Rod Esterházyovcov

Uhorská šľachta bola v skutočnosti slovenská

Slováci sú v strednej Európe predbežnými víťazmi dejín, najmä ak sa porovnávame s Maďarmi. Z tejto perspektívy by sme sa preto už mohli na svoju minulosť pozerať aj s väčším nadhľadom a menším komplexom menejcennosti. Ten je dodnes živený predstavou porobeného národa, ktorý si svoju identitu uchránil tak, že sa pod mocenskou klenbou uhorskej šľachty dorozumieval tajným kódom vlastného jazyka.Priznávam, že aj ja som túto predstavu zdieľal, odchovaný slovenským dejepisom a drastickými príbehmi o pomaďarčovaní, keď boli deti v školách ešte pred sto rokmi bité trstenicou za to, že v škole prehovorili po slovensky. Až od maďarského historika Józsefa Demmela som sa teraz dozvedel, že slovenčina bola v skutočnosti materinským jazykom mnohých uhorských šľachticov.

Slovenská šľachta

Vo svojej novej knihe „Panslávi v kaštieli“ (vydavateľstvo Kalligram, kde vyšla aj autorova kniha o Štúrovi) Demmel prichádza k záveru, že ešte v 40. rokoch 19. storočia hovorila v piatich župách (Liptov, Orava, Trenčín, Turiec a Zvolen) výrazná väčšina šľachty po slovensky a tento jazyk považovala za materinský. Aj pri najnižšom odhade muselo ísť o tisíce šľachticov (najvyšší teoretický odhad je až 20-tisíc, teda takmer 90 % tamojšej šľachty). Martin M. Šimečka

Prvým rod ktorý ma zaujal a oslovil je rod Esterházyovcov budem sa snažiť priniesť informácie o tomto rode a z návštevy ich sídiel. Zatiaľ som navštívil len ich tri sídla, ktoré budem postupne dopĺňať o ostatné ich sídla alebo miesta kde pôsobili. Dúfam, že mi prepáčite ak sa budem odvolávať na rôzne odborné publikácie a sprievodcov, ale určite pochopíte, že som nemohol priniesť pôvodne informácie kedže som v tom období nežil. ( samozrejme nájdu sa tzv. odborníci čo to budú kritizovať a čo sa im nebude nič páčiť, ale beriem to s rezervou ) samozrejme potešia ma Vaše postrehy a pripomienky, aby som mohol rozšíriť tieto popisy .

Galanta ležiaca v srdci Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prameni  storočia uchováva svoje tunajšie korene a príponu De Galantha. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom z konca 15. storočia, ktorý bol neskôr prestavaný v barokovom štýle, a druhý väčší, ktorý bol postavený v roku 1633. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúži na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom.

Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto Neogotického kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jedno storočie dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.) Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.

Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DANIEL A PAVOL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol prestavaný na kaštieľ, a to vďaka biskupovi Imre Esterházy (1689–1763). Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).

Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe. Gróf bol veľmi naklonený myšlienke, aby tradičným centrom roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bola znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia. Prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Yblom. Peštiansky architekt odchovaný na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia často pracoval pre aristokratické rodiny. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľ Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním pre Józsefa Esterházyho. Neogotický štýl okrášlil čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou. Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy. Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a motívmi už vystupujú z kategórie gotiky a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové, znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.

V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotické schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo renesančne klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že nám neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný prvok, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom – jednu z dvoch studní nádvoria. Pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny pripomínajúca baštu pravdepodobne nemá páru a je jedinou zachovanou neogotickou studňou na Slovensku. Ďalším unikátom nádvoria je obnovená neogotická brána, ktorá bola vyrobená práve v 19.storočí.

Kaštieľ bol dokončený v polovici 60-ich rokov 19. storočia, pekné plány Józsefa Esterházyho preškrtol macošský osud: jeho dcéry, Mária (1827–1833) a Gizella (1837–1852) ešte ako deti sa stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Géza (1834–1870) odišiel spomedzi živých ešte mladý, 36 ročný, bez potomka. Gróf József zomrel 1. januára 1879, a jeho manželka Róza Barthodeiszky (1795–1879) v tom istom roku, dňa 4. decembra. (Ich pozostatky odpočívajú v cintorínskej kaplnke, ktorú dal postaviť takisto József.) Smrťou grófa kaštieľ Esterházyovcov prešiel na šárošskú vetvu a stratil svoju rezideálnu rolu a trvalo ho nikto neobýval. Po prvej svetovej vojne vtedajší vlastník, László Pál Esterházy (1857–1942) predal kaštieľ Československému štátu a tým sa vlastne pretrhol posledný vlások, ktorý spojoval Esterházyovcov ku Galante.

Po roku 1920 v budove sídlili rôzne úrady, a na také účely bola využívaná až do 70-ich rokov 20. storočia. Následne do roku 1990 budovu spravovalo okresné múzeum, potom bola zväčša vyprázdnená a dlhú dobu bola vystavená rozmarom prírody a ľudskému vandalizmu. V roku 1993 mesto získalo objekt od štátu. V oživení tradícií Esterházyovcov za míľnik bol považovaná rok 1995 a veľká výstava histórie rodiny vo Vlastivednom múzeu a v Renesančnom kaštieli.

V roku 2012 vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, nezisková organizácia, ktorá začala intenzívne pracovať na obnove dlhodobo nevyužitej pamiatky.

