Cestopis

Okolo jazera Erie

Keďže v týchto častiach USA a Kanady som bol iba rok dozadu, zvažujem, že tentokrát by som výlet poňal trochu dobrodružnejšie.
Cestopis z roku 2017 napsal Pavol Švantner

Na prelome rokov sa už tradične uskutočnia Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji do 20 rokov, ktoré sa tento rok konajú v americkom meste Buffalo. Keďže v týchto častiach USA a Kanady som bol iba rok dozadu, zvažujem, že tentokrát by som výlet poňal trochu dobrodružnejšie a tak to určite nebude celý týždeň v meste šampionátu, ale okruh okolo Erijského jazera a jeho priľahlých miest.

Pred cestou

Na prelome rokov konečne dvaja

Bude to tretí rok v rade, čo som sa rozhodol tráviť vianočné sviatky a Silvestra mimo rodnej krajiny, k čomu ma ale vždy veľmi ľahko motivuje v podobnom čase hraný turnaj Majstrovstiev sveta juniorov v hokeji. Tento rok sa zdá byť trochu iným. Lukáš, s ktorým som už absolvoval nejaké výlety v minulosti, dáva svojej práci za barom zaslúžené zbohom a v decembri sa mu otvárajú nevídané možnosti vycestovať spolu so mnou. Myslím, že sám by som už necestoval, keďže turnaj sa hrá v americkom Buffale, čo je v podstate len americká strana Toronta, kde som sa nachádzal minulý rok, ale vo dvojici samozrejme dostávam nový vietor do plachiet a mám od neho požehnanie nájsť najlepšie možnosti vyžitia v tomto regióne.

Trpezlivosť pri čakaní na akciu s letenkami do okolia Toronta sa ukázala ako opodstatnená, keďže na konci augusta 2017 chyboval či už ľudský alebo strojový faktor a letenky Air Canady sa na rezervačných weboch malú chvíľu predávali bez palivového príplatku. Takmer som nestihol našu hokejovú partičku, čo som rýchlo vyklikával letenky z Prahy do Toronta za veľmi slušných 258 € s celkom zaujímavým trasovaním. S malou dušičkou som dúfal, že práve my budeme tí, ktorým takéto letenky odobria a budeme ich môcť preletieť. Veľa špekulantov s cenami pod 100 € a preletom cez Atlantik bolo stornovaných, ale naša rezervácia stále vykazovala všetky známky životnosti. Neskôr naše domnienky potvrdila v tlačovej správe aj samotná aerolinka, ktorá sa rozhodla niektoré letenky ponechať napospas využitia. Takže super, hneď na začiatku sme ušetrili takmer polovicu :)

Štart

25. decembra 2017 (pondelok)

S Lukášom plánujeme stretko na bratislavskej Hlavnej stanici okolo trištvrte na 11 večer, pretože, ako som už spomínal, nástup do prvého lietadla je plánovaný na druhý deň ráno v Prahe. Ani sa nechcem veľmi rozpisovať o tom, aký to bol pôrod zaobstarať v ZSSK na tento dátum dve lôžka do spacieho kupé, pretože v tomto čase sa menia vlakové grafikony a to v podaní železníc znamená, že nikto, ale že naozaj nikto nevie, kedy budú predávať lístky na medzinárodné vlaky. Po takmer desiatich návštevách okienka na Hlavnej stanici sa mi to podarilo asi týždeň pred odchodom vlaku.

23:04 EC Metropol opúšťa hlavné mesto Slovenska a mieri do hlavného mesta Česka. Aby tam však prišiel v nejakom rozumnom čase, v Brne si robí prestávku vyše dvoch hodín, čo pre nás znamená výstup a zapadnutie do podniku v centre na nejaký drink. Do prvého nás pustiť nechcú, pretože Lukášove ležérne cestovné oblečenie (čítaj tepláky) im príliš ako dress-code nevyhovujú :D V ďalšom už nie je žiaden problém a do pol tretej ráno sme si čas “vo vlaku” skrátili v celkom žijúcom bare Exit. Nasledoval už len návrat do kupé, spánok až po Prahu a so svitaním po 7.hodinách od nástupu vysadáme na Hlavním nádraží bez meškania.

26. decembra 2017 (utorok)

Autobus Airport Express spred stanice nás za pol hodinku a 60 Kč berie priamo na letisko, kde nám to za niečo viac ako hodinu letí. A kam? No predsa do Viedne! :D Prečo sa netrepať celú noc vlakom do Prahy, keď potom môžete pokračovať na letisko vzdialené sotva 60 km? Ale keďže žiadny segment z letenky vynechať nemôžeme, za takú priaznivú cenu podstúpime trebárs aj vŕtanie do kolena. Na priehradke dostávame letenky až do Toronta a autobus nás priviezol k malému vrtuľovému turbopropu Dash-8 Q400 spoločnosti Austrian Airlines.

