Rod Esterházyovcov

Uhorská šľachta bola v skutočnosti slovenská

Slováci sú v strednej Európe predbežnými víťazmi dejín, najmä ak sa porovnávame s Maďarmi. Z tejto perspektívy by sme sa preto už mohli na svoju minulosť pozerať aj s väčším nadhľadom a menším komplexom menejcennosti. Ten je dodnes živený predstavou porobeného národa, ktorý si svoju identitu uchránil tak, že sa pod mocenskou klenbou uhorskej šľachty dorozumieval tajným kódom vlastného jazyka.Priznávam, že aj ja som túto predstavu zdieľal, odchovaný slovenským dejepisom a drastickými príbehmi o pomaďarčovaní, keď boli deti v školách ešte pred sto rokmi bité trstenicou za to, že v škole prehovorili po slovensky. Až od maďarského historika Józsefa Demmela som sa teraz dozvedel, že slovenčina bola v skutočnosti materinským jazykom mnohých uhorských šľachticov.

Slovenská šľachta

Vo svojej novej knihe „Panslávi v kaštieli“ (vydavateľstvo Kalligram, kde vyšla aj autorova kniha o Štúrovi) Demmel prichádza k záveru, že ešte v 40. rokoch 19. storočia hovorila v piatich župách (Liptov, Orava, Trenčín, Turiec a Zvolen) výrazná väčšina šľachty po slovensky a tento jazyk považovala za materinský. Aj pri najnižšom odhade muselo ísť o tisíce šľachticov (najvyšší teoretický odhad je až 20-tisíc, teda takmer 90 % tamojšej šľachty). Martin M. Šimečka

Prvým rod ktorý ma zaujal a oslovil je rod Esterházyovcov budem sa snažiť priniesť informácie o tomto rode a z návštevy ich sídiel. Zatiaľ som navštívil len ich tri sídla, ktoré budem postupne dopĺňať o ostatné ich sídla alebo miesta kde pôsobili. Dúfam, že mi prepáčite ak sa budem odvolávať na rôzne odborné publikácie a sprievodcov, ale určite pochopíte, že som nemohol priniesť pôvodne informácie kedže som v tom období nežil. ( samozrejme nájdu sa tzv. odborníci čo to budú kritizovať a čo sa im nebude nič páčiť, ale beriem to s rezervou ) samozrejme potešia ma Vaše postrehy a pripomienky, aby som mohol rozšíriť tieto popisy .

RODOKMEŇ ESTERHÁZY

Galanta ležiaca v srdci Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prameni storočia uchováva svoje tunajšie korene a príponu De Galantha. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom z konca 15. storočia, ktorý bol neskôr prestavaný v barokovom štýle, a druhý väčší, ktorý bol postavený v roku 1633. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúži na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom.

Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto Neogotického kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jedno storočie dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.) Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.

Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DANIEL A PAVOL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol prestavaný na kaštieľ, a to vďaka biskupovi Imre Esterházy (1689–1763). Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).

Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe. Gróf bol veľmi naklonený myšlienke, aby tradičným centrom roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bola znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia. Prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Yblom. Peštiansky architekt odchovaný na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia často pracoval pre aristokratické rodiny. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľ Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním pre Józsefa Esterházyho. Neogotický štýl okrášlil čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou. Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy. Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a motívmi už vystupujú z kategórie gotiky a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové, znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.

V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotické schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo renesančne klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že nám neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný prvok, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom – jednu z dvoch studní nádvoria. Pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny pripomínajúca baštu pravdepodobne nemá páru a je jedinou zachovanou neogotickou studňou na Slovensku. Ďalším unikátom nádvoria je obnovená neogotická brána, ktorá bola vyrobená práve v 19.storočí.

Kaštieľ bol dokončený v polovici 60-ich rokov 19. storočia, pekné plány Józsefa Esterházyho preškrtol macošský osud: jeho dcéry, Mária (1827–1833) a Gizella (1837–1852) ešte ako deti sa stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Géza (1834–1870) odišiel spomedzi živých ešte mladý, 36 ročný, bez potomka. Gróf József zomrel 1. januára 1879, a jeho manželka Róza Barthodeiszky (1795–1879) v tom istom roku, dňa 4. decembra. (Ich pozostatky odpočívajú v cintorínskej kaplnke, ktorú dal postaviť takisto József.) Smrťou grófa kaštieľ Esterházyovcov prešiel na šárošskú vetvu a stratil svoju rezideálnu rolu a trvalo ho nikto neobýval. Po prvej svetovej vojne vtedajší vlastník, László Pál Esterházy (1857–1942) predal kaštieľ Československému štátu a tým sa vlastne pretrhol posledný vlások, ktorý spojoval Esterházyovcov ku Galante.

