ZÁHORACKÝ OKRUH

Ak chcete zažiť príjemný víkend, alebo jeden deň z víkendu doporučil by som Vám sporaviť si krátky okruh na Záhorí a Morave. Prvá zastávka 75 km od Bratislavy .

ŠAŠTIN - STRÁŽE

Šaštínska oblasť leží východne od rieky Morava v trojuholníku medzi najvýznamnejšími mestami Záhoria – Senicou, Malackami a Skalicou. Rieka Morava tvorí hranicu tohto regiónu s Rakúskom a Českou republikou.

Ležia na styku Borskej nížiny a Chvojnickej pahorkatiny na oboch brehoch rieky Myjava.

 

História

Obec vznikla v roku 1960 zlúčením dvoch samostatných sídiel: Šaštína a Stráží nad Myjavou.

Šaštín založili pri pomedznom strážnom hrade ležiacom na Českej ceste, ktorá viedla pozdĺž rieky Myjava do Senice a Jablonice. Po prvý raz sa spomína pod menom Saswar v roku 1218 ako sídlo archidiakona. Názov Saswar (po maďarsky Sásvár) sa skladá z dvoch slov: sás (tŕstie, šaština) a vár (malá pevnosť v bahnistom teréne zarastenom tŕstím). Aj pôvodný slovenský názov Šaštýn vychádza zo slova sás v spojení so slovom týn (ohradený priestor, malá pevnosť, hrádok). Nemecký názov Šaštína je Schlossberg. Zo staršieho názvu Šaštýn vzniklo ľudové pomenovanie Šaščín a z neho dnešné spisovné Šaštín. Obec v 14. storočí patrila Stiborovi zo Stiboríc. Na konci 14.storočia od neho - strediskom šaštínskeho panstva. Po Stiborovej smrti postupne prešla do vlastníctva viacerých šľachtických rodov, z ktorých najznámejší boli Czoborovci. S týmto rodom sa spájajú aj začiatky histórie Šaštína ako pútnického mesta. Czoborovci v tridsiatych rokoch 18. storočia predali šaštínske panstvo Františkovi I. Lotrinskému, manželovi Márie Terézie. Nový majiteľ tu v roku 1736 založil manufaktúru na výrobu kartúnu, ktorá pracovala až do polovice 19. storočia. Časť obyvateľstva bola zamestnaná v manufaktúre, ostatní sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkaním plátna. Rozvinuté boli aj remeslá, najmä výroba perníkov, čipiek  a prútených košov. V 19. storočí začal v obci pracovať cukrovar, ku ktorému neskôr pribudla škrobáreň a píla.

Druhá časť obce sa Šaštín-Stráže sa pôvodne označovala ako Stracca alebo Strazz. Z názvu sa dá usudzovať, že tu v minulosti bola stanica vojenskej alebo colnej stráže. Stráže nemajú takú bohatú minulosť ako Šaštín. Po prvý raz sa spomínajú ako v roku 1392 a v priebehu histórie vždy patrili k šaštínskemu panstvu. V druhej polovici 16. storočia sa v obci usadilo niekoľko habánskych remeselníckych rodín, ktoré tu mali dvor a vyrábali keramické predmety. Pôvodne sa obyvatelia Stráží zaoberali výlučne roľníctvom. Až v 20. storočí sa z nich stali chýrni murári, ktorí pracovali po celom Slovensku. Šaštín je na Slovensku i v zahraničí známy predovšetkým ako pútnické miesto, ktorého dejiny siahajú do roku 1564. Odvtedy sa k nej schádzali ľudia zo širokého okolia, dokonca aj z Moravy, Rakúska a vzdialenejších oblastí Uhorska. Putovali do Šaštína, aby Panna Mária vypočula ich prosby. Po zázračných splneniach mnohých z nich sa v roku 1732 začalo kanonické vyšetrovanie. Na príkaz arcibiskupa  Imricha Esterházyho z Ostrihomu sochu preniesli do Loretánskej kaplnky vedľa farského kostola na námestí. Ustanovili komisiu, ktorá zozbierala dôkazy o 726 zázračných udalostiach a vyhlásila sochu Panny Márie za zázračnú. Dekrétom to potvrdil aj pápež Urban VIII. Sochu slávnostne preniesli na pôvodné miesto do kaplnky a vyhlásili ju za milostivú. Do opatery je zverili šaštínskemu  farárovi – dekanovi Jánovi Schonovi. O rok neskôr sochu dostali paulíni, ktorí sa v Šaštíne rozhodli postaviť pútnickýchrám a kláštor.