 

Ráno na pražských pojazdových dráhach
Bombardier Dash-8 Q400

Vraciame sa v čase a o hodinu pristávame v hmle zahalenom Schwechate. Rýchly transfer k ďalšiemu lietadlu Austrian, tentokrát dvojuličkovému Boeingu 767-300, s ktorým to už bude bez zastávky až do Toronta. Na sedadlách parádne veľké obrazovky, ktoré sa dajú porovnať aj s najvýkonnejšími tabletmi, sú to lepšie, čo nás v rámci zábavy na palube postretlo. Pozeráme jeden-dva filmy, niečo zjeme, hľadáme optimálnu polohu pokrútenia aspoň na hodinový spánok a nakoniec o pol tretej lokálneho času dosadáme na Pearsonovo medzinárodné letisko.

 

Na ceste do Toronta niekde nad Grónskom
Na ceste do Toronta niekde nad Grónskom

Za oknami slnečné počasie, čo ale môže zdanlivo klamať. Teplota sa krátko pred našim príchodom zhupla na mrazivých -15°C a predpovede na najbližšie dni neveštia nič dobré. Skôr iba horšie :) S batožinou pri pásoch nastáva problém. Z letiskového rozhlasu sa dozvedáme, že primrzli dvere na batožinovom priestore lietadla a kým vidíme prvé kufre na pásoch, prejde vyše hodina. Na letisku máme zajednané požičanie auta od spoločnosti National, kde čuduj sa svete, už po tretí krát za Atlantikom dostávame nám známy Chrysler 300, aj keď sme o neho priamo nikdy nežiadali. Samozrejme nebudeme namietať, keďže sa nám zatiaľ vždy osvedčilo, aj keď teraz to pre neho bude previerka v hlboko záporných teplotách. Nastavujeme navigáciu a mierime si to bez zastávky až priamo do Buffala. No, bez zastávky by sme to chceli iba my, ale colná a hraničná správa neďaleko Niagara Falls na hraniciach s USA je samozrejme proti. Vidia zaujímavé pasy, takže nás posielajú rovno von z auta a vysvetľovať naše počínanie do priľahlej budovy. Nasledujú štandardné otázky ohľadne pobytu, či ideme na MS ako hráči (jasné, k reprezentácii sa pripojíme hneď ako si pozrieme vodopády :D), nakoniec ale dostávame pečiatku a môžeme pokračovať. To bola prvá z mnohých kontrol, ktoré na tomto tripe ešte budeme musieť absolvovať. A že boli aj zábavnejšie.. :D. O 30 minút sme už aj pred našim rezervovaným hotelom na predmestí Buffala - University Manor Inn. Prvý krát prichádzame dôkladnejšie do styku s tunajším mrazivým počasím. Takto ku večeru je asi -17°C a ak nemáte pod nohavicami ešte nejaké spodky, na rukách rukavice, okolo krku šál a na hlave poriadnu čapicu, dostanete sa tak možno po najbližšiu križovatku, kde vás budú ráno lámať na dva kusy. My sme zhodili kufre na izbe a prebrodili sa snehom cca 900 metrov ďalej k fastfoodu Wendy’s. Tomu ešte vlastne predchádzalo obiehanie asi piatich bankomatov a hľadanie víťazného, v ktorom sú poplatky za výber čo najnižšie. Vyhral KeyBank, ktorý si účtuje “len” 4 doláre. Večer už ale nestíhame nič viac než dospávať cestovanie.

27. decembra 2017 (streda)

Ráno je, ako inak, pri tejto zaujímavej tlakovej výši, bez jediného oblaku a teploty sa ani zďaleka nechystajú stúpať smerom k nule. Auto sme sa rozhodli nechať pred hotelom a využívame linku metra (teda skôr podzemnej električky), aby sme sa dopravili do centra. To je pred desiatou hodinou úplne ľudoprázdne, tak si robíme taký menší okruh okolo štadiónu, kde budú hrať naši, kupujeme nejaké suveníry a smerujeme do Canalside, čo je záliv kanála jazera Erie, okolo ktorého sa bude točiť celá naša tohtoročná výprava. Kanál je kompletne zamrznutý a mesto na ňom zriadilo aj verejné korčulko, čo sme sa rozhodli chvíľu využiť. Po nula pádoch na tupých korčuliach, jednej horúcej čoko a jednom vykázaní z priestoru pre zákaz fajčenia sme sa rozhodli ísť ďalej smerom k mestskej radnici. Jej výhliadka je prístupná verejnosti zadarmo a myslím, že je to aj najvyššia budova v celom meste, takže sa z nej dá užiť si celkom pekné výhľady na celé Buffalo a takisto aj na Lake Erie. V diaľke nad jazerom vidno, že oblasti, ktorými sa budeme presúvať o pár dní neskôr, dostávajú v podobe snehovej nádielky celkom zabrať. Je jedna hodina poobede a my kráčame tam, kam nás zavedie intuícia v dobré jedlo. Našli sme Sidelines Sports Bar & Grill, kde sme si dali celkom priemerné jedlo a pozreli zostrihy včerajších úvodných zápasov MS. Odtiaľ zohriať sa naspäť na hotel, doplniť zásoby piva do chladničky a pripraviť sa na siedmu hodinu večer, kedy hráme prvý zápas proti Kanade.

