Pomedzi dažďové kvapky za madridským slnkom

1. Kapitola – bez kufrov neodídeme

Zatiaľ čo z bratislavského letiska sme sa odlepili v sprievode, síce nie horúcich, no zato krásnych slnečných lúčov, hlavné mesto Španielska nás privítalo kopovitými oblakmi, ktoré hrozivú búrku držali na vlásku. Sotva sme vkročili na pôdu temperamentnej krajiny, naše dobrodružstvo sa v zlomku sekundy spustilo v plnom prúde. Tak ako skúsený krajčír môže ušiť i zlé šaty, tak aj skúsený cestovateľ sa môže stratiť. S mojou dlhoročnou kamarátkou Mery, sme toho už precestovali mnoho, ale naozaj prisahám, že toto sa nám stalo po prvýkrát. Pýtate sa čo? Stratili sme batožinu, teda aby som bola presná, my nie, žeby sme ju priamo stratili, my sme ju iba nevedeli nájsť. Lietadlo sa „pricuclo“ k tunelu, cez ktorý sme vyšli priamo na terminál. Ľudia sa tam hmýrili ako mravce a hluk tam bol ako vo včeľom úli. Počet ľudí ovplyvnilo aj to, že sa tam nenachádzali len pasažieri, ktorí práve prileteli, ale aj tí, ktorí na ten svoj let ešte len čakali pri bráne. Pred sebou, nad hlavami sme zbadali nápis Bratislava a hneď vedľa svietilo číslo 6 a šípka doprava. Bez mihnutia oka sme sa vydali vpravo. Vtom momente nám nebolo čudné to, že po nápise Bratislava niet ani stopy, bezhlavo sme kráčali k číslu 6 a čudovali sme sa ako je možné, že nám dali batožinu až na druhý koniec letiska. Keď sme prešli cez bezpečnostné dvere, ktoré sa otvárajú len jedným smerom (a teda niet cesty späť), s divným pocitom sme vošli do tmavého, takmer neosvetleného prízemia, kde sme našli len prázdne „kolotoče“ určené na batožinu. Mery so svojimi krásnymi veľkými modrými očami zahlásila: „oou my sme asi zle“ a ja na to: „späť sa už nedostaneme“. A tak sa začalo pátranie po našej batožine po celom letisku. Dorozumieť sa so Španielmi, ktorí po anglicky nevedia, bolo veľmi ťažké. Akosi nás každý posielal inam a my sme už strácali síl pobehovať sem a tam po obrovskom letisku. Našťastie sme sa nakoniec dostali k zamestnankyni letiska, ktorá nielenže vedela po anglicky, ale vedela aj kde je naša batožina a s úsmevom na tvári nám povedala: „don't worry, just go through the doors in terminal One“. Ja na to : „but the door is not possible to open from this side, people can just walk out“ a pracovníčka s úsmevom odpovedala: „just run through, when people on the other side will open them“. Našli sme terminál číslo jeden a aj dvere. V momente ako sa otvorili, obe sme vbehli dnu ako chuligánky. Strážkyňa dverí nás takmer prebodla pohľadom. S nevinným úsmevom na tvári a s kropajami potu na čele sme jej povedali, že tu máme batožinu a akosi sme sa stratili. Pani to pochopila a nám zároveň došlo, že sa to tu nestalo po prvýkrát. Na batožinovom páse sa točili posledné dva kufre, naše kufre. Zatiaľ čo ja som potrebovala lapiť po dychu, Mery sa rozbehla vstrieč svojmu kufru ako z románu od Rosamunde Pilcherovej, až na to, že v jej románoch beží vstrieč žena mužovi a nie batožine. Človek by ani nepovedal ako dokáže byť šťastný, keď zbadá malé klbko svojich osobných vecí.