 

https://www.bazilika.sk/bazilika/historia       https://www.cyril-methodius.eu/s...in-straze/ 

https://www.kulturnecesty.sk/cyr...in-straze/

HOLIČ

Mesto Holíč je vzdialené od Šaština Stráže 22 km smerom k Morave. 

Prvá písomná zbierka o meste pochádza z roku 1205. Mesto bolo spočiatku podľa hradu nazývané Wywar (t.j. Ujvár – Nový hrad). Už v 14. storočí bolo však známe jeho terajšie meno Holíč.

Majitelia panstva sa často striedali. Začiatkom 14. storočia sa Holíča zmocnil Matúš Čák Trenčiansky a v roku 1315 sa o Holíčsky hrad rozpútala bitka medzi ním a českým kráľom Jánom Luxemburským, čo popisujú aj súdobé kroniky Dalimilova a Zbraslavská. Český panovník sa zmocnil Holíča až po smrti Matúša Čáka v roku 1321.

Holíč sa v dejinách všeobecne často spomína v súvislosti s vojenskými udalosťami. Poloha na hranici štátu, na križovatke rušnej Českej cesty spájajúcej Prahu s Budínom a Veľkej cesty vedúcej od hradišťa do Bratislavy, sem priviedla nejednu vojenskú výpravu.

V septembri 1323 bol pri Holíči dohodnutý mier na základe spojeneckej zmluvy medzi českým a uhorským kráľom proti spoločnému nepriateľovi Rakúsku – a to malo veľký vplyv na hospodársky život a rast mesta, lebo sa zvýšil význam Českej cesty a mestečiek ležiacich na nej. V Holíči bola vybudovaná prvá mýtna stanica na uhorskej strane.

Rozvoj mestečka zhatili udalosti v susedných Čechách, keď v roku 1428 Holíč vypálili husiti. Od tých čias bol názov Holíča spájaný s holiskom, ktoré tu po husitoch zostalo. Ich úhlavnému nepriateľovi kráľovi Žigmundovi pripadol Holíč roku 1434.

Na samom konci stredoveku, koncom 15. storočia, sa Holíč dostal do rúk Czoborovcov. Tento šľachtický rod tu sídlil takmer tri storočia. V roku 1736 získala Holíč cisársko-kráľovská rodina Habsburgovcov. Manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský sa usiloval vybudovať z Holíča hospodárske stredisko panstva. Holíč zostal do konfiškácie za Československej republiky r. 1921 vo vlastníctve rodiny Habsburgovcov.

Do kľudného života obyvateľov Holíča zasiahla I. svetová vojna.

Nová republika sa na Slovensku ujala moci v Holíči, dňa 6.11.1918 na slávnostnom zhromaždení pri fare kostola Sv. Martina.

V roku 1919 bola v zámku otvorená Meštianska škola a v roku 1920 aj Priemyselná učňovská škola.

Rušnejšie do života mesta zasiahla II. svetová vojna. Holíč sa stal dokonca nakrátko sídlom slovenského prezidenta, ktorý sa ubytoval v Hospodárskej škole.

Po II.svetovej vojne pokračovalo spriemyselňovanie mesta. Pribúdali pracovné príležitosti a umožnili rozvoj bytovej výstavby.