Po roku 1920 v budove sídlili rôzne úrady, a na také účely bola využívaná až do 70-ich rokov 20. storočia. Následne do roku 1990 budovu spravovalo okresné múzeum, potom bola zväčša vyprázdnená a dlhú dobu bola vystavená rozmarom prírody a ľudskému vandalizmu. V roku 1993 mesto získalo objekt od štátu. V oživení tradícií Esterházyovcov za míľnik bol považovaná rok 1995 a veľká výstava histórie rodiny vo Vlastivednom múzeu a v Renesančnom kaštieli.

V roku 2012 vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, nezisková organizácia, ktorá začala intenzívne pracovať na obnove dlhodobo nevyužitej pamiatky.

V závere môžeme povedať, že význam novšieho galantského kaštieľa Esterházyovcov je naozaj značný aj z hľadiska dejín umenia, aj z hľadiska histórie. Životné dielo Antala Wébera, ktorý mal blízko aj k architektúre Frigyesa Feszla, vytvára trvalú trojku objektov spolu s kaštieľmi v meste Vörösvár a Nagyhörcsökpuszta, a vychádzajúc z jej umeleckej kvality je jedným z najlepších z reprezentantov našej romantickej, novogotickej architektúry 19. storočia. Určujúcim aspektom jeho historickej hodnoty zároveň je dedičstvo Esterházyovcov, štyristoročná minulosť rodiny pochádzajúcej z Galanty.

Tieto hodnoty a tradície rysujú markantné línie budúcnosti kaštieľa: zachovávanie hodnoty generujúce aj silný cestovný ruch a starostlivosť o historické tradície v rámci pestrého kultúrneho života. Jednoznačne vnímam dôležitú potrebu spolupráce s turisticky smerodajnými hradmi a kaštieľmi regiónu, ale aj s miestami stále žijúcej kultúry Esterházyovcov na území Rakúska a Maďarska, mestami Eisenstadt, Forchtenstein a Fertőd.

Varga Kálmán
historik

Mesto Eisenstadt - sa nachádza necelých 80 km od Bratislavy a patrí medzi veľmi pekné a príjemné miesto na aj jednodňový výlet. Samozrejme najrýchlejšie sa sem dostanete autom po diaľnici A6 a potom cestou B 50 . Druhou možnosťou je ísť verejnou dopravou ale je to podstatne zdĺhavejšie a to vlakom do Viedne a potom z Viedne a odtiaľ autobusom číslo 200. Mesto je malé, tiché a príjemné, ja som ho navštívil niekoľko krát v rôznom ročnom období, ale prevažne keď bolo pekné počasie. Hlavným cieľom mojej návštevy okrem historickej budovy sídla Esterházyovcov, ale aj pozrieť si toto miesto. Ale ja som si spravil jeden výlet trochu inak a spojil som návštevu tohoto miesta s malým malebným mestom Rust Rust ( maď.Ruszt ) je s počtom 1714 obyvateľov najmenšie štatutárne mestov v Rakúsku . Myšlienka vychádzala z toho, že Rust bol už od roku 1681 slobodným mestom. Po roku 1920, kedy Rakúsko a Maďarsko viedli pohraničné spory o Burgerland , ktorý nakoniec získalo Rakúsko, si Rust spoločne s takmer 7-krát väčším Eisenstadt obhájil postavenie štatutárneho mesta napriek tomu, že rakúske štatutárne mestá by mali mať minimálne 20-tisíc obyvateľov. Ale ak spojíte tieto dve miesta a budete mať vhodné počasie tak takýto výlet neobanujete. Nakoľko Eisenstadt nie je veľmi veľké mesto, jeho centrum a blízke okolie zámku nie je na prechádzku náročné. Mesto je známe aj kvalitným vínom a dobrými jedlami, takže ak si posedíte pri slnečných lúčoch , dobrom jedle, pri čaše vína, kávy a dobrej zmrzliny a nadýchate sa históriou tohoto mesta budete mať blažený pocit. Zámok je obklopený krásnou veľkou záhradou, jazerom. A popri ňom sa nachádza aj kúpalisko, takže ak bude veľmi teplo môžete sa schladiť tu, alebo pri návšteve mestečka Rust na neďalekom jazere.

Knieža Pavol Esterházy si vybral za miesto svojho sídla dnešné hlavné mesto Burgenlandu Eisenstadt, v ktorom na každom kroku objavíte stopy príslušníkov kniežacieho dvora a hudobné dedičstvo po velikánovi klasickej hudby Josephovi Haydnovi.