Let do Madridu

2. Kapitola – príchod do madridského domova na výbornú

Konečne sme mohli spomaliť tempo a vydať sa hľadať metro. Metro sme našli v priebehu pár minút. Úlohou len bolo zdolať automat na metrové lístky. Už sme si chystali angličtinu a vtom sme počuli svoj rodný jazyk. Je známe, že Slováci sú všade a stretli sme ich aj tu. Tri kamarátky nám ukázali, že je potrebné si kúpiť kartu, navoliť príplatok za cestu z letiska, označiť výstupnú stanicu, počet osôb, zaplatiť a vualá, automat nás obdaroval kartou, síce len jednou, ale platila pre obe. Konečne sme mohli pokračovať v ceste. Pozrela som na hodinky a neveriac vlastným očiam som si uvedomila, že hľadanie batožiny a zabezpečenie metro karty nám trvalo vyše hodiny. Bolo niečo tesne po druhej poobede. Cesta metrom trvala na náš byt vyše hodinu a my sme si uvedomili, že ako sme si ešte pred cestou mysleli, že budeme musieť na kľúče od bytu dlho čakať, nakoniec prídeme tak akurát. Totižto zohnali sme si ubytovanie cez airbnb. Jedna Španielka, Elena, poskytovala ubytovanie v síce malom, zato krásnom a lacnom byte uprostred centra. Ona nám oznámila, že kľúče nám donesie key keeper o pol štvrtej aj keď vedela, že prílet máme už o jednej popoludní. Keď som si po prvýkrát prečítala správu od nej, bola som prekvapená čo tak dlho budeme robiť, ale sediac v metre po naháňačke za kuframi som jej plány pochopila. Vedela, že cesta nám zoberie istý čas.

Cestu metrom sme zvládli ľavou zadnou. Preprava metrom je nielen najrýchlejšia, ale človek sa tam nemá kde stratiť, stačí si pozrieť stanice, smer cesty a je to. Keď sme vystúpili na našej konečnej stanici Lavapiés dažďové kvapky priam bičovali cestu. Vytiahli sme dáždniky a namierili sme si to k nášmu madridskému domovu. Hore ulicou, najskôr zabočiť doprava, potom hore kopcom doľava, opäť doprava, až sme sa dostali k veľkým dreveným dverám. Po drevených vŕzgajúcich schodoch, ktoré dávali všetkým obyvateľom bytu hlasno na známosť, že niekto prichádza, sme prišli na druhé poschodie k červeným dverám, ktoré strážila rohožka s motívom lienky. Boli sme v cieli, zložili sme sa pred dverami a počkali na key keepera, muža, ktorý nám mal priniesť kľúče od bytu. Drobný a útly muž vyhopkal po schodoch omnoho tichšie ako my dve. Muž, ktorému som si netrúfla odhadnúť vek rozprával po španielsky rýchlo a nezrozumiteľne. Ako som mu pozerala na tvár a snažila sa vyčítať aspoň niečo z mimiky pohľad mi padol na jeho ucho a zbadala som načúvací prístroj. A vtedy som pochopila jeho nezrozumiteľné slová. Aj napriek jeho hendikepu nám vysvetlil všetko potrebné a názorne všetko ukázal. Rozlúčili sme sa so slovami: „Adios“, a vrhli sme sa na vybaľovanie čo dalo aj trošku zabrať. Naša izba totižto mala rozmery ako veľká slovenská špajza. Len namiesto kompótov skrývala dvojposchodovú posteľ, skriňu a malý stolík umiestnený pod oknom s výhľadom na okná a dvere susedných bytov. Vošli sme do izby len my s kuframi a zrazu sme zaplnili posledný priestor k pohybu. Celkovo byt mal menšie rozmery, ale nám to neprekážalo. Vďaka tomu, že sme mali zo začiatku len dvoch spolubývajúcich, ktorí žili v noci a cez deň spali, byt sme mali takmer len pre seba. Dosť opisovania španielskeho príbytku, ide sa do ulíc.

Naša izba

3. Kapitola - všade samé kvapky

Dážď síce trochu utíchol, ale neprestal, a tak nám spoločnosť robili dáždniky. Jednu výhodu toto usmoklené počasie malo. Vďaka nemu sme mali hlavné námestie Plaza Mayor takmer len pre seba. Sem tam sa mihol nejaký neoblomný turista a pár zamestnancov reštaurácií, ktorí pri pohľade do neba len pokrútili hlavou a na tento deň priznali svoju porážku. Nás ten dážď veru neodradil. Okrem ochutnávky sušených keksíkov z miestnej cukrárne, ktorým sme mimochodom podľahli aj nasledujúce dni, sme si užili aj prechádzku mestom. A kde sme kráčali? No predsa tam, kde nás naše nohy zaviedli. Deň sme uzavreli nákupom v obchode a spoločne v našej skromnej a útulnej izbe sme plánovali ďalší dobrodružný deň.