 

 

HOLIČSKÝ ZÁMOK 

Zámok Holíč je nielen dominantou mesta Holíč, ale po Bratislave aj jediné cisárske sídlo na Slovensku a to vďaka Františkovi Lotrinskému, ktorý ho získal v roku 1736. Manželka cisára Františka Lotrinského, Mária Terézia, bola na hrade celkovo asi 30 krát. V čase návštev sa tu pohybovalo až 400 členov dvora. Holíčsky zámok, či kaštieľ, ako býva často označovaný, je vrcholným barokovým dielom na území Slovenska. Postarali sa o to významní rakúski architekti F. A. Hillebrandt, J. N. Jadota a J. B. Chamanta.

Na mieste zámku v Holíči stála pôvodne kamenná veža, ktorú ochraňoval močaristý terén. V 14. storočí bol ale pristavený dvojvežový obytný palác, ktorý neskôr rozšírili. Po renesančnej prestavbe vznikol potom štvorkrídlový objekt s arkádovým nádvorím. V 17. storočí bolo nakoniec vybudované hviezdicové opevnenie s nárožnými bastiónmi, ktoré s pôvodným opevnením prepojili podzemnou chodbou.

Pôvodne mal teda hrad v Holíči tvar štvorca. Až František Lotrinský ho prestaval na trojkrídlovú budovu v tvare písmena U. Po poštátnení habsburského majetku po roku 1918 v zámku zriadili školu. Hospodárske budovy a park boli využívané na poľnohospodárske účely. V súčasnosti budova zámku v Holíči stále čaká na svoju celkovú obnovu, pretože je zrekonštruovaná len časť, kde sídli mestské múzeum.Z pôvodnej bohatej výzdoby miestností holíčskeho zámku sa zachovali už len dve – kaplnka a tzv. Čínska sála. Pôvodný nábytok sa žiaľ v interiéri nezachoval. Čínska sála sa nachádza v strednej časti prvého poschodia, pričom jej steny pokrývajú tapety z pravej kože s vyobrazením čínskej krajiny z obdobia dynastie Ming. Okrem prehliadky Holíčskeho zámku si môžete vychutnať kávu v zrekonštruovanej budove Kultúrno-osvetového centra v Zámockej kaviarni.

Múzeum v Holíči otvorili v roku 1992 ako vysunutú expozíciu Záhorského múzea v Skalici. Pôvodne bolo situované v jednej z historických manufaktúrnych budov, ktoré dal postaviť František Lotrinský, manžel Márie Terézie, ale v roku 2009 došlo k schváleniu štatútu Mestského múzea v Holíči. 

Mestské múzeum sa nakoniec v roku 2010 presťahovalo do zrekonštruovanej časti Holíčskeho zámku. Múzeum má vlastivedný charakter a zameriava sa na dejiny mesta Holíč a osobnosti, ktoré tu pôsobili. Mestské múzeum sa napokon v roku 2012 rozšírilo o priestory galérie v priestoroch bývalej manufaktúry na výrobu keramiky, ktorá sa nachádza neďaleko Holíčskeho zámku.

Míľniky

• 1256 Holíčsky zámok sa spomína v písomných prameňoch pod názvom Wywar – Nový hrad;
• 1315 za vlády Matúša Čáka Trenčianskeho tu bol vybudovaný jednopodlažný gotický palác;
• 1489 vládli na zámku Czoborovci takmer 300 rokov;
• 1736 získal panstvá v Holíči spolu s Holíčskym zámkom František Lotrinský;
• 1749-1754 vybudovala sa nová baroková časť mesta s reprezentatívnym prístupom k zámku a renesančná protiturecká pevnosť sa zmenila na reprezentačné sídlo Habsburgovcov;
• 1918 zámok prešiel do rúk Československého štátu a začal chátrať;
• 1970 zámok Holíč bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku;
• 2010 bolo umiestnené do zrekonštruovanej časti Holíčskeho zámku Mestské múzeum;
• 2012 Mestské múzeum sa rozšírilo o priestory v bývalej manufaktúre na výrobu keramiky “fajansa”.

