Za hokejom do Toronta

Pred cestou

Znovu idem

Tento cestopis som bol rozhodnutý nenapísať. Hovoril som si, že nikoho už predsa nebude zaujímať, ako sa po druhý krát trepem do Kanady a ešte aj na ten istý hokejový šampionát. Aj tak bolo, až kým zhodou okolností na jednom fóre, ktoré rád navštevujem, mi vďaka nahratým fotkám do Cestovateľského okienka nenapísal jeden užívateľ, pýtajúc sa na môj cestopis z tohto výletu. Predošlý bol vraj “top a keď som ho čítal, tak ako keby som tam bol s tebou” :D Taký feedback som si ešte neprečítal a pravdupovediac ma nakopol napísať tieto riadky. Takže ťa pozdravujem JimmySK :D

Letenky

Takisto som najprv bol aj rozhodnutý, že na MS juniorov v hokeji do 20 rokov tento rok nepocestujem, ale akreditáciu novinára pre vstup na štadión som podával ako každý rok. Tiež som už mal nastavené sledovanie cien leteniek všetkých možných spojení do Toronta a to už podľa mňa niekde v kútiku duše znamenalo, že ak sa objaví nejaká prelomová cena, je jasné, že všetky plány sa v sekunde menia. Nakoniec v auguste 2016 jasne zvíťazil cestovateľský duch, keď sa objavila letenka do Toronta za 335 libier. Nebola hocijaká. Išlo o let s nízkonákladovkou WOW Air z Londýna cez islandský Reykjavík, čo mi hralo do karát, pretože Island som mal už dlhšie v hľadáčiku. Nejako extra som neváhal, nezvažoval žiadne iné riziká, ktoré ma v tomto období môžu očakávať a letenku som bookol. K nej som dokúpil “prílepky” v podobe jednosmerných leteniek Viedeň-Londýn a späť s British Airways, ktoré takto vyšli o niekoľko eur lacnejšie, ako spiatočná letenka. Stáli dokopy myslím 53 eur. Celkovou cenou som bol stále hlboko pod priemerom cien leteniek cez oceán v decembrovom povianočnom období. Problém bol ale v tom, že za hocijakú batožinu sa tu priplácali nehorázne peniaze a rozhodol som sa preto cestovať len s jedným ruksakom. Nevadí, veď chlap sa vie zbaliť aj do príručnej tašky a to čo sa nezmestí, viem kúpiť na mieste. Pri vstupe do Kanady treba po novom vypĺňať vízový dotazník eTA, ktorý vyjde na 7 kanadských dolárov.

Hotely

Podľa časov na letenke mi to vychádzalo tak, že by som mal prespať aj v Londýne, aj v Reykjavíku a tak ešte v deň kupovania letenky som bookoval aj hotel blízko stanice metra Warren Street v Londýne - LSE Carr Sounders Hall, čo je vlastne intrák pre študentov londýnskej školy ekonomiky a politickej vedy. Cez prázdniny ho využívajú aj ako hotel a podľa fotiek na naše pomery celkom slušný hotel. Cena - 36 libier aj s raňajkami. V Reykjavíku som našiel za 37 eur Reykjavík Hostel Village, čo je súbor domov s niekoľkými základnými izbami na prenocovanie. Pre mňa na jednu noc ako stvorené. Ubytovanie v Toronte som si nechal uležať cca mesiac a po tom, ako som videl, že ceny sa v septembri nemenia, zobral som ubytovanie v dome McGill Inn Bed & Breakfast za úžasných 268 eur na 4 noci. Centrálna lokalita, hodnotenia a cena boli jazýčkom na váhe, ktorý hovoril jasne za tento hotel.

Presuny

Už som potreboval iba dokúpiť presun z Bratislavy na letisko do Viedne, s ktorým sa vďaka konkurenčnému boju na tejto linke netreba vôbec ponáhľať (aj tak ma vyšiel na 8 eur. Kde sú tie jednoeurovky, keď ich človek potrebuje?), potom presun z londýnskeho letiska Gatwick do centra Londýna - na čo mi poslúžila najlacnejšia možnosť s autobusom Easybus za 6,40 libry a presun do centra Reykjavíku som vybavil spolu s letenkou od WOW Airu - bol už zarátaný v cene letenky pri bookovaní. Keď už budem v tom Ontáriu a program Slovákov na MS ponúka jeden voľný deň, chcel by som ho využiť na výlet k neďalekým Niagarským vodopádom. Kanadská stránka firmy Megabus takto v predstihu ponúka odvoz v oboch smeroch za jediný dolár, takže tu tiež nie je príliš nad čím rozmýšľať.

Starosti

Keďže som mal odlietať až na Druhý sviatok Vianočný, myslel som si, že trable, ktoré sa mi prihodili pred dvomi rokmi v Londýne s výlukou na Christmas Day, sa už nebudú opakovať. Radšej som si dôkladne naštudoval všetky linky metra a autobusov, ktorými sa plánujem presúvať a zistil si ich obmedzenia. Nebolo to až také strašné. Horšie ale bolo pred vianočnými sviatkami sledovať nabaľujúce sa zdržania celej letky WOW Air-u. Lietadlá prichádzali do svojich destinácií aj so štvorhodinovým meškaním a ich zákazníci na sociálnych sieťach šaleli, že nestihli sviatky so svojimi najbližšími. S malou dušičkou som dúfal, že sa to všetko utrasie 25.decembra, kedy tieto aerolinky neliatali a mohli túto stratu konečne dohnať.