V závere môžeme povedať, že význam novšieho galantského kaštieľa Esterházyovcov je naozaj značný aj z hľadiska dejín umenia, aj z hľadiska histórie. Životné dielo Antala Wébera, ktorý mal blízko aj k architektúre Frigyesa Feszla, vytvára trvalú trojku objektov spolu s kaštieľmi v meste Vörösvár a Nagyhörcsökpuszta, a vychádzajúc z jej umeleckej kvality je jedným z najlepších z reprezentantov našej romantickej, novogotickej  architektúry 19. storočia. Určujúcim aspektom jeho historickej hodnoty zároveň je dedičstvo Esterházyovcov, štyristoročná minulosť rodiny pochádzajúcej z Galanty.

Tieto hodnoty a tradície rysujú markantné línie budúcnosti kaštieľa: zachovávanie hodnoty generujúce aj silný cestovný ruch a starostlivosť o historické tradície v rámci pestrého kultúrneho života. Jednoznačne vnímam dôležitú potrebu spolupráce s turisticky smerodajnými hradmi a kaštieľmi regiónu, ale aj s miestami stále žijúcej kultúry Esterházyovcov na území Rakúska a Maďarska, mestami Eisenstadt, Forchtenstein a Fertőd.

  Varga Kálmán
historik  

Mesto Eisenstadt - sa nachádza necelých 80 km od Bratislavy a patrí medzi veľmi pekné a príjemné miesto na aj jednodňový výlet. Samozrejme najrýchlejšie sa sem dostanete autom po diaľnici  A6 a potom cestou B 50 . Druhou možnosťou je ísť verejnou dopravou ale je to podstatne zdĺhavejšie a to vlakom do Viedne a potom z Viedne a odtiaľ autobusom číslo 200.  Mesto je malé, tiché a príjemné, ja som ho navštívil niekoľko krát v rôznom ročnom období, ale prevažne keď bolo pekné počasie. Hlavným cieľom mojej návštevy okrem historickej budovy sídla Esterházyovcov, ale aj pozrieť si toto miesto. Ale ja som si spravil jeden výlet trochu inak a spojil som návštevu tohoto miesta s malým malebným mestom Rust  Rust ( maď.Ruszt )  je s počtom 1714 obyvateľov  najmenšie  štatutárne mestov v Rakúsku . Myšlienka vychádzala z toho, že Rust bol už od roku 1681 slobodným mestom. Po roku 1920, kedy Rakúsko a  Maďarsko viedli pohraničné spory o Burgerland , ktorý nakoniec získalo Rakúsko, si Rust spoločne s takmer 7-krát väčším Eisenstadt  obhájil postavenie štatutárneho mesta napriek tomu, že rakúske štatutárne mestá by mali mať minimálne 20-tisíc obyvateľov. Ale ak spojíte tieto dve miesta a budete mať vhodné počasie tak takýto výlet neobanujete. Nakoľko Eisenstadt nie je veľmi veľké mesto, jeho centrum a blízke okolie  zámku nie je na prechádzku náročné. Mesto je známe aj  kvalitným vínom a dobrými jedlami, takže ak si posedíte pri slnečných lúčoch , dobrom jedle, pri čaše vína, kávy a dobrej zmrzliny a nadýchate sa históriou tohoto mesta budete mať blažený pocit. Zámok je obklopený krásnou veľkou záhradou, jazerom. A popri ňom sa nachádza aj kúpalisko, takže ak bude veľmi teplo môžete sa schladiť tu, alebo pri návšteve mestečka Rust  na neďalekom jazere.  

Knieža Pavol Esterházy  si vybral za miesto svojho sídla dnešné hlavné mesto Burgenlandu Eisenstadt, v ktorom na každom kroku objavíte stopy príslušníkov kniežacieho dvora a hudobné dedičstvo po velikánovi klasickej hudby Josephovi Haydnovi.

Hlavnými pamiatkami Eisenstadtu sú zámok rodu Esterházyovcov, pôvodne gotický hrad (1364), veľkoryso rozšírený a prebudovaný kniežatami Esterházyovcami (1663-1672), ktorý sa stal centrom života ich dvora. Zámok sa dnes prezentuje ako miesto živej kultúry. V Haydnovom sále zaznievajú pod freskami vyzdobenými stropmi Haydnovej sály pri slávnostných príležitostiach tóny jeho hudby.

Mesto je s menom skladateľa nerozlučne spojené a jeho pamiatku z láskou zachováva. Od roku 1761 pôsobil viac ako štyridsať rokov ako kapelmajster na dvore Esterházyovcov a dnes sa s ním stretnete o.i. v Horskom kostole - Haydnkirche, v Haydnovom mauzóleu a barokovom Haydnovom dome, predovšetkým však v septembri, na Medzinárodných dňoch Haydnovej hudby, na ktorých účinkujú najlepší svetoví interpreti jeho diel.

Nezabudnite navštíviť aj kalváriu na kopci - Kalvarienberg, Dóm Sv. Martina, ktorého počiatky siahajú až do 13. stor., Gloriettu a Zámocký park, ktorý bol pôvodne barokovou záhradou, od cca roku 1800 prebudovanou na anglický park.

Potúlajte sa krížom-krážom cez pamiatkovo chránené Staré mesto, v ktorého pešej zóne Vás budú sprevádzať lákadlá: obchody, kaviarne a reštaurácie. V mestských častiach St. Georgen a Kleinhöflein necháte doznieť zážitky z príjemného dňa v šumiacich záhradách viech.

https://photos.app.goo.gl/pFpLEL7uViuHgtRL6

Na stránke sa ešte pracuje..