Povesť o Holíčskom  zámku 

Kedysi žila na zámku v Holíči nábožensky založená hradná pani. Jej dcéra však žila hýrivým životom, a to sa, samozrejme, jej matke nepáčilo. Matka ju jedného dňa, keď dcéra neprišla na pobožnosť, prekliala, aby do smrti nenašla pokoja. Dcéra zamdlela a zomrela. 

Odvtedy hlavne počas daždivých nocí na zámku straší. Prekliata dcéra stúpa zámockým schodiskom so sviečkou a striebornou miskou v rukách, kde zbiera svoje slzy. Legenda hovorí, že kliatba skončí, keď sa misa naplní dcérinými slzami doplna. To sa však nikdy nestane, lebo za úsvitu sa z podzemia vynorí čierny pes, ktorý jej misu z rúk vyrazí a slzy vypije. Na počesť tejto legendy sa od roku 2009 na zámku usporadúva Noc strašidiel.

Holíčsky zámok je otvorený pre verejnosť a k dispozícii sú prehliadky so sprievodcom, aby ste mohli preskúmať interiéry a dozvedieť sa o jeho fascinujúcej histórii. Je tiež miestom konania kultúrnych podujatí, koncertov a výstav. Ak máte záujem o históriu a architektúru, Holíčsky zámok stojí za návštevu.

https://turisticky.sk/vylet/holi...tf18x_rrXV

Od 30. rokov 18. storočia sa začali práce aj na parkovej úprave okolia holíčskeho zámku. Smerom na východ sa prostredníctvom aleje spojil zámok s centrom Holíča. V areáli zámku bol vytvorený francúzsky park. Vyskytovalo sa tu aj množstvo zvierat ako bažantnice, rybník na chov bobrov, na lúkach pri rybníku sa pásli kone.

Zámok a park v Holíči vytvárali jeden celok, avšak po smrti cisára Františka Lotrinského prestal zámok slúžiť reprezentatívnym účelom a park začal chátrať. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bažanticu vyrúbali.

Rozloha záhrad je 52 ha, zrevitalizovaných je v súčasnosti 8 ha. Veľká časť pôvodného parku sa využíva ako lúka. V priestore pod zámkom sa obnovila časť záhrady, ktorá postupne získala podobu z konca 19. storočia. Súčasťou záhrad v Holíči je zámocký rybník s vodným náučným chodníkom a informačnými tabuľami. V zámockom areáli sa nachádza aj ovocný sad, či trvalkové záhony. Zámocké záhrady mnohí vyhľadávajú kvôli oddychu a relaxu.

https://www.youtube.com/watch?v=58U40zT7Sig

Ak sa chcete dobre najesť môžete využiť služby reštaurácie ale skúste porozmýšľať ako sa volá ........... nachádza sa na hlavnej ceste v Holiči Bratislavská 20 . Dal som si hovädzí krk a zemiakovú kašu , obával som sa ako bude chutiť hovädzie mäso, nakoľko nie vždy je dobre uvarené, ale bolo  ako maslo. Výborne pivo ( vlastný pivovar ) a super Slivovica. 

PETROV

Petrov je vzdialený cca 110-130 km od Bratislavy 

Areál je tvorený jednými z najstarších stavieb ľudovej architektúry v Českej republike. Horný areál slúži ako prírodné hľadisko na najstaršie a najhodnotnejšie pivnice. Nájdete ju asi 4 km juhovýchodne od Strážnice a 14 km od Hodonína.
Pivnice Slimá získali svoje meno podľa značného výskytu slimákov v tejto oblasti. Vínne pivnice sú pripomínané už v 15. storočí. Priečelia niektorých mechúrikov sú omietnuté jednoduchou, ale krásnou kombináciou bielej a modrej farby, iné sú navyše zdobené farebnými ornamentmi.