University Manor Inn
University Station
KeyBank Center
Canalside
Canalside
Canalside

Hokej snáď ani nemá význam opisovať bližšie. Že sme hneď v úvode dostali nakladačku, je snáď každému jasné, ale to nám s Lukášom nikdy nezabráni sa na ňom dobre zabaviť :D Pivo stojí o niekoľko dolárov viac ako miešané drinky, čo sme zistili až v druhej tretine a snažili sa to samozrejme dobehnúť. Kanadskí fanúšikovia z nás mali celkom nevídanú atrakciu a odovzdávali nám vlajky, čiapky, odznaky a vlastne všetko možné, čoho by sme sa my doma len tak ľahko zbaviť nechceli. Všíma si to aj kanadská športová televízia TSN a zrazu dostávame od nespavých ľudí na Slovensku echo, že sme viackrát vo vysielaní. Prehrali sme 0:6, ale aj tak sme si od ľudí vypočuli, že máme perfektné mužstvo a je im to ľúto. Držia nám palce na zajtrajšok proti Američanom, ich veľkým rivalom.

KeyBank Center
Po zápase s Kanadou

Po hokeji sadáme ešte do športového baru, ktorý patrí do komplexu štadiónu, aby sme zapadli aj medzi ostatných fanúšikov MS. Pristavuje sa pri nás chlapík menom Duane zo štátu New York, ktorý má na Slovensku ženu a ukazuje nám fotky, kde zisťujeme, že svet je naozaj malý, pretože poznáme veľa spoločných kamarátov. Tu už to budú pomaly zatvárať a tak sme sa ešte smerom k hotelu zastavili v učupenej írskej krčmičke, kde zase zisťujeme, že barman je bývalý NHL brankár, ktorý kedysi hral aj so slovenskými hokejistami. Lukáš si pri ňom spĺňa podpisové povinnosti ako pri každom hokejistovi. Je niečo po jednej hodine v noci a oplatilo by sa ísť aj vyspať. Metro už nepremáva a tak smerom na hotel volám Uber.

28. decembra 2017 (štvrtok)

Spánok sme pre istotu potiahli trochu dlhšie, aby sa za volantom neprejavil nejaký zvyškový alkohol, pretože dnes plánujeme do večerného zápasu stihnúť otočiť aj Niagarské vodopády. Ja som ich síce videl pred rokom, ale keďže sú tak blízko, nenechám predsa Lukáša ukráteného o takýto prírodný úkaz. To znamená jazdu pol hodinu k búdkam na hranici medzi USA a Kanadou a zatiaľ asi najzvedavejšieho colníka, ktorý už vyzeral tak, že nás tam vlastne ani nechce. Zaparkovali sme na parkovisku Clifton Hill, kde stojí celodenné parkovanie 10 dolárov a odtiaľ sa peši vybrali k vodopádom. Tento rok bolo zaujímavé sledovať to, ako dopadajúca voda v momente zamŕza a premieňa sa na sneh, ktorý sa vznášal nad celými vodopádmi v nadýchaných oblakoch. Rozhodne iná podívaná než minulý rok. V mestečku Niagara Falls už viac so zimou bojovať nemienime a akútne potrebujeme zaobstarať nejaký balzam na pery. Všetky obchody predávajú len suveníry, až v takom malom obchodíku nám milá pani odporúča nejaký loj z jeleňa či čoho, ktorého je celá tuba a stojí 18,99 doláru :D Aj keď som čakal, že sa zaobídeme s nejakým labelom za dolár dvadsať, vyzerá to tak, že budeme musieť kúpiť tento výmysel. Myslím, že Lukáš ho má doma ešte doteraz a určite poslúži ešte aj jeho vnúčencom. Po stopách mojej minuloročnej výpravy si sadáme do pizzérky Boston Pizza a po obede to aj pomaly otáčame späť na hotel. Tretí prechod hranicou a ďalšie otázky, čo budeme robiť v USA, nás už nerozhádzal.

Niagara Falls, ON, Canada
Niagara Falls, ON, Canada

Večer sme sa vypravili na náš zápas proti domácim, ktorý sme absolvovali už v trošku komornejšej atmosfére. Jednak by nám po včerajšku pivo ani nechutilo a takisto musíme myslieť na to, že zajtra vstávame skôr a po troch dňoch v Buffale začneme výlet okolo Lake Erie. Škoda, pretože práve v dnešnom zápase naši mladíci prekvapili a zdolali Američanov 3:2. Prijímame gratulácie zo všetkých strán, lúčime sa s hokejistami a ich rodičmi pri vstupe do šatní a pred polnocou opúšťame arénu posledným metrom k hotelu.

Po výhernom zápase s USA
Po výhernom zápase s USA

29. decembra 2017 (piatok)

Na raňajkách, ktoré sú v priestore recepcie hotela, dostávame o siedmej ráno ďalší budíček od zjavne indisponovanej obyvateľky, ktorá má nejaký problém so vstupom do svojej izby a recepčnej to dáva pocítiť tým, že demoluje celý priestor recepčného pultíku. Nakoniec sa vyklopila cez dvere niekam do zimy a my sme mali konečne kľud na strávenie raňajok s extrémne vysokým obsahom cukru.

