"Prehánky" v Rige a iné trampoty.
Na ceste sa môže stať hocičo.
Cestopis z roku 2022 napsal Matho
November 2022.
Výlet do Rigy začal vlastne už deň pred odletom. To som sa na ženinej červenej i20-ke doterigal do Bratislavy a ako správny "inogorodec" zaparkoval pod Starým mostom na Petržalskej strane. Áno, presne tam pri Tatra Banke. CéPéčkári poznajú. To prekliate a zvláštne miesto, kde napriek tomu, že ste pod mostom, vám nevyhnutne auto masívne oserú miestni operenci. Toto je jedna zo záhad Bratislavy.
No nič, do sobotného skorého rána (o 2:00...) ma zobudil telefón, nasledoval rýchly čierny čaj a s mamou autom na autobusovú stanicu Nivy. Mama ma v dobre viere síce vyhodila pred hlavným vchodom, ale pomerne rýchlo som zistil, že ten otvárajú až tri hodiny po tom, ako by mi odišiel autobus. Nasledovala svižná raná prechádzka k správnemu vchodu. Nakoniec to dopadlo dobre a o 3:02 som už vo veľmi slušnom autobuse od Slovak Lines zahájil cestu k Baltskému moru. Na Schwechat sme prišli s rezervou pred štvrtou hodinou ráno.
Smer Baltik. Tie chrbtom otočené, blonďavé, rozpustené vlasy vody práve kasírujú nešťastníkov s nadrozmernou batožinu.
Exit Row je luxus aj pre dlháňa.
Do odletu ostávalo ešte dva a pol hodiny. Na tomto mieste sa musím priznať, že ja som ten typ človeka, ktorý síce lieta pomerne často, ale zbaviť sa predletového stresu býva často nad moje sily. Schválne píšem predletového, pretože keď sedím v lietadle, je to vždy už v pohode. Len tie tristné nekonečné hodiny predtým...
No nič, nakoniec som v priebehu rokov metódou pokus omyl zistil, že mi v tomto mojom trápení vedia pomôcť dvaja páni - Jim Beam a Jamieson. Bohužiaľ, tentokrát som sa kruto prepočítal - o štvrtej ráno spali všetky Duty Free na Schwechate spánkom spravodlivých.
Nevadí - vravím si - sadol som si dakde bokom, kde bolo najmenej ľudí a začal si na telefóne čítať správy. Alkoholicko-abstinenčno-predletové príznaky ale nedali na seba dlho čakať. Najskôr mi padol zrak na podozrivo zahalenú arabskú rodinu. Z úzkeho priezoru ženiných očí doslova sršala túžba vyhodiť v tento deň čo najviac lietadiel plných neveriacich psov do vzduchu... Zhlboka som sa nadýchol.
Hlavne si zaplatiť miesto pri okne, bude výhľad na krajinu....
"Martin, takto to asi nepôjde, venuj sa radšej sám sebe." vravím si potichu v dobre viere. Tak som sa začal venovať sám sebe. Chyba. Najskôr som zistil, že mi asi prestalo biť srdce. Proste som ho prestal cítiť. Opar paniky rozohnal až palec na zápästí ľavej ruky, ktorý nejaký slabý tep zachytil. Ufff..žijem.
Vzápätí som si spomenul na predošlý deň, kedy ma počas redakčného testu (ako som dvíhal krabicu s vínom) pichlo v chrbte. Presne s tej iste chvíli som si spomenul na článok na sme.sk spred pár dní, kde akýsi lekár konštatoval, že mnohí ľudia, ktorí majú bolesť chrbta len nevedia, že práve prechádzajú infarktom. Začalo ma tlačiť na hrudníku...
Dýchal som čoraz prudšie a čakal na kolaps. Očami som zúfalo lietal z človeka na človeka a odhadoval, ktorý z nich mi môže zachrániť život. Zrak potom, ako preplával celú čakáreň, opäť spočinul na starej známej rodine arabských teroristov. V myšlienkach som sa vrátil naspäť k teórií bombového útoku. Tlak na hrudníku pomaly ustal.
"This flight is going to be little bit bumpy" zahlásil pilot ešte pred štartom. "Fasa," vravím si "za posledné 3 hodiny som prežil rané vstávanie, infarkt, zástavu srdca a ešte ma aj vytrasie."
Pozeral som sa po pasažieroch okolo seba. Mal som tentokrát šťastie, chytil som exit row, čo človek s mojou skromnou výškou 198 cm celkom ocení. Už pri boardingu som mal inak pocit, že sa domov vracia nejaký ženský lotyšský volejbalový tím. Ale tie dievčatá k sebe evidentne nepatrili. Niektoré boli s frajermi, iné samé, pár cestovalo spolu a našla sa aj nejaká s rodičmi. Proste tímová súdržnosť nikde.