V areáli je okolo 80 vínnych pivníc budovaných od 15. storočia. Pivnice budovali sami vinári. Vínne pivnice vytvárajú ulicovú zástavbu s dvoma námestíčkami. Areál je hojne navštevovaný turistami a rozvíjajú sa tu výrazne vinárska turistika. Po celý rok je prístupný verejnosti. Počas leta býva ihneď na začiatku rezervácie otvorená vinotéka, kde môže turista ochutnať miestne vína.

Zdroj: https://www.kudyznudy.cz/aktivit...etrov-plze

https://www.plze.eu/

Fotky z 2024

SKALICA 

Slovenské Pomoravie, ktoré sa geomorfologicky delí na Záhorskú nížinu a Dolnomoravský úval, malo už v najstaršom vývoji ľudskej spoločnosti významné postavenie.

Predovšetkým rieka Morava bola v praveku dôležitou tepnou hospodárskeho života nielen na tomto území, ale aj v širokej oblasti. Pozdĺž nej, ako pozdĺž potokov riek vôbec, prechádzali a prichádzali v praveku rôzne kultúrne skupiny. Územie popri Morave sa tak stalo dôležitou komunikačnou osou, sprostredkujúcou spojenie medzi severnou a južnou Európou. Táto diaľková cesta, známa ako Jantárová cesta, tvorila kultúrny most medzi Jadranom a Pobaltím, a najmä od doby bronzovej pri široko rozvetvenom pravekom obchode mala v strednej Európe veľký význam.

Na území Slovenska viedla Jantárová cesta po nezaplavenom brehu Moravy. Rieka Morava, aj priaznivé geomorfologické podmienky a dostatok úrodnej pôdy boli dôležité pri osídlení tohto územia v praveku. Prví obyvatelia si budovali osady na dunových vyvýšeninách pri koryte a ramenách rieky Moravy, pri jej vhodných brodoch, alebo aj v dolinách malokarpatských potokov.

Historické obdobie Skalice sa začína na začiatku 13. storočia. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o Skalici je až z roku 1217. Je to listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorý daroval skalické územie dvom synom nitrianskeho župana Tomáša. Po smrti grófa Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander začali toto územie zaľudňovať početným obyvateľstvom. Koncom 13. storočia, počas vojen, ktoré sa rozpútali po smrti kráľa Belu IV. (1270) bolo územie znovu spustošené. Niekedy v tomto období bola vybudovaná najstaršia stavba v meste – rotunda sv. Juraja.

Ľudovít I. dal povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto 6. októbra 1372 v Trnave a dal ju opevniť murovanými hradbami. Zvyšky tohto obranného múru stoja miestami dodnes. Po smrti Ľudovíta I., územie skalice roku 1385 Žigmund založil moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Žigmund by naďalej podporoval Skalicu aj naďalej a po vyplatení záložného kraja, mal neustále problémy s peniazmi a tak ju dal opäť založiť. Ako odmenu ju dostal Štibor zo Štiboríc, ktorý bol známy ako Ctibor z Beckova. Pred svojou smrťou (1414) založil v meste starobinec.

V období husitských vojen význam Skalice vzrástol najmä zo strategického hľadiska. Husitskí kňazi vybudovali pri Strážnici na ostrove rieky Moravy opevnený tábor, z ktorého robili výpady po okolí, kým ho roku 1421 nezlikvidovalo Žigmundovo vojsko, ktoré často tiahlo cez Skalicu, kde sa často i Žigmund zastavil. V roku 1432 sa husitské posádky zmocnili Skalice, po ich odchode sa Skalica opäť stala vyľudnená. 

 

Ak si chcete prejsť zaujímavé miesta v SKALICI mestská organizácia cestovného ruchu realizuje prehliadky so sprievodcom.