Štart

1.deň (pondelok, 26.december 2016)

Doobeduvávam posledné zvyšky majonézového šalátu a vianočnej ryby a uisťujem sa, že som si zbalil všetko to, čo mám predpripravené v mobilných poznámkach. Muselo samozrejme prísť k niekoľkým kompromisom, keďže svetre a tričká zaberajú väčšiu časť môjho batohu, ale vyzerá to tak, že tie najhlavnejšie veci mám zbalené.

Schwechat Intl Airport, Austria

Už od rána sa cítim dosť nesvoj a tentokrát v tom nemá prsty žiadna cestovná horúčka, ale fakt, že posledné týždne som bojoval asi s dvoma chorobami, ktoré som ako správny pracujúci, čo šetrí dovolenky, prechodil. O pol druhej zatváram dvere bytu a šípim, že toto bude ešte veľmi zaujímavé cestovanie. Kým som prišiel na autobusku na Nivách, prepukli u mňa prvé príznaky chrípky a potom po hodinovej ceste na Schwechat a usadnutí do salónika Air Lounge sa dostavila aj vysoká teplota a obrovská malátnosť. Bolo niečo po tretej a ja som sa už modlil za to, aby som mohol dnes večer byť v posteli. Tá myšlienka sa ale zdala byť tak ďaleko, keď moje prvé lietadlo Britishu odlietalo až o šiestej. Jem vitamíny a oddychujem na gauči, ktorý sa neskôr zapĺňa spolu s celým salónikom a ľuďmi čakajúcimi na večerné odlety z Viedne. Tu som si moc neoddýchol, ale stále je to lepšie ako čakať na bezpečnostnú kontrolu v odletovej hale terminálu D, ktorý ani nemá sedačky. Výhodou cestovania naľahko je, že len zhodím batoh, bundu, vyprázdnim vačky a nemusím sa starať o podanie batožiny a neskôr aj čakanie na jej vypľutie z tej tajomnej miestnosti, na ktorú všetci po prílete upierajú pohľady a modlia sa, aby práve ten ich kufor nebol tým zapatrošeným.

British je ako vždy vo všetkom pünktlich a ja si usadám do uličky zabalený v svetri a rozhodnutý tie 2 a pol hodiny zabojovať so suchým vzduchom v lietadle a aspoň niečo zo svojho tela vypotiť. Nejde to, ale myslím, že na niekoľko chvíľ som zaspal a trápenie trochu oddialil. Na letisko v Gatwicku sme pristáli načas okolo 19:30 a ja som sa ocitol v severnom termináli. Prechod do južného som ešte ako tak zvládol, ale čakanie na najbližší autobus Easyjet do mesta, ktorý išiel až o 21:30 bol ako za trest. Všade zima, žiadne sedenie, až opodiaľ som našiel kancelárie dvoch požičovní áut, kde bolo teplo a dokonca sa dalo aj sadnúť. Predavači ma stále vyzývali, že už som na rade a kľudne ma vybavia, ale ja som u nich nemal žiadnu rezerváciu, iba útočisko :D Z autobusu Easyjet sa nakoniec vykľul národný dopravca National Express a keby som nebol úplne odpálený, určite by som sa zasmial na tom, že polovica ľudí ho zmeškala len kvôli tomu, že bol úplne zle označený.

Za hodinku a pol ma vodič vysádza na okraji hlavnej časti Londýna - Vauxhall, odkiaľ mi ide “tube” až skoro pred hotel. Vonku sú možno 2 stupne nad nulou, ale ja sa cítim, akoby bolo -10 a trasiem sa. Nie, nie je to od šťastia, že už za pár minút budem v posteli. Idem iba inštinktívne tam, kde by mohol byť vchod do metra a po pár stovkách metrov slávim úspech a nabíjam už pred dvomi rokmi kúpenú Oyster card na 10 libier. Konečne znovu teplo a mne sa vo vagóne trochu vracia nálada z toho, že som v inom meste a znovu na cestách. Nájsť hotel LSE Carr Sounders Hall nebol až taký problém a po jedenástej hodine večer som už mal kľúče od izby, rýchlo si pripravil veci na zajtrajší deň, umyl sa, hodil do seba paralen a zabalil sa do paplónu ako húsenica. Takmer instantne som začal s potiacim procesom a zaspal.