Presque Isle State Park, PA
Presque Isle State Park, PA

Pred ôsmou odovzdávame kľúče od izby a mierime do Presque Isle State Park, kde sa popri peknej prírode dajú pozorovať aj pekné výhľady na jazero. Netušíme, aké budú podmienky po ceste, ani to, aké budú podmienky na mieste, ale dúfame, že to nebude až také zlé, ako hlásia v rádiu - jedna až dve stopy čerstvého snehu. Našťastie tu cestárov zima neprekvapuje a všetky hlavné ťahy sú odhrnuté, niekedy až presolené a v podstate takmer suché. Počas 2,5-hodinovej cesty sa na našej trase striedajú snehové prehánky, lúče slnka, idylické zasnežené mestečká, či polia a lesy. Samotný park nie je posýpaný, je tu len utlačená vrstva snehu, a čím ďalej do neho vstupujeme, tým sme si menej istý, či budeme riskovať ešte ďalšie metre bez reťazí. Gull Point, čo je miesto, odkiaľ sme sa chceli pokochať, je totálne zavalené návalmi snehu. Auto nechávame zapadnuté na niečom, čo vyzerá ako neodhrnuté parkovisko a iba sa modlíme, aby sme sa z tohto miesta vyškrábali aspoň späť na cestu s utlačeným snehom.

Parking to Gull Point
Parking to Gull Point

Ďalej sme sa rozhodli ísť peši. Je tu až strašidelné ticho a navôkol nie je ani nohy, len biely sneh, biela obloha a zamrznuté jazero. Jediná prístupová trasa ku Gull Point vedie po stopách nejakého bežkára, ktorý tadiaľto musel prejsť niekedy v predchádzajúcich hodinách alebo dňoch. Zimné topánky nám v tomto príliš nepomáhajú a vysoký sneh sa dostáva až pod nohavice. Vydržali sme presne 15 minút, keď sme sa rozhodli pre praskajúci ľad pod nohami otočiť a návštevu tohto parku považovať za splnenú :D Chrysler nás bez väčšieho zaváhania dostal zo snehu, ktorý bol povyše jeho podvozku a rozhodli sme sa radšej pokračovať smerom na Cleveland, štát Ohio, do all-you-can-eat reštaurácie Golden Corral.

Po dvoch hodinách cesty sme o jednej poobede dorazili na parkovisko reštiky na predmestí Clevelandu. Vždy nadávame na to, ako veľmi sa tu natlačíme za 12 dolárov, ale pokiaľ ma pamäť neklame, tak v tento deň sme už potom jesť nepýtali, takže účel to určite splnilo. Ďalej bude nasledovať naháňanie sa za programom, ktorý sme chceli v Clevelande stihnúť počas jedného popoludnia. Presun na parkovisko v centre, ktoré je vzdialené asi 15km nám pre zápchy trval neuveriteľných 90 minút, čo nám naštrbilo aj ďalšie plány. V rýchlosti sme si pozreli ulice centra, starý obchodný dom Cleveland Arcade, prešli okolo Fountain of Eternal Life až k sieni slávy rock&rollu, kde sme mali na dnes rezervovaný vstup. Rýchlym výpočtom zisťujem, že tu môžeme stráviť nanajvýš hodinu, aby sme neskôr odložili auto pred hotel a večer sa mohli vybrať na koncert Transsiberian Orchestra do Quicken Loans arény. Pánko, ktorý kontroluje lístky s nami žartuje, že ak to tu stihneme prejsť do hodiny, má u nás autogram. Po 50.minútach opúšťame sieň slávy a sme pripravení rozdávať podpisy, ale viac ako to sa potrebujeme rýchlo presunúť k autu a ubytovať sa v hoteli La Quinta Inn blízko letiska.

Cleveland Arcade
Rock&Roll Hall of Fame, Cleveland
Free Stamp, Cleveland

Hotel je v rekonštrukcii a chvíľu nám trvá než nájdeme jeho hlavný vchod, ale izby sú za tých pár dolárov naozaj luxusné. Na štandard vysokých komfortných postelí by som si vedel veľmi rýchlo zvyknúť. Sprcha, prezlečenie sa a pred siedmou už aj sedíme v metre zo stanice Puritas až k radnici, z ktorej sa dá suchou nohou prejsť až na štadión veľkého “Q”. Hrávajú tu domáce tímy basketbalu, ľadového hokeja a rugby. My sme si tento koncert zaradili hlavne kvôli navodeniu vianočnej atmosféry a ja sám som špeciálne čakal iba na skladbu Carol of the Bells, ktorá odznela aj vo filme Sám doma. V takej viac rockovej verzii odznela na začiatku a ešte raz aj na konci koncertu, čo som príliš nepochopil, ale misia bola tým pádom splnená :) Posledným vlakom pred jednou hodinou ráno sme sa presunuli naspäť na hotel a tešili sa na spánok v obrovských posteliach.

