čo je silná turistická sezóna, a bolo to úplne v pohode. Ale je pravda, že to bolo v tom roku, čo bolo zemetrasenie, takže turistická sezóna nebola taká silná ako obvykle. Myslím ale, že nebude problem nájsť ubytko ani teraz. Nepálci sú podnikaví a rýchlo sa prispôsobia dopytu.

Vela stastia

před měs
Avatar uživatele tyrol_gangster
tyrol_gangster
  • Přidal se před 4 lety
  • Napsal 17 komentářů
  • Poslat zprávu
  • (upraveno 2018-10-15T16:09:25+02:00)

na vodu z vlastni zkusenosti doporucuji kombinovat Lifestraw Go a Nalgene + tablety Chlorine Dioxide. ve dvojici jsme meli kazdy svoji Nalgene plus 1 spolecnou Lifestraw - hodi se kdyz nechcete cekat nez se tableta rozpusti. ke kupovani vody v plastu (!!!) nebyl duvod s vyjimkou prechodu sedla (my sli Kongma La, ale to je irelevantni), kdy nemate kde prubezne doplnovat. jinak jeste doporucim vzit jontak nebo neco podobneho v rozpustnych tabletach.

před měs
Avatar uživatele Libor_S
Libor_S
  • Přidal se před 3 lety
  • Napsal 91 komentářů
  • Poslat zprávu
  • (upraveno 2018-10-16T05:18:04+02:00)

Ja pouzivam na vodu Aquasteril Tramp (na cestach nejen v Nepalu) a jen mensi nez doporucovane mnozstvi, takze vydrzi dlouho a je to skoro zadarmo na litr (a bez zapachu nebo pachute). V Nepalu nekteri turisti na trekach pijou i primo z vodovodu. Plast tam pak mistni pali v jamach.

Propad turistu pul roku po zemetreseni byl tak na desitky procent ze stavu predchozich let a ted se to nejen vratilo, ale na EBC treku vcetne bocnich udoli nejspis o desitky procent narostlo. Uz v roce 2013, kdy jsem tam byl tesne pred hlavni sezonou, mi bylo mistnimi receno, ze v druhe pulce rijna a zacatkem listopadu se bez rezervace spi nad Namche Bazaar v jidelnach, kde normalne spi jen pruvodci a nosici. Lepsi situace je (pro ty, co uz tam jsou, ale jeste se nechteji vratit), pokud par dni neletaji letadla do Lukly z duvodu oblacnosti, coz se kolem pulky rijna jeste stava (pozdeji uz je mensi pravdepodobnost a hrozi to od dubna ci spise kvetna).

2. vrchol sezony a obvykle stejne vhodne pocasi jako v rijnu je v dubnu, ale je znatelne mene lidi. Kveten a zari je take dobry termin, ale odpoledne budou pravdepodobne hory v mracich (ve druhe pulce kvetna a prvni pulce zari se schovaji do mraku obvykle uz behem dopoledne, v nekterych dnech nejsou vysoke hory videt vubec i v rijnu a dubnu nebo i breznu, kdy muze nasnezit). Prosinec az unor je ve vyssich polohach uz dost studeny, ale vyhoda je jasna obloha a malo lidi. Spise je lepsi brezen, kdy je i dele svetlo.

Jinak dobry cestopis a pekne fotky. Divim se, proc jste tahli 18 kg, jako kdybyste jeli stanovat. Spacak neni treba na nejake extremy, pokud se nejede v zime. Pod nulu to v lodgich nejde ani nahore a maji tam deky (v nejvyssi sezone ale omezeny pocet na osobu).

Gokyo se da take povazovat za soucast "dalnice" vcetne cesty pres Cho La, kudy projde vetsina lidi, co jde do Gokya a tam jde velka cast tech, co jdou EBC trek. Mene lidi jde pres Renjo La, ktere je nejsnadnejsi ze tri sedel (pokud se jde z Gokya, v opacnem smeru je velke riziko akutni horske nemoci) a vyhled na Everest ma podobny jako Gokyo Ri. Vyrazne mene lidi v teto oblasti je na odbocce do Island Peak BC a k 6. jezeru Gokyo, coz jsou 1-denni bocni vylety s krasnymi vyhledy (od 5. jezera i na Everest), kde lze jit snadno bez pruvodce. Malo turistu je i na ceste Lukla - Shivalaya/Jiri, coz usetri drahy prelet v 1 smeru, ale trva asi 6 dni a pak den busem.