2.deň (utorok, 27.december 2016)

Zo spánku som chcel vyťažiť čo najviac, tak som si budík nastavil až na deviatu hodinu, keďže odlet z Londýna mám večer o 20:10 a na anglickú metropolu tak vlastne celý deň. Čo bolo najdôležitejšie, po vyspatí mi bolo asi o 50% lepšie, vonku bolo bez obláčika, svietilo slnko, takže možno aj o 60% lepšie :) Čo s takým cestovaním, keď ochoriete? No snáď ho nebudete rušiť? :) Idem vyskúšať raňajky, ktoré majú na šiestom poschodí a tie z pohľadu vyzerajú veľmi dobre. Široký výber tradičných anglických ranných možností ako fazuľa, párky, slanina, volské oko, hrianky a samozrejme aj kontinentálne raňajky v podobe všelijakých džemov a natierátok. Keďže som v Londýne, vyberám si prvú možnosť. Moje chuťové receptory a žalúdok ale ešte nepracujú na plný výkon a tak zostali pokochané iba oči. Natlačil som to do seba iba z núdze, beriem jablko a idem sa check-outnúť. Na recepcii odo mňa nechce žiadnu kartu, čo ma celkom prekvapilo, ale neskôr vo výpise vidím, že peniaze si z nej aj tak stiahli cez údaje z booking.com. Aj keď tí prisahajú, že tieto údaje im nikdy neposkytujú.

S batohom na ramene mierim k najbližšej stanici metra na Great Portland Street, odkiaľ som sa prepravil až na Aldgate. Metro dnes nepremáva až po Tower Hill, čo som si zistil už skôr, ale to vôbec nevadilo, pretože vzdialenosť od neho je maximálne tak kilometer. Je 10:30 a ja začínam 2 a pol hodinové pešie turné po centre Londýna. Prechádzam okolo Tower of London, cez Tower Bridge, Queens Walkom k London Bridge, ktorým zase pretínam Temžu na druhú stranu až ku katedrále svätého Pavla. Odtiaľ dole cez peší Millenium Bridge, znovu na západ popri rieke až ďaleko ďaleko k Westminster Bridge a odtiaľ okolo tradičných londýnskych ikon - Big Ben, Westminster, tak ako aj minule cez St.James’s Park, k Buckinghamskému palácu a potom hor sa do Hyde Parku na vianočné trhy Winter Wonderland, kde som prišiel okolo trištvrte na jednu. Už som nimi nebol taký uchvátený ako prvý krát, keď som ich objavil, tak som ich len rýchlo prešmejdil a viac sa tešil na obed vo Five Guys, ktoré som si vyhviezdičkoval a po prvej návšteve v New Yorku zistil, že ide o najlepšie burgre na svete. Aj v londýnskej pobočke je veľký zhon, plno ľudí a príliš si tu neoddýchnete, ale aspoň som si trochu posedel, nabil mobil a pozisťoval si cez Internet ďalšie informácie o mojich letoch. Zatiaľ to vyzeralo tak, ako som dúfal - všetky lety WOW Air zmazali straty a lietajú načas.

London, Great Britain

Pomaly som sa musel vybrať späť k Vauxhall Parku, kde som mal znovu nasadať na bus National Expressu smerom na letisko v Gatwicku. Druhýkrát som sa odviezol metrom a Oyster karta tak obsahuje ešte nejaké jazdy do budúcna, ak by som sa niekedy ocitol v hlavnej metropole Anglicka. Na zastávke Vauxhall Parku po dlhej dobe zastavuje autobus na letisko a šofér sa mi snaží vysvetliť, že je zmeškaný a ja mám nasadnúť do toho druhého autobusu, ktorý pôjde asi hodinu po ňom. Ja mu zase ukazujem čas na mojej rezervácii a pýtam sa ho, či sedí s hodinami na jeho palubovke. Po chvíli to vzdáva a púšťa ma do autobusu, ktorý je plný tak možno z 80%. O pol siedmej sa ocitám pri južnom termináli letiska Gatwick, odkiaľ mi aj odlieta let na Island. Čas si znovu krátim návštevou salónika No.1 Gatwick, ktorý ako prvý mnou navštívený ponúka jedlá na objednávku z jedálneho lístka. Vyskúšal som fish sandwich, ale bolo to tak suché, že sa mi až prášilo z huby. Dal som si teda radšej nejaké koláčiky a nápoje, ktoré boli dostupné na voľné nabratie. Nemohol som sa zdržať dlho, lebo o chvíľu sa začal boarding do Airbusu A320 a 3,5-hodinový let do Reykjavíku. WOW Air má pridelené srandovné registračné čísla (teda skôr 3 písmená) všetkých svojich lietadiel. Ja som letel s TF-BRO, neskôr s TF-KID, TF-DAD a TF-LUV. Všetky služby na palube sú samozrejme spoplatnené, keďže sa jedná o nízkonákladovku a tak bolo dobre, že ma po návšteve salóniku nepokúšali tie suché bagety, čo predávali na palube za 17€. Znovu som schytal sedenie v uličke, kde si môžem vystrieť nohy a tešiť sa na doklepnutie mojej choroby v hlavnom meste Islandu. V hlave som si premietal tie polárne žiary, východ Slnka nad ostrovom Grótta a všetku tú nádheru, ktorá sa rozplynula v okamihu ako sme dosadli na letisko v Keflavíku.