K starobylým slovenským mestám, ktoré sa v uplynulých storočiach hrdili prívlastkom slobodné kráľovské mesto, patrí i Skalica, mesto na hraniciach s Českou republikou. Jeho história je dlhá a bohatá. Z viacerých hľadísk má Skalica na historickej, ale i súčasnej mape Slovenska významné postavenie. 6. októbra 1372 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil výsady slobodného kráľovského mesta. Skalica sa do slovenských dejín významne zapísala v roku 1918, keď sa na krátky čas stala sídlom Dočasnej vlády pre Slovensko.
Dnes je Skalica dynamickým mestom s úctou k tradíciám a bohatým kultúrno-historickým potenciálom. Hrdí sa renovovanými pamiatkami a v širokej miere sa snaží o ich sprístupňovanie verejnosti.

Kultúrno-historický potenciál mesta Skalica
Centrum mesta si do dnešných dní zachovalo historický ráz. Urbanistická moderna Skalicu zasiahla len okrajovo a teraz sa môže pýšiť pomerne zachovalým historickým jadrom – mestskou pamiatkovou zónou.
V Skalici môžete nájsť veľa historických pamiatok, ktoré sú sprístupnené počas celého leta zdarma v piatok, sobotu a nedeľu. V pamiatkach na vás čakajú vyškolení sprievodcovia, ktorí vám poskytnú informácie o danej pamiatke. Mimo letnej sezóny môžete tieto pamiatky navštíviť so sprievodcom mesta Skalice.

Rotunda sv. Juraja
Pôvodne románska stavba pochádza pravdepodobne z prelomu 12. a 13. storočia (najnovšie sa však uvádza i prvá polovica 11. storočia). V neskorších dobách bola goticky
a barokovo prestavaná. Horná časť, spojená s opevnením, plnila obrannú funkciu, spodná časť slúžila ako kaplnka. Z obdobia gotiky sa v interiéri zachovali fragmenty nástenných malieb, zobrazujúce motív z legendy o sv.
Jurajovi. Fresky boli v rokoch 1995–1996 reštaurované. V roku 2002 bola v rotunde inštalovaná stála expozícia Záhorského múzea tematicky zameraná práve na predstavenie tejto najstaršej zachovanej stavebnej pamiatky v Skalici. V roku 2005 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia priestoru okolo rotundy a kalvárie, vytvorený bol informačný systém a doplnené osvetlenie.

Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Mária a kláštor
Kostol a kláštor sa začali stavať v roku 1467.
Kostol bol vysvätený v roku 1484. Skalický konvent patril k najvýznamnejším v salvatoriánskej provincii. Františkáni v Skalici pôsobili až do roku 1950, kedy boli odtiaľ násilne vysídlení. Po roku 1989 sa o svoj majetok prihlásili v rámci cirkevných reštitúcií.
Budovy kostola i kláštora boli v uplynulých storočiach niekoľkokrát prestavované a rozširované. Komplex Františkánskeho kláštora dnes pozostáva z kláštornej budovy (je využívaná čiastočne pre komerčné účely, okresný archív a základnú umeleckú školu), kostola, tzv. rajského dvora (kde bola v nedávnej dobe rekonštruovaná studňa) a veľkej záhrady.
Od roku 1993 sa uskutočnila náročná rekonštrukcia priestoru lode kostola. Pri tejto
príležitosti tu bola nájdená kamenná doska s neskorogotickým textom – najstarším zachovaným nápisom v Skalici z roku 1488 (v súčasnosti sa nachádza pri vstupe do kostola). V rámci projektu Imagine action v roku 1999 boli rekonštruované priestory bývalých hospodárskych budov františkánov a vytvorená Vinotéka u františkánov. V priebehu rokov 2003–2005 mesto financovalo rozsiahlu rekonštrukciu fasád a interiérov kláštora i vonkajších priestorov – rajského nádvoria, veľkej záhrady a nádvoria pred vinotékou.
Vytvoril sa tak jedinečný priestor pre konanie kultúrnych a spoločenských podujatí – väčšieho rozsahu vo veľkej záhrade, kde bolo inštalované nové pódium, na nádvorí vinotéky pre menšie podujatia, v Galérii u františkánov, ktorá vznikla úpravou krížových chodieb, či v koncertnej sieni kláštora, ktorá bola novovytvorená adaptáciou priestorov bývalej františkánskej jedálne. Tento rozsiahly multifunkčný priestor poslúžil už na desiatky podujatí, z ktorých najväčšími boli Skalické dni, Trdlofest, Music fest.