Plaza Mayor - Neexistuje zlé počasie len zle oblečený cestovateľ

Prázdna ulica

Casio de Madrid

Medveď - symbol Madridu

4. Kapitola – keď sme mali apríl v októbri

Ráno sme sa museli vypáčiť s mäkkých posteľných matracov, do ktorých sme počas noci zapadli. Približne dvadsať minút pred ôsmou hodinou rannou sme otvorili potichu (ako myšky snažiac sa nezobudiť spolubývajúcich) vchodové dvere a uvideli sme jedno veľké nič, resp. hlbokú tmu. Google nám prezradil, že slniečko zobúdza Madrid (koncom októbra) o pol deviatej a keďže sme boli v niekoľko poschodovej budove s malým otvorom do neba darmo by sme hľadali či sa už slnko zakráda spoza horizontu. Jediné čo nám ostávalo bolo počkať na denné svetlo.

Dážď sa zatiaľ tváril, že si na tento deň zobral dovolenku, a tak sme dáždniky poctivo zabalili do batohov. Aj keď dážď nám dal pokoj, pasovali sme sa so silným vetrom a slnkom, ktoré sa striedavo schovávalo a vystrkovalo spoza oblakov. Itinerár, ktorý sme si rozdelili na dva dni sme prešli za jeden. Prvou zástavkou bol kráľovský palác Palacio Real de Madrid. Prehliadku interiérov nádhernej stavby sme vynechali. Odradil nás dlhý rad turistov pred vstupnou bránou. Madrid sme si chceli užiť a nie čakať v rade. Samozrejme fotky nemohli chýbať. Našli sme si parádne miesto, kde sme sa mohli spolu odfotiť. My dve a v pozadí honosný palác. Fotka priam do rámika, keby nám tam nestál mladý pár, ktorý si robil nespočetné množstvo selfie fotiek. Stáli sme na mieste a čakali kým tí dvaja odídu, dokonca sa k nám pridal jeden fotograf. Ako traja mušketieri, ktorí namiesto zbraní mali v rukách zrkadlovky a telefóny striehnuc na moment kedy tí dvaja odídu. Po niekoľkých minútach čakania sme zložili zbrane. Poprosili sme nášho nového kamaráta, aby nás odfotil aj napriek tomu, že v zábere sme mali náš obľúbený pár.

Palacio Real de Madrid

Prešli sme cez kráľovské záhrady a na chvíľku sme si odskočili do Egypta. Aby som bola presná tak k egyptskému chrámu Templo of Debod. Ďalšie zástavky boli Monasterio de la Encarnacion, námestie Plaza de España, Edificio Metropolis, Banco de España.... jednoducho obdivovali sme všetko okolo nás. Keď sme kráčali po hlavnej obchodnej ulici Grand Via uvedomila som si, že zatiaľ čo Grand Via mi pripomína parížsku ulicu Chams Elysées, celý Madrid bol akýmsi New Yorkom Španielska. Bol veľkolepí, ohurujúci, pulzujúci s obrovskými budovami a krásnymi parkami. V zašitých uličkách sme našli budovu so siedmymi komínmi a pri fotení z cestného ostrovčeka uprostred hlavných dvoch ciest sme boli inšpiráciou pre ďalších ľudí, ktorí si chceli odniesť krásnu fotku významnej budovy Palacio de Comunicaciones.

Templo of Debod

Monasterio de la Encarnacion

Banco de España

La Casa de las Siete Chimeneas

Palacio de Comunicaciones

Madrid má mnoho pamiatok a stavieb uprostred dopravných kruhových objazdov. Ani brána Puerta de Alcala nebola výnimkou, atak sme jej len z rohu chodníka venovali chvíľku obdivu a pokračovali do parku Retiro. Park bol sfarbený do jesenných farieb, na jazere sa mihotalo množstvo člnov a celú atmosféru dotvárali pouliční umelci. Z jednej strany znel spev, z druhej strany hudobné nástroje rôznych druhov. Stačilo sa len nechať unášať zvukom parku. S únavou sme si sadli na lavičku. Niet sa čomu čudovať, veď sme boli na nohách celý deň. Zamierili sme za oddychom a uťahané sme sa dovliekli do nášho madridského bytu. Ako sme kráčali hore schodmi niečo začalo klopkať na vyvesené prádlo susedov, bol to dážď. Skvelé, stihli sme to tak akurát. Po malom oddychu sme ešte prebádali okolie, navštívili supermarket, vychutnali si 5 minútovú prehánku a večer sme uzavreli voňavou salámou. Buenas noches.