30. decembra 2017 (sobota)

Je tu ďalšie nové ráno a my sa nachádzame približne pred polovicou našej plánovanej cesty okolo jazera, ktoré patrí do sústavy Veľkých kanadských jazier. Je z nich síce najplytšie a najmenšie, no aj cez to má po obvode takmer 400 km. Než vyrazíme do ďalšieho prístavného mesta, Toledo, ešte stále v štáte Ohio, využívame služby bezplatných raňajok. Opúšťame Cleveland, v ktorom sme to zobrali trochu zhurta a o pol druha hodiny parkujeme pri International parku neďaleko rieky Maumee v centre Toleda. Za riekou vidieť celý downtown, no mesto nám odtiaľto pripadá úplne kľudné a tiché. Môže za to fakt, že v parku nie je ani nohy, všetky prevádzky vyzerajú byť zatvorené a ešte k tomu začalo aj husto snežiť. Toledo neberieme ako plnohodnotnú zastávku, skôr len ako menšiu pauzu po ceste do Detroitu, ktorý už nie je tak ďaleko. Ale predsa len sa tu ešte zastavíme na obed, keďže Golden Corral máme hneď za mestom. Do neskorého večera tým pádom už nebude hlad na programe dňa a o pol druhej môžeme pokračovať do mesta motorov.

Toledo, OH
Toledo, OH

Ďalšia hodina a pol v aute znamená, že nakoniec parkujeme v centre Detroitu na platenom parkovisku na Cadillac Square - takisto 10 dolárov na niekoľko hodín. Odtiaľto je v pešej dostupnosti všetko dôležité, čo by sme si v meste chceli pozrieť. Na námestí samozrejme nechýba veľký stromček, ľadová plocha a vianočné stánky, kde sa zdržiava asi najviac ľudí z celého mesta a ostatné pamiatky sú tak skoro ľudoprázdne. Pozreli sme si ikonické sochy The Spirit of Detroit, cez cestu Monument to Joe Louis a v parku Hart Plaza cez rieku Detroit pozorujeme naše dnešné útočisko - kanadské mesto Windsor. Pre neho som sa s rezerváciou ubytovania rozhodol po tom, ako som zbadal obrovský nepomer v cenách hotelov v Detroite a cenách na opačnej strane rieky v Kanade. Samozrejme to so sebou prináša aj mínusy a tými sú prechody hranicou, ktoré vám vedia príslušníci colných pracovníkov vždy príjemne okoreniť. Keďže sa schyľovalo k večeru, potrebovali sme sa už ukázať aj v našom ubytovaní a hranicu sme cestným tunelom tentokrát prešli bez väčšieho zdržania zodpovedaním možno troch-štyroch otázok.

Tam je Kanada. Detroit, MI
Tam je Detroit. Windsor, ON

Ubytko máme vybavené cez booking u domácich s názvom Ye Olde Walkerville Bed & Breakfast v kľudnej štvrti Windsoru. Pán domu nás ubytoval v jednej zo štyroch izieb, ktorá vyzerá veľmi domácky a útulne. V telke ladíme športové kanály, aby sme si pozreli našu prehru s Fínmi (2:5) a večer po hokeji sa ešte rozhodneme preskúmať centrum Windsoru, tak sadáme na neďaleký bus a vystupujeme na mieste, ktoré si myslíme, že by ním mohlo byť. Je to aj tak - centrum je vlastne koniec Oullette Avenue, kde sa združuje najviac firiem a spoločností. V podstate je to tu dosť vymreté a my rozmýšľame, kde sa nachádzajú všetci obyvatelia tohto cca 200-tisícového mesta kanadského štátu Ontario. Obed z Golden Corral už prestal účinkovať a tak zaháňame hlad celkom chutným kebabom v Shawarma Palace. Nič lepšie sme cestou otvorené nenašli. Koncu ulice dominuje vysoký hotel Ceasars s kasínom, ktorý pútal pozornosť už aj spoza rieky z Detroitu. Nakukli sme dovnútra a v momente nám došlo, kde sa nachádzajú všetci tí obyvatelia :D V meste to naozaj žije iba v tejto budove. Lukáš tu skúša šťastie, ale v Kanade mu akosi nie je dopriate. Na googli zisťujem, že pred jednou nám ide posledný autobus, ktorý nás vie dostať k ubytku, ale keď sme na neho čakali vyše 10 minút márne, zostávalo nám v týchto mínusových teplotách zahriať sa iba menšou chôdzou. 3 kilometre brodenia sa zamrznutými ulicami sme si krátili tým, že sme sa na mape snažili nájsť najlepšiu šikmú cestu v pravouhlej blokovej štrukúre ulíc. Po pol hodinke sme pred našim domom a snažíme sa pri príchode po vŕzgajúcich parketách nezobudiť ostatné izby. Môžeme sa konečne vyspať trochu lepšie, pretože zajtra sa ešte neplánujeme presúvať ďalej.

31. decembra 2017 (nedeľa)

Je tu Silvester! A my ho budeme tráviť tak trochu hokejovo, ako inak :) Máme totiž kúpené lístky na zápas NHL Detroit Red Wings proti Pittsburgh Penguins. To vysvetľujeme aj prísediacim na spoločných raňajkách, ktoré sú zvolané na deviatu hodinu. Tí celkovo nechápu, ako sme sa mohli vybrať z nejakej Slovakia krajiny kdesi v Európe až sem k nim, len aby sme si pozreli pár zápasov. Z počúvania Američanov mi je už dlhšie jasné, že mimo cestovania vnútri Štátov, sa do sveta pozerajú len málokedy. Európa je pre nich asi tak exotická ako pre nás Karibik. Ale späť k raňajkám - tie sme takmer ani nedali celé, keďže domáci nosia stále ďalší a ďalší chod a neskôr zisťujeme, že nám vydržali vlastne aj cez obed a jesť pýtame až na večer.