Snehové jazyky, fujavica rýchlosti orkánu, sneženie a tma bolo to, čo ma sprevádzalo Islandom celých 18 hodín. Po vysadnutí z lietadla prvýkrát vyťahujem šál a čiapku, lebo pocitová teplota sa môže hýbať niekde okolo 15 stupňov pod nulou. Rýchlo som nasadol do najbližšieho autobusu, ktorý ma za hodinu vie premiestniť do hlavného mesta a vyhodí ma na autobusovej stanici uprostred ničoho. Prejsť kilometer k môjmu hotelu bol počas tejto noci ešte výkon, ktorý sa dal zvládnuť, horšie to bude ráno. O druhej ráno greenwichského času som sa ocitol na hoteli, ak sa to tak dá nazvať. Tam som sa z listu dozvedel, že môj dom sa nachádza ešte asi 200 metrov ďalej a zmierený s tým, že ešte raz musím vyjsť do toho nečasu, idem. Izbu som našiel a potom už nasledovali veľmi podobné aktivity ako pri ukladaní sa do postele v Londýne. Paralen, zakopať sa a spať. Keďže Slnko na Islande v decembri vychádza až niekedy okolo pol dvanástej doobeda, nastavujem si budík na 7:45 s tým, že veď aj tak za svetla nič neuvidím.

Reykjavik, Iceland

3.deň (streda, 28.december 2016)

Naspal som ani nie 6 hodín a po zobudení ma privítalo za oknom asi 10 centimetrov čerstvého snehu. Fujavicu bolo počuť počas celej noci a tak tomu bolo aj počas dňa. Dokonca stále silnela a zhoršovala sa. O ôsmej som sa vybral na rýchly okruh mestom, ktoré bolo úplne ľudoprázdne. Všetky podniky a firmy otvárajú až okolo 10-11.hodiny. Prešiel som hlavnou ulicou Laugavegur a potom okolo jazera Reykjavíkurtjörn. Teda aspoň som sa snažil. Občas vietor fúkal tak, že som skôr stál na mieste a bojoval s jeho silou a tým, že pre lietajúci sneh absolútne nič nevidím. Takže takéto bolo moje pozorovanie polárnej žiary na Islande a fotky s vychádzajúcim Slnkom nad majákom ostrova Grótta. Kapituloval som o deviatej, keď som sa dotrmácal k autobusovej stanici a počkal si na autobus smerom na letisko, ktoré predstavovalo v tomto živle jediné možné útočisko.

Keflavik Intl Airport, Iceland

Keflavík je pekné letisko. Nie je ani malé, ale nemá žiadny salónik, ktorý prijíma Priority Pass kartičky, takže som zostal na ocot. Musel som si poradiť s predraženými letiskovými reštikami. A tu to aj okolo obeda začalo. Aplikácia Tripit mi posiela výstražné SMSky a maily, že môj let ďalej do Toronta je omeškaný asi o hodinu. Začínajú sa mi objavovať prvé vrásky, keď rátam s časmi presunu v Toronte a začiatkom nášho druhého zápasu, ktorý hráme proti Američanom. Podľa pôvodného plánu som mal odletieť o 15:20 a v Toronte som sa mal ocitnúť o 16:20 lokálneho času, čo by bol celkom luxusný čas na hokej začínajúci o pol ôsmej. Na flightradar24.com sledujem lietadlo, ktoré sa úporne snaží dohnať čas pri prílete do Keflavíku a má ma odviezť do Toronta. Tripit neklame, mešká asi hodinu. Vonku sa zatiaľ každých 5 minút ukáže jasnejšia obloha a potom ďalších 5 minút nastane neskutočná fujavica, počas ktorej zavierajú obe dráhy letiska. Lietadlá to musia zvládnuť niekedy medzi tým. Z plánovaných 15:20 sa nakoniec stalo 18:00 a ja už som bol zmierený s tým, že dnešný zápas s USA nestíham. Ľudia hromadne hromžili a prisahali aj spolu so mnou, že cez Island ako transfer letisko už nikdy nepoletia. Nakoniec nás autobus odviezol k ďaleko pristavenému Airbusu 321 a ľudí z neho púšťali v klbkách po 5, aby nad nimi mali kontrolu. Keď som vysadol z autobusu, pochopil som. Ak by som sa nedržal oboma rukami zábradlia na schodíkoch k lietadlu, asi ma hľadajú odfúknutého niekde na vzdialenejšom plote dráhy. Nebol som si tak úplne schopný predstaviť, ako v takomto nečase bude možné vzlietnuť s lietadlom, keď už len na dráhe celé lietadlo vibrovalo a nakláňalo sa nárazmi vetra. Ale upokojil som sa tým, že protivietor je predsa kamarátom avioniky a čím rýchlejšie obteká vzduch krídlo, tým lepší vztlak to krídlo bude mať. A tak aj bolo. Od zeme sme sa odlepili už po pár stovkách metrov a ďalších pár stoviek výškových stôp už ani nebolo poznať, že na zemi sa ženia čerti. Trochu som si vydýchol a našiel si optimálnu polohu pre tento viac ako 5-hodinový let prvýkrát cez Atlantik v lietadle s jednou uličkou. Sedím pri okne a väčšinu času sa mi darí spať. Zábavný systém tu samozrejme žiadny nie je. Občerstvenie to isté, ako na iných linkách, čítaj - o ničom a platené.