Je mi zahadou ten popis cesty pres Cho La nad propasti. Mozna se chodilo pak jinudy, ale ja sel po vyslapane ceste ve snehu po ledovci po leve strane toho udoli ve vrcholove casti sedla podel upati hory, kde zadny strmy svah dolu nebyl, a jedine sestup z ledovce tesne pred vystupem do sedla byl dost prudky, ale jen par metru. Hodne prudky byl i sestup ze sedla, kde po par dni starem uslapanem snehu nekteri pomalu sjizdeli po zadku a ja sel radeji v neuslapanem vedle cesty.

Martin

Super:) Dobrá práce.....

Odpovědět
před měs

Krásný cestopis, díky za něj. Ty zážitky musejí být neuvěřitelné. Mohu se optat, na kolik eur vás celá akce (na osobu) zhruba vyšla? Stačí orientačně :)

A druhý dotaz - v cestopisu zmiňujete placený internet, je to v kempech běžné, nebo spíše ne? jde mi o to, jak dlouho je třeba člověk v horách offline, než má možnost ozvat se rodině, že je v pořádku.

před měs
mirjur

Souhlas, paráda, i dobře napsáno... připojím se s dotazem:

Pochopil jsem, že všude se spí vevnitř (v lodžiích apod.), takže není potřeba brát s sebou stan? Místo se vždy najde? A jídlo? Taky není potřeba s sebou nic brát na vaření? Díky

před měs
Avatar uživatele tyrol_gangster
tyrol_gangster

ano, presne tak, vzdy spite v pomerne komfortnich tea housech se zajistenou veceri a snidani.

před měs
Marek Adamech
  • Přidal se před 5 lety
  • Napsal 17 komentářů
  • Poslat zprávu
  • (upraveno 2018-10-09T14:43:46+02:00)

Ahojte, dakujem za pozitivné ohlasy.

Orientačne vyšla cena na osobu aj s letenkami, ubytkom, stravou a povoleniami na asi 1.200 eur. Snažili sme sa minimalizovať náklady ako sa dalo, takže žiadne zbytočné sprchy, nabijania či piva na treku, ani "drahé" reštaurácie v Kathmandu, skôr street food a čo najviac sa priblížiť k životu domorodcov.

Internet je už dnes na Everest treku vcelku bežný, samozrejme za príplatok v lodgiach. Mobilný signál až po Namche Bazaar je vcelku v pohode, potom to už ide dole vodou. Ak máte nepálsku SIM kartu, tak máte väčšiu šancu, že chytíte signál.

Stan nie je absolutné nutné brať so sebou, jedine žeby to bolo samotným cieľom cestovateľov. Ale ubytovanie je niekedy tak jednoduché, že pohodlím je to podobné k stanu. Navyše ste aspoň viac v kontakte s miestnými ľudmi. Jedlo netreba brať so sebou, dokonca ak ste ubytovaní v lodgii je vašou tak-povediac povinnosťou stravovať sa v nej. Často sa ubytovanie ani neplatí, hlavný príjem je z jedla.

Ak máte ďalšie otázky, kludne sem napíšte, prípadne na mail: madamech@gmail.com.

Avatar uživatele lenkaa78
lenkaa78

Skvělý cestopis, úžasné zážitky, moc hezky napsáno. Děkuji za krásné čtení. Také se do Nepálu chystám, ale s mým taťkou, takže bez těchto náročných túr.

Odpovědět
před měs
Kryštof Hájek
  • Právě online
  • Přidal se před 2 lety
  • Napsal 2191 komentářů
  • Poslat zprávu

Noo, laťka se začíná zvedat pěkně vysoko, tohle je super cestopis! A i když třeba já Nepál na bucketlistu nikdy moc vysoko neměl, teď už asi mám :)

Odpovědět
před měs

Nádherny cestopis, díky za něj! Nepál máme na bucketlistu, tohle ho dost posunulo v poradniku :)

Odpovědět
před měs
Avatar uživatele

Nechceš klikat? Přidej se mezi nás! (pokud nejsi robot)