Plán je taký, že pôjdeme na zápas a po ňom už uvidíme, čo s oslavami Nového roku. Buď pôjdeme na jedno z námestí, alebo zapadneme do podniku, ktorý sa nám bude pozdávať. Oddychovať sme na izbe vydržali len do pol piatej, ale viac sme už neobsedeli. Poriadne sme sa poobliekali, lebo kuvičie hlasy počas silvestrovských osláv hovorili aj o -20 stupňoch pod nulou a znovu sme nasadli na bus smerujúci k Windsor Transit terminálu. Tam je potrebné presadnúť na Tunnel bus, ktorý vás prevezie hranicou popod rieku a vyhodí rovno pri colníkoch. Piata návšteva hraníc na tomto výlete bola zatiaľ asi najpríjemnejšou. Vtipkujúci zamestnanci si doberali hokejových fanúšikov v dresoch tímu svojho mesta, ale takisto si popritom vykonávali aj svoju prácu. Konečne žiadna prehnaná buzerácia nezmyselnými otázkami a k tomu aj bonus v podobe zaželania pekného večera. Ide to, keď sa chce. Po preverení sa musíme znovu nasáčkovať do autobusu a ten nás odvezie takmer až k novučičkej Little Ceasars Arene, ktorú “červené krídla” pokrstili len túto sezónu.

Naše kroky v nej hneď smerujú do obchodu so suvenírmi, kde si odnášame mikinu, dres a nejaké magnetky. Hlad zaháňame ako inak Little Ceasars pizzou a pomaly sa aj presúvame na naše miesta v hornej sekcii arény. Nedá sa jej vytknúť to, ako vyzerá - je to naozaj pekný stánok, ale z pohľadu funkčnosti je to veľmi zlá stavba. Ulička medzi jednotlivými radmi je široká tak možno 50 čísel a máme vážne čo robiť, aby sme sa neuváženým krokom náhodou neocitli o niekoľko radov nižšie. So sedadlami to nie je o nič lepšie. Už len naše útle európske postavy majú problém upratať si lakte zo svojho spolusediaceho a to sme medzi týmito ľuďmi ďaleko pod priemerom ich objemovosti. Nie sme samozrejme sami a nadávky počuť snáď od všetkých ľudí, ktorých treba pre istotu chytať, ak okolo vás prechádzajú hľadajúc svoje miesto. Mimo toho všetkého sme si ale vybrali celkom dobrý zápas. Detroit vyhral 4:1 a do listiny nahrávačov sa zapísala aj slovenská stopa v podaní Tomáša Tatara.

Zápas Detroit Red Wings vs. Pittsburgh Penguins v Little Ceasars Arene
NYE Ball Drop, Beacon Park, Detroit

O desiatej večer je zápasu koniec a my mierime do neďalekého Beacon Parku, kde by malo dôjsť k tzv. “ball drop”, čo je po vzore newyorského Times Square odpočítavanie sekúnd do Nového roku v podobe klesajúcej svietivej gule na stožiari. Park sme našli, guľa je takisto na mieste, ale to je aj zima. Nevieme si predstaviť, ako tu vyčkáme dve hodiny, aby sme videli túto napodobeninu rozžiarenú, či čo presne chce táto konkrétna robiť. Skúšame horúcu čokoládu, ktorá naše nádeje vydržať v exteriéri predĺžila možno o ďalšie dve minúty, ale potom urýchlene googlim lokálne podniky v okolí, kde by sme mohli skryť. Vyhral jeden vzdialený asi kilometer od parku s názvom Anchor Bar. Nesľubovali sme si od neho nič zvláštne, len pár silvestrovských drinkov, poprianie si všetkého dobrého do ďalšieho roku a odchod na ubytovanie cca tak o druhej ráno. To by sme ale nemohli stretnúť skupinu asi desiatich zamestnancov Little Ceasars arény, ktorý pracujú v jej útrobách, od obchodov až po manažment. Predstavila nás jedna z nich, Jessica, ktorá bola, tak ako aj ostatní, veľmi zvedavá na to, čo v týchto končinách robíme, ako žijeme na našej ceste, ako sa nám páči mesto, hokej a ľudia a ako žijeme u nás doma. Z veľa našich rečí sme u nej cítili veľký “wow” faktor, či už sa to týkalo bezpečnosti pri cestovaní, na ktoré by sa ona sama nepodujala, alebo hocijakých všedných vecí, pri ktorých zisťujeme, že na Slovensku to nie je vždy až také zlé, aké to vedia vykresliť samotní ľudia. Podostávali sme od nich čokolády, pamätné mince a pri čase, ktorý vtedy utekal neskutočne rýchlo, nám o štvrtej ráno pomohla autom dostať sa aspoň trochu bližšie k tunelu, ktorý značí hranicu s Kanadou.