8 minút pred začiatkom zápasu dosadáme na letisku Lestera B. Pearsona v Toronte a ja viem, že si to dnes namierim rovno do hotela. Na pasovke sa ma rýchlo pýta prečo som tu a kde budem bývať. Dostávam štempel, vyberám kanadské doláre a mierim k autobusu číslo 192. Z pred dvoch rokov mi našťastie zostali nejaké drobáky a u vodiča si pýtam “transfer ticket”, ktorý ma vie na viac prestupov dostať až do dnešného cieľa. Po rýchlej jazde diaľnicou ma autobus vyhadzuje na stanici metra Kipling, kde sa metrom presúvam asi pol hodinu do centra a presadám ešte kvôli dvom staniciam na druhé metro. Konečne som vysadol na stanici College v centre Toronta a po desiatich minútach som sa dostal do učupeného domčeku medzi mrakodrapmi na McGill Street, ktorý mi na 4 noci bude slúžiť ako domov. Je 20:30 a zápas by som možno stihol od polovice druhej tretiny, lenže k tomu ešte potrebujem akreditáciu na vstup, ktorá sa vydáva na úplne inom mieste a samozrejme trochu sa zžiť s dopravným systémom a navigáciou v meste, ktorá po prvý krát trvá trošku dlhšie ako obvykle. Nemá to teda na dnes cenu a ja si nachádzam svoju izbu na treťom poschodí a kľúče od nej v dverách. V nej tak vysoká posteľ, že ak sa na ňu chcem dostať, musím pomaly vyskakovať. Ale tá bola pohodlná! Posledný krát si dávam paralen a snažím sa dospať menší časový posun, ktorý mi pri ceste na západ nerobí väčšie problémy.

4.deň (štvrtok, 29.december 2016)

Konečne nový deň v cieľovej destinácii. A to prešli len 4 dni :D Dnes ma čaká ten spomínaný oddychový deň slovenského tímu, ktorý chcem využiť výletom k Niagarským vodopádom. Slováci si toto voľno takisto zaslúžia, keďže s Kanadou prehrali 5:0 a včera ich zdolalo aj USA 5:2. O nič som teda neprišiel :) Schádzam na prízemie do miestnosti s raňajkami, kde každý deň stretnete niekoho iného z vedľajších izieb. Tak to väčšinou chodí v bed & breakfast hoteloch. Všetci jedia za jedným stolom, ako doma. Po raňajkách som konečne stretol aj vlastníka domu, s ktorým som prehodil pár slov a poprosil ho aj o zdvihnutie teploty v mojej izbe, pretože ak som nebol pod perinou, tak som len drkotal zubmi. Je to veľmi milý chlapík z Turecka. Stále sa vám snažil vo všetkom vyhovieť, pýtal sa, či mi nič nechýba, nonstop písal správy, až mi to miestami prišlo trochu otravné. My pri slovenských službách na to jednoducho nie sme zvyknutí :D

Toronto, ON, Canada

Odchod autobusu Megabus do Niagara Falls mám naplánovaný až na 14:00, takže som sa doobeda vybral aspoň prevziať akreditáciu, obzrel si štadión a naštudoval odkiaľ sa do neho budem dostávať. Chalanom som tradične nafotil všetky možné hokejové tričká, dresy a mikiny s logom Toronta Maple Leafs a čakal, aké si vyberú, aby som ich mohol neskôr kúpiť. Už som sa aj bál, kde to všetko strčím, keď som videl ten dlhočizný zoznam prianí, ale nakoniec s ďalšou igelitkou v lietadlách nemali problém. Prešiel som sa potom po hlavnej ulici Yonge Street a prezrel si aj klzisko na námestí Nathana Phillipsa pred mestskou radnicou. Na hodinku a pol som sa ešte išiel zohriať na hotel a potom už znovu pešky na autobusový terminál, odkiaľ ma berie Megabus až do mestečka Niagara Falls na opačnej strane jazera Ontario. Cesta trvá hodinu a pol.

Vodopády sú od autobusovej stanice vzdialené ešte kus cesty, tak som na to využil taxík od Uberu, čo bol aj celkom dobrý nápad, lebo chalan mi aspoň povedal, kde potom nájdem vychytené ulice a nejaké lákadlá. Poďakoval som mu, zaprial príjemné sviatky a vysadol priamo pri Niagarských vodopádoch. Po Grand Canyone, ktorý som videl v lete, bola toto ďalšia podívaná v štýle “keď se čudujete, aspoň si zavrite hubu”. Hučí to tam ako pri idúcom nákladnom vlaku a tá masa vody, ktorá padá do 300-metrovej priepasti je ohromujúca. Cez sprejujúcu vodu a múr ľudí som si spravil pár fotiek a pomalou chôdzou som sa pobral k ulici Clifton Hill, ktorú mi taxikár odporučil ako centrum mestečka Niagara Falls. Je tu plno možností zábavy, hlavne pre deti, ako domy hrôzy, hračkárstva, dom Guinessovych rekordov, obchody so suvenírmi, ruské kolo a kolotoče a žije to tu každým ročným obdobím. Mne odtiaľto stačí len magnetka a zahnanie hladu, ktoré riešim v pizzérke Boston Pizza. Samozrejme pred telkou, v ktorej bežia dnešné zápasy Majstrovstiev. V Kanade na hokej nedajú dopustiť a stretnete sa s ním úplne na každom kroku. Vonku už medzitým padla tma a mne zostávalo vyriešiť to, ako sa dostanem späť na autobusovú stanicu. Rozhodol som sa pre menšiu vychádzku a túto asi pol hodinovú cestu zasneženým okresným mestom Kanady s vianočne vyzdobenými domčekmi, keď vonku nenájdete ani živej duše, hudba z mestskej zábavy sa pomalým tempom úplne vytráca a sneh vám vŕzga pod nohami, radím medzi moje najkrajšie okamihy na cestách. Kým som prišiel, trochu som vymrzol, ale všetko som dohnal pri čakaní na autobus, ktorý mi odchádzal o 19:30. Cestou naspäť stál ešte v blízkom mestečku St.Catharines, takže cesta sa pretiahla na dve hodiny, ale o pol desiatej som sa už ocitol na hoteli v Toronte a mohol sa pomaly tešiť na nový deň a s ním aj môj prvý tohtoročný zápas Slovákov, v ktorom ide o všetko.