Fast Forward dopredu - po pristátí ma cestou mestom prekvapil počet Lotyšov, ktorí už o desiatej v sobotu ráno mali slušne "nakúpené" a neisto sa s nie celkom pravidelným krokom snažili vrátiť domov. Ubytoval som sa a vybehol von. A znova - okolo chodil kopec vysokých báb. Pozrel som si katedrálu sv. Gertrúdy, žiaľ iba z vonku. Vo vnútri niečo natáčala miestna TV, tak ma tam ani nepustili. Po návrate na izbu mi to už ale nedalo, zadal som do googlu - priemerná výška žien - a whoala - Lotyšky sú fakt vysoké. Nielen to, sú to najvyššie ženy na svete.
Kostol sv. Gertrúdy.
Palác vedy.
Miestne trhovisko je najväčšie v Európe.
Na večernej prechádzke som sa ešte stihol stratiť, ale nakoniec sa o príjemný záver dňa postaral Cabernet sauvignon pôvodom z Chile, z miestnej maloobchodnej siete Rimi.
Druhý deň začal všelijako. Na jednej strane som sa síce dobre vyspal, čo je u mňa skôr vzácnosť. Na strane druhej som sa zobudil s niečím, čo by som bez obáv nazval kalamitnou hnačkou. Masaker! Dve hodiny každých pár minút. To sú presne tie momenty, kedy sa bojíte vyjsť vôbec z izby, či silnejšie zakašlať. Bolo mi ale jasné, že budem musieť zabojovať. Podľa Google maps bola najbližšia "aptieka" 600 metrov. Už bolo len na mne ako si to načasujem. Nachystal som si veci, počkal na najbližšie posedenie a potom sa vo veľmi svižnom tempe obliekol a vybehol von. Mal som odhadom, tak maximálne 15 minút...
Loperamid, 4 kaiserky a 5 litrov balenej vody, na parádu.
Dobehol som do lekárne, slečne útržkovito vysvetlil situáciu, zobral lieky. Ako bonus som ešte stihol kúpiť 4 kaiserky a pre istotu 5 litrov balenej vody (na čierny čaj som zabudol) a trielil naspäť na izbu. Stihol som to. Síce len tak tak, ale stihol.
Väčšinu doobedia sa už potom toho moc robiť nedalo. Polihoval som, čítal Jerome Klapku Jeroma (kupodivu sú Traja muži v člne veľmi zábavná kniha, je to taký Heller 19. storočia ), občas pozrel správy na telefóne a pochutnával si na suchom pečive. Dokonca sa mi na chvíľu (dve hodiny) podarilo zaspať. Deň sa preklopil do poobedia, vonku bolo ešte svetlo a nastal čas zhodnotiť situáciu. Z Rigy som prakticky nevidel ešte nič. Čo sa týka liekov proti hnačke, tak som sa nimi predávkoval tak - vtedy som to ešte nevedel - že som si "nesadol" ďalších 5 dní. Nič, bol čas zariskovať a ísť von.
Pokiaľ človek cestuje sólo, tak písomný výstup z cesty by sa možno ani nemal volať cestopis. Príhodnejší názov, vzhľadom k okolnostiam mne osobne príde byť - vnútropis. Predsa len, okolo nie je žiadny priateľ na telefóne, rodina, nikto kto by pomohol. V danom okamihu existujú len tri veci - my, problém a čas potrebný na jeho riešenie. Všetko ostatné sa stráca v nekonečne súvislom rade nepodstatných vecí. Spomínam si, ako mi pri mojom prvom sólo výlete zlyhal telefón. Dakde na perifériách Jerevanu som ostal bez mapy a signálu. Srandy kopec...
Ale vyriešilo sa to. Ako aj tu. Nakoniec som ešte v tento deň videl Dom Čiernohlavcov, Troch bratov a prešiel sa po brehu Západnej Dviny. Alebo ako túto rieku volajú Lotyši - Daugava.
123 metrov vysoká kostolná veža.
Traja bratia.
Ortodoxný kostol narodenia Krista.
Toto je paráda - radnica a dom Čiernohlavcov.
Nočná Riga je úžasná. Vibrujúce, dynamické mesto, kde chlapík na harmonike v úžasnom rytme dáva prerábky moderných hitov a o 40 metrov vedľa mladý pár, v kombinácií husle a basa, oslavuje Vivaldiho. Druhý deň bol super. Teda hlavne poobedie a večer. Ak trávenie dovolí, zajtra hopsa-hejsa-síce nie do Brandejsa, ale na Jurmalu.