Farský kostol sv. Michala Archaniela a veža kostola
S jeho výstavbou sa začalo pravdepodobne po roku 1372, ale nie je vylúčené, že na základoch staršej stavby. Pôvodne jednoloďový kostol bol v období neskorej gotiky (1450–1470) prestavaný na trojloďovú baziliku. Kostol viackrát vyhorel, bol prestavovaný a opravovaný.
Pôvodnú stavbu doplnila charakteristická mohutná veža s neskororenesančnou arkádou, bočné lode zaklenuli barokovými krížovými klenbami a hlavnú loď valenými klenbami a lunetami. Bohatý interiér, oltárna architektúra a výzdoba pochádza prevažne zo 17. a 18. storočia. Oltárny obraz je od viedenského maliara Františka Antona Maulbertscha. V kostole pozornosť upútajú svojou drevorezbou lavice z prvej polovice 18. storočia, dve intarzované spovednice, secesný luster, 9 bočných cechových oltárov. Kostol je dominantou netradičného trojuholníkového námestia.

Jezuitský kostol sv. Františka Xaverského
Jezuiti prišli do Skalice začiatkom 60. rokov 17. storočia. Svoj kostol a kláštor si postavili v rokoch 1693–1724 a pôsobili tu až do zlikvidovania rehole v roku 1773. Koncom 18. storočia kostol spolu s kláštorom prevzali paulíni, ktorí ho užívali len krátko a po ich odchode bol opustený. Z umelecky hodnotnej výzdoby kostola sa zachovala architektúra a štuková výzdoba hlavného oltára, časť fresiek v bočnej kaplnke Panny Márie, kde sa nachádza vchod do krýpt a oltárny obraz (v nedávnej dobe bol reštaurovaný; patrí k najväčším na Slovensku). Zvláštnosťou kostola je vynikajúca akustika jeho interiéru.
V roku 2011 prešiel komplexnou rekonštrukciou a dnes je dominantou kultúrno-poznávacieho cestovného ruchu v Skalici.

Evanjelický kostol
Tolerančný klasicistický kostol s prvkami neskorého baroka bol postavený v rokoch 1796–1797. V roku 1938 bola k nemu pristavená veža podľa projektu arch. D. Jurkoviča s nápisom „Pamiatke Komenského 1650“ (rok jeho pobytu v Skalici). Interiér kostola má klasicistickú drevenú výzdobu.

Dom kultúry
Secesná budova tzv. Slovenského domu patrí medzi najzaujímavejšie stavby v meste. Dodnes sa zachovala v pôvodnom stave. Pri zrode myšlienky jeho výstavby stál skalický rodák, lekár, národovec MUDr. Pavel Blaho. Projekt spracoval národný umelec architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa inšpiroval ľudovým staviteľstvom. „Kruh“ bol slávnostne otvorený
v r. 1905. Charakter fasády dopĺňa mozaiková dekorácia s motívmi kresieb od Mikoláša Aleša.
Steny a oponu veľkej divadelnej sály zdobia maľby s figurálnou tematikou od Jozefa Úprku a Antoša Frolku. Dodnes sa tu sústreďuje kultúrny život. V časti prvého poschodia sa nachádza stála expozícia Záhorského múzea a galéria Júliusa Koreszku.

Mlyn bratov Pilárikových
Mlynov bolo v Skalici vždy veľa. Jeden z vodných mlynov kúpili v 20-tych rokoch 20. storočia bratia Pilárikovci. Starý mlyn bol zbúraný a nový moderný trojposchodový na elektrický pohon bol postavený v rekordne krátkom čase. Mlyn bol definitívne zatvorený roku 1962. Mesto Skalica sa rozhodlo mlyn kúpiť. Pamiatka bola kompletne vyčistená, opravená časť náhonu, inštalovaná expozícia poľnohospodárskeho náradia a strojov a od roku 2005 sprístupnená verejnosti. Popri množstve sakrálnych pamiatok v Skalici je mlyn ukážkou technickej pamiatky s unikátne kompaktne a veľmi dobre zachovaným zariadením.