Niagara Falls, ON, Canada

5.deň (piatok, 30.december 2016)

Vstávam a konečne sa radujem z trochu slnečnejšieho dňa. Doteraz sa nad Torontom vznášali iba nízke oblaky a ja som si chcel zvečniť jeho podobu na fotkách v trochu lepšej atmosfére. Raňajkami sa zaoberám iba tak naoko, znovu nejaké sladké bágle a cornflakes a potom šup rýchlo von a niekoľkými zástavkami metrom až k Ferry Terminal, odkiaľ premávajú kompy na ostrov Toronto Island. Zimný harmonogram mi dáva vedieť, že mám ešte hodinu do ďalšieho nástupu, tak teda rozmýšľam, že ju využijem prehliadkou najvyššej veže tejto pologule - CN Tower. Lístok som kupoval cez Internet už skôr a bol platný na ľubovoľný deň a keďže tento by bola veľká škoda nevyužiť na vyhliadku, za desať minúť rýchlejšej chôdze som už stál pod vežou. Jedna bezpečnostná kontrola, nejaká história veže a potom výťah, ktorý vás za minútu vyviezol o 350 metrov vyššie. Toronto a Lake Ontario odtiaľto vidno ako z lietadla a zaujímavosťou je aj kúsok sklenenej podlahy pre tých, ktorí sa neboja výšok (ak už sa z nejakého čudného dôvodu dostanú až tam hore). Pozerám na hodiny - 10:45. Za pätnásť minút odchádza loďka na ostrov a ja ani neviem, ako rýchlo sa viem dostať dole. Boli to asi 4 minúty a ďalších desať minút cesty k prístavu, ktoré som potreboval skresať aspoň na polovicu. A keďže z môjho bežeckého tréningu presne viem, akým tempom behávam, vedel som, že to môžem stihnúť len stredným alebo rýchlym behom :D Takto som si teda neplánovane potrénoval aj na konci decembra, kúpil si lístok na loď za 7,50 dolára a stihol to takmer na minútu. Kompa berie na ostrov dve autá a asi 50 ľudí. Všetci sa idú radšej zohriať do dvoch malých miestností po stranách, pretože v zálive dosť pofukuje. Za pár minút ma loďka vypľula na najvzdialenejšom konci sústavy ostrovov Toronto Islands - na Wards Island. Inde totiž v zime ani nepremáva. Mojim hlavným zámerom cesty na tieto ostrovy bola túžba odfotiť si celú panorámu Toronta a to sa dá z inej lokality dosiahnuť len veľmi ťažko. Horšie bolo to, že väčšinu ostrova pokrývali stromy a návštevníkom nedostupné miesta a kým som sa prepracoval aspoň k ako-takému výhľadu, musel som peši prejsť asi 7 kilometrov. Ostrov je v zime úplne vymretý, ale vidno, že počas iných ročných období je tu k dispozícii veľa možností na vyžitie. Pláž, amfiteáter, rôzne reštaurácie a kaviarničky, posedenia, námestia.. Pri mojej návšteve sa tu len všade vo vetre hompáľali zhrdzavené tabule s informáciou, že otvárajú až prvý májový víkend. Ako krajina po apokalypse :)

Toronto, ON, Canada

Bola takmer jedna hodina poobede a mňa ešte čakalo nakúpenie suvenírov, najedenie sa a večerný zápas. Nasadol som teda na trajekt smerom do mesta a po kúpe dresov a tričiek pri nedaľekom štadióne som sa vybral na Yonge Street v domnení, že nájdem nejakú reštauráciu, kde sa naobedujem. To sa mi nepodarilo už len kvôli tomu, že na každom kroku som nachádzal iba prevádzky s rýchlym občerstvením a predsalen po chorobe som nemal chuť takmer na nič. Tipujem, že som tu mohol schudnúť aj 3 kilá z toho, čo ma držali na uzde moje chuťové bunky. Hovoril som si, že si teda dám aspoň niečo večer na štadióne. Suveníry som odniesol do hotela peši a znovu som ušetril jeden token, ktorý šlúži na jazdu metrom a stojí 3,25 dolára. Oddýchol som si a s niekoľkými Slovákmi, ktorí žijú v Toronte a boli hladní po hokeji som sa dohodol, že večer, dve hodiny pred zápasom, si dáme stretko a na hokej pôjdeme spolu. Nakoniec z toho vzišla skupina dvoch báb a dvoch chalanov z rôznych kútov Slovenska, ktorí sa stretli na pive, oblečení do národných farieb. Zistili sme o sebe všetky možné informácie, ja som využil to, že sa v bare dalo aj najesť a konečne som do seba niečo dostal a pol hodinku pred zápasom sme sa konečne vybrali na dôležitý zápas proti Lotyšom. Slovensku išlo o udržanie sa v elitnej kategórii a aj o postup do štvrťfinále. Fandili sme asi dobre, pretože chalanom sa to nakoniec podarilo a po výhre 4:2 som vlastne videl prvý aj posledný víťazný zápas na tomto turnaji. Unavení a niektorí aj bez hlasiviek sme sa pobrali o pol jedenástej domov a v hlavách sa už zrejme každému premietal program, ktorým si vyplní zajtrajšiu silvestrovskú noc.