Ráno to zase vyzeralo tak, že včerajšia kombinácia stresu, prechádzok a morského vzduchu mala pozitívny efekt na spánok. Dal som si 10 hodín v kuse. To je rekord za posledné bezmála tri roky - určite odkedy začala pandémia. Spravil som si čaj, pre istotu založil ešte jeden Loperamid stirol (áno, ten proti hnačke, kvôli takýmto pre "istotu" to po pár dňoch preklopím k boľavej zápche) a dal si sprchu. Tá bola úspešná len spolovice, nakoľko hlavica nefungovala a musel som sa obslúžiť pod kohútikom. Kurnik šopa, štvorhviezdičkový hotel. Potom som sa zvalil na posteľ a zistil som, že sa mi nikam ísť nechce.
Škoda.
Podpora Ukrajiny je v tejto krajine masívna. Palec hore.
Západná Dvina.
Riadny prechod pre chodcov.
Cestou do centra.
Keď som sa večer vracal z neúspešného výletu k ikonickej TV veži, prepadol ma hlad biblických rozmerov. Niečo tak gigantické a nevyhnutné ako jedna z rán egyptských. Nebolo sa čomu čudovať. Za posledné tri dni som nachodil desiatky kilometrov a vzhľadom k včerajším doobedným trampotám boli vrcholom môjho Lotyšského gastronomického zážitku tri banánové müsli tyčinky. Tak som sa rozhodol najskôr pre pizzu. Google ma rýchlo vyviedol z omylu a tak som išiel na kebab.
Ale skôr sa vrátim k odseku vyššie. Iste, že som doobeda neostal na izbe. Na povzbudenie som založil jedného stakana vodky, vybehol von, našiel hlavnú stanicu, kúpil si spiatočný lístok do Majori (2,40 eur) a z nástupištia č.8 sa vydal sa vlakom na cestu na ikonickú pláž Jurmala.
Proste Jurmala.
Široká a prázdna pláž, ktorú v pondelok ráno lenivo obmývali vlny Baltského mora. Čo viac si človek môže v pondelok, na začiatku pracovného týždňa, v chladnom novembrovom ráne priať?
Vznik sveta.
Je to secesia?
Nikam.
Jediný raz, kedy mi vyšlo slnko.
Viete, čo? Mal som ešte nachystané príhody od Indov a tempa, akým mi pripravovali kebab a nejaké múdrosti na záver, ale už som toho napísal dosť. Vrchol tejto cesty vidíte na fotkách. Jurmala bola super. Riga tiež. Let domov a ostatné veci prebehli v norme. Ak môžete, choďte tam. Cesta vyjde na pár desiatok eur. A spomienky ostanú na celý život. To je dobrý deal, nie? :)
Jak se ti cestopis líbil?
Matho procestoval 22 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 1 rokem a napsal pro tebe 1 úžasný cestopis.
Zobrazit profil4 komentáře
Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.
Taky jsem se pobavila:-)
Dobré, zábavné, čtivé. Díky!
Už jsem nějakou dobu nepřispívám, ale před tvým cestopisem musím smeknout. Velmi zábavné. Po těžkém dnu jsem se pobavil. Možná by nebylo na škodu z mého pohledu víc praktických informací, ale je to přece jen Riga, žádné ztracené ostrovy uprostřed oceánu. Třeba aspoň tu lékarnu jsi ale mohl uvést, kde ti poskytli úlevu a záchranu ;-))).
Vzhledem k tomu, že poslední roky taky cestuji povětšinou sám, tak vím, co to je, když nastanou podobné zdravotní či i jiné problémy.
Úplně jsi mě nalakal na Rigu, kdy vzhledem k akci Air Baltic mám každý měsíc v létě nějaký ten “zrumbovaný “ let přes Rigu, respektive i dva dny tam., možná 4, jestli se mi nebude chtilt letět do Tampere a dám přednost místním děvčatům a levnému alkoholu (oproti Finsku) A to vše díky Calimu, který to sem pořad cpal. Takže za trest se mnou bude celé dvě noci v Klaipedě, popřipadě v Rize při šestihodinových přestupech konzumovat a obdivovat ty vysoké holky :-)
Prostě piš dál. Je to jako svěží vitr mezi cestopisy tady, kdy si prohlednu autora nebo jeho polovičku ze sto různých uhlů :-).
Pobavilo, díky :-).