Ľadovňa
Ľadovňa sa v minulosti používala na uschovanie potravín. Ľad do ľadovní sa na psích záprahoch zvážal z priľahlých vodných plôch. Komplex mestských ľadovní a pivníc patrí k významným a atraktívnym dokladom novovekých dejín skalického mestského hospodárstva a je vzácnou technickou pamiatkou.

Kostol Najsvätejšej Trojice a kláštor milosrdných bratov
V polovici 17. storočia bol na Potočnej ulici vybudovaný pôvodne evanjelický kostol, ktorý ešte v tom istom storočí prešiel do rúk rádu jezuitov. V roku 1700 ho osídlili karmelitáni, ktorí postavili kláštor a založili lekáreň (1711).
Karmelitánov po zlikvidovaní ich rehole koncom 18. storočia vystriedali milosrdní bratia. Kláštor v minulosti slúžil ako lazaret, sanatórium a tiež školským potrebám. Milosrdní bratia tu pôsobili až do roku 1950. Ošetrovali chorých a opustených, vo svojej lekárni poskytovali chorým lieky. Ich obetavé služby boli cenné hlavne v období vojen a epidémií.
Za posledné roky získala Skalica veľa významných ocenení v oblasti architektúry.
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Slovenský plynárenský priemysel, a.s. a nadácia SPP udelila cenu Fénix kultúrna pamiatka roka 2011 za komplexnú obnovu a reštaurovanie mobiliáru Jezuitského kostola Skalici.
Združenie historických miest a obcí Slovenska udelilo Skalici cenu za najlepšie výsledky pri záchrane historického prostredia miest a obcí SR za obdobie rokov 2000–2007.
Cenu Fénix získala Skalica aj v roku 2009 za obnovu verejných priestranstiev v pamiatkovej zóne mesta.
Mesto Skalica získalo aj ďalšie hodnotné ocenenie – Stavba roku 1995 za prístavbu mestskej radnice.

https://www.janhavlik.sk/filmy/

KOPČANY ŽREBČÍN 

Pri ceste späť do Bratislavy zo SKALICE sme sa nevrátili na diaľnicu ale pokračovali https://maps.app.goo.gl/pyNe1cL2PUQNTobv5  je to cca 12 km od SKALICE, len treba pribrzdiť na konci obce kde je nešťastne schovaná orientačná tabuľa smer žrebčín.

V roku 1765 Mária Terézia povýšila kopčiansky žrebčín na cisársky a kráľovský žrebčín. V dobe najväčšej slávy bolo v žrebčíne ustajnených skoro 300 koní. Unikátne  stavebno - technické riešenie nehorľavej konštrukcie strechy  ( teraz počas častých požiarov by sa hodila ) Pôvodne kamenné schodisko po ktorom kráčal cisársky pár. Hospodárske objekty žrebčína a kačenárne sú súčasťou existujúcej barokovej kultúrnej krajiny. Kačenáreň je unikátny odchyt divých kačíc - import know - how z Holandska. Ročne odchytených viac ako 2500 divých kačíc. Vycvičené kačky - " volavky " . Kopčianske kačice aj v cisárskej ZOO Schönbrunn.

https://www.smart-guide.org/dest...p%C4%8Dany

https://www.planetslovakia.sk/pa...in-kopcany

To, že jej veličenstvo Mária Terézia často chodila na svoje panstvá nachádzajúce sa na území Záhoria som už spomínal ak chcete ale viac vedieť o tejto nesmierne múdrej vládkyne tak si prečítajte : https://xn--sterreichmagazin-lwb...-theresia/