Netušili sme ako sa dostaneme k nášmu ubytovaniu v inom štáte na Nový rok o štvrtej hodine ráno. Tunnel bus nepremával, na cestách nebolo ani jedného auta a tak mi napadlo zavolať si Uber. Ten nás ale odmietol s tým, že ísť cez hranice je pre neho risk. Taxislužby, ktoré som našiel na googli mali nedostupné čísla a tak sme teda skončili pred tunelom do Kanady bez nápadov. Vlastne áno, jeden mi skrsol a neukázal sa byť tým najlepším. Hovorím si, že colníci v búdke pri hranici by mohli poznať aspoň jednu možnosť ako si objednať taxík na druhú stranu hranice, tak sme sa vybrali smerom k nim. Keď nás zbadali, nemali pre nás žiadne pochopenie, vybehli z búdky, oblapili samopal do pohotovostného režimu a z diaľky kričali, aby sme zastavili a neopovážili sa ísť ďalej. Peši sa podľa ich slov do Kanady nedostaneme v žiadnom prípade. Krikom nás otočili smerom na ulicu, kde sme celkom vyľakaní nakoniec stopli jedného zblúdilého taxikára. Ten nás konečne vedel vziať do Windsoru, ktorý je vzdialený síce len 10 kilometrov, zato reálne akoby za ostnatým plotom. Mýto musíme platiť z vlastného vrecka a jazdné nás stojí ďalších 40 dolárov, čo je ale o takej hodine a hlavne po takejto skúsenosti úplne to posledné, čo riešime. Tešíme sa z toho, že žiadne ďalšie prechody hranicou už absolvovať nemusíme, pretože zajtra nám to letí z tejto strany hranice domov. Ešte si ale chceme užiť jeden deň v Toronte, do ktorého sa po vyspatí musíme dostať.

1. január 2018 (pondelok)

Nový týždeň, nový rok a my musíme vo Windsore dospávať Silvester aspoň do desiatej, aby nás na ceste náhodou nedostihol strážnik s kódom DUI (driving under influence, teda jazdenie pod vplyvom :D). Po jedenástej berieme nohy na plecia a ideme do Londýna. Počkať, veď sme v Kanade.. To je fakt, ale v Ontáriu majú na pol ceste medzi Detroitom a Torontom celkom veľké mesto, ktoré sa volá presne ako to vo Veľkej Británii. Po dvoch hodinách cesty zastavujeme v sieti burgrární Five Guys, ktorú už máme takisto otestovanú. Tankujeme colu a na vedľajšej pumpe posledný benzín pred zajtrajším odovzdaním auta na letisku v Toronte. Ďalšie dve hodiny a my sme zrazu pred štvrtou hodinou v širšom centre Toronta pri hoteli Roncey, v ktorom hľadáme útočisko na jednu noc pred odletom lietadla.

Hneď z prvého pohľadu to tu nevyzerá príliš vábne. Pani recepčná hovorí lámavou angličtinou s ťažkou prímesou ruštiny a rozmýšľa, ktorý kľúč od izby by nám mohla vydať. Skúsila jeden, ktorým otvárame komplet znečistenú a neupratanú izbu. Na stolíku sa povaľuje ešte nejaké nedojedené jedlo a je tu neskutočný smrad. Na päte sa otáčam a hovorím, že takú izbu neberieme. Ona len námatkovou metódou vytipuje ďalší kľúč od izby, o ktorej si myslí, že by už mohla byť uprataná. O štvrtej poobede? Poprosil by som. Na druhý pokus už dostávame upratanú izbu, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Na ustlatej posteli sa nachádzajú rôzne vzorky vlasov a neidentifikovateľných škvŕn. Je tu zima a od nejakého inštalatéra na chodbe sa dozvedám, že teplota sa dá regulovať iba termostatom na chodbe, ktorým viem nastaviť spoločnú teplotu pre blok asi štyroch izieb dokopy. Zaujímavý systém. Radšej to tu rýchlo opúšťame a presúvame sa do mesta, odkiaľ potrebujeme priniesť ešte nejaké tričká hokejového Toronta pre kamarátov.

Toronto downtown
Union Station, Toronto, ON

Ako spôsob prepravy si vyberáme električku, ktorá sa tiahne celou Queen Street, kde sa vlastne nachádza aj náš “hotel”. Nie preto, že bude asi rýchlejšia ako autobus, ale už sme hlavne otrávení zo škrabania štvrťákov na lístok. Snáď nám to mesto odpustí, ale posledné dve jazdy na výlete pôjdeme na čierno. Odviezli sme sa až k Air Canada Centre, kde viem, že so suvenírmi určite pochodíme. Pred halou je dosť živo, pretože o niekoľko hodín začína zápas NBA domácich Raptors a podľa toho sa tematicky menia aj výklady jednotlivých obchodov. Pár hokejových tričiek sme ale predsa len našli, splnili si tak aj túto povinnosť a už nám takto na večer zostáva len nejakým spôsobom zahnať hlad. Všetky reštaurácie a bary sú do posledného miesta obsadené fanúšikmi basketu a aj slečny pred vstupom hlásia kompletnú obsadenosť až do samotného začiatku zápasu. Nakoniec sme si v Real Sports Bar & Grill priamo vnútri štadióna vyhliadli osoby, ktoré vyzerajú, že sú na odchode a v momente ich miesto podsadli. Skúšame čapované pivo a nejaké sendviče a po platení si na svojich kartách Revolut prevádzame zostatkové americké a kanadské doláre späť na našu euro menu. Príliš sa netešíme do pofidérneho hotelu, ale berieme to tak, že sa len vyspíme a padáme odtiaľ v čo možno najkratšom možnom čase.