Air Canada Centre, Toronto

6.deň (sobota, 31.december 2016)

Môj posledný kompletný deň v Toronte znamená aj posledný deň roku 2016. Tak ako pred dvomi rokmi ho prežijem v zahraničí, ale tentokrát aspoň inde ako na palube lietadla. Do večera ho chcem poňať viac oddychovo, ale už doobeda neviem čo so sebou, tak sa vyberám na ďalšiu pešiu prechádzku ulicami, ktorými som sa ešte nepohyboval. Nakoniec som skončil okolo dvanástej v jednej indickej reštaurácii na King Street, ktorá ma celkom zaujala a bola aspoň niečím iná ako tie burgre a pizze všade po meste, tak som sa do nej uchýlil. Bohužiaľ á la carte menu podávajú až ku večeru a cez obed majú pripravené len bufetové stoly. Ochutnal som tie a vôbec to nebola nejaká katastrofa. Dva krát som sa otočil a už som bol aj plný, ale poviem vám, že lepšiu Indiu máme aj u nás doma :)

Toronto, ON, Canada

Všetky atrakcie, vyhliadky a pohľady som si už vyčerpal počas predošlých dní a tak som si to znovu namieril do môjho hotelu. Síce sa o tretej hral najočakávanejší zápas medzi USA a Kanadou a ja som mal vstup na všetky zápasy vybavený, vedel som, že tento zápas oželiem a pozriem si ho radšej v telke, pretože štadión bude zaplnený do posledného možného miesta.

Čiže moje poobede vyzeralo asi nejak tak - sledovanie privítania Nového roku v jednotlivých krajinách sveta, hokej a odpočítavanie minút do šiestej hodiny večer, kedy prišiel na rad aj Nový rok na Slovensku, blahoželania a neustála aktualizácia stavov od mojich kamarátov, ako to vyzerá o 7000 kilometrov východne. Mňa ešte čakal silvestrovský zápas Slovákov proti Rusom o ôsmej hodine lokálneho času a potom presun do mesta na zábavu. Pri štadióne som už bol o pol siedmej a z pojazdného stánku Mekáča mi zadarmo spravili horúcu čokoládu ako sponzorský dar. Vo vnútri fanúšikovskej dediny som si zase na kolese šťastia vytočil teplú čiapku s logom Majstrovstiev sveta a brmbolcom, ktorá mi neskôr dobre poslúžila pri winter classic hokejíku na zamrznutých jazerách Bratislavy :D

Na štadióne som vydržal iba do konca druhej tretiny, keď sme prehrávali už 0:2. Jednak to bol hokej, z ktorého boleli oči a po druhé bolo už desať hodín a ja som tvrdol na štadióne s asi troma tisíckami ľudí. Odviezol som sa teda metrom jednu zastávku smerom do mesta a do podniku, ktorý som si už skôr vyhliadol na mape. Volal sa Crocodile Rock a podľa fotiek vyzeral celkom zaujímavo. Vstupné bolo počas Silvestra ešte na prijateľnej hranici dvadsiatich dolárov. Lepšia bola ale cena drinkov, ktoré všetky stáli len 4 doláre. To je možno ešte lacnejšie ako na Slovensku a tu dokonca neplatíte ani za nealko k tomu :) Problém bol skôr s výberom hudby, ktorý okolo rocku ani neprešiel, ale s tým som sa už akosi zmieril. Na Silvestra predsa ide o zisky a tie prinášajú hlavne mainstreamové odrhovačky. Na obrazovkách púšťajú live prenos z newyorského Times Square a faux pas speváčky Mariah Carey. Nedá sa tu poriadne hýbať, čo je to tak narvané ľuďmi a časníci stíhajú len málokedy. Zrazu sa z ničoho nič spustil odpočet a o 10 sekúnd sme boli v roku 2017. Čas som nejako zabudol sledovať. Hudba buráca ďalej, zo stropu sa spustia balóniky a pokračuje sa, ako keby sa nič nestalo :) Doma už všetci sladko spia a možno už aj čo chvíľa vstávajú o šiestej hodine ráno. Vydržal som to tu asi do druhej hodiny ráno a potom sa peši pobral na hotel prvýkrát sa vyspať v roku 2017 a načnúť dvojdňové cestovanie smerom domov.