Hlavnými pamiatkami Eisenstadtu sú zámok rodu Esterházyovcov, pôvodne gotický hrad (1364), veľkoryso rozšírený a prebudovaný kniežatami Esterházyovcami (1663-1672), ktorý sa stal centrom života ich dvora. Zámok sa dnes prezentuje ako miesto živej kultúry. V Haydnovom sále zaznievajú pod freskami vyzdobenými stropmi Haydnovej sály pri slávnostných príležitostiach tóny jeho hudby.

Mesto je s menom skladateľa nerozlučne spojené a jeho pamiatku z láskou zachováva. Od roku 1761 pôsobil viac ako štyridsať rokov ako kapelmajster na dvore Esterházyovcov a dnes sa s ním stretnete o.i. v Horskom kostole - Haydnkirche, v Haydnovom mauzóleu a barokovom Haydnovom dome, predovšetkým však v septembri, na Medzinárodných dňoch Haydnovej hudby, na ktorých účinkujú najlepší svetoví interpreti jeho diel.

Nezabudnite navštíviť aj kalváriu na kopci - Kalvarienberg, Dóm Sv. Martina, ktorého počiatky siahajú až do 13. stor., Gloriettu a Zámocký park, ktorý bol pôvodne barokovou záhradou, od cca roku 1800 prebudovanou na anglický park.

Potúlajte sa krížom-krážom cez pamiatkovo chránené Staré mesto, v ktorého pešej zóne Vás budú sprevádzať lákadlá: obchody, kaviarne a reštaurácie. V mestských častiach St. Georgen a Kleinhöflein necháte doznieť zážitky z príjemného dňa v šumiacich záhradách viech.

https://photos.app.goo.gl/pFpLEL7uViuHgtRL6

Na stránke sa ešte pracuje..

Esterházy de Galantha - kaštieľ

Esterházy a Bratislava

Starobylý Prešporok (dnešná Bratislava) sa krátko po bitke pri Moháči (1526) stal správnym a neskôr na obdobie rokov 1563 až 1830 aj korunovačným mestom Uhorského kráľovstva a sídlom kráľa a arcibiskupa. V Katedrálnom chráme sv. Martina bolo korunovaných desať kráľov, jedna kráľovná a osem kráľovských manželiek z rodu Habsburgovcov. Jedinou vládnucou panovníčkou korunovanou so všetkými poctami a ceremóniami bola Mária Terézia, a to dňa 25. júna 1741. Za jej panovania zažila Bratislava obrovský rozmach v oblasti staviteľstva a kultúrneho života. K hradnému palácu dala pristaviť barokový palác Terezianum pre svojho zaťa - uhorského miestodržiteľa – Alberta Sasko – Tešínskeho, ktorý bol veľkým milovníkom umenia. Práve diela zozbierané na Bratislavskom hrade tvoria základ zbierky viedenského múzea Albertina. Samozrejme, že ani členovia rodu Esterházyovcov nemohli zaostávať .

Názvy mnohých historických objektov v Bratislave sa spájajú s menom Esterházy. Bola to významná a veľmi rozvetvená uhorská magnátska rodina s koreňmi na Žitnom ostrove. Veľa jej členov sa zúčastnilo v bojoch proti Turkom, mnohí v nich zahynuli. Tí, čo sa z vojny vrátili ako víťazi, boli panovníkom odmenení, majetkom či vysokou funkciou v kráľovstve.

Majetky rodiny sa rozprestierali najmä na dnešnom juhozápadnom Slovensku, v dnešnom severozápadnom Maďarsku a dnešnom rakúskom Burgenlande, ale to územie až do roku 1921 patrilo k Uhorsku. Časť Burgenlandu okolo mestečka Eisenstadt (maď. Kismárton) a hradu Forchtenstein (maď. Fraknó) je ešte aj dnes majetkom kniežacej vetvy rodiny Esterházy. Je logické, že v hlavnom, korunovačnom a sídelnom meste kráľovstva si jednotliví členovia rodiny zabezpečovali vlastné bývanie. Hlavným sídlom rodiny boli kaštiele v Galante, ale v čase, keď ešte nejestvovala železnica ani autobusy, bolo by bývalo nepríjemné cestovať každý deň sem a tam.