2. január 2018 (utorok)

Po veľmi oklieštených raňajkách, kde sa obsluha hotela nijako neunúvala doplniť ani tie dve prázdne dózičky s arašidovým maslom a džemom, sa po jedenástej presúvame autom na letisko. Náš let odlieta až 17:50, ale viac tu už obsmŕdať nemienime. Kým sa divokým značením dostaneme až k terminálom a miestu, kde sa vracajú požičané autá, prejde takmer 40 minút a jedna nádrž s benzínom. Na výpary a dobré slovo sme nakoniec dorazili na odovzdávacie miesto, kde sme už dostali iba papierový účet a mohli pokračovať priamo k terminálu. Čas sme si krátili rôznymi spôsobmi, ale väčšinu času hlavne prechádzaním budovy a hľadaním občerstvenia, na ktoré by sme mohli minúť naše posledné bankovky a mince. Naspäť letíme Airbusom A340-300 spoločnosťou Lufthansa, kde lietadlo, jeho interiér a ani zábavný systém nevyzerá až tak novo ako pri ceste smerom sem. Buď si to už poriadne nepamätám, alebo ma neohúrilo ani jedlo na palube. To bolo ale v tom momente asi to posledné, čo sme riešili a po zhliadnutí jednej povinnej jazdy v podobe filmu, sme sa uložili aspoň na krátky spánok.

Opúšťame Toronto
Opúšťame Toronto

3. január 2018 (streda)

Nočné lety do Európy vám zaručene rozhádžu vnútorné hodinky. Po ôsmich hodinách letu je vo Frankfurte zrazu 7:50 ráno a vaše telo vám dáva jasné signály, že by spalo ďalej. Nedá sa. Treba prežiť čas do 12:40 a nasadnúť na ďalšie lietadlo smerom do Prahy. To nás už o hodinu vysádza na letisku Václava Havla a aj keď si to tu prečítate v rýchlosti dvoch riadkov, v reálnom živote to vyzerá ako prečítať celú Iliadu a Odyseu od Homéra. Odzadu. Nestíhame totiž Airport Express smerom na Hlavní nádraží a čakanie na večerný vlak domov, o niekoľko hodín neskôr, by sme už nedali. Objednávam teda Uber, ktorého ešte musíme popoháňať, aby na to trochu šliapol, pretože pred stanicu sa dostávame asi tak 7 minút pred odchodom vlaku. Našli sme prázdne kupé a to znamená vypnutie svetla a rozloženie sa na trojsedadlo do spacej polohy. Štyri hodiny sú v porovnaní s nočným vlakom úplne nič a tak sme už o ôsmej večer doma, konečne v normálnych exteriérových teplotách do 10 stupňov, pripravení zajtra nastúpiť v plnom nasadení do práce.

Zážitky pro tebe sepsal Pavol Švantner

14. 11. 2018, poslední aktualizace 2018-11-14T15:15:49+01:00

Pavol Švantner žije na Slovensku a procestoval 38 zemí světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne je už 2 roky, napsal pro tebe 4 cestopisy . Má své stránky https://www.travelo.club.

Komentáře

Komentuj, hodnoť nebo se na cokoliv zeptej.

Avatar uživatele

Nechceš klikat? Přidej se mezi nás! (pokud nejsi robot)

 
 

Další cestopisy

Čtení na 1 minutu
Od Užhorodu po Sjanky – vlakmi po Zakarpatí
tonic 2019-07-17T12:56:21+02:00 0 komentářů
Ukrajina 2019

Niekoľko dní v krásnom prostredí Užockého národného parku na ukrajinsko-poľsko-slovenskom pomedzí

🙏 Praktické
Čtení na 34 minut
NEW YORK CITY: Místo jako žádné jiné na světě, s vlastními pravidly i životem
Avatar uživatele Jaroslav Thraumb
Jaroslav Thraumb 2019-07-15T14:32:57+02:00 4 komentáře
Spojené státy americké 2019

New York je v první řadě unikátní tím, že se toho o něm dá říct leccos. Jedni ho milují, druzi nenávidí. Proč tomu tak je?

🙏 Praktické
Čtení na 12 minut
MAROKO: Země bohatá, a přesto chudá. Lidé milí, a přesto zákeřní
Avatar uživatele Jaroslav Thraumb
Jaroslav Thraumb 2019-07-15T14:32:33+02:00 2 komentáře
Maroko 2019

Hned pod turisticky velmi oblíbeným Španělskem se „skrývá“ země, která byla ještě relativně nedávno turisty nepolíbená. Jaké je Maroko?

❤️ Oblíbené
Čtení na 6 minut
Užhorod 2019
Sabina H 2019-07-14T23:05:05+02:00 1 komentář
Ukrajina 2019

Město blízké a zároveň vzdálené

Další cestopisy