7.deň (nedeľa, 1.január 2017)

Check-out z hotela je možný do 11:30, ale ja už po raňajkách a čulý o desiatej nemám program, tak sa presúvam na metro a znovu dvoma prestupmi až na konečnú stanicu Kipling, kde ma berie rýchly autobus 192 Airport Rocket. Na letisku som už o 11:15. Nevadí, že môj let odlieta až 17:50. Na to sú určené business salóniky a ja skladám do celkom útulného lounge leteckej aliancie Air France - KLM. Majú teplé a studené jedlá, parádny výhľad na všetky dráhy a ešte aj pohodlné sedadlá, teda skôr polohovateľné postele, na ktorých sa dá aj oddýchnuť. Pre leteckého maniaka ako vyšité. Rozhodí ma ale trochu upozornenie, že môj let bude meškať o hodinu. V hlave sa mi prehráva to, ako nestíham nadväzujúci let do Londýna, prehodia ma na odlet na ďalší deň a tým pádom môžem roztrhať letenku Britishu, ktorú som si objednával zvlášť a brať si ďalší deň dovolenky v práci. To je riziko delenia leteniek a objednávania nadväzných spojení. Sadám si k výhľadu na dráhy a upokojujem sa sledovaním lietadla, ktoré prilieta do Toronta a malo by ma vziať naspäť. Darí sa mu skresávať meškanie vždy o niekoľko minút. S čistením a dopĺňaním zásob pre takéto malé stroje to nie je až taká časovo náročná úloha a pokojniem až po tom, keď sedím o 19:00 v lietadle a pilotov časový odhad príletu znie na cca piatu hodinu rannú. Odlet z Keflavíku ďalej do Londýna mám plánovaný na 6:15, takže by nemal byť problém a ako sa aj neskôr dozvedám, aj toto lietadlo mešká (ako inak u WOW Air) a bude odlietať o ďalšiu hodinu neskôr.

Toronto Lester B. Pearson Intl Airport

8.deň (pondelok, 2.január 2017)

Niekedy hlboko v noci nás budí pilot s tým, že ak sa pozrieme na ľavú stranu lietadla, môžeme vidieť polárnu žiaru. Hádajte kde som sedel.. Na ľavej strane pri okne! :) Island mi to vynahradil až na spiatočnom lete. V kabíne zhasli svetlá a nebeské divadlo bolo naozaj dobre vidieť. Aspoň očiam, mobil ju zachytiť nevedel. Môjmu pomyselnému zoznamu prianí to ale nevadilo.

Po oveľa kratšom lete smerom na východ, ku ktorému nám dopomohli vetry vo vrchných vrstvách atmosféry vysadám o 5:30 na letisku v Keflavíku. Po orkáne ani chýru ani slychu a hneď vedľajší gate začína s pomalým boardovaním na palubu letu do Londýna. Už pri rezervácii ma zarazilo moje miesto s označením 7K. To môže znamenať iba jedno - priletí široké dvojuličkové lietadlo a tie má WOW Air vo flotile iba v zastúpení Airbusu A330-300. Po dovolenke na Maldivách sa ním teda po viac ako štyroch rokoch preletím tretí krát. Tentokrát ale vo veľmi oklieštenej verzii nízkonákladovky z Islandu. Pri boardingu robia problémy s meraním batožiny pár ľuďom predo mnou a tým nezostávalo nič iné, iba zaplatiť 99 eur za nadrozmernú batožinu. Ja som radšej po overení letenky svôj ruksak rýchlo odvrátil od zraku personálu a ponáhľal sa do lietadla. Odlietame o pol ôsmej a tri a pol hodinový let do Londýna znamená, že môj let s British o 14:00 stíham ešte aj s časovou rezervou. Let som využil na spánok a to isté ma čakalo aj na letisku Gatwick, kde som sa najprv presunul na severný terminál a potom do salónika Aspire Lounge. Občerstvenie nič moc, ale sedadlá boli celkom komfortné a to ma v tom momente zaujímalo asi viac ako jedlo. Ako je zrejme každému jasné, British Airways ma nesklamal a odlietal načas. Už aj tento cestovateľský deň sa blíži ku koncu a keď pristávam v našej domovine na Schwechate, všade okolo je už tma. Zostáva mi počkať si pol hodinku na autobus Slovak Lines. Vždy keď sa vraciam po nejakom čase zo zahraničia naspäť na Slovensko, tak automaticky dostávam tvrdý preberák ohľadne zákazníckeho prístupu. Či už je to vodič autobusu, alebo prvý človek v stánku na lístky, s ktorým musíte prísť do kontaktu, práve tu si hovorím, že som konečne doma "U Slováka" :D Niekedy mi to je až čudné, že v zahraničí vás nikto za nič poriadne “nezotrie”, nezafrfle na svoju robotu, ktorú neberie ako podradnú a ešte vám aj ochotne pomôže. Výnimky sú samozrejme na oboch stranách, ale je ich príliš málo, aby som si to stále znovu a znovu nevšímal. Za hodinku a nejaké drobné som už doma a môžem rozprávať rodine ako mi bolo a kamarátom porozdávať suveníry, na ktoré sa tak tešili.