Už v 17. storočí, keď sa prví členovia rodiny stali grófmi a získali vysoké úrady, bolo mestské sídlo rodiny v starobylom paláci na Kapitulskej ulici. Palác kúpený “z druhej ruky” Esterházyovci prestavali, upravili, v polovici 18. stor. rozšírili o nové barokové krídlo. Iný Esterházy si vtedy postavil nový palác na Panskej (vtedy Dlhej) ulici (číslo 13). V 19. storočí vlastnili aj pôvodne Kutscherfeldov palác (francúzska ambasáda), Jeszenákov palác (Michalská 3), obývali časť paláca De Pauli (Wittmanov dom, Ventúrska ul.). Mali aj dom na mieste terajšej Strakovej ulice, v polovici 19. storočia krátko vlastnili aj Grassalkovichov palác (matka aj manželka posledného kniežaťa Antona Grassalkovicha boli princezné z vetvy rodiny Esterházy).

Pred Laurinskou bránou mali v 18. storočí malý palác na mieste, kde je dnes rozšírená Štúrova ulica. Na západnej strane dnešného námestia Ľudovíta Štúra mali Esterházyovci v susedstve Vodnej kasárne hospodársky dvor. V 19. storočí postavili na jeho mieste tuctový nájomný dom. Aj tomu dnes Slovenská národná galéria hrdo hovorí Esterházyho palác, hoci skutočný “palác” vyzerá trochu inak.

S menom kniežat Esterházy je spojená aj stavba malej barokovej Loretánskej kaplnky pri františkánskom kostole. V 19. storočí zrušili jej ozdobný kamenný portál z ulice, zamurovali otvor, ale ponechali kamenný znak Esterházyovcov, ktorý visel nad portálom. Je tam dodnes.

Oveľa významnejšia a známejšia je Kaplnka svätého Jána Almužníka pri Chráme svätého Martina. Tú dal postaviť ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy. Imrich pochádzal zo zemianskej vetvy rodiny. V roku 1715 sa stal barónom, neskôr grófom. Ako ostrihomský arcibiskup bol oprávnený používať titul knieža. Do Prešporku pozval dovtedy ešte pomerne neznámeho rakúskeho sochára Georga Donnera, ktorý tu vytvoril kolosálny hlavný oltár v Dóme (dnes už nejestvuje) a sochársky dotvoril spomenutú kaplnku. V krypte pod kaplnkou odpočíva Imrich Esterházy a niekoľko ďalších ostrihomských arcibiskupov.

Po tom istom kniežati arcibiskupovi Imrichovi Esterházy bolo v minulosti pomenované terajšie Námestie slobody (Esterházy tér). Z toho vznikla nesprávna interpretácia akoby dnešný palác vlády bol v minulosti palácom Esterházyovcov. V skutočnosti to bol letný, záhradný, palác ostrihomských arcibiskupov. Stavali ho, prestavovali a upravovali viacerí arcibiskupovia. Esterházy bol len jeden z nich. V hospodárskej stavbe, ktorá s palácom súvisela, umiestnil dielňu-ateliér Georga Donnera, ktorý tam vytvoril a odlial do zvláštnej zliatiny kovov spomenuté sochárske diela pre Dóm, vrátane obrovského súsošia svätého Martina so žobrákom..

Vyskytla sa aj zmienka, že ktorýsi Esterházy mal v 18. storočí “park” pri terajšej Žilinskej ulici, namieste budovy Slovenského rozhlasu (“obrátenej pyramídy”). Nedá sa však hovoriť o parku. Bola to úžitková záhrada, pravdepodobne ovocná, ako na všetkých susediacich pozemkoch, ktoré boli v 18. storočí ešte pomerne ďaleko od centra mesta, blízko vonkajšej línie opevnenia (šance).

Na začiatku 20. storočia pripomínala Esterházyovcov ešte jedna stavba na dunajskom nábreží. Bola to vyhliadková terasa, približne na mieste, kde dnes Nový most prekrýva chodník nábrežia pozdĺž Dunaja. Na terasu viedlo široké kamenné schodište, vľavo od neho stál vysoký kamenný stĺp. Ten niesol lampu v kovovom ozdobnom koši, takže pripomínal maják na pevnom móle nad tokom veľrieky. Bola to prvá elektrická lampa na nábreží, všetky ostatné boli plynové ešte aj v 50. rokoch 20. storočia.

Na podstavci stĺpu bol veľký grófsky erb Esterházyovcov vytesaný z kameňa. Pripomínal, že túto ozdobu nábrežia daroval mestu gróf Michal Esterházy v roku 1902 pri príležitosti II. poľnohospodárskej výstavy. Po prvej svetovej vojne maják s terasou surovo odstránili, rovnako ako pomník Márie Terézie.

Autor : Štefan Holčík