Puerta de Alcala

Park Retiro

V parku boli všade samé gaštany

5. Kapitola – nedeľa bez plánov plná prekvapení

Keďže sme mali itinerár zvládnutý na jednotku s hviezdičkou prišiel čas na improvizáciu a bádanie. Ako prvá v pláne bola omša. Áno priznávam vyšlo nám to až na druhý pokus, pretože kostol len kúsok od nás, na ktorý sme sa spoliehali, sväté nedeľné omše nemal, a preto sme sa vybrali do druhého vzdialeného kostola necelých 15 minút chôdze. V Madride dopoludnia polovička populácie spí a tá druhá ešte zíva a rozlepuje oči. Madridčania sú večerné typy čoho dôkazom bolo, že aj reštaurácie začínali variť až okolo jednej – druhej poobede. Čo v takom prípade robia už nabité energiou dve Slovenky? Túlajú sa a zisťujú, že už aj objavené miesta stále ponúkajú nové prekvapenia. Park Retiro sme poprechádzali z každej strany a slniečko nám dožičilo doposiaľ najviac tepla. V tento deň bol park plný ľudí, nebolo by to až tak zvláštne, keby všetci horlivo nesledovali svoje smartfóny. Dokonca sme videli utekať obrovskú skupinu ľudí, nevediac prečo a za čím. Mery to nedalo, začala ľudí sledovať, nenápadne im pozerala cez plecia do telefónov. Bolo to jasné, pravdepodobne hrali nejakú hru, cez ktorú sa snažili niečo nájsť a chytiť. Online hra (Pokemon Go) nás vôbec nenadchla. A preto sme sa rozhodli, že je čas obeda. Chceli sme ochutnať tradičnú španielsku kuchyňu. A čo je typickým hlavným jedlom v Španielsku? No predsa Paella. Paella je ryža podávaná na mnoho spôsobov, s mäsom, zeleninou alebo s morskými plodmi. Reštauráciu sme mali vybratú už dopoludnia, avšak rozdiel bol ten, že zatiaľ čo dopoludnia bola prázdna, popoludní praskala vo švíkoch a my sme obsadili posledné dve voľné miesta. V menu sme objavili len jeden druh Paelly. Nebol tam popis s čím je podávaná, ale pri cene 7 € sme vôbec nepredpokladali, že by mohla byť s morskými plodmi, ktoré sme sa báli ochutnať a radšej sme preferovali klasické mäso či zeleninu. Keď nám čašník priniesol Paellu takmer nám oči vyskočili z jamiek, nielenže to bola obrovská porcia, ktorá sa ledva udržala na tanieri, ale bola plná ryže a morských plodov. Aj napriek prvotnému strachu z bohatej nádielky morských lastúr, mušlí a kreviet sme si na Paelli pochutnávali vyše hodiny. Bola to výzva zjesť takú veľkú porciu. Po degustácii španielskej špeciality už ostával čas na nákupy, z ktorých sme si odniesli prenádherne pyžamká.

V madridských uliciach

San Jerónimo el Real

Park Retiro

Osa y el Madroño

6. Kapitola - každý výlet ma svoj koniec

Ani sme sa nenazdali a v pondelok sme sa zobudili do dňa odchodu. O jedenastej sme museli opustiť byt, a preto sme ešte ráno skôr vstali a rozhodli sa spoznať posledné madridské krásy. Po pol hodinovej prechádzke sme sa dostali k mohutnému mostu, hrdo pýšiace ho sa nad zakríknutou riekou, ktorá bola dôkazom, že letá v Madride sú suché a horúce. Po návrate s posledného poznávania sme zobrali kufre a na námestí Puerta del Sol sme sa rozlúčili v sprievode horúcich slnečných lúčov s celým Madridom. Cestu na letisko sme zvládli hravo bez straty batožiny. Let trval tri hodiny, takže na skrátenie chvíle sme si urobili malú masáž šije, predsa už nie sme najmladšie a výlet nás zmohol. Nielenže sme si uvoľnili krčné svalstvo, okrem toho sme aj pobavili stewarda. Bezpečne sme doleteli a plné zážitkov sme plánovali ďalší výlet. Ešte síce nevieme kam to bude, ale dôležité